Beata Westrych Zázrivcová

„Končila mi vtedy materská dovolenka a ja som sa dostala do stavu, že som začala sumarizovať, čo bolo za mnou a premýšľať nad tým, čo ďalej. Kládla som si otázku, čo by som chcela do konca života robiť. No a tak som začala pátrať nie po tom, čo by ma malo uživiť, ale po tom, čo chcem robiť. Stále bola vo mne živá tá umelecká stránka a keď som uvidela inzerát na pracovnú pozíciu v Bratislavskom bábkovom divadle, tak som sa tam rozhodla prihlásiť. Ako sme sa rozprávali o tých vzťahoch medzi národmi, tiež som tam mala takú nepríjemnú skúsenosť – na kádrovo-personálom oddelení pracovala pani z Česka, ktorá ma nechcela prijať iba preto, že som bola z Poľska. Nakoniec ma prijali, lebo súčasťou pohovoru bolo aj praktické zadanie, a keďže môj výtvor bol najlepší, zobrali ma.“

„Keď som už pracovala na Slovensku, išli sme na festival do Berlína. Spomínam si najmä na ten dojem z návštevy berlínskej vyhliadkovej veže. Zrazu ste videli z vtáčej perspektívy mesto, ktoré je predelené múrom. Ako sa tak pozeráte zvrchu na to mesto, cez ktorého stred prechádza múr, poviete si, že to nemôže takto dlho vydržať – veď ten múr delí ľudí, ktorí rozprávajú jedným jazykom a tvoria jeden národ a niekto im tam postavil takúto neprirodzenú bariéru. Spomínam si, že práve tento pohľad mi vnukol myšlienku, že komunistický režim musí padnúť. Neviete síce, kedy to bude, ale každý premýšľajúci človek vám povie, že to nie je prirodzená situácia, a že to raz nastane. Takže to, čo sa udialo koncom 80-tych rokov vnímam tak, že sa ľudia rozhodli, že to vybojujú a vybojovali to v celej Európe.“

„Mama mi rozprávala príbeh, ako jej babka z otcovej strany ukrývala u seba židovské dieťa. Aby ich neodhalili, mama často chodievala k babke na návštevu – bývali vtedy na druhom konci mesta. Báli sa, aby Nemci nezistili, že ide o židovské dieťa, a tak, ak by ho aj náhodou zbadali, ako sa hrá na dvore, babka by im jednoducho odvetila, že to dieťa je ich vnučka. Mama tak v období okupácie fungovala v podstate ako zámienka a krytie v situácii, že by jej starú mamu udal sused alebo niekto z okolia s tým, že sa na ich dvore hrá židovské dieťa. Ona by tak vďaka mame mohla odvetiť 'veď to je moja vnučka'.“

„Babička mala kamarátku, ktorá prežila Osvienčim. Stala sa podobne, ako ona, vo veľmi mladom veku vdovou, a tak sa spriatelili a vzájomne sa navštevovali. Bolo to v povojnovom období; babka už vtedy bola zamestnaná. Keď sme k nej chodievali ako deti na návštevu, často tam bola aj táto jej priateľka. Vedeli sme o nej, že prežila koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Pamätám si, že na toto obdobie nechcela spomínať, je to zvláštne, ale ľudia, ktorí mali také traumatické skúsenosti, sa do seba uzavreli a nechceli o tom hovoriť. Jediné, na čo si spomínam je, že nám raz ukázala číslo, ktoré mala vytetované na ruke. Bolo to strašné. Keď sme boli deti, nechcela o tom vôbec hovoriť, trochu sa nám otvorila, až keď sme boli starší. Spomínam si, že keď som sa vydávala, mali sme svadbu v Poľsku, tak som jej išla predstaviť môjho muža, pretože bola babkina blízka priateľka. Vtedy si prisadla ku mne a manželovi a rozprávali sme sa aj o tom. Je možné, že sa nám otvorila preto, lebo manžel bol Slovák a predsa len naše národy sú si blízke. No a vtedy nám v tejto súvislosti povedala, že život v lágri bol tak strašne ťažký, že na to nechce veľmi spomínať. Chceli sme sa o tom dozvedieť niečo viac, no iba nám odvetila 'nechcete vedieť, čo som tam prežila'.“