Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Werner (* 1948)

• narodil sa 2. marca 1948 v Bratislave do židovskej rodiny

• otec Július Werner pochádzal z Holíča

• matka Irena, za slobodna Nussbaumová, pochádzala z piatich detí z dediny Stará Bystrica

• Peter má o rok mladšieho brata Pavla

• v roku 1940 Július stratil licenciu – onedlho ju získal späť a pôsobil vo vojenskej nemocnici v Ružomberku, bola mu udelená výnimka

• v roku 1942 sa mame podarilo ujsť pred deportáciou a zosobášila sa s Júliusom

• Peter v roku 1966 nastúpil na Chemicko-technologickú fakultu Slovenskej technickej školy v Bratislave, odbor polymérna chémia

• po absolvovaní vysokej školy nastúpil na ašpirantúru na Akadémii vied, Ústav polymérov, ukončenie v roku 1978

• 1969 – zoznámenie sa s budúcou manželkou Zuzanou Heubergerová počas výletu v Izraeli

• 1976 – svadba a narodenie syna Daniela

• 1979 – narodenie mladšieho syna Pavla

• v súčasnosti je Peter na dôchodku – venuje sa práci v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave a problematike zanedbanosti židovských cintorínov

Keď sa mal Peter narodiť, jeho matka už mala 39 rokov a otec ako lekár si uvedomoval riziko pôrodu vzhľadom na jej vysoký vek. Preto zariadil, aby mohla rodiť v Bratislave u skúsených gynekológov. Peter Werner sa teda narodil v Bratislave 2. marca 1948 a svoju prvú cestu absolvoval ako dvanásťdňové bábätko vlakom z Bratislavy do Krompách, kde otec Július pôsobil ako riaditeľ nemocnice. Tam, ako to bolo po druhej svetovej vojne bežné, dostal umiestenku a bol nútený začať pôsobiť najprv v Michalovciach, neskôr v Krompachoch.

Rodičia a osudy najbližších členov rodiny

Otec Július Werner pochádzal z Holíča. Narodil sa ako posledné z ôsmich detí. Jeho najstarší brat zahynul ako vojak ešte v prvej svetovej vojne. Hoci padol niekde na území súčasného Slovinska, jeho pamiatka je zachovaná aj vďaka tomu, že v Holíči existuje pamätník rodákom - obetiam prvej svetovej vojny. Jeho ďalší štyria súrodenci, ktorí zahynuli počas holokaustu, žiadny pamätník nemajú. Brat Siegfried, vyučený sklár, bol deportovaný z Brna rovnako ako brat Moric s manželkou a ich dvomi deťmi, Hansom a Felixom, ktorí v roku 1942 mali 7 a 5 rokov. Móric bol obchodníkom s textilom. Z Moravy, z Uherského Brodu bola deportovaná aj ich sestra Gizela Galliová s manželom a obaja zahynuli. Sestra Malvína bola deportovaná z rodného Holíča a ani ona koncentračný tábor neprežila. Zachránili sa len otec Július a strýko Herman.

Júliusovi Wernerovi ako najmladšiemu dieťaťu sa jedinému zo súrodencov dostalo vysokoškolské vzdelanie. Po maturite v Skalici začal študovať medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže v tom čase už jeho rodičia nežili, ako sirota študoval iba vďaka štipendiu a finančnej podpore brata Mórica. Ešte pred ukončením štúdia začal pracovať v štátnej nemocnici v Piešťanoch, aby si po škole zabezpečil zamestnanie, a to sa mu aj podarilo. Kvôli obmedzeniam a diskriminácii židov dostal v roku 1940 od vojnového Slovenského štátu zákaz vykonávania lekárskej praxe. Ako nezamestnaný v tom čase pomáhal bratovi Hermanovi v obchode s textilom v Holíči. V polovici roku 1940 sa mu podarilo vybaviť výnimku a začal pracovať najprv v liečebni TBC v Kvetnici a o dva mesiace neskôr odišiel do štátnej nemocnice v Ružomberku.

Július Werner pôsobil v Ružomberku až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Istý čas sa mu darilo v nemocnici schovávať brata Hermana, ktorému kvôli diskriminačným opatreniam zlikvidovali obchod a hrozila mu deportácia do koncentračného tábora. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania začala nemocnica v Ružomberku zabezpečovať zdravotnú pomoc povstalcom. V septembri 1944 bola v oblasti Muráňa vytvorená druhá vojenská poľná nemocnica, ktorá neskôr pôsobila v oblasti Tisovca. Tam pôsobil aj Július Werner až do potlačenia Povstania. Po jeho potlačení sa schovával v bunkri v oblasti Starých hôr. Spolu s niektorými ďalšími židmi, s ktorými sa ukrýval, odchádzali do blízkych dedín, aby obstarali jedlo, ale v prípade potreby aj lieky. Z času na čas sa mu so spoločníkmi z bunkra podarilo kúpiť baraninu. Július zvykol hovoriť, že od tej doby baraninu nemá rád. V bunkri na Starých horách sa dočkal oslobodenia.

Mamička Irena, rodená Nussbaumová, pochádzala z Kysúc. Narodila sa v Novej Bystrici, ale ešte ako dieťa sa presťahovala s rodinou do Starej Bystrice, kde žili jej starí rodičia. Šesť tried základnej školy sa učila v Starej Bystrici a potom v meštianskej škole v Žiline. Bola veľmi dobrou žiačkou, takže doučovala svoje spolužiačky matematiku. Keďže rodičia boli chudobní a pomáhať jej nemohli, za zarobené peniaze si sama platila podnájom a stravu. Ako dobrá žiačka mala ambíciu študovať na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, ale nedostatok finančných prostriedkov spôsobil, že odišla na obchodnú školu v Bratislave, kde si taktiež zarábala doučovaním matematiky aj slovenčiny. Peniaze, ktoré si zarobila, jej umožnili podporovať aj mladšiu sestru Elzu v Žiline a neskôr i v Bratislave, kde bývali spolu na priváte. Dobré výsledky v škole neskôr zúročila v zamestnaní. Ovládala slovenčinu a nemčinu a okrem toho aj tesnopis, takže sa uplatnila vo viacerých firmách, kde vybavovala korešpondenciu. V tom čase sa zoznámila s medikom Júliusom Wernerom, s ktorým trávila veľa voľného času.

Rok 1939 priniesol vznik Slovenského štátu a protižidovské zákony. Ešte stále bola zamestnaná ako korešpondentka, ale od marca 1942 jej ako slobodnej mladej žene začala hroziť deportácia do koncentračného tábora. Dva-tri razy mala šťastie, že počas policajnej razie nebola doma. 1. júla ju však zatkli gardisti. Najprv bola v zbernom tábore na bratislavskej Patrónke, potom bola transportovaná do Žiliny, kde sa dostala do vlaku smerujúceho do obsadeného Poľska. Už stála v dobytčom vagóne, keď spoznala gardistu zo Starej Bystrice, Ladislava Mutňanského, spolužiaka svojej sestry Elzy, ktorý sa prechádzal pred vagónmi. Požiadala ho, aby ju vybral z transportu a on jej pomohol. Dostala sa do žilinského zberného tábora, odkiaľ sa jej podarilo utiecť a ukryla sa u svojej sesternice.

Petrova matka sa vrátila do Bratislavy, avšak stále jej hrozila deportácia. O tom, čo sa udialo, informovala Júliusa Wernera. V tom čase Július ukrýval na infekčnom oddelení svojho brata Hermana, takže mali možnosť rozprávať sa a radiť. Uvedomovali si, v akom nebezpečenstve je Irena, a Július sa rozhodol vziať si ju za manželku, aby ju ochránil svojou výnimkou. Udalosti nadobudli rýchly spád. Irenini príbuzní vybavili u známeho žilinského notára sobáš a 24. júla mala Irena v ruke bielu knižku, ktorá ju chránila až do okupácie nemeckým vojskom na jeseň roku 1944. Od novembra 1944, keď prestali platiť všetky výnimky, už žila opäť v neustálom nebezpečenstve, že ju chytia gardisti. Preto sa skrývala v byte u rodiny Šváralovcov v Avione na Americkom námestí v Bratislave. Starala sa o ňu nielen rodina, u ktorej sa skrývala, ale aj ďalší priatelia, obzvlášť Ján Petro. Vďaka nim sa tu dočkala oslobodenia.

Irena mala štyroch súrodencov, tri sestry a jedného brata. Najstaršia sestra Cila vychodila meštiansku školu a pritom sa vyučila za krajčírku. V tridsiatych rokoch, teda ešte pred druhou svetovou vojnou sa vysťahovala do Francúzska, kde sa postupne vypracovala na úspešnú podnikateľku. Najprv šila oblečenie pre ženy ako zamestnankyňa, neskôr si otvorila vlastný salón a s manželom viedli napokon vlastnú firmu. Vo Francúzsku sa jej podarilo vyhnúť sa deportáciám a druhú svetovú vojnu šťastne prežila.

Druhá sestra Hermína, ktorú volali domácim menom Minka, sa po základnej škole vyučila za predavačku a prešla rôznymi zamestnaniami v Prahe a tiež v Karlových Varoch. Tam pracovala ako čašníčka. V Karlových Varoch sa zoznámila s kolegom, kresťanom, vydala sa za neho a v roku 1930 sa im narodila dcéra. Táto skutočnosť ovplyvnila významne jej ďalší život. Žiaľ, manželstvo nebolo šťastné a Minka sa pomerne skoro rozviedla. Tesne pred vojnou sa znova vydala. Aj druhý manžel bol kresťan, takže bola chránená pred deportáciou. Žili spolu v Prahe a manžel dochádzal do práce v Mladej Boleslavi. V roku 1944 zahynul pri partizánskom útoku na vlak, ktorým sa viezol. Minka ostala bez ochrany a dostala povolávací rozkaz do koncentračného tábora. V júli 1944 utiekla pred deportáciou na Slovensko, ale svoju 14-ročnú dcéru nechala samotnú v pražskom byte v nádeji, že nebude deportovaná, keďže sa narodila zo zmiešaného manželstva. Verila, že jej prvý manžel ako kresťan sa o dcéru postará. Minke sa podarilo ilegálne prekročiť hranice a prišla k svojej sestre Irene do Bratislavy, aby sa na Slovensku ukryla. Spoločne so sestrou rozmýšľali, ako dostať na Slovensko aj dcéru. Irenin bývalý kolega z práce sa ponúkol, že sa o to pokúsi. Pokus bol úspešný len čiastočne. Aby sa vyhli hraničnej kontrole, viezli sa nákladným vlakom. Vedeli, že za hranicami zvykne vlak spomaliť, čo bola príležitosť vyskočiť. Mladé dievča vyskočilo tak nešťastne, že sa dostalo pod kolesá vlaku a prišlo o nohu. Prevádzateľ sa o dcéru Minky postaral a doviezol ju do nemocnice v Skalici. Po mnohých ťažkostiach a komplikáciách sa Minka s dcérou dočkali konca vojny. Dcéra sa v roku 1949 vysťahovala do Izraela.

Mladšia sestra Elza, ktorú všetci volali Elzinka, vychodila prvé triedy základnej školy v Starej Bystrici, neskôr meštianku v Žiline a napokon skončila obchodnú školu v Bratislave. Veľa času trávili spolu so sestrou Irenou, Ireniným budúcim manželom Júliusom, Tiborom Horowitzom a ďalšími priateľmi. Tibor Horowitz sa stal v roku 1938 Elziným manželom. Bol štátnym zamestnancom vo firme distribujúcej pohonné hmoty a počas Slovenského štátu bol chránený výnimkou. V roku 1943 sa manželom Elze a Tiborovi narodila dcérka Sylvia. Situácia sa výrazne zmenila po potlačení Slovenského národného povstania a po začiatku novej vlny deportácií, kedy všetky výnimky prestali platiť. Mladá rodina sa schovávala v chatke na bratislavskej Kolibe. Pri jednej razii bola odhalená a deportovaná do koncentračného tábora. Elza so Sylviou išli okamžite po príchode do plynu, kde zahynuli. Tibor útrapy koncentračného tábora prežil a po vojne sa vrátil do Bratislavy, kde si založil novú rodinu.

Brat Július vyrastal podobne ako jeho sestry v Starej Bystrici, kde skončil prvé triedy základnej školy. Neskôr dokončil v Žiline meštiansku školu a vyučil sa za predavača. Koncom jesene 1941 boli zriadené pracovné tábory. Július bol zaistený a pracoval na nútených prácach. Sestra Irena sa snažila dostať brata von, čo sa jej podarilo a Július sa dostal začiatkom roku 1942 domov. Koncom marca bol v jednom z prvých transportov deportovaný do koncentračného tábora, kde zahynul.

Zo Starej Bystrice boli deportovaní aj Irenini rodičia a zahynuli v koncentračnom tábore. Celkove teda Peter prišiel o 11 najbližších príbuzných. Keďže otcovi rodičia zomreli ešte pred druhou svetovou vojnou a mamini rodičia zahynuli počas holokaustu, nespoznal ani jedného z nich a nezažil lásku starých rodičov.

Petrovo detstvo

Rodiny Petrových starých rodičov dodržiavali židovské tradície, ako bolo kóšer jedlo, židovské sviatky či dodržiavanie šabatu. V dôsledku prežitých útrap počas vojny sa rodičia týchto tradícií vzdali, a tak Peter vyrastal v sekulárnej rodine. V roku 1949 sa narodil jeho brat Pavol a spolu prežili v Krompachoch šťastné detstvo. Nevnímali vykonštruované procesy so Slánskym a s tzv. protištátnym centrom či ďalšie spolitizované súdne procesy. Antisemitský charakter procesov intenzívne prežívali rodičia, ale svojim deťom to nedávali najavo. Rovnako sa deti iba z neskoršieho rozprávania dozvedeli o menovej reforme, ktorá rodinu významne zasiahla a kvôli ktorej prišli rodičia o úspory. Peter si spomínal: „Akurát viem, že jediné hodnotnejšie, čo sa im podarilo ešte pred menou kúpiť a zhodnotiť našetrené peniaze, bol detský bicykel, ktorý som potom dostal.“ Veľkú časť peňazí stratili kvôli nevýhodnému výmennému kurzu.

Do základnej školy začal Peter chodiť v Krompachoch. Po presťahovaní rodiny do Spišskej Novej Vsi tu navštevoval deväťročnú základnú školu a neskôr Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu. Navštevoval i základnú umeleckú školu a venoval sa hre na klavíri, naviac sa súkromne učil nemecky. Jeho koníčkom bola filatelistika a pravidelne navštevoval miestny filatelistický klub. Od mala veľa čítal. Peter bol dobrým žiakom a stredoškolské štúdium ukončil úspešnou maturitnou skúškou v roku 1966.

Rodičia sa snažili Petra ochrániť pred prejavmi antisemitizmu. Preto sa doma nedodržiavali žiadne židovské tradície. O tom, že je žid, sa dozvedel na ulici. Navštevoval prvú triedu, keď naňho deti začali posmešne pokrikovať. Nespomína si, či sa s tým zveril rodičom a či túto situáciu jeho rodičia nejako riešili. Ale na správanie svojich rovesníkov si pamätá dobre. K svojmu židovstvu sa prepracovával postupne. Vnímal, že jeho rodičia sa stretávajú so židovskou spoločnosťou a registroval tiež emigračnú vlnu v rokoch 1963 – 1964, kedy sa veľa židov zo Spišskej Novej Vsi vysťahovalo do Izraela či USA. V tom čase sa mu prostredníctvom tety Minky dostala do rúk kniha „Továrna na smrt“, ktorá opisuje prenasledovanie židov počas druhej svetovej vojny. Bol šokovaný, čo všetko sa dialo počas holokaustu v koncentračnom tábore Osvienčim. Táto kniha významne ovplyvnila jeho vnímanie židovstva.

Peter mal rád históriu a štúdium cudzích jazykov a týmto smerom sa uberal aj jeho záujem o vysokoškolské štúdium. Keď na otázku, čím by chcel byť, odpovedal že novinárom, rodičia ho presvedčili, že za socializmu sa nedá písať slobodne a od tohto zámeru ho odhovorili. Otec chcel mať zo syna lekára, ale Peter k medicíne nemal vzťah. O jeho ďalšom smerovaní rozhodol napokon učiteľ chémie, ktorý dokázal vzbudiť nový záujem.

Vysokoškolské štúdium a udalosti pražskej jari v roku 1968

Písal sa rok 1966 a Peter zložil prijímacie skúšky na vysokoškolské štúdium. Bol prijatý na Chemicko-technologickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Študoval úspešne a zvládol náročné skúšky prvého a druhého ročníka. To sa už písal rok 1968, ktorý priniesol výrazné politické zmeny známe ako Pražská jar. Uvoľnenie politických pomerov umožnilo na krátku dobu aj slobodnejšie cestovanie na „západ“. Tak sa mu v lete 1968 naskytla možnosť cestovať do Izraela. V tom čase bolo bežné, že študenti z celého sveta chodili do Izraela brigádovať. Za prácu nedostali zaplatené a odmenou im bola cesta po krajine. Súčasťou pobytu v Izraeli boli aj rôzne prednášky z histórie a judaizmu, ktoré umožnili Petrovi dopĺňať si základné vedomosti o svojom židovstve. Peter sa dostal do jednej zo skupín študentov, ktorá pracovala v kibuci Kfar Masaryk. Opúšťal domov prakticky v čase príprav na inváziu. „A keď som odchádzal do Izraela, tak otec mi povedal: `Keď prídu Rusi, tak sa nevracaj!` Môj otec inváziu očakával a ja som mu nechcel uveriť,“ spomína Peter.

21. august a invázia sovietskych vojsk do Československa zastihla Petra v kibuci Kfar Masaryk. Tak ako mu radil otec, bol pripravený, že ostane v Izraeli a tu bude pokračovať v štúdiu. Štát Izrael sa od začiatku invázie o študentov staral a poskytol im prvú pomoc. Začali sa učiť ivrit, modernú hebrejčinu v Ulpane, v škole pre imigrantov v Haife a všetci študenti dostali malé štipendium aj ubytovanie v internáte. Tak sa aj Peter začal učiť ivrit a snažil nadviazať kontakt s rodičmi v Československu. Rodičia si veľmi skoro po okupácii uvedomili, že hranice sa opäť zatvoria a cestovať do Izraela bude ťažké, ba možno nemožné. Začali pochybovať o tom, či svojho syna ešte niekedy uvidia. Rodina mala totiž skúsenosti s cestovaním, keď maminej sestre Minke štát bránil vo vycestovaní na návštevu za dcérou v Izraeli. A tak rodičia zmenili svoje rozhodnutie a začali Petrovi posielať telegramy, v ktorých ho prosili, aby sa vrátil domov. Peter zo začiatku si hľadal výhovorky a dôvody, prečo by mal zostať. Nakoniec sa však rozhodol, že rodičom vyhovie a začiatkom októbra 1968 sa vrátil.

Návrat bol pre neho deprimujúci, obzvlášť keď na hraniciach okrem československého pohraničníka robil kontrolu aj ruský dôstojník. Vrátil sa na fakultu, aby pokračoval v štúdiu. Atmosféra na vysokej škole zodpovedala atmosfére v spoločnosti. Študenti sa angažovali politicky a bojovali za realizáciu hesiel Pražskej jari. Petrovi sa darilo dohnať skúšky aj vďaka veľkorysosti fakulty, ktorá umožnila študentom študovať aj v dvoch ročníkoch naraz, ak nemali ukončené skúšky za predošlý ročník.

Aj keď Československo bolo okupované, rok 1969 sa v rámci cestovania niesol ešte v duchu čiastočného uvoľnenia. V lete ´69 sa opäť organizovali brigády do Izraela a Peter neváhal a prihlásil sa. Zase strávil v Izraeli krásny mesiac prázdnin, zoznámil sa s novými židovskými študentmi, nadviazal nové priateľstvá a tu spoznal aj svoju budúcu manželku Zuzku. Do Československa sa vrátil a pokračoval v štúdiu v štvrtom ročníku, v ktorom sa rozhodol pre špecializáciu polymérna chémia. Štúdium ukončil v roku 1971 úspešným obhájením diplomovej práce a štátnymi záverečnými skúškami.

Pracovné pôsobenie a založenie rodiny

Po absolvovaní vysokej školy sa Peter prihlásil na ašpirantúru v nádeji, že si predĺži krásne študentské časy. Od priateľa dostal upozornenie, že kvôli cestám do Izraela má zlý kádrový profil, a teda je zbytočné sa uchádzať o miesto na chemickej fakulte. Preto jeho kroky smerovali na Slovenskú akadémiu vied na Ústav polymérov, kde bol na základe prijímacieho pohovoru prijatý. Pomerne rýchlo absolvoval základné skúšky, aby sa venoval experimentom a dizertačnej práci. Prácu dokončil a obhájil v roku 1978.

V tom čase už bol ženatý a jeho partnerkou sa stala Zuzka Heubergerová, rodáčka z Prešova, ktorú spoznal v Izraeli. Páčila sa mu od prvej chvíle, ale ich priateľstvo prerástlo vo vážny vzťah až o päť-šesť rokov neskôr. Stretávali sa s ďalšou partiou židovských študentov, oslavovali spoločne narodeniny a sviatky, radovali sa, že môžu byť spolu. So Zuzkou uzavreli manželstvo v roku 1976 a čoskoro sa im narodili dvaja synovia, starší Daniel a mladší Pavol. Svadba bola vo veľmi úzkom rodinnom kruhu, keďže veľa členov oboch rodín zahynulo počas holokaustu. Z otcovej strany to bola vdova po jeho bratovi, ktorého ako jediného z priamej oteckovej rodiny mal Peter možnosť spoznať. Z tejto strany prišiel svadobčanov pozdraviť aj jeden bratranec. Z maminej strany sa zachránili dve sestry a obidve prišli so svojimi rodinami. Zo Zuzkinej strany sa zúčastnila svadby matkina prateta a zo strany otca jeho jediná sestra. Mladšiu generáciu zastupovali Petrov brat Pavol, bratranec Daniel s manželkou a Zuzkina sestra Bianka s manželom. Svadobný obrad sa uskutočnil na mestskom úrade v Prešove a mal iba civilný charakter, keďže obe rodiny už žiadne židovské tradície nedodržiavali.

Synovia Daniel a Pavol „sú naše úspechy,“ hrdo poznamenal pamätník. S deťmi prišli aj bežné rodičovské starosti. Peter sa snažil vyhnúť situácii, aby synom niekto cudzí na ulici povedal, že sú židia. Keďže so Zuzkou nedodržiavali žiadne židovské zvyky, lebo sa ich nemali od koho naučiť, synom sa pokúsili vysvetliť podľa vlastných schopností a skúseností, kto sú to židia. „Snažil som sa o to, aby vedeli, kto sú, čo sú, čo to znamená byť židom.“

Peter sa tešil, že počas študentských čias a svojho dovtedajšieho pracovného pôsobenia sa nestretol s ponukou, aby vstúpil do komunistickej strany. Jeho rodičia neboli nikdy v KSČ a aj on sa chcel členstvu vyhnúť. Bol však stále angažovaný človek, vystupoval na schôdzach ROH a na pôde ďalších nepolitických organizácií, ktoré však v čase socializmu mali vždy politický charakter. Tak sa stalo, že niekedy koncom roku 1987 dostal ponuku na vstup do komunistickej strany. Táto skutočnosť mu spôsobila veľké „bruchabolenie“. Radil sa s priateľmi, čo má robiť, no všetci predpokladali, že keď si ho „súdruhovia už vyhliadli“, nie je možnosť sa tomu vyhnúť. Nakoniec teda súhlasil a na začiatku roka 1989 sa stal kandidátom na člena komunistickej strany v drevárskom ústave, kde pôsobil.

Príchod Nežnej revolúcie a záver príbehu

Koncom 80. rokov sa pod ekonomickým tlakom začali niektoré zákony liberalizovať. Vďaka zmenám pravidiel pre cestovanie do zahraničia leto 1989 Peter s celou rodinou trávil na dovolenke v Nemeckej spolkovej republike. Priatelia v Nemecku ho presviedčali, aby sa do Československa s rodinou nevracal, keďže už predtým k tomu urobil kroky a mal u priateľov odložené kópie všetkých dôležitých dokumentov. Uvedomoval si zodpovednosť za rodinu a vážnosť takého rozhodnutia, ale nakoniec sa s manželkou rozhodli, že sa vrátia. Návrat domov, kandidatúra za člena komunistickej strany ako aj vedomie, že v okolitých socialistických krajinách sa režimy rúcajú, mu spôsobovalo v nasledujúcich mesiacoch psychické problémy. Zle spával a svojich neodbytných myšlienok, či s rodinou predsa len nemal emigrovať, sa snažil zbaviť tým, že si začal písať poznámky a úvahy. Rozhodol sa ich vložiť do príspevku na stranícku schôdzu, kde prezentoval názor, že aj v Československu by sa malo niečo udiať. Bol presvedčený, že impulz na zmeny v spoločnosti by mal prísť zo straníckej pôdy. Radil sa o tom s priateľom v zamestnaní, ktorý sa síce bál, ale napokon súhlasil, že Petra podporí. Stranícka schôdza sa konala tri dni po študentskej demonštrácii 17. novembra v Prahe. Brutalitu zásahu voči študentom vnímal aj cez oči svojich dvoch synov, s ktorými spoločne sledovali správy a chlapci boli obzvlášť zhrození. Diskusný príspevok bol vnímaný v kontexte búrlivých udalostí. V priebehu niekoľkých hodín sa ukázalo, že bol bezvýznamný a udalosti sa pohli neuveriteľne rýchlo dopredu. Z Petra spadla únava z psychických útrap, ktoré v posledných týždňoch prežíval. Sledoval, ako sa mení situácia a zúčastňoval sa zhromaždeniach na Námestí SNP v Bratislave. Členstvo v komunistickej strane prestalo byť problémom.

So zmenou situácie v spoločnosti a prijímaním reforiem sa menila situácia aj na drevárskom ústave. Veľmi rýchlo sa menili podmienky na získavanie peňazí na výskumné úlohy aj systém štátnych a rezortných úloh. V atmosfére zmien sa Peter dozvedel o konkurze švédskej firmy IKEA, ktorého sa zúčastnil a bol prijatý. V roku 1991 začal pracovať v pobočke IKEA East Central Europe vo Viedni. Stal sa vedúcim testovacieho a vývojového laboratória. Pobočka však bola čoskoro bola zrušená a po viac ako dvoch rokoch pôsobenia vo firme Peter stratil miesto. Prechodne sa zamestnal v bratislavskej obchodnej firme COSMEX, kde rozpracoval spoluprácu s francúzskou firmou Ferrari, výrobcom technických textílií. Potenciál vedomostí z chémie, jazykových znalostí a ekonómie zúročil a prijal ponuku firmy Ferrari na založenie obchodného zastúpenia v Slovinsku a Chorvátsku. Neskôr bol prijatý ako priamy zamestnanec firmy Ferrari a venoval sa prezentácii nových výrobkov aj ich predaju. Bola to jeho posledná pracovná pozícia, odkiaľ na konci roku 2013 odišiel do dôchodku.

Po zmene režimu sa ale začali diať aj ďalšie veci, s ktorými pamätník nesúhlasil. „Určite som bol proti,“ reagoval na tému rozpadu ČSFR. Počas rozhodovania o novej ústave SR v roku 1992 bol s celou rodinou na dovolenke v Izraeli. Okamžite si uvedomil, že jej prijatie bude znamenať rozpad republiky. Peter si myslí, že o rozdelení republiky sa malo konať referendum. Nič také sa nestalo, bolo to skôr rozhodnutie dvoch mužov. V súčasnosti je s tým už vysporiadaný a vzhľadom na objektívne okolnosti dnes pripúšťa, že to asi bolo nevyhnutné.

Na záver príbehu sa Peter zmieňuje o tom, že vždy, keď nastalo uvoľnenie režimu, nastalo aj silné uvoľnenie v správaní ľudí. Dalo sa to pozorovať už v roku 1968 počas Pražskej jari, počas zmeny režimu v roku 1989 a taktiež po rozdelení Československa v roku 1993. Bežnou sa stala sloboda slova, ktorú niektorí ľudia začali zneužívať. Dnes to často vedie aj k silnému nacionalizmu až k extrémizmu. Hodnotí to ako veľmi znepokojujúci jav a uvedomuje si, že stále častejšie prejavy antisemitizmu sa stali realitou.

„Jedno som si myslel dlhú dobu, že vzdelanie pomôže odbúravať rozdiely, prejavy antisemitizmu, nacionalizmu, xenofóbie, že proste vzdelávaním sa dá dosiahnuť, že úroveň nenávisti sa bude znižovať. Dnes, po rokoch, mám obavy, či to je iba táto cesta. Dnes už máme aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sú nacionalisti a sejú nenávisť. Dá sa povedať, že hlúpy nacionalista je menej nebezpečný než inteligentný.“

V súčasnosti je Peter na dôchodku a už vyše osem rokov sa stále snaží byť aktívnym. „Hľadal som cesty, ako svoj voľný čas využiť.“ Hneď po odchode do dôchodku si hľadal nejaké zamestnanie, v ktorom by ako dobrovoľník mohol byť užitočný. Myslel si, že svoje schopnosti bude môcť využiť v bratislavskej židovskej náboženskej obci, ale prvú prácu našiel v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave. Pomáhal pri archivácii dokumentov, ktoré ešte neboli zaradené. Postupne sa začal zaujímať o židovské cintoríny na Slovensku, keďže je to oblasť, ktorá je u nás málo preskúmaná. Začal sa venovať mapovaniu cintorínov, aby zistil, kde všade na Slovensku sa nachádzajú, podporuje dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú s ich údržbou, hľadá možnosti, ako cintoríny revitalizovať. Považuje židovské cintoríny za významnú súčasť židovského kultúrneho dedičstva, ktorá potrebuje starostlivosť, výskum a ochranu.

So samozrejmosťou spomenul, že jeho najväčšou radosťou je jeho rodina, manželka Zuzka, ktorá drží rodinu pohromade, úspešní synovia a tri krásne vnučky.