Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Samuel Vízner (* 1941)

• narodený 3. septembra 1941 v Ľubietovej

• druhú svetovú vojnu prežil v Ľubietovej, kde s nimi žilo židovské dievčatko z rodiny Zigmundovej

• rodina Víznerová pomáhala židovskej rodine Zigmundovcov, ktorú istú dobu ukrývala na majery a starali sa o ich dcéru Mirku

• vyštudoval banícku priemyslovku v Banskej Štiavnici

• od roku 1964 pracoval v Cementárni v Banskej Bystrici

• od roku 1989 pracoval na defektospopickom stredisku Mostárne v Brezne

• v roku 1999 našiel zabudnutý list od rodiny Zigmundovej z roku 1949 a na jeho popud sa rodina Víznerovcov a Zigmundovcov opäť stretla

Samuel Vízner sa narodil v obci Ľubietová na strednom Slovensku, 3. septembra 1941, rodičom Anne a Pavlovi. Mal staršieho brata Miloša a mladšieho Ivana, ktorý sa narodil až po vojne. Počas vojny, ako hovorí sám Samuel, s nimi bývala „vojnová sestrička“, na ktorú si pamätá hlavne z rozprávania a útržkovito aj zo svojich spomienok.

 

„Našiel som starý zabudnutý list z Izraela“

Až po Novembri 1989 našiel na pôjde dokumenty, ktoré ho primäli k tomu, aby pátral po tom, čo sa stalo počas vojny. Našiel starý zabudnutý list z Izraela: „December 1949, písala mojej mame Mária Magdaléna Zigmundová (Málka), ktorá sa náhodou cez vojnu s mužom a dcérou ocitla v Ľubietovej.“ Samuel sa spýtal mamy či jej odpísala, ale po roku 1949 už nemohla odpísať naspäť, kvôli celkovej politickej situácii. „Spomenul som si, že predtým, keď som bol ešte chlapec, našiel som v rodinnom albume fotky ľudí, ktorých som nepoznal,“ hovorí pamätník. 

Samuel sa začal o toto obdobie viac zaujímať. V roku 2000 sa skontaktoval sa so slovenskou židovskou obcou, z ktorej mu poslali kontakt na pána Nathana Steinera do Izraela: „Poslal som im list. Chcel som zistiť niečo o rodine Zigmundovej, ktorá sa na prelome rokov 1948-49 presťahovala do Izraela. Priložil som aj fotografie a predošlý list o zmienenej rodine. Z Izraela mi po troch týždňoch zavolali a volala Málka, s tým či ešte niekto z mojej rodiny žije.“ Odvtedy si rodiny volali, písali listy, dokonca rodina Zigmundová prišla po 59 rokoch späť na Slovensko a spolu s pánom Samuelom navštívili jednotlivé miesta, kde sa pamätné udalosti odohrali.

Dramatický príbeh rodiny Zigmundovej sa odohral počas Slovenského národného povstania a po jeho potlačení, od konca roku 1944 do apríla 1945, v malej dedinke Ľubietová a v jej blízkosti. Príbeh je kompiláciou výpovedí a spomienok troch osôb, ktoré udalosti zažili z rôznych perspektív a ktoré zozbieral a spísal pán Samuel Vízner. Všetky príbehy vyšli knižne pod názvom „Taký obyčajný príbeh“.

 

Mladá židovská rodina hľadala len úkryt

Mária Magdaléna Zigmundová spolu s manželom Karolom bola po vyhlásení Slovenského štátu väznená v koncentračnom tábore vo Vyhniach, kde sa im koncom marca 1943 narodila dcéra Mirka. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol tábor oslobodený  a pretože nemecké vojská, ktoré prišli potlačiť povstanie, boli zadržané pri Strečne, rodina Zigmundová sa rozhodla ísť ďalej smerom do Banskej Bystrice.

Z Bystrice prišla rodina Zigmundová do Ľubietovej, odkiaľ sa dostali na Lelekovie majer, kde im majiteľ dovolil spať na sene v maštali spoločne s kravami. Mária Zigmundová, ktorej spomienky zozbieral pamätník Samuel Vízner, si na to spomínala: „Ja som si priala, aby sme mohli až do konca vojny bývať v tej maštali. Ale ráno prišiel majiteľ, že musíme ísť ďalej, lebo dolu v dedine sú už Nemci. Tak sme pokračovali ďalej do hôr. Našli sme si jednu maštaľ so senom, kde sme boli jednu – dve noci. Ľudia čo sa tam s nami tiež skrývali sa báli, že Nemci, ak tadiaľ pôjdu, nás ľahko, podľa detského plaču nájdu.“[1]

Nakoniec Zigmundovcom pomohla pani  Dérerová, ktorá poznala Karola Zigmunda a ukázala im bezpečnú cestu ako sa dostať k Zuzane Filadelfiovej (krstnej mame Samuela Víznera). Pani Zuzana bývala so svojimi dcérami, jej manžel Pavol inklinoval k partizánom, a preto nebýval často doma. Mali k dispozícií bunker, ktorí vytvorili spolu s kamarátmi. „Krstná mama mala na majeri dom s maštaľou, drevárňou a humnom. V ovčinci urobili druhý bunker, kde bývali Zigmundovci. Židia sa skrývali vo viacerých majeroch.“ hovorí Samuel Vízner.

 

Jedného dňa prišli na majer Nemci

„Počuli sme, že niekto strieľa, tak Karol skočil do lesa, skryť sa. Ja som už nestihla, tak som zostala s Mirkou a Zuzanou. Nemci vošli k nám a Zuzana im ponúkla kávu. Bol aj čerstvo upečený chlieb a k tomu maslo. Veľmi im chutilo. Ja som rozumela trochu nemecky a aj som sa s nimi rozprávala. Pýtali sa, kde je môj muž, povedala som im, že je vojak, atď. Odišli veľmi spokojní. Vtedy som sa nebála,“[2] spomína Mária- Magdaléna Zigmundová.

„O necelé dva týždne prišli Nemci opäť, tentokrát na susedné majere. Doviedol ich sused, ktorý prezradil, že sa u neho skrývajú Židia, tých aj našli a odtransportovali. Niektorí chceli utekať, tak po nich strieľali. Po streľbe sme s manželom Karolom ušli do lesa, do bunkra a tam sme sa skrývali. Keď sme sa potme odvážili ísť k Zuzane na majer, dozvedeli sme sa, že Zuzana vzala Mirku k svojej sestre Anne Víznerovej (pozn. matka Samuela Víznera) do Ľubietovej.“[3]

Zuzana Filadelfiová na tento deň spomína takto:

„Sused Holík sa v dedine vystatoval, že má na majeri „židovský tábor“, a doviedol tam Nemcov, ktorí sľubovali odmenu. Sused ukazoval na ženy, čo robili okolo domu: ,Toto je Židovka, aj toto. Chlapi sú na pôjde a na šope ukrytí a aj na mojom majeri sú skrytí. A keď pôjdete na Janekovie majer, aj tam nájdete Židov.´ Tak prišli aj k nám. Vysoký dôstojník aj s tlmočníkom a niekoľko vojakov. Vošli do izbičky a tlmočník hneď, kde máte Židov? Hovorím, som tu sama s mojimi dievčatami, tu Židov nieto. ,Ale sused povedal, že aj tu sú Židia.´ ,Boli, ale keď počuli streľbu, tak ušli, asi niekde do hory.´ Dôstojník vošiel do komory. Za dverami na klinci bol zavesený Karolov kabát. ,Toto je židovský kabát!´- hovorili. A ja na to: ,To je kabát môjho muža.´ Do komory sa svietilo len z kuchyne, bola tam tma. ,Zapáľte svetlo!´ Zvesila som petrolejku, ale ruky sa mi triasli, keď som si spomenula, že vzadu na zemiakoch boli batohy našich, čo sa skrývali v bunkri. Pokým som hľadala zápalky, dôstojník už vyšiel z komory a hovoril: ,Tu sa aj tak nedá kde ukryť!´ Helka sedela pri kočíku, v ktorom bola Mirka. Medzitým poslali vojaka po suseda, aby im ukázal, kde sa skrývajú tí Židia. Keď prišiel, tak mu hovorím: ,Čo to tárate sused, kde ja tu mám Židov?´ Stála som vo dverách izbičky, aby sa nedostal dnu. On moje deti poznal a Mirku by boli zobrali. Dôstojník hovorí: ,Nehovorte im nič! My sa po nich ešte vrátime.´“[4]

Hneď potom Zuzana Filadelfiová Mirku zaniesla ku svojej staršej sestre Anne Víznerovej, pretože na majeri už nebola v bezpečí.

 

Sami bez dcéry a ďaleko od ľudí

Medzitým manželia Zigmundovci s ďalšou rodinou, ktorá sa s nimi ukrývala v  bunkri, išli ďalej do hôr, viedol ich známy Filadelfiovcov a odviedol ich do drevorubačskej koliby. Mária Zigmundová mala strach: „Veľmi som sa bála, že v dedine každý vedel, že u Víznerov majú chlapcov a niekto prezradí, že to dievčatko čo je u nich je Židovka. Vedeli sme, aké rozhodnutie to musí byť, vziať si v tých časoch cudzie dieťa. Ani sme nemali peniaze, aby sme uľahčili rodičom v ich situácii.“[5]

Zuzana Filadelfiová na koniec vojny spomína takto: „Keď sa priblížil front koncom januára alebo začiatkom februára 1945, nás Nemci zo všetkých majerov zohnali do dediny, aby sme vraj nepomáhali partizánom. Pri oslobodzovaní Ľubietovej zahynul aj sused Holík z majera, ktorý prezradil Židov na svojom aj susedovom majeri. Jedna z prvých mín dopadla do dvora, kde býval po evakuácii majerov, odtrhla mu nohu a zomrel na vykrvácanie. Ľudia hovorili, že ho to Pán Boh potrestal za prezradenie nevinných ľudí.“[6]

Rodina Víznerovcov musela počas vojny čeliť rôznym náhodným nástrahám. Samuel si spomína: „V každom dome a dvore boli vojaci. Aj u nás v prednej izbe bývali Nemci. Na dvore boli vozy plné vojenského materiálu. Po čase sa zistilo, že z vozov na dvore zmizli raketové pištole. Jeden z Nemcov zúril a kričal: ,Celú rodinu vystrieľať, lebo ukradli vojenský materiál, iste pre partizánov!´ a dal zavolať majora. Major vyšetroval za pomoci Ing. Hollého a notára Rapoša. Ing. Hollý nakoniec presvedčil a uhovoril majora. Otcovi pri vyšetrovaní kázal zobrať majorovi mieru na čižmy. Otec potom na upokojenie urobil pre majora dvoje nových čižiem tzv. komisárok, z vlastného materiálu.“[7]

Po oslobodení obce sa susedovi 12-13 roční chlapci vystatovali ukradnutými pištoľami, pre ktoré skoro rodinu Víznerovcov dali postrieľať. Mirka sa musela druhýkrát zoznamovať so svojimi skutočnými rodičmi.

Po oslobodení prišiel po Mirku jej otec, Karol. „Mirka už bola u nás tak zvyknutá, že vôbec k nemu (ako cudziemu) nechcela ísť. Naša mamka sa napokon rozhodla, že Mirku zavedie k jej mamke do Kalinova. Mirka sa cestou začala zoznamovať so svojim skutočným otcom. Tam sa moja mamka po prvýkrát stretla s Mirkinou mamkou.“[8]

Zigmundovci si uvedomovali aké veľké šťastie sa im naskytlo, keď narazili na rodinu Víznerovú, ktorá bola ochotná obetovať svoje bezpečie a ukrývať u seba cudzie židovské dieťa.

Samuel Vízner bol ešte dieťa, keď sa mu pred očami diali tieto udalosti, spomína si na ne hlavne z  rozprávania rodičov a staršieho brata:

„Rodičia po vojne často spomínali na Mirku. Aj starší brat Miloš, ktorý mal vtedy šesť rokov spomínal na našu „vojnovú“ sestričku. Ja sa na tie časy pamätám len hmlisto, lebo keď Mirka od nás odišla mal som len tri a pol roka. Mirka bola u nás skoro celú zimu, od decembra do apríla, keď už Ľubietová bola oslobodená. Brali sme ju ako sestru.“

 

Spoločná korešpondencia sa zastavila nástupom komunizmu

Potom si Víznerovci ešte dopisovali so Zigmundovcami: „Bývali v Ružomberku, odkiaľ nám poslali fotografie na ktorých je Mirka s rodičmi, a malý Dušan vo vankúši. Vzadu je aj venovanie a dátum - Ružomberok, 20. I. 1948. Potom prišiel ešte jeden „stratený“ dopis a fotografia, na ktorej je Mirka s Dušanom. Je z Izraela a dátum je júl 1949. Tieto fotografie som veľakrát videl v našom albume a mamka nám často rozprávala o Mirke, ktorá u nás cez vojnu bývala a potom odišla s rodičmi do Palestíny (Izraela).“

Boli v písomnom styku až do konca roku 1949, keď sme už boli Zigmundovci v Izraeli: „Na môj posledný dopis som už nedostala odpoveď. Z kusých správ z rozhlasu o situácii v Československu som si pomyslela, že bude asi lepšie, keď nedostanú ďalšie dopisy z Izraela. Tak sa naše kontakty prerušili.“[9] píše pani Zigmundová.

 

Taký (ne)obyčajný príbeh

Samuel Vízner sa začal o celý príbeh svojej rodiny zaujímať natoľko, že zozbieral spomienky Márie- Magdalény Zigmundovej, Zuzany Filadelfiovej a spomienky svojich rodičov a brata, ktoré spracoval a vyšli knižne pod názvom „Taký obyčajný príbeh“. Pri spracovávaní spomienok, pre zachovanie historického rámca použil výňatky z knihy Údery a údely od Ctibora Jána Handzu a Viery Handzovej, ktorá formou denníka opisuje vojnové udalosti v Ľubietovej, spojené s príbehom, ktorý píše. Samuel Vízner je jediný pamätník rodiny Víznerovej, ktorý všetky spomienky starostlivo uchoval  v písomnej podobe. Samuel Vízner napísal knihu hneď po tom, ako prevzal za svojich rodičov ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“, ktorí sa žiaľ, odovzdávania titulu už nedožili: „Na slávnostnom odovzdaní ocenenia „Spravodliví medzi národmi“ v Bratislave, sa po 59 rokoch stretli dve hlavné účastníčky tohto príbehu, Malka Zigmundová a krstná mama, Zuzana Filadelfiová a ich rodiny“ spomína pán Samuel Vízner, bez ktorého by sa tieto príbehy a spomienky nikdy nestali živými.

 

[1] VÍZNER, S.: Taký obyčajný príbeh, Brezno, 2015. 7 s.

[2] VÍZNER, S. ref. 1, 10 s.

[3] VÍZNER, S. ref. 1, 11 s.

[4] VÍZNER, S. ref. 1, 11 s.

[5] VÍZNER, S. ref. 1, 9 s.

[6] VÍZNER, S. ref. 1, 13 s.

[7] VÍZNER, S. ref. 1, 15 s.

[8] VÍZNER, S. ref. 1, 15 s.