Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Vargová (* 1929  †︎ 2021)

• narodená 4. augusta 1929 v Seredi

• spolu s rodičmi žila počas vojny na seredskom židovskom cintoríne, kde mali postavený dom

• počas vojnových rokov zaznamenávala mená pochovaných na židovskom cintoríne

• spolu s bratom pomohla utiecť jednému židovskému väzňovi

• práca v laboratóriu, v pečivárňach, v predajni odevných doplnkov a textilu

• Alžbeta Vargová zomrela v roku 2021 vo veku 92 rokov

Detstvo na židovskom cintoríne

Alžbeta Vargová, rod. Bilková, sa narodila v auguste 1929 v byte starých rodičov Klenovičovcov v Seredi. Aby mladá rodina mohla bývať vo svojom, umožnili im židovskí majitelia miestneho cukrovaru presťahovať sa do malého domčeka na židovskom cintoríne s podmienkou, že sa o cintorín budú starať. Dvaja mladší súrodenci – Helena a Ján – sa už narodili na tomto mieste.

Detstvo v domčeku na cintoríne bolo ťažké, ale veselé. V dome nebola zavedená elektrina, odpad ani voda. Tú si rodina ešte desať rokov nosila vo vedrách zo studne cez ulicu, veľké pranie sa robilo na Váhu. Kým boli deti malé, mama bola doma. Často si spievali a táto záľuba Alžbetu ako 15-ročnú priviedla do spevokolu Zvon, v ktorom spievala až do roku 2005.  

Hoci Bilkovci boli katolíci, vďaka životu na cintoríne bol ich život neustále prepojený so židovskými obyvateľmi Serede: „V Seredi žil jeden veľmi dobrý človek, bol to židovský rabín priezviskom Lebovič, ktorý mal štyri deti, veľmi pekné černooké dievčatá, ktoré často chodili k nám na cintorín. Hoci boli od nás mladšie, vtedy asi 4- až 5-ročné, hrávali sme sa s nimi, kým sa ich otec modlil. Ich otec – židovský rabín – sa vždy pomodlil pri niektorom z hrobov alebo pri tabuliach, na ktorých boli nejaké modlitby.“

Alžbeta a jej súrodenci sa vďaka týmto kontaktom občas dostali aj do židovskej synagógy: „Občas sme aj počas obradu vošli dnu a po schodíkoch sme sa dostali na horné poschodie. Tam sme počuli, ako sa odbavoval obrad. Všetko sa spievalo. Bohužiaľ, nenaučila som sa po židovsky nič...,“ spomína pani Alžbeta. Toto privilégium však bolo tŕňom v oku ich spolužiakov, ktorí do synagógy nesmeli: „Robili nám zle a bili nás, šticovali za vlasy. Mala som jednu spolužiačku – dcéru riaditeľa pošty. Tá si nosila do školy desiatu a k nej napríklad pomaranč. Aby ma nahnevala, tak mi prskala šťavu zo šúp pomaranča do očí. Vtedy som nosila dlhé copy. V triede sme mali kalamáre a tam mi občas omáčali moje copy do atramentu. Spolužiaci mi to robili preto, lebo sme mali veľa priateľov Židov.“

„Chleba dávali ľuďom Židia...“

Neboli to však len občasné stretnutia na cintoríne či v synagóge, ktoré spájali Sereďanov oboch vierovyznaní. Takmer všetky miestne podniky či obchody totiž vlastnili Židia, ktorí poskytovali pracovné príležitosti pre mnohých obyvateľov Serede. Miestni podľa Alžbety Vargovej situáciu vnímali tak, že „chleba dávali ľuďom Židia. Židia zamestnávali našich kresťanov. Okrem cukrovaru a Frankovky nebola v meste žiadna iná možnosť sa zamestnať.“  Takúto možnosť poskytoval napríklad Rezinger, ktorý mal obchod s potravinami, sklenár Krakauer, ktorý mal sklo-porcelán a zasklievanie okien. Hugo mal hostinec, Schulhof pílu na rezanie dreva, Seidler železiarstvo. Reis bol pekár, piekol chlieb, predával žemle, rožky, praclíky a iné pečivo, Dým mal v Cukrovarskej ulici drevosklad. Kvitner mal veľký parný mlyn pri Váhu. Donát a Kohn boli majiteľmi cukrovaru.

V cukrovare počas sezóny pracoval i Alžbetin otec a neskôr aj matka. V zime, keď v cukrovare práca nebola, chodieval jej otec na Váh „ťahať ľad“ pre majiteľa hostina Huga. V čase pred zavedením chladničiek sa totiž potraviny uskladňovali vo veľkej pivnici, ktorá bola chladená ľadom, získaným v zime zo zamrznutej rieky. Takto sa skladovali napríklad salámy a klobásy alebo sa chladilo pivo. 

Nárast antisemitizmu v Seredi

Koniec 30. rokov sa podobne ako v iných mestách a obciach na Slovensku niesol v duchu rastúceho antisemitizmu. Vznikla tu miestna pobočka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorú založil istý Glásner. Sám pochádzal zo Zohora, no v Seredi vlastnil obchod so zbraňami. Do strany lákal najmä nemajetných robotníkov, a to nielen podobrotky:

 „Raz tesne pred Vianocami, vtedy môj otec pracoval chvíľu vo Frankovke, lebo v cukrovare nebola práve robota, prišiel Gláser k nám. Strieľal zo svojej pušky do vrán na stromoch a potom povedal otcovi, že keď nevstúpi do HSĽS, tak nás vysťahujú z cintorína a jeho vyhodia z roboty. Otca neskôr z roboty naozaj vyhodili, lebo do HSĽS nevstúpil.“ V cintorínskom domčeku mohla rodina zostať len na príhovor starého otca, ktorý pracoval v cukrovare ako kočiš.

Omnoho horšie zaobchádzanie však čakalo samotných miestnych Židov. Alžbeta Vargová si živo spomína na vyčíňanie gardistov. Po plotoch a stenách domov písali protižidovské heslá, ako napr. „Pozor Žide, Hitler ide! Žid, si smrad!“. Ak stretli Žida, ktorý nemal prišitú žltú hviezdu, uštedrili mu poriadnu bitku. Chodili oblečení v uniformách, na rukáve mali prišitý čierny dvojkríž. V meste si robili nárok na privilegované postavenie: „V Seredi bolo gardistov asi dvadsať, ale keď mali nejaké oslavy, ktoré mávali často, tak sa zišli z celého okolia a bolo ich aj sto. Vždy sa zišli pred kinom, lebo tam bolo také väčšie námestie, oproti bola vážnica dobytka, a chodili po Seredi dokola, pochodovali a spievali. Gardisti v nedeľu, keď bola omša, museli mať vpredu voľné miesto, na ktoré nesmel vojsť nikto. Za ohradu v kostole mohli ísť iba gardisti. Farár však na gardistov nedržal.“ Miestni katolíci sa však podľa Alžbety Vargovej báli zastať sa Židov. Gardisti sa im totiž vyhrážali podpálením domov, ak by Židom pomáhali. 

V Seredi vznikla skupina aj tzv. malých gardistov, ktorí chodili v gardistických uniformách s bielymi podkolienkami. V meste ich nebolo veľa, maximálne desať: „Jedného z nich, môjho dobrého známeho zo spevokolu Pašku, ktorého otec bol gardista a vtiahol ho asi 15-16 ročného do mladej gardy, som neskôr vždycky hnevala: ,Tóno, kde máš tie biele podkolienky?ʻ“ 

Postoj jednotlivých obyvateľov k týmto udalostiam rozdeľoval aj rodiny. Malá Alžbeta sa spolu s kamarátkou stala svedkyňou situácie, v ktorej gardisti spolu s nemeckými vojakmi odvliekli sedemdesiatnika Schneidera, majiteľa malej fabriky nazývanej „kostiareň“. Na tento zážitok spomína: „Žiaľbohu, pamätám si aj tých gardistov. Jeden z nich, ktorého už nepovažujem za rodinu, bol práve brat mojej babičky Inocent... Po príchode domov som povedala rodičom, že pri udalosti bol aj „Ino báči“ a opísala som im, čo robili s majiteľom Schneiderom. Vec rodičia oznámili aj babičke. Tá išla za svojím bratom – gardistom. Babička sa na neho vtedy veľmi nahnevala a povedala mu, že ho už nepozná.“ 

Pracovný a koncentračný tábor v Seredi 

Situácia v meste sa dramaticky zmenila v roku 1941, keď v areáli bývalého ženijného veliteľstva v Seredi zriadili jeden zo sústreďovacích a pracovných židovských táborov. (Ďalšie boli v Novákoch a Vyhniach, tábor v Seredi sa ako jediný zachoval dodnes a v súčasnosti v ňom sídli Múzeum holokaustu.) V rámci pracovnej povinnosti, ktorú Židom ukladal tzv. židovský kódex a ďalšie zákony, tu obyvatelia tábora pracovali v rôznych dielňach, seredský tábor bol známy napríklad výrobou nábytku, ktorý si tu dal vyrobiť aj minister vnútra Alexander Mach. 

Hoci Židia, ktorí svoj prechodný „domov“ našli v pracovných táboroch, boli v porovnaní s priamo deportovanými v lepšej situácii, aj podmienky v tábore a správanie dozorcov boli nesmierne kruté. Raz do táborového života zblízka nahliadla aj malá Alžbeta. Jej otec ako správca židovského cintorína mal totiž povinnosť do tábora doručiť potvrdenie o pochovaní mŕtvych, ktorí zahynuli v tábore. Jedného dňa lístok s potvrdením poslal po Alžbete: „Stála som tesne pri búdke na bráne, ale už vnútri lágru na dvore. Službu mal jeden gardista a jeden vojak. Keď som odovzdávala lístok, uvidela som, ako nemecký vojak v uličke medzi barakmi kopal do brucha a bil tehotnú ženu. Pustila [som sa] do plaču a utekala domov. Doma som povedala otcovi, že do lágru viacej nejdem.“ 

Židia pochádzajúci zo Serede však podľa Alžbety Vargovej takéto „šťastie“ nemali: „Nešli do lágru-tábora, ale tých nakladali ihneď do tzv. svinčacích vagónov a v noci ich odviezli niekam preč, údajne rovno do Poľska. Obyvatelia Serede vedeli, čo sa deje. Okolo stanice boli rodinné domy a neboli tam vtedy činžiaky, takže bolo počuť, ako Židov so psami naháňali, ako pískali píšťalkami. Môj nebohý otec nám hovoril: ,Počúvajte deti, čo tie svine nemecké robia!ʻ Počuli sme plač, krik, štekot psov, pískanie na píšťalky až k nám...“ 

Aj nad obyvateľmi pracovného tábora však neustále visela hrozba deportácií. Tie sa konali na jar alebo na jeseň, v zime bol podľa Alžbety Vargovej pokoj. Pri presune deportovaných zo seredského námestia gardisti a Nemci bili pelendrekmi všetkých, ktorí nevládali. Pri pochode museli Židia spievať nejakú gardistickú pesničku.  

Pomoc pri úteku z cintorína

Židov, ktorí zahynuli v pracovnom tábore, pochovávali na židovskom cintoríne. Zvyčajne prišli dvaja gardisti, dvaja Nemci a 2 až 4 Židia, ktorí mali mŕtveho pochovať. Vozili ich na vozoch, v ktorých boli zapriahnuté voly. Ako spomína Alžbeta Vargová, „ani jeden z nich nezomrel prirodzenou smrťou, každý bol zastrelený.“

Počas jedného pohrebu sa Alžbete a jej bratovi naskytla príležitosť na riskantný čin. Jeden z troch pochovávajúcich, mladý Žid, odišiel od ostatných pod zámienkou, že ide po lopatu do miestnosti v tesnej blízkosti domčeka Bilkovcov. Alžbeta, ktorá spolu s bratom stála pred kuchyňou, si na dramatické chvíle spomína takto: „Prišiel k nám a povedal: ,Deti pustite ma von, ja vám dám nejaké peniaze potom.ʻ Brat sa spýtal, kam by chcel ísť, a on mu odpovedal, aby ho pustil cez tie malé dvere na ulicu. Brat ma poslal do kuchyne, aby som pozerala, či niekto nejde, a on ho išiel pustiť. Mali sme vtedy psa, tak brat toho Žida neviedol okolo psa, ale oblúkom, a pustil ho cez malú bránku von na ulicu. Ja som bratovi zakývala, že je všetko v poriadku a brat zavrel bránku... Mali sme vtedy 14 a 15 rokov.“

Gardistom a vojakom začalo byť čoskoro podozrivé, prečo sa mladý muž nevracia. Keď ho nenašli ani v miestnosti pre koče, podozrenie samozrejme padlo na Bilkovcov. Alžbeta s bratom popreli, že by ho videli; rodičia o ničom ani netušili. Na cintoríne sa však rozpútala dráma a len málo chýbalo, aby sa neskončila tragédiou: „Brata a otca vytiahli vojaci von na dvor a začali na nich kričať, že ho museli predsa vidieť... povyzliekali [ich] do pol pása a postavili k chvojkám, že ich zastrelia. Ostatné deti s mamou sme kričali, plakali a prosili, a tvrdili, že to nie je pravda, že sme nič nevideli, že nič nevieme.“  Gardisti ich napokon nechali tak. Alžbetinmu otcovi však prikázali pochovať mŕtveho Žida, kvôli ktorému tam vlastne prišli. Odvtedy mu už táto práca prischla. O pochovaní mŕtveho musel vždy vyhotoviť potvrdenie a zaniesť ho do tábora.

Zoznam mien pochovaných

Alžbeta Vargová bola svedkyňou tejto práce svojho otca. Počet mŕtvych, ktorých privážali na cintorín, sa podľa nej zvýšil najmä po vypuknutí Slovenského národného povstania.  Správu tábora vtedy totiž prevzali príslušníci SS a „začalo peklo. Vtedy len priviezli truhlu s mŕtvym a položili ju k dverám do cintorína. Pamätám sa, že raz priviezli truhlu a mame sa zdalo, že sa truhla hýbe. Zobrala vodu a odokryla vrch truhly. V truhle ležal mladý chlapec, asi 19-ročný. Mama mu zdvihla hlavu, ale zbadali sme, že bol strelený do zátylku.“ 

Mladú Alžbetu však trápilo, že mŕtvych pochovávali do neznačených hrobov. Myslela na to, že po vojne budú jednotlivé rodiny hľadať svojich členov a bez označenia hrobov nezistia, či sú živí alebo mŕtvi. Svojmu otcovi preto navrhla, že začne robiť zoznam pochovaných. Neskôr, keď boli na cintoríne osadené malé kamenné pomníky, vďaka Alžbetiným zápiskom mohli byť označené aj menami. Bohužiaľ, po smrti Alžbetinho otca už pomníky s tabuľkami nikto neobnovil.

Pomoc Židom v kritickej situácii  

Na dobré srdce Alžbetino otca a určité bezpečie cintorína sa spoliehali aj niektorí zo Židov, ktorých deportácia ešte len čakala. Rabín Lebovič prišiel poprosiť, či by si u nich mohol schovať štyri debny, aby mal po vojne on a jeho rodina z čoho žiť. Alžbetin otec ich z obavy o bezpečnosť svojej rodiny odmietol ukryť, avšak poslal Leboviča k svojmu známemu do obce Vinohrady.  

Ešte lepšie sa vynašli Marta, Eva a Tina, tri krásne dcéry židovského majiteľa píly Dýma. Dostali „avízo“, že ich prídu zobrať, a prišli sa „odobrať“  k hrobu svojho dedka a babky. Keďže už bolo dosť nasnežené, od Alžbetinho otca si požičali lopatu. Niekoľko mesiacov po vojne sa tieto tri dámy na cintoríne objavili znovu. Zachránili sa, no veľa si vytrpeli. Počas návštevy sa šli opäť pozrieť na hrob svojich starých rodičov. Keď sa po nejakej chvíli vrátili, niesli železnú škatuľu: „Až vtedy sa otec dozvedel, že si tú krabicu pred ich deportáciou dievčatá schovali v hrobe svojich prarodičov.“ 

Oslobodenie a spomienky na zachránených

Aj Bilkovci sa napokon dočkali oslobodenia Serede. Posledné mesiace však pre nich neboli jednoduché. Nemci si totiž z miestnosti na pohrebné náčinie urobili sklad munície. Rodina tak žila v neustálom strachu z výbuchu, keďže predpokladali, že Nemci v prípade ústupu vyhodia muníciu do vzduchu. Vzadu na cintoríne preto otec vykopal kryt, do ktorého sa utekali schovať vždy, keď niekto prišiel do skladu; niekedy aj v nočných košeliach. 

Na Veľkú noc 1945 prišli do Serede Rusi. Oslobodeniu predchádzalo bombardovanie mesta, počas ktorého boli Bilkovci vďaka ponuke riaditeľa Dr. Širica schovaní v pivnici cukrovaru. V cukrovarskom objekte sa ukrývali asi dva mesiace: „Raz sa mama vybrala domov na židovský cintorín, že prinesie nejaké jedlo, ale našla všetko vyrabované. Podarilo sa jej však nájsť nejakú múku.“ Z obavy pred prípadným znásilnením otec do úkrytu priviedol aj dve Alžbetine tety.

Po oslobodení sa život postupne vracal do normálnych koľají. Z času na čas sa však objavil niekto z tých, ktorým Bilkovci pomohli. Poďakovať prišiel aj mladý Žid, ktorému Alžbeta s bratom pomohli ujsť: „Hovoril, že preplával cez Váh do Šintavy, tam že si zaobstaral nejaké iné šaty. Cez deň vraj spal a v noci šiel po roliach až do Želiezoviec a v Želiezovciach sa vraj náhodne stretol s partizánmi. Dostal sa k nejakej partizánskej jednotke a tak sa zachránil. Po fronte ušiel do Čiech a odtiaľ do Ameriky,“ spomína Alžbeta Vargová. Nezabúda však ani na tých, ktorí si zaslúžili byť potrestaní. Gardistu Glásera po vojne zaistili a údajne odsúdili na doživotie. Napokon si však neodpykal celý trest: „Dopočula som sa, že Gláser vynašiel nejaký automatický zámok na dvere a na základe toho ho prepustili z väzenia skôr. Vraj ho doviedli na nemecké hranice a nútene musel opustiť republiku. Žil a zomrel v Nemecku.“

Po vojne

Alžbeta Vargová si po základnej škole dokončila vzdelanie v meštianskej škole v Seredi. Po jej ukončení začala pracovať ako pomocná laborantka v prevádzke na výrobu kyselín, ktorá patrila cukrovaru. 

V domčeku na cintoríne bývala ešte aj po vydaji za Jána Vargu, odsťahovali sa až v roku 1952, rok po narodení prvého syna Petra. O jedenásť rokov sa im narodil druhý syn Ján.

Po materskej dovolenke sa Alžbeta Vargová zamestnala na expedícii miestnych pečivární. Po doplnení vzdelania ďalšie roky pracovala ako predavačka v obchode s odevmi a odevnými doplnkami. V roku 1998 ovdovela, žije v Seredi, kde sa o ňu stará jej vnuk Erik.

Príbeh pamätníčky natočil v roku 2015 Marcel Kováč.