Ľubomír Vajdička

* 1944

  • „Pôvabná bola moja mama, ktorá s tou zlomenou nohou ležala v nemocnici v Leviciach a sledovala televíziu. Ona dobre nepočula, ona videla len obraz. A prvýkrát, keď som tam za ňou bol, tak mi hovorila: ,Čo to vy v tej Bratislave robíte? Čo to tam stvárate, preboha?‘ A ja so vtedy ešte nechcel kričať, ona bola hluchá, tak som jej tak, ako sa to povie, vyslabikoval, že: ,Chceme zlikvidovať komunistov, mama.‘ A ona povedala: ,Tých nezlikvidujete,‘ si tak povzdychla, chudera. A potom, keď som tam bol druhýkrát, tak už lekár, ktorý ma k nej doviedol, mal už trikolóru a mama tak žmurkala a ukazovala na toho lekára, že už teda je to ako keby v poriadku všetko.“

  • „Vzhľadom na tie všelijaké, ako sa to povie, vroubiky alebo škrabance, ktoré som ja mal v minulosti, vtedy sa len tak ľahko do zahraničia nechodilo. Ja viem, že keď som prvý krát dostal možnosť ísť do zahraničia, tak vlastne všetky zase tieto orgány, ktoré vydávali pas a to bola vlastne bezpečnosť, robili všetko pre to, aby sa tá výjazdná doložka ku mne nedostala.“ „To bolo v ktorom roku? Pamätáte si?“ „To viem presne, lebo ja som mal také pozvanie na medzinárodné divadelné školenie, medzinárodný kurz divadelnej vedy v Benátkach, ktorý sa každý rok opakoval a oni vlastne oslovili každú z týchto krajín, aby tam niekoho vyslala a mne sa raz podarilo, že ma tam teda tá moja krajina chcela vyslať. No a, zase som sa dozvedel tiež tak všelijako okľukami a prostredníctvom kamarátov, že vlastne na bezpečnosti v Martine sušili moju výjazdnú doložku. Lebo pas vám bol nanič, pokiaľ ste v ňom nemali výjazdnú doložku. Sušili tú moju výjazdnú doložku a nechceli mi ju dať a sa tvárili akože ju nemajú. Mnohí toto zažívali.“

  • „Pamätám si veľmi dobre škôlku, že tam sme sa ešte učili a recitovali básničky o Štefánikovi. Potom sme nastúpili do prvej triedy, to už bolo v roku 1950, ale ešte nejak deti si to nemohli uvedomovať, rodičia naši si to asi uvedomovali už... Ale pamätám si presne deň, keď prišla pani učiteľka v prvej triede do triedy a povedala, že odteraz nie je pani učiteľka, ale je súdružka učiteľka. Tak isto si pamätám, keď v tretej triede prišiel pán učiteľ do triedy – to je zvláštne, že jeho sme volali ešte stále pán učiteľ – a on povedal: ,Žiaci, vstať!‘ a teraz nám oznámil: ,Pán prezident Klement Gottwald zomrel.‘ Pamätám si na to, ako sme museli nosiť čiernu pásku, keď zomrel Stalin, čo môj otec nie veľmi dobre znášal. Ale mali sme to nariadené v škole, že sme mali mať smútok, čiže tak tretiak.. neviem, koľko som mal rokov, deväť... tak som samozrejme veľmi naliehal na tom, že aj ja tú čiernu pásku musím mať. Tak sa zháňala teraz po dome čierna páska a potom ju mama tuším z nejakého klobúka odpárala a dala mi to na ruku, lebo sme to všetci v škole museli mať.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 07.05.2019

    (audio)
    délka: 01:17:21
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Umelec prežíva všetko intenzívnejšie

Ľubomír Vajdička sa narodil 28. mája 1944 v Trenčíne. Vyrastal však v Martine, kam presídlili jeho otca, evanjelického kňaza Ľudovíta Vajdičku. Napriek dobrému prospechu nemohol kvôli politickej situácii študovať na gymnáziu – zmaturoval v roku 1962 na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Bratislave. Od detstva v sebe vnímal túžbu po divadle, ktorá ho priviedla k štúdiu divadelnej vedy. Vďaka svojim skúsenostiam s réžiou bol už počas strednej a vysokej školy, od roku 1968, angažovaný ako režisér v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Nasledovali hosťovania v Národním divadle v Prahe v rokoch 1983 a 1984. Od roku 1983 prestúpil z Martina do Slovenského národného divadla v Bratislave. Počas Nežnej revolúcie sa zúčastnil aktívu v činohre SND. Momentálne sa okrem režírovania venuje pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave.