Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jaroslav Václavek (* 1928)

• narodený 30. apríla 1928 v Košiciach

• po Viedenskej arbitráži sa stal s rodinou obyvateľom Maďarského kráľovstva

• ako 16-ročný podliehal odvodovej povinnosti do vojnového Nemecka a musel sa ako dezertér ukrývať

• 1947 - maturita na strojárskej priemyslovke v Košiciach

• po nástupe komunizmu rodina označovaná za triednych nepriateľov z dôvodu prevádzky obchodu

• počas práce vo Východoslovenských strojárňach sa stal obeťou obvinení v súvislosti s náboženskou petíciou

• v rokoch 1950-1954 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP v Komárne

• v roku 1960 ukončil v Brne štúdium medicíny

• v roku 1967 uzavrel manželstvo s Tatianou Václavekovou, rod. Kochanovou

• väčšina profesného života - internista v Bytči

• v období normalizácie príležitostne pomáhal náboženskému disentu

• od roku 1996 na dôchodku v mestskej časti Žilina-Vranie

Detstvo a dospievanie v Košiciach – krutá hra dejín

Jaroslav Václavek sa narodil 30. apríla 1928 v Košiciach ako druhé dieťa Bohumila Václaveka a Heleny Václavekovej, rod. Theinerovej. Otec bol skúsený obchodník a rodina sa dlhý čas živila aj prevádzkovaním predajne so zmiešaným a koloniálnym tovarom. Matka sa svedomito starala o Jaroslava, jeho staršiu sestru Ľudmilu i mladšieho brata Vladislava, ktorý do rodiny pribudol v roku 1940. Práve s matkou sa mu spája jedna z prvých negatívnych spomienok, ktorá narušila dovtedy radostné prežívanie detstva: „Spomínam si, ako som videl matku. Sedela v kresle a usedavo plakala. Bolo to práve v čase oficiálneho rozhodnutia o pripadnutí Košíc do Maďarského kráľovstva v rámci Prvej viedenskej arbitráže. Mama vedela, aká je situácia, že československy zmýšľajúce rodiny, akou sme boli my, to budú mať ťažké. Maďarsko bolo v tom čase zaostalou agrárnou krajinou, ktorá sa navyše stále nevyrovnala s pocitom krivdy z vyhlásenia Trianonu.“

Jaroslav sa musel novej situácii prispôsobiť. Nastúpil do maďarskej ľudovej školy, neskôr do slovenskej menšinovej meštianskej školy. Vynikajúcimi výsledkami sa postupne prepracoval k štúdiu na slovenskom gymnáziu, z ktorého nakoniec na odporúčanie matky prestúpil na strojársku priemyslovku v Košiciach, ktorá mu mala zaručiť praktické zameranie a perspektívu v budúcom zamestnaní.

Situácia na fronte sa zhoršovala a nemecká armáda využívala nové a nové rezervy. Odvodový vek pre nasadenie do služby vo vojnovom Nemecku sa znížil na 16 rokov. Ako obyvateľ Maďarského kráľovstva tak pod ňu spadal aj vtedy 16-ročný Jaroslav: „Vtedy som sa rozhodol, že do toho nepôjdem, rodičia so mnou súhlasili. Títo chlapci boli nasadzovaní v najnebezpečnejších úsekoch nemeckých miest. Do kritických a bombardovaných zón, ako aj k obsluhe diel. Mnoho z nich sa už nikdy nevrátilo.“ Jaroslav si vybudoval provizórny úkryt v pivnici. Ten mu zachránil život a uchránil ho od represií, ktoré mu ako vojnovému dezertérovi hrozili. Najviac sa situácia vyhrotila po pritvrdení režimu v samotnom Maďarsku, keď nedostatočne lojálnu vládu Miklósa Horthyho vystriedala fanatická, antisemitská, fašisticky orientovaná Strana šípových krížov na čele s despotickým vodcom Ferencom Szalasim. Po ich príchode do Košic sa v meste začala skutočná hrôzovláda: „Prebiehali rozsiahle deportácie Židov, zatýkania, popravy údajných zradcov a dezertérov priamo na ulici. Po celom námestí v Košiciach boli povešané na výstrahu telá popravených nešťastníkov. Ľudia si nedôverovali, udávali sa a ja som ako dezertér v strachu strávil osamelý v úkryte aj niekoľko dní nevediac, čo bude so mnou alebo mojou rodinou.“ Jaroslavov otec bol navyše obeťou nehody električky, v dôsledku čoho sa stal invalidom. „Všetky tieto okolnosti v mysli 16-ročného mladíka zanechajú hlbokú celoživotnú stopu.“

Kritickú situáciu v meste ukončil až jaunárový príchod sovietskych vojsk. Nastalo však nové riziko a obavy obyvateľov mesta zo správania sa týchto dobyvateľov: „Boli sme s rodinou ukrytí v pivnici pod miestnou krčmou, keď sa u nás objavili prví sovietski vojaci. Dali sme im vypiť, rozprávali sme sa, keď tu zrazu zbadali mapu, ktorú som si ako mladík skladal. Bola to stará mapa Európy, na ktorú som podľa informácií zo zakázaného rozhlasového vysielania z Londýna zaznačoval priebeh a aktuálne umiestnenie sovietskych vojsk, divízií, veliteľov atď. Keď to tí radoví vojaci uvideli, okamžite siahali po zbraniach. Možno nás považovali za akési špiónske nacistické hniezdo. Nedokázali si predstaviť, že by prostý človek disponoval takými presnými vojenskými informáciami. Všetko našťastie pochopil a situáciu ukľudnil jeden z tých vojakov, povolaním učiteľ. Upozornil ma, aby som tú mapu radšej do budúcna zničil. Takto som nevedomky mladíckou nerozvážnosťou dostal rodinu do nebezpečenstva.“

Pri inej udalosti zas naopak Jaroslav svoju rodinu pred podguráženými sovietskymi vojakmi ochránil, keď musel brániť česť svojej matky a sestry: „Bolo to raz v noci, keď k nám do bytu vtrhla partia opitých sovietskych vojakov. Pýtal som sa ich lámanou ruštinou, čo si prajú. Oni ukázali na moju mamu a sestru, že chcú ich. Situácia bola vypätá, pretože som bol odhodlaný brániť ich česť a mohlo to s nami veľmi zle dopadnúť. Napadla mi ale myšlienka na starú fotku Stalina, ktorú som si vystrihol z novín a dal ju do rámika na stenu, keď som vedel, že sa blížia Sovieti. Visela hneď na chodbe. Spýtal som sa ich, či vedia, kto je na tom obrázku. V tej chvíli razom zvážneli, hádam aj vytriezveli, bolo na nich vidieť neskutočný rešpekt a strach, ktorý v nich jeho osoba vyvolávala. Zrejme sa zľakli, či v opilosti nezablúdili do domu, kde je ubytovaný nejaký ich veliteľ či dôstojník. Zasalutovali a razom odišli.“

Po kapitulácii Nemecka a obnovení Československa rodinu Václavekovcov v zmysle Benešovych dekrétov čakala politická previerka, skúška z lojality k Československu. Časy nádeje v lepšiu budúcnosť však netrvali dlho.

Výmena stráží – nástup červenej diktatúry

Po oslobodení sa v Košiciach usídlilo množstvo sovietskych poradcov a tajných agentov, ktorí robili čistky a vymieňali ľudí vo verejných funkciách lojálnymi komunistickými poskokmi. Pre veľa ľudí nastali ťažké časy. Mnohí prišli o majetky, znárodnili im podniky, vysťahovali ich na ulicu. Aj Jaroslavovi rodičia sa stali terčom odsúdenia za prevádzku obchodu, ktorú si svojpomocne po vojne opäť otvorili: „Dávali nám neúnosné podmienky, príslušníci HKS (Hospodárska kontrolná služba) robili každý týždeň razie v obchode i byte, všetko rozhádzali a hľadali akúkoľvek zámienku pre udelenie likvidačnej pokuty. Už i tak dosť chorý otec bol po takomto tlaku prinútený obchod po zhruba roku zavrieť. Niektorí živnostníci to znášali ešte ťažšie. V našom okolí spáchalo samovraždu množstvo bezradných ľudí.“

Jaroslav zmaturoval a postupne sa zapracoval v podniku Východoslovenské strojárne. Tu sa stal nevedomky obeťou konšpiračnej hry, ktorú rozpútali príslušníci komunistických elít v podniku: „Išlo o akúsi nastrčenú petíciu za obnovu pravej cirkvi, ktorú podpísalo množstvo pracovníkov závodu. Jedna moja kolegyňa, volala sa Miluša Feketová, s ňou prišla za mnou s tým, že tento problematický zoznam treba niekde radšej dobre ukryť. Ukryl som ho u seba v kancelárii. O pár dní vypuklo v podniku veľké pátranie po inkriminovanom zozname a pri prehliadke ho našli u mňa v zásuvke. Okamžite mi začali nadávať do agentov Vatikánu a kolaborantov.“

Jaroslav dodnes nevie, čo bolo zámienkou pre jeho neskoršiu perzekúciu v trestných útvaroch: či politicky nespoľahliví rodičia s podnikateľskou minulosťou alebo problematický dokument nájdený v jeho zásuvke. Na jeseň roku 1950 však prišiel Jaroslavovi povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby v Komárne.

Trpké roky v útvaroch PTP

Po príchode do kasární v Komárne čakalo Jaroslava bolestivé precitnutie: „Kasárne boli situované v priestoroch starej komárňanskej pevnosti. Po príchode na izbu sa ma ostatní vojaci začali pýtať, za čo som sedel. Povedal som im, že som nebol nikdy súdne trestaný, čo mi však nechceli veriť. Vtedy som si uvedomil, že som bol umiestnený do trestného útvaru PTP.“

Štátom perzekvovaní vojaci v Komárne mali byť prednostne nasadzovaní na hľadanie mín v rozsiahlych, od čias vojny podmínovaných oblastí Československa, ako bol napríklad Dargov: „Nahnali nás na také lúky, kde sme mali s drevenými palicami bodať do zeme v 10-centimetrových odstupoch. Po zvážení nadriadených orgánov sme však nakoniec neboli reálne nasadení, pretože ako nespoľahlivé protištátne živly sme podľa nich mohli tajne zbierať a ukrývať výbušniny, ktoré by sme raz použili na sabotážnu činnosť.“

Koncom roka 1950 však Jaroslav v dôsledku nevyhovujúcich hygienických podmienok kasární ochorel na akútnu formu infekčnej žltačky. Jeho stav bol natoľko vážny, že sa dostal na lôžko bratislavskej posádkovej nemocnice. Jeho život visel na vlásku: „Raz ma bol v nemocnici navštíviť môj otec, uvidel ma v tom najžalostnejšom stave, keď už som sa aj ja podvedome lúčil zo životom. Na spiatočnej ceste otca zastihol infarkt.“

V nemocnici Jaroslava držali zhruba tri mesiace, potom ho nedostatočne doliečeného poslali späť do kasární, kam sa mal dostať vlastnými silami. Počas pešej cesty zo stanice v Komárne do kasární mu opuchli nohy a bol na konci so silami: „Tri dni som chodieval polomŕtvy na nástupy, kým si kompetentní uvedomili, že mám ťažkú infekčnú chorobu. Rozhodli sa izolovať ma v opustenom krídle pevnosti, kde na mňa však zabudli. V horúčkach som strávil osamote v tmavej studenej miestnosti asi týždeň. Nikto ma neprišiel skontrolovať. Nakoniec som sa sám pozviechal a z posledných síl sa doplazil na nástup pred veliteľa. Keď ma uvideli, rozhodlo sa, že poputujem na doliečenie domov do Košíc. Mnoho iných chlapcov nemalo toľko šťastia a mnohí na následky rôznych chorôb po čase, v dôsledku podmienok v útvaroch PTP, zomreli.“

V Košiciach strávil Jaroslav 18 mesiacov. Režim sa ho, ešte stále nedostatočne doliečeného, rozhodol poslať naspäť k útvarom PTP na absolvovanie zvyšku prezenčnej vojenskej služby. Tu sa zúčastňoval najrôznejších ťažkých fyzických prác, na ktoré boli títo vojaci - lacná pracovná sila - využívaní. Okrem iného pracoval napríklad na výstavbe trenčianskeho sídliska Soblahov, ako aj na opravách a výstavbe najrôznejších vojenských objektov po celom Československu. Jaroslav tvrdí, že mu služba v PTP umožnila spoznať množstvo intelektuálne založených ľudí z radov vojakov, ktorí taktiež trpeli neprávom, a vytvorilo sa medzi nimi silné priateľské puto. Kontakt s niektorými z nich trval ešte dlhé roky po skončení vojenskej služby. Na personál, veliteľov a nadriadených má rôzne názory: „Stretol som tam zopár chápajúcich ľudí, správnych chlapov. Prevažná väčšina nadriadeného vojenského personálu sa k nám však správala arogantne. Prízvukovali nám, že sme odpad národa, že našimi lebkami budú dláždiť ulice a podobné primitívne poznámky. Špeciálnou sortou boli tzv. politruci, absolventi politických škôl, ktorí sa nad nás mimoriadne radi vyvyšovali.“

Po skončení vojenskej služby v roku 1954 mal Jaroslav šťastie v nešťastí. Pri radovej prehliadke v košickej nemocnici mu chápavý doktor vystavil kvôli jeho zdravotnému stavu tzv. modrú knižku, ktorá označovala ľudí neschopných vojenskej služby. Vďaka tejto malej ľsti sa mu podarilo počas celého obdobia minulého režimu zatajiť jeho minulosť občana druhej kategórie a vyhnúť sa dodatočným perzekúciám.

„Nekŕmiť – nedráždiť.“ Jaroslavova cesta normalizáciou

Po absolvovaní vojenčíny sa Jaroslav rozhodol pre štúdium medicíny, na ktoré sa mu po počiatočných peripetiách podarilo dostať. V roku 1960 v Brne úspešne získal lekársky diplom. Postupne cez rôzne pracoviská prepracoval až k internému oddeleniu polikliniky v Bytči, kde strávil celý svoj neskorší profesný život. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, detskou lekárkou Tatianou Václavekovou, rod. Kochanovou, s ktorou v roku 1967 uzavrel manželstvo. Tatiana si z prvého manželstva priviedla dcéru Natašu a nová rodinka sa postupne rozrástla aj o Janku, Jána a Máriu. Svoje bydlisko našli v Žiline, neskôr si postavili rodinný dom v obci Vranie, kde žijú dodnes.

Jaroslav sa ako hlboko veriaci človek, praktizujúci vieru aj v časoch komunizmu, z presvedčenia vyhýbal všetkým ponúkaným verejným a politickým funkciám. Profesne sa neustále vzdelával a vďaka svojej odbornosti sa stal dôležitým členom tímu. To mu umožnilo vyhnúť sa problémom s výčitkami pre jeho nedostatočnú politickú angažovanosť: „Vždy som mal zásadu, že na komunistov platí rovnaké správanie ako pri vstupe do ZOO. Nekŕmiť a nedráždiť,“ dodáva vtipne Jaroslav. Počas obdobia normalizácie sa stretol tajne s mnohými členmi disentu, hlavne z jeho kresťanskej časti. Niekoľkokrát pomohol cez hranice doviezť a následne šíriť kresťanskú a inú zakázanú literatúru. Po zmene režimu sa v roku 1990 stal členom Slovenského zväzu príslušníkov táborov nútených prác – Pomocno-technických práporov (PTNP-PTP). Dôchodkový vek dosiahol v roku 1996, vďaka svojej odbornosti však občas vypomáha kolegom aj v súčasnosti. Jaroslav žije dodnes v obci Vranie so svojou milovanou manželkou a okrem rodiny sa rád venuje aj štúdiu sociálnej a psychologickej literatúry, ktorá je jeho celoživotným koníčkom.

Jaroslav Václavek je človek, ktorý je príkladom morálnej hrdosti, pretože napriek ťažkej životnej ceste a množstvu príkorí, ktorým v živote čelil, vždy hľadel vpred. Nepoddal sa, nezanevrel, nezapredal sa. Vlastnou snahou a húževnatosťou sa stal človekom nielen odborne, ale predovšetkým ľudsky nenahraditeľným.