Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Eva Mária Umlauf (* 1942)

• narodila sa 19. decembra 1942 v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch

• rodičia boli: otec Imrich Hecht mama Agnes, rod. Eisler

• v júli 1942 boli deportovaní do Novák

• po vypuknutí SNP odišli do Piešťan, žili na árijských papieroch pod menom Herda

• po prezradení boli odvlečení do tábora v Žiline, neskôr do Serede

• v novembri 1944 boli deportovaní do Auschwitzu, otca videli naposledy

• Eve a Agnes vytetovali čísla, Eva bola veľmi chorá, Agnes čakala druhé dieťa

• Červená armáda oslobodila tábor koncom januára 1945

• v apríli Agnes porodila druhú dcéru Noru, v júni s dcérami a päťročným Tomim odišli do Trenčína

• v Trenčíne vychodila základnú školu aj gymnázium, odišla študovať medicínu do Bratislavy

• v roku 1966 sa vydala za Jaboba Sultanika, poľského Žida z Mníchova

• v septembri 1968 emigrovali za Evou mama, otčim a sestra

• nedarilo sa jej zamestnať ako detskej lekárke, porodila syna

• v roku 1971 nečakane ovdovela, neskôr sa zamestnala a opäť sa vydala

• porodila ďalších dvoch synov, po pôrode tretieho sa jej obnovila trauma z prežitého holokaustu

• vyštudovala psychoterapiu, venuje sa osvetovej činnosti a vzdelávaniu

• napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“

Eva Mária Umlauf, rodená Hechtová, sa narodila päť dní pred Vianocami, 19. decembra 1942. Jej mama bola Agnes Gertrude Hechtová, rodená Eisler, a otec Imrich Hecht. Svetlo sveta uzrela v Novákoch, v jednom z troch táborov pre Židov, ktoré boli na našom území zriadené počas slovenského vojnového štátu.

Agnes pochádzala z dobre situovanej židovskej rodiny Eislerovcov z Burgenlandu, no žili v Bratislave. Rodičia jej už dopriať vyššie vzdelanie, keďže od roku 1939 nemohli Židia študovať, a tak sa vyučila za krajčírku. Rodina musela z Bratislavy odísť, pravdepodobne museli svoj dom na Heydukovej ulici v centre Bratislavy uvoľniť pre ľudácky aparát vtedajšieho štátneho zriadenia. Rodina prišla do Trenčína, kde sa Agnes spoznala s Imrichom Hechtom. Pochádzal zo židovskej rodiny a pracoval ako účtovník v tehelni v Zamarovciach pri Trenčíne. Agnes a Imrich sa zosobášili narýchlo v marci po krátkej známosti, lebo im povedali, že na práce vyvážajú iba mladých a slobodných. Nebola to však pravda. Imrich tiež dvakrát žiadal o výnimku, no nedostal ju. Tehotnú Agnes, Imricha a jeho mamu Gizelu v polovici júla 1942 deportovali do tábora v Žiline. Odtiaľ ich 17. októbra 1942 presunuli do Novák. V nováckom tábore v tom čase žilo okolo 1 600 väzňov. Pamätníčka sa narodila na tomto nehostinnom mieste ako prvé z piatich detí, ktoré mali v rodnom liste napísané ako miesto narodenia Nováky, Pracovné stredisko pre Židov.

Zázrak menom Eva

Príchod pamätníčky na svet bol ako zázrak nielen pre jej rodičov, ale pre aj pre ostatných obyvateľov. V tábore, ktorý donedávna slúžil ako koncentračný tábor pre Židov a ktorý bol prestupnou stanicou do vyhladzovacích táborov v Poľsku, bolo narodenie zdravého a silného bábätka akoby symbolom života v období prenasledovania a smrti. Pri jej narodení asistoval doktor Jakob Špira, ktorý sa staral o zdravie všetkých ľudí v tábore. „Mama mi rozprávala, že keď som sa narodila, bola strašná zima aj v tých barakoch. V jednej takej komôrke v tých barakoch bol ten pôrod. Potom priniesla tá baba v lavóre teplú vodu, aby ma okúpali. Kým začali, bola tá voda taká pretiahnutá mrazom, ako keď to zamŕza. Tak išla zobrať druhú vodu, ale tá tiež už zamŕzala. Čiže oni ma kúpali v studenej vode,“ spomína na mamine rozprávanie. Pamätníčka si z prvých dvoch rokov života, ktoré strávila v pracovnom tábore v Novákoch, nepamätá takmer nič. Všetko, čo z toho obdobia vie, má sprostredkovane od mamy alebo tety Štefky, maminej priateľky, ktorá tam žila tiež. Tábor fungoval ako samostatný podnik a výrobné dielne produkovali množstvo tovaru. Fungovala tam škola, krajčírska či zámočnícka dielňa, kde pracovali aj rodičia pamätníčky. Ľudia v tábore však mali štatút väzňov. Žili v provizórnych barakoch a za prácu nedostávali žiaden plat.

Odchod z Novákov

Koncom augusta 1944 vypuklo SNP a tábor v Novákoch bol rozpustený. Väzni utekali, kam mohli. Hechtovci s malou dcérou utiekli do Piešťan, kde sa im podarilo nájsť podnájom. Získali árijské papiere, zmenili  si priezvisko na Herda a otec odišiel zháňať pracovné povolenie do Trenčína. Netrvalo však dlho a mladú rodinu niekto udal. Čoskoro ich zatkli gardisti a vypočúvali, kým z nich nedostali ich pravé meno. Hechtovcov prvým možným transportom deportovali do zberného tábora v Žiline. V tom čase už Agnes čakala druhé dieťatko. Imrich ako šikovný účtovník dostal príležitosť pracovať. Každé ráno chodil zo žilinského tábora do mesta účtovať na okresný úrad. Večer sa vracal do tábora k tehotnej manželke a ani nie dvojročnej dcérke. Zo žilinského tábora odchádzalo každý deň transportom, priamo do Auschwitzu, tisícky Židov. Agnes s dcérou na rukách dvakrát stála pri počítaní, no nezobrali ich. Pobyt v Žiline netrval dlho. Rodinu čoskoro aj s ostatnými zatknutými opäť deportovali, tentoraz do zberného tábora v Seredi. V tom čase tam velil sadistický veliteľ Brunner. V Seredi strávili len niekoľko dní a opäť museli zbaliť svojich pár osobných vecí. Posledným transportom koncom októbra 1944 boli deportovaní v dobytčích vagónoch. Zažili niekoľkodňovú útrpnú cestu, tentoraz do Auschwitzu v Poľsku.

Príchod do pekla

Posledných 500 Židov zo Serede dorazilo do Auschwitzu 3. novembra 1944. „My sme mali to šťastie, že to bol prvý transport, ktorý nešiel do plynu. Ešte tri dni predtým splynovali 1 200 ľudí z Terezina. Čiže to bolo veľké šťastie, že my sme sa nedostali. Už tie plynové komory boli zrútené. Ale oni robili s nami túto procedúru, na každý pád nás ešte tetovali. Ale už nebola tá selekcia na tej rampe. Tá selekcia bola tiež, ale v inom zmysle. Mužov, ženy a deti rozdelili,“ popisuje pamätníčka príchod do tábora smrti. V tom momente sa jej rodina rozbila na márne kúsky. Otca Imricha viac nevideli. Ani nie dvojročná pamätníčka s mamou, v treskúcej zime, prešli bežnou procedúrou prijímania väzňov do tábora II Birkenau. Odložili šaty, odovzdali skromný majetok, prezreli im všetky telesné otvory, oholili ich, dezinfikovali ich a pridelili im väzenské handry. Agnes vytetovali číslo A-26958, Eve A-26959. Z rozprávania mamy vie, že pri tetovaní jej v náručí odpadla. Drobné, chorľavé a vyčerpané dieťa čoskoro ochorelo na čierny kašeľ, zápal pľúc a pohrudnice. Pamätníčku oddelili od mamy a dali ju do infekčného baraku. Mama Agnes sa v pokročilom štádiu tehotenstva chodila aspoň pod okno pozerať na chorú dcérku. Pamätníčka sa neudržala ani na nohách a prianím jej mamy bolo, aby ju na poslednej spoločnej ceste mohla odniesť na vlastných rukách. Našťastie, ich utrpenie skončilo 27. januára 1945, kedy do tábora vstúpili vojaci Červenej armády. Ujali sa niekoľkých posledných tisícok vyhladovaných a na smrť chorých väzňov, medzi ktorými bola aj pamätníčka s mamou.

Dlhá cesta domov

Koncentračný tábor Auschwitz – Birkenau bol oslobodený uprostred krutej zimy a chorých a na smrť vyčerpaných väzňov sa ujali zdravotníci. „Oni urobili taký provizórny špitál, kde sme ležali a dostali sme opateru – čisté prádlo, jedlo a lekársku opateru. Boli sme veľmi, veľmi choré,“ spomína na prvé dni po oslobodení pamätníčka. „Mama ešte porodila v Osvienčime moju sestru a zostala ešte šesť týždňov a potom sa dala pomaly na cestu s dvoma malými deťmi a jedným tretím deckom. To bol jeden chlapec, čo mal vtedy šesť rokov. Čiže ja som mala dva aj niečo, on mal šesť a moja sestra mala vtedy šesť týždňov. Moja mama prešla peši, potom autostopom takými nákladiakmi do Trenčína,“ približuje návrat z Auschwitzu do Trenčína. Agnes okrem svojich dvoch dcér priviedla do Trenčína aj malého židovského chlapca Tomiho Löwingera. Počas holokaustu prišiel o oboch rodičov. Agnes mala 22 rokov, tri malé deti a žiadne prostriedky na existenciu. Časom im bol pridelený malý skromný byt, kde si začali budovať nový život a rodinu. Pre Tomiho o pár týždňov prišiel strýko a na dlhý čas na seba stratili kontakt.

Spomienky na detstvo

Pamätníčka nechodila do škôlky a do školy len veľmi zriedka. „Pamätám, že som bola celé detstvo chorá. Fúkal vietor a ja som bola chorá. Keď som ležala, mala som angínu, v prvej triede ma moja učiteľka prišla vyskúšať domov, lebo som nemala žiadne známky. To detstvo bolo spojené vždy čaj, horúca polievka a posteľ. Ja som veľa čítala, mala som rozprávkové knihy, to si pamätám. Keď už som ich vyčítala, tak som ich znova začala čítať, toľko kníh nebolo, ako teraz, ale na to sa veľmi dobre pamätám,“ spomína na detstvo. „Keď sme išli po ulici, moja mama, ja a moja sestra, tak každý sa divil, že sme na svete. Oni na nás volali – ‚Ach, to je zázrak, Agi!‘ Moja mama sa volala Agi, ako Agnes. ‘Vy žijete, aj deti a jak je to možné?!‘ Dostali sme vždy nejaké bonbóny a potom nás pohladkali po hlave. To sa pamätám, ako som mašírovala, bola som veľmi pyšná, že som zázrak a nemala som ani poňatie, čo je to zázrak. To som až neskoršie pochopila, čo tým chceli povedať,“ zamýšľa sa pamätníčka. Z detstva jej ešte zostala spomienka, ako ju mama učila, že sa má brániť. Keď sa dostala do konfliktu s malým chlapcom na dvore, ktorý do nej strkal, mama ju nabádala, aby sa mu postavila. Mama sa snažila o seba a dievčatá postarať najlepšie, ako vedela. Chcela im dopriať vyrastať v rodine aj napriek tomu, že tú pôvodnú im zničili vojna a holokaust. Agnes sa časom zblížila s Arnoldom Čiernym a druhýkrát sa vydala. Arnold pochádzal zo židovskej rodiny Schwarzových z Topoľčian. Spájal ich podobný osud preživších.

Steny majú uši

V období, keď sa k moci dostali komunisti, sa akékoľvek prejavy pobožnosti potlačili do úzadia. V päťdesiatych rokoch začali politické procesy, ktoré zasiahli mnoho rodín. „Bol ten proces (pozn. Slánsky, 1952) a moji rodičia sa často rozprávali a mysleli si, že my nepočúvame, keď mali hostí. Materinská reč mojej mamy je nemčina. Keď nechceli, aby sme rozumeli, tak sa rozprávali v nemčine a niekedy prešli do slovenčiny. Ten strach, že zase idú na nás,“ popisuje pamätníčka, ako sa do ich rodiny opäť vkradol strach. „Celý čas sme sa báli – to nehovor, tamto nehovor, čo sa doma navarí, to sa doma zje, steny majú uši... To sú všetko veci, ktoré som sa ja ako decko dozvedela. Dostala som takú dvojkoľajnú výchovu – doma ináč ako vonku. Ale ja som tomu hneď rozumela. Takže tie roky boli veľmi ťažké, lebo tá situácia sa opakovala a to robilo veľký strach mojej mame aj môjmu otčimovi. My sme v tom žili, v tom strachu,“ spomína na obdobie, ktoré veľmi negatívne vplývalo na všetkých jej blízkych.

Odchod z domu

Pamätníčka začala študovať na gymnáziu v roku 1955. „Synagóga vtedy nefungovala, ani by sme do nej nešli. Ani kostoly nefungovali. Nám robili tanečnú školu v nedeľu doobeda. Ale nie kvôli Židom, lebo nás bolo tak či tak málo, ale kvôli katolíkom, aby nešli do kostola. Všetky dievčence a chlapci chceli, ako sa povie, tancovať. Tak sme mali tanečnú školu v nedeľu doobeda. Tí komunisti ako nás manipulovali...“ zamyslí sa. V tom období žila aj so sestrou Norou pod prísnym dohľadom ustráchanej mamy a otčima. Pamätníčka si spomína, že sa pošuškávalo, že tie dievčence Hechtové sa ani nevydajú, čo ich tak strážili. Po maturite v roku 1960 odišla študovať na lekársku fakultu do Bratislavy. Všetky spolužiačky sa postupne povydávali tajne na dedinách v kostole. „Každý, kto bol nábožensky založený a pobožný, či bol kresťan či žid, nemohol v komunizme existovať.“ Pred posledným rokom štúdia na univerzite strávila leto s tetou a strýkom v Opatiji v Juhoslávii. Tam sa zoznámila s Jakobom Sultanikom z Mníchova, Židom poľského pôvodu. Bol od pamätníčky o dosť starší, no imponoval jej svojou pracovitosťou. Spájala ich aj spoločná prežitá trauma. Jakob bol počas druhej svetovej vojny väzňom v koncentračnom tábore v Nemecku. Po oslobodení zostal na území Nemecka, keďže domov do Poľska sa vrátiť nemohol. „Nikto iný ich nechcel. Poliaci ich nechceli, nedostali poľský pas vôbec, v Nemecku boli oslobodení v tých lágroch, tak povedali – tu počkáme, čo bude. Veľa ich išlo do Ameriky a do Izraela. Pritom do Ameriky to išlo ťažko, oni mali kvótu, koľkých vezmú a koľkých nie,“ vysvetľuje, prečo Jakob po vojne zostal v Nemecku. Napriek nepriazni osudu sa vypracoval na úspešného majiteľa stavebnej spoločnosti.

Nový život za hranicami

Pamätníčka študovala posledný ročník na univerzite v Bratislave a Jakob za ňou chodieval z Mníchova každý druhý víkend. Medzitým sa pamätníčka stala častým návštevníkom policajnej stanice, kde ju vypočúvali kvôli známosti s človekom z nepriateľskej kapitalistickej krajiny. Tajne sa zosobášili v roku 1966, sobášil ich ortodoxný rabín v Bratislave v malom stiesnenom byte. Ďalšieho pol roka musela čakať na vysťahovalecký pas. Jej návštevy na úradoch kvôli Jakobovi neprestávali, no už sa jej nevyhrážali, ale snažili sa ju zlomiť na spoluprácu. Pamätníčka sa nedala. Pol roka po sobáši konečne získala potrebné papiere na legálne vysťahovanie sa zo socialistického Československa. V januári 1967 ho navždy opustila. V Mníchove sa jej spočiatku žilo dosť náročne, keďže po nemecky hovorila veľmi málo. „Ja som chodila ako taká dobrá žiačka pol roka do jazykovej školy od ôsmej do dvanástej. A keď sa žije v krajine a je človek mladý, rýchlo sa naučí. To žitie v tej krajine je dôležité. Prvá cudzia reč, ktorú som sa v Nemecku naučila, bola poľština. Môj muž bol poľský Žid, čo prežil a on sa so mnou rozprával po poľsky, ja po slovensky,“ spomína na jazykovú bariéru v Mníchove. Hoci v Československu pôsobila ako detská lekárka, svojmu povolaniu sa v Mníchove venovať nemohla. Všetci sa divili, že chce pracovať, keďže jej manžel dobre zarábal. Po krátkom čase sa im narodil syn Erik. Svoje ambície týkajúce sa práce na chvíľu odložila.

Rodina opäť spolu

V auguste 1968 bola pamätníčka s rodinou na dovolenke v Taliansku, kam za nimi prišli aj mama so sestrou Norou. Otčima s nimi nepustili, niekto predsa musel zostať v Československu ako záruka, že sa vrátia. Dva dni pred 21. augustom sa mama vracala naspäť domov do Trenčína. Pamätníčka spomína, že na dovolenke rozoberali aj politickú situáciu. „Povedala, že on (Dubček) bude tak dlho otvárať ústa, kým nás obsadia. To nám rozprávala ešte na dovolenke v Taliansku a kým prišla domov, boli tam Rusi.“ Pamätníčka sa so synom a manželom vrátili do Mníchova a čoskoro sa ich byt stal útočiskom jej rodiny. „Môj otčim, ten bol iniciátor. Moja mama by to asi nebola urobila. Potom sme dostali telegram, že sú vo Viedni s dvomi kuframi. Všetko nechali tam. Prišli tiež sem. Čiže v 1968, začiatkom septembra, už tu boli. Nemuseli ísť nikde do tábora, lebo ja som mala veľký byť. Tak kým dostali oni pridelený, boli tu,“ spomína na príchod jej mamy a otčima do Mníchova. „My sme mali najskôr len židovských priateľov. To sme sa stretávali každú nedeľu. Môj manžel nechcel ísť k nemeckému lekárovi, oni nechceli ísť tam, oni nechceli ísť tam... My sme žili ako v takom kokóne v Nemecku na začiatku. To už boli prakticky sedemdesiate roky, lebo v tom 1968 už tu boli moji rodičia čiže ja som mala v tom šťastie, že tí Rusi prišli. Hádam by doteraz sedeli na Slovensku,“ spomína na začiatky života v Mníchove. Mama začala opäť variť židovské jedlá a otčim dohliadal na slávenie sviatkov.

Zvrat v živote

Rodina žila spokojne. Neďaleko bývali jej mama s otčimom, aj sestra s manželom. Jakob pre svoju mladú rodinu postavil nový dom, no dlho sa z neho netešili. „Boli sme spolu, to bolo veľmi dôležité. Lebo v 1971 môj muž zomrel. To bol šok, ale aspoň som tu mala tých rodičov a sestru. Mala som syna, ten mal tri a pol roka. Ja som mala 28 rokov a  ovdovela som. To bol veľmi ťažký čas.“ Táto tragédia jej paradoxne trochu dopomohla k zamestnaniu. Predtým ju všetci brali ako zabezpečenú, ktorá prácu nepotrebuje. No jej status sa tragédiou razom zmenil. Stala sa osamelou matkou samoživiteľkou. „Keď zomrel môj muž, som dostala miesto ako zástupkyňa jednej tehotnej a potom som už mala, ako sa povie, jednu nohu vo dverách. Ja som sa musela veľmi prebíjať tými názormi. U nás (na Slovensku) každá žena robila vždy. Nie že by chcela, ale musela, lebo z jedného platu sa nevyžije. Ja som bola prekvapená, že ma nikto nechce. To je úplne iný svet,“ spomína na paradoxy života. Vtedy sa pamätníčka dostala aj do nemeckej spoločnosti nielen pracovne, ale našla si aj priateľov. V práci sa spoznala aj so svojím druhým manželom Berndom Umlaufom. Pamätníčka sa druhýkrát vydávala v roku 1973 a porodila ďalších dvoch synov, Olivera a Juliána. Po pôrode tretieho syna si uvedomila, že má v sebe nespracovanú traumu holokaustu. Veľmi jej pomohlo štúdium psychoterapie. Časom získala atestáciu pre psychoterapeutickú medicínu pre deti aj dospelých.

Liek pre celú rodinu

Jej mama Agnes o svojej traume z obdobia druhej svetovej vojny a holokaustu nikdy veľa nehovorila. Pamätníčka si pamätá len nejaké útržky, čo občas spomenula. Odchodom z Československa chceli za sebou nechať aj všetky traumy z minulosti. Pamätníčka si myslela, že na Slovensko musí zabudnúť a po slovensky neučila ani svojich synov. Chcela ich uchrániť pred tými ťažkosťami, čo kedysi sama prežívala. Sama však kontakt so slovenčinou nestratila. V roku 2010 ju oslovila historička, ktorá robila výskum o slovenských Židoch. V archívoch Auschwitzu našla jej meno v zozname väzňov, ktorých oslobodili. O rok neskôr už mala príhovor pri spomienkovej slávnosti v Auschwitzi. To bol jeden z mnohých signálov, že musí hovoriť o svojej minulosti a o minulosti svojej rodiny. „Odkedy robím psychoterapiu, som veľa pochopila. A odkedy som sa fakt zaoberala tým, čo sa deje v ich duši, čo prežili a čo sa deje v duši tej ďalšej generácie. To je celá veda. Ja som tým pomohla celej mojej rodine. Ani nie tak tej starej alebo mojej mame alebo tým, čo zahynuli, ale tým nasledujúcim generáciám. Lebo oni vedia, môžu s tým žiť, oni sa môžu pýtať, môžu sa integrovať. To je zmysel, aby nenosili všetko v sebe ako ich predkovia.“ Niekoľko rokov zhromažďovala všetky informácie o svojej minulosti. Zistila, že jej otec zahynul koncom januára 1945 v koncentračnom tábore Melk. Po takmer 70 rokoch sa stretla aj s Tomim Lövingerom, ktorého jej mama zachránila z Auschwitzu a ktorého priviedla do Trenčína. V marci v roku 2016 jej v nemčine vyšla kniha spomienok „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“ a o dva roky neskôr aj v slovenčine. Jej názov si požičala z básne, ktorú jej venoval kamarát z detstva Janko Karšai, s ktorým v Trenčíne vyrastala. Janko prežil holokaust ako ukrývané dieťa.

V čase dokumentovania je pamätníčka aktívna v osvetovej činnosti. Často ju pozývajú na besedy s mladými ľuďmi. Je jednou z najmladších preživších holokaust. Hoci jej číslo na predlaktí je už sotva viditeľné, jej myšlienky a poslanie sú stále jasné a naliehavo aktuálne.