Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Branislav Tvarožek (* 1925)

• narodil sa 2. 12. 1925 v Loku pri Leviciach

• po obsadení južného Slovenska Maďarskom odišiel študovať do Bratislavy

• zo štúdia bol vyhodený, keď ho prichytili pri písaní antifašistických hesiel

• 1944 sa pridal k SNP a stal sa členom špecializovanej jednotky - vysokoškolského strážneho oddielu

• po potlačení povstania bol zajatý, no zo zajatia ušiel

• ku koncu vojny spolu s otcom pomáhal podporovať partizánov v okolí Nového mesta nad Váhom

• po nástupe komunistického režimu bol zatknutý za to, že poskytol nocľah bratrancovi, ktorý v Československu pôsobil ako kuriér západných spravodajských služieb

• v zinscenovanom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ dostal päťročný trest, ktorý si odpykal v Jáchymove

• väčšinou pracoval v elektrodielni, kde mal vážny úraz, ktorého následky nesie celý život

• po návrate z väzenia pracoval ako elektrikár

Branislav Tvarožek sa narodil v decembri roku 1925. Dedinka Lok, z ktorej pochádza, sa nachádza blízko Levíc a bola prevažne maďarská. Branislavov otec tam postavil slovenskú školu, tzv. jednotriedku (pozn. red. žiaci všetkých ročníkov mali jedného učiteľa a učili sa v jednej triede), ktorá mala 5 ročníkov. Branislav sa v nej učil len jeden rok, potom navštevoval školu v Brezovej pod Bradlom. V jeho kraji sa hovorilo troma jazykmi: slovensky, maďarsky a nemecky. A aby si zlepšil ten posledný, piatu triedu odchodil v nemeckej škole.

  Na jeseň v roku 1938 po prvej viedenskej arbitráži, Slovensko stratilo svoje južné územia v prospech Maďarska.  Táto udalosť prerušila Branislavovo štúdium na levickom gymnáziu a odišiel do Bratislavy. Chcel sa dostať na priemyslovku, pretože mal remeselné zručnosti, ale to sa mu podarilo až na druhý pokus. Medzitým pracoval v továrni na rádiá. Na priemyslovke absolvoval tiež iba rok štúdia. „V druhej triede boli nejaké fašistické oslavy. Tak sme sa štyria z internátu vybrali so štetkami a olejovou farbou, a premaľovávali sme nemecké nápisy a písali protinemecké heslá. Nanešťastie nás chytili a vyhodili zo škôl“. Po tejto udalosti istý čas pracoval v elektrárni v Krompachoch, potom sa vrátil do továrne na rádiá. Nejaký čas strávil aj doma, v Novom Meste nad Váhom, kde bývali a kde si jeho otec zriadil živnosť.

Potlačenie SNP a zajatie

V roku 1944 vypuká na Slovensku povstanie. Branislav sa k odboju pridal a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu, neskôr strážny oddiel generálov Goliana a Viesta. Ústup na Donovaly komplikoval nedostatok jedla a zlé počasie. Golian ani Viest neodleteli lietadlom, ktoré tam na nich čakalo. Po potlačení povstania v októbri toho istého roku s nimi ušili do hôr.  Strety s Nemcami boli na dennodennom poriadku. Generáli sa so zvyškom skupiny rozlúčili nad Sopotnickou dolinou, no útek sa im nepodaril. Chytili ich na Bukovci pri jednom horárovi. Branislavovu skupinu Nemci postupne rozložili a pochytali.

Zo zajatia sa mu podarilo dostať vďaka znalosti nemčiny. Jeden večer si v leteckých kasárňach vypočul rozhovor lekára a veliteľa stráže. Veliteľ stráže povedal, že každý, kto nie je ranený, bude na druhý deň odtransportovaný. V tom čase tam bola asi tisícka ľudí. Branislavovi sa podarilo presvedčiť lekára, aby ho zapísal k maródujúcim kvôli zranenej ruke. Mal šťastie. Ostalo asi len tridsať. Večer sa objavil veliteľ stráže s otázkou, kto vie variť. Najprv sa neprihlásil nikto, no potom to Branislav skúsil. Predsa len vedel nemecky. Zobral si na výpomoc pár ďalších a šiel do kuchyne. Na raňajky pripravil kávu, ale na obed to bolo zložitejšie, pretože nikdy predtým nevaril a tak začal improvizovať. Vyšlo mu to. Na druhý deň chceli, aby im uvaril znova. Zostal tam ešte pár dní a každý z nich privádzali nových a nových, ktorých Nemci pochytali v horách, pri snahe dostať sa domov.

Neskôr bol presunutý do vojenskej nemocnie, kde stretol príbuzného, ktorý mu ako pracovník mestského úradu zariadil povolenie na cestu z Banskej Bystrice do Nového Mesta a tak sa dostal domov. Po ceste sa k nemu pridal aj Žid Ondrej, ktorý musel z Bystrice odísť, pretože tam, kde býval žil jeden Nemec, o ktorom si bol istý, že by ho udal. V Novom Meste nad Váhom platil v noci bol zákaz vychádzania no Branislav s Ondrom zariskovali. Keďže im doma nik neotváral, rozhodol sa Branislav prejsť cez otcove sklady a továreň, kde sa na neho znova usmiala šťastena. Nepovšimnutý prešiel cez všetky brány až k domu, kde ho natešene privítala jeho mama. Až vtedy sa dozvedel, že fabriku obsadili Nemci, ktorí tam majú ozbrojenú stráž. Ráno na vlastné oči videl ako sa tam prechádzajú s automatmi. Ondrej chvíľu pobudol s nimi no neskôr sa pridal k Snežinského partizánom. 

Jedlo pre partizánov

Branislavov otec pracoval ako komisár pre Slovenskú obilnú spoločnosť. V okolí mesta bolo viacej partizánskych skupín, ktoré potrebovali jedlo. Jeho otec viedol tzv. občiansku skupinu (druhá bola komunistická) a spolu s pánom Hlaváčkom v spoločnosti oficiálne zariadili výdaj obilnín, ktoré sa dostali k ľuďom žijúcim na kopaniciach pomáhajúcim partizánom. Postupne začali byť problémy s Nemcami. Obsadili všetky výjazdové cesty z mesta. Neskôr dostal za úlohu ísť s pánom Masarykom. Ten chodieval s koňmi na evanjelické majetky, ktorých správcom bol Branislavov otec. Na moste smerom na Trenčín bola stráž a pod ním cvičisko pre ženistov. S pomocou nemčiny sa mu opäť podarilo prejsť a tak sa šesť a pol metráka ekrazitu dostalo k partizánom na Váhom.

Koniec vojny v Novom Meste

Prebiehal v podstate pokojne. Občiansky odboj mal obavy z prechodu frontu a toho čo by to mohlo napáchať. Videli situáciu v Trenčíne, kde Nemci mesto bránili a Rusi útočili, čo malo na svedomí obrovské škody. Rozhodli sa preto zorganizovať zvláštnu akciu. Všetko jedlo, ktoré bolo v skladoch predali, aby sa ho nemohli zmocniť ani Rusi ani Nemci, ale aby bolo rozdelené medzi ľudí. Nemci boli nad mestom na kopci a front sa mu v podstate vyhol. „Rusi prišli ako fešáci. V podstate bez problémov.“

Šťastie v nešťastí

Po vojne dokončil priemyslovku a začal elektrotechniku, ale tú znova nedokončil. 31. januára 1948 ho komunistický režim poslal do väzenia. Bol zatknutý za poskytnutie pomoci kurérovi, svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý sa vrátil do Československa s úlohou spravodajcu. U Branislava iba prespal. Vyšetrovatelia boli slabší, pravdepodobne len prešli nejakým rýchlokurzom. Súd bol k slovám obhajoby absolútne hluchý. Sudcovia len povedali, kto koľko dostane. Jakubec - trest smrti, neskôr skrátený na doživotie a Branislav dostal päť rokov v pracovno-nápravnom tábore v Jáchymove.

Po príchode do Ostrova nad Ohří dostal väzenské šaty a číslo. Oboje ho malo sprevádzať najbližších päť rokov. Asi po mesiaci ich z Ostrova zobrali na uránovú šachtu Eliáš. Tam boli asi mesiac, kým ich neodviezli na Rovnosť I. „Do tých istých áut nastupovali nemeckí zajatci, ktorí tam pracovali, a my sme sa nasťahovali do tých istých barakov.“

V Jáchymove boli pomiešaní politickí väzni a trestanci. V tábore Rovnosť bola väčšina väzňov politických a tak sa trestanci svojím správaním prispôsobili.V jednej cele bolo naraz od šestnásť do dvadsať väzňov. 

Branislav sa dostal na ôsme poschodie. Nakladal tam plechové truhly, na ktoré nahrnul lomový kameň a vysypal ich do vozíka. Vďaka svojím šikovným rukám, ktorými na mieste opravil preseknutú hadicu, bol neskôr preradený do zámočníckej dielne, kde zostal osem mesiacov. Potom ho presunuli na elektrodielňu, kde zostal tri roky. Tam bol vedúci Vít, ktorý im každý deň tlmočil správy od Londýna a Moskvy. Samozrejme, že na dielni mali skryté rádio. Bolo bez krytu a položené na skrini, takže si ho nikto z dozorcov nevšimol. Tu spoznal Jaroslava Sedláčka z Prahy. Ten predtým pracoval pre firmu, ktorá dodávala rádiové súčiastky Angličanom. Často spolu pracovali a Branislava naučil veľa odborného aj ľudského.

Rakety strieľali na osvetlenie

Branislav zobral jednu z nočných zmien za Fronca, ktorý sedel kvôli katolíckej akcií. Jeho politický spoluväzni mali nejaké tajné stretnutie a tak potreboval vymeniť zmenu. V dielni zazvonil telefón, že vypadlo chladiace čerpadlo. Branislav sa vybral ho opraviť, keď zistil že nemá skúšačku. Pri pokuse vyrobiť si jednu zo žiarovky, ale odizoloval priveľký kus... Nastal skrat „Tma. Oplotenie esenbácke, tma. Jedným slovom koniec sveta. O to by nešlo. Mne ten skrat udrel do očí. Absolútne nič som nevidel...Ja som tam stál a počul som rakety, čo strieľali na osvetlenie, aby náhodou ak je to naschvál, nikto nemohol utiecť.“ Potom naštartovali generátor na vonkajšie osvetlenie. Branislav ešte pár minút nevidel. Keď konečne rozoznal svetlá na oplotení, nahodil transformátory, pretože bez nich zostalo všetko stáť. Kvôli skratu zostal tri dni mimo práce a dostal kvapky do očí. Problémy so zrakom mu pretrvávajú dodnes.

Zavretý v „korekcií“

Do problému sa Branislav nedostal vlastnou vinou. Na dielni mali ako pomocnú silu zubára zo Sniny. Ten začal Branislava nahovárať na útek, no on sa nedal presvedčiť. Bývalý zubár teda nahlásil veliteľovi Palečkovi, že Branislav si plánoval útek. Raz pri obede dostal príkaz ísť za veliteľom, ktorý sa ho pýtal ako to teda bolo. Branislav všetko poprel, no aj tak bol zatvorený do tzv. korekcie (samotky). Večer za ním prišiel dozorca a keď zistil, že väzeň nestihol ani obed doniesol mu večeru. Na druhý deň ráno sa nedostavil na údržbu. Väzni si vtedy väčšinou prali oblečenie a občas niečo proforma robili. Jeho majster Formaček zistil, že je zavretý a šiel za Rusom, šéfom šachty, od ktorého si vynútil jeho prepustenie.

Väzeň prepustený

Po tri a pol roku, ktoré strávil na Rovnosti I. bol presunutý na Mariánsku. Jednotlivé šachty boli na povrchu od seba vzdialené tri-štyri kilometre a pod zemou pospájané. Aj na Mariánskej pracoval v elektrodielni, ale pol roka pred prepustením niekoho z vedenia napadlo ho preložiť do šachty. Branislav tam chvíľu pracoval, kým znova nepreukázal svoju zručnosť v opravovaní a bol presunutý naspäť do dielne.

            Po vypršaní trestu ho znova previezli do Ostrova, kde sa mal obliecť do civilných šiat. Natrafil na veľmi nepríjemného trestanca, ktorý obsluhoval kotol na sprchovanie. Prepustených nechal, aby sa namydlili a potom pustil už len studenú vodu. Uprostred februára. Za teplú vodu pýtal poplatok.

            Doma ho čakalo smutné privítanie. Hoci sa s mamou uvidel po piatich rokoch, jeho otec zomrel štyri mesiace pred jeho prepustením. Ak si chcel nájsť zamestnanie musel sa dať na remeslo. Nahlásil sa úradom v Piešťanoch, no tí ho chceli poslať pracovať do Handlovej. Branislav na to po toľkých rokoch strávených v bani nepristal a začal sa živiť ako elektrikár, neskôr pracoval v myjavskom stavebnom podniku. V Senici bolo riaditeľstvo, kde sa budovali projekcie a sa našiel dobrodinec, ktorý ho tam posunul. Až po rokoch sa to dozvedel kto to bol.

Branislav sa v roku 1960 šťastne oženil. V 1968 zmene veľmi neveril „vtedy ešte ani v Rusku nedospeli k tomu, že je to na zahynutie ten režim čo majú“.

Ďalší prelomový rok 1989 šiel trochu mimo neho. Sám sa neangažoval len sledoval, čo sa okolo neho deje. Rok, ktorý priniesol mnohé zmeny, okrem iného aj neskorší rozpad Československa, podľa Branislava priniesol aj mnoho zlého. „Každý sa oháňa tým ja mám na to právo. Áno máš ale kým nezamedzuješ druhému právo, kým niekomu neprekážaš. Že má pri práve aj povinnosti to nikto neakceptuje.“