Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubica Trubíniová (* 1958)

• narodená 30. októbra 1958 v Bratislave

• zmaturovala na Gymnáziu na Tomášikovej ulici

• v roku 1983 promovala na Stavebnej fakulte STU, katedra geotechniky

• v roku 1986 pokračuje v štúdiu na Stavebnej fakulte STU ako ašpirantka

• v novembri 1989 sa v rámci fakulty zapája do revolučných aktivít

• v januári 1990 vstupuje do Strany zelených a stáva sa vedúcou sekretariátu

• od roku 1993 desať rokov vedúca kancelárie Greenpeace na Slovensku

• naďalej pôsobí ako projektová manažérka v environmentálnych mimovládnych organizáciách

November ‚89 pre ňu znamenal životný zlom o stoosemdesiat stupňov. Začala sa angažovať v Strane zelených a od roku 1993 desať rokov viedla kanceláriu Greenpeace na Slovensku.

Rodičia prišli do Petržalky

Ľubica Trubíniová sa narodila 30. októbra 1958 v Bratislave. Mama Valentína pochádzala z chudobnej roľníckej dediny Nová Lehota, odkiaľ jej starí rodičia chodili robotovať na Dolnú zem. Cez vojnu sa v dedine ukrývali partizáni, ktorým rodina poskytovala úkryt a stravu napriek tomu, že sami žili ťažko a sem-tam hladovali.

Komunistický prevrat v roku 1948 preto nevnímali ako niečo negatívne. Starý otec, ktorý si dovtedy privyrábal aj ako cestár, získal stabilnú prácu a jeho dcéra Valentína mohla vyštudovať strednú odbornú školu. Vďaka tomu získala pracovné miesto v Bratislave ako učiteľka v materskej škôlke.

Rodina zo strany otca mala lepšie postavenie. Starý otec pôsobil dlhé roky v službách štátu ako žandár, otec Milan bol vojak z povolania – dôstojník. Na komunistov sa v rodine skôr nadávalo, dôležité bolo pre nich národné cítenie, „slovenská vec“.

Pohotovosť na piatom poschodí

Obaja rodičia prišli po vojne do hlavného mesta. Bývanie našli v Petržalke. Neskôr sa presťahovali do bratislavského obvodu Nové Mesto, kde otec získal byt na Ulici Československých parašutistov.

Ľubica mala v roku 1968 desať rokov. Pamätá si koniec letných prázdnin, keď sa v ich byte na piatom poschodí dvanásťposchodového činžiaka dozvedeli o vyhlásení vojenskej pohotovosti. Otec musel odísť do kasární: „Pamätám si jeden z tých prvých dní, keď odchádzal, ako sa rodičia lúčili na rozlúčku, ako sa pobozkali pri dverách. Ešte aj teraz, keď na to myslím, ma pohlcujú emócie, že to bolo fakt také, akoby sa lúčili naposledy.“

Otec bol v kasárňach celé dni a nikto netušil, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej: „Išli sme s mamou do jedného miestneho obchodu kupovať cukor, múku a také veci, akože do zásoby, keby nebolo. A pamätám si, že sme išli okolo Jarošovej ulice, kde boli kasárne, a celá ulica bola zaplavená tankami. Úplne fyzicky si tie tanky pamätám.“

Ľubicou to otriaslo, aj keď slovo okupácia v jej slovníku ešte nefigurovalo. „Mali sme taký závesný kalendárik v kuchyni a ešte dva roky som tam potom 21. augusta značila: výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.“

Zmanipulovaná

Ľubica bola od svojich piatich rokov veľkou fanúšičkou náčelníka Winnetoua a Indiánov. Jej záujmy sa spájali s prírodou a kamarátmi. Politika, ako sama hovorí, išla viac-menej pomimo nej.

Ukončila základnú školu na Riazanskej ulici, potom pokračovala na dnešnom Gymnáziu L. Novomeského na Tomášikovej. Vyučovanie francúzštiny sa jej stalo aspoň drobným priezorom do sveta inej kultúry, ktorá nepodliehala domácemu ideologickému filtru.

Rodičia sa v roku 1974 rozviedli. Mama zostala s Ľubicou a s jej mladšou sestrou sama. Musela sa obracať, aby to zvládla. Vypracovala sa na riaditeľku materskej škôlky a vstúpila do komunistickej strany.

Ľubica si pamätá, že na gymnáziu mali „politické vzdelávanie“, kde im v reakcii na Chartu 77 prerozprávali, že existujú akési „aktivity proti štátu“. Na stĺpoch školy boli zavesené texty Anticharty a učitelia ich nabádali, aby ich podpísali. 

„Keď to dodatočne reflektujem, tak si naozaj myslím, že som bola celkom slušne zmanipulovaná tou komunistickou propagandou, lebo ja som v podstate fakt verila na tie idey. Brala som to tak, ako to bolo povedané, čiže brala som to naozaj.“

Nedeľná príloha Pravdy

Po gymnáziu si Ľubica vybrala štúdium geotechniky na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, kde promovala v roku 1983. Po troch rokoch strávených vo svojom prvom zamestnaní, v podniku Hydrogeologický prieskum, sa vrátila na katedru geotechniky ako ašpirantka.

Obľúbila si čítať nedeľnú prílohu denníka Pravda, v ktorej sa písalo otvorenejšie a kriticky o životnom prostredí. Cez tieto noviny sa dozvedala o slovenskom ochranárskom hnutí, s ktorým inak nebola v kontakte.

V roku 1987 jej kolega z ašpirantúry priniesol do kabinetu nejaké výtlačky Bratislavy/nahlas, ktoré študenti „zabudli“ v laviciach. Ľubica si pamätá svoje dojmy z čítania tejto prelomovej publikácie: „Bolo to veľmi ambivalentné. Na jednej strane mi to veľmi konvenovalo, pozitívne som vnímala priamočiarosť a otvorenosť podávania tých faktov a komunikácie. Ale na druhej strane sa mi zdalo, že to s tou kritikou preháňajú. Že to je príliš emocionálne, príliš prehnané. Že to snáď nie.“

Obrat o 180 stupňov

V oficiálnych médiách o skutočnosti podľa vlastných slov „nebolo nič“ a sledovať stanicu Viedeň kvôli neznalosti nemčiny Ľubicu nebavilo. Erupciu revolúcie ‚89 preto zažívala nepripravená. O brutálnom zásahu polície voči študentom na Národnej triede v Prahe a prvej vlne protestov zatiaľ nevedela. Obraz sveta, v ktorom dovtedy žila, sa jej začal, udalosť po udalosti, rozpadať. Rýchlo sa však zorientovala a za čriepkami revolučného diania vytušila pravdu, ku ktorej sa chcela prikloniť.  

„Išla som ráno v pondelok (20. novembra 1989, pozn. ed.) do roboty na sedemnáste poschodie okolo veľkej auly. Tam už boli zhromaždení študáci, pozerám, že aká veľká skupina, bolo cítiť tú atmosféru, že niečo sa dialo.“

Na geotechnickej katedre pracovali viacerí profesori, ktorí boli po roku 1968 „postihnutí“ a vyhodení z Prírodovedeckej fakulty UK alebo zo Slovenskej akadémie vied. Pôsobila tam aj komunistická bunka, ale celková atmosféra bola slobodomyseľnejšia ako na iných pracoviskách, všetci spolu dobre vychádzali.

„Poobede mala byť schôdza katedry, tak sme sa všetci zliezli na to deviate, do knižnice,“ spomína Ľubica. Zareagovať na vzniknutú situáciu nebolo ľahké: „Zaľahlo ťažké ticho a nikomu nebolo do reči. A neviem prečo, asi preto, že medzitým sa už nejaké tie veci udiali, dostala som sa do obrazu, tak prosto som vstala a povedala niečo v tom duchu, že keď sa veci majú takto, že tých študentov (na Národnej triede v Prahe) zbili, mali by sme ich podporiť a žiadať vyšetrenie alebo spravodlivé riešenia.“

Ľubica sa spolu s niekoľkými kolegami zaktivizovala a robila spojku medzi študentami a zamestnancami školy: „Ja som potom celé noci klepala na stroji na deviatich indigách všelijaké letáky a vyvesovali sme to. Pamätám si, že som raz bola v Národnom divadle, to bývali také zhromaždenia, a vtedy som tam vystúpila akože za stavebnú fakultu.“

Odkliatie a oslobodenie

Spomína si, ako išli s kolegami priamo zo školy po Obchodnej ulici na Námestie SNP. Nevedeli, čo ich čaká. Či tam nepríde vojsko, či demonštrácie nebudú hrubou silou potlačené. Množstvo ľudí na námestí a vystúpenia tribúnov však Ľubicinu emóciu prevážili takmer k eufórii.

„Pre mňa to bolo fakt, ako to ten Martin Bútora pomenoval, to odkliatie a oslobodenie, ale totálne. Ja som v živote nič silnejšie nezažila a myslím si, že už ani nezažijem.“

Tichý nesúhlas s režimom, ktorý v spoločnosti gradoval celé desaťročia, dospel do bodu, v ktorom všetky nánosy propagandy zrazu praskli: „Ja som to aj tušila a postupom času som sa k tomu aj dostávala a vedela som, že nie je všetko okej, ale tie detaily som nevnímala a nedostala som sa k nim. Ale zrazu mi to všetko tak akoby docvaklo a poskladalo sa, že vlastne tá pravda je takáto.“

Zelené kolo

Bezprostredne po revolúcii sa začali formovať prvé politické strany a spolu s nimi, celkom náhodne, aj ďalšia kapitola Ľubicinho života: „To bolo v decembri (1989), išla som tak niekedy večer po Námestí SNP a tam dole, na múre Obchodného domu Dunaj, bol taký malinký papierik nalepený, že zakladáme Stranu zelených, príďte nám pomôcť.“

Strana mala sekretariát na vtedajšej Leningradskej ulici. Pôsobila na federálnej úrovni ako Česko-slovenská strana zelených. Členskú základňu na Slovensku čerpala hlavne z radov ochranárov, ktorí mali záujem o životné prostredie, ale nechceli sa až natoľko anagažovať politicky. Tí s priamočiarejšími politickými ambíciami prechádzali z ekologického hnutia do VPN.

Ľubica zlatú éru slovenského ochranárstva z čias normalizácie nezažila, o ich aktivitách sa dozvedala až spätne. Ale po novembri sa naplno zapojila do diania: „Ja som tam začala intenzívne vypomáhať a ďalšie kolo začalo. Teraz už nie revolučné, ale zelené. Bola som ‚dievča pre všetko‘, pomáhala som, ako som mohla... V januári (1990) už bol ustanovujúci zjazd „Zelených“ na Slovensku, tam som všetko pomáhala robiť, posielala som pozvánky a podobne.“

Čoskoro už tých povinností bolo toľko, že na fakulte požiadala o prerušenie ašpirantúry a nastúpila do Strany zelených ako vedúca sekretariátu. Neskôr pôsobila ako tajomníčka ich celoštátnej organizácie. Politické ambície nikdy nemala a na kandidátke strany kandidovala vždy „do počtu“, z posledných miest.

Nacionalisti a federalisti

Možnosť angažovať sa v politike podľa jej skúsenosti pritiahla z najrôznejších vrstiev štátu veľmi rôznych ľudí, ktorí, celkom nepripravení, klopali na dvere sekretariátu strany: „Revolúcia to priniesla veľmi prirodzene, že u tých Zelených sa zbierali ľudia kdejakej hodnotovej orientácie, niekedy fakt veľmi bizarné postavičky k nám prichádzali.“

Okrem mnohých oportunistov, ktorí chceli využiť príležitosť, prechádzala deliaca čiara v strane najmä medzi nacionalistami a federalistami: „My sme už vo voľbách ´92 boli rozdelení na dve skupiny. Tretina sme boli federalisti, kam som patrila aj ja, a zhruba dve tretiny boli nacionalisti.“

Nacionalisti kopírovali široký spoločenský prúd, ktorý v politike kulminoval okolo osoby Vladimíra Mečiara. Nechápali zelenú politiku ako nadnárodnú vec, ale sledovali v prvom rade záujmy vlastného štátu: „Strana zelených sa rozpadla viac-menej s rozpadom republiky, koncom roku 1992.“

Bezjadrové Slovensko

V našom geopolitickom priestore začínali okrem politických strán pôsobiť aj globálni hráči a Ľubica pre seba rýchlo našla ďalšie uplatnenie. „Greenpeace mal tri pobočky v postkomunistických krajinách, ktoré zhruba v tom deväťdesiatom treťom založil Greenpeace International. Jedna bola v Moskve, druhá v Kyjeve a tretia v Prahe pre Česko-Slovensko.“

Hľadali človeka, ktorý by viedol kampaň proti jadrovým elektrárňam na Slovensku. Ľubica sa prihlásila a zobrali ju. Kampaň sa volala „Za bezjadrové Slovensko“ a viedla ju spolu s jednou kolegyňou, ktorá mala na starosti technickú podporu a účtovníctvo.

Ľubica vybudovala základné štruktúry organizácie na Slovensku a zotrvala v nej desať rokov.

Bude to rádovo ťažšie

Ľubica je ako projektová manažérka v kontakte so súčasnými environmentánymi organizáciami stále. Mladým ľuďom pôsobiacim v tejto oblasti sa však radiť neponáhľa. Najmä preto, že situácia sa zmenila a jej skúsenosť „po novembri ‚89“ je podľa nej neprenosná. 

„To bola doba, keď celá spoločnosť vybuchla, rozpadla sa a nanovo sa začala z tých čiastočiek skladať a formovať. To je niečo tak bezprecedentné a unikátne, tridsať rokov sa niečo také nezopakovalo. Ani nie je dôvod na takú zásadnú reštrukturalizáciu spoločnosti, tie procesy už idú takým oveľa plazivejším spôsobom.“

Nové výzvy, ktoré prichádzajú, sú podľa nej náročné svojim globálnym rozsahom. „Základný vývoj je dobrý, ale problém je vo veľkosti tej environmentálnej výzvy, a sú aj ďalšie, sociálne, ekonomické, ktoré si dnes ešte ani neuvedomujeme a nedoceňujeme. Čiže to budú mať podľa mňa tí mladí rádovo ťažšie ako sme to mali my.“

Stále platnú hodnotu vidí v ochote byť aktívny, rozhľadený a vo vernosti demokratickým, liberálnym a ľudskoprávnym hodnotám.