Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mikuláš Tóth (* 1956)

• Mikuláš Tóth, narodený 24. mája 1956 v Sečovciach

• 1971 až 1975 vyštudoval Strednú odbornú školu priemyselnú stavebnú v Košiciach

• 1976 až 1978 slúžil ako vojak-pohraničník v pohraničnej obci Devín

• po vojne pracoval v podniku Montostav Košice

• 1981 – 1983 bol stavbyvedúci v podniku Pozemné stavby Michalovce

• 1983 – 1990 robil pomocného paliča pri tunelových peciach vo Východoslovenských železiarňach

• 2020 žil v Sečovciach, slobodný, bezdetný

Mikuláš Tóth si svoju základnú vojenskú službu v rokoch 1976 až 1978 odkrútil ako pohraničník deviatej roty v pohraničnej obci Devín. Konkrétne mal na starosti ochranu časti slovensko-rakúskeho úseku štátnych hraníc. Jeho úlohou bolo brániť vlasť pred nepriateľom z kapitalistických krajín. Aspoň to si spočiatku myslel.

Ľudia sedeli pred tankami

Mikulášov otec Mikuláš Tóth starší pochádzal z obce Zátin (okres Trebišov). Ako dvadsaťročný dostal povolávací rozkaz do armády. Obec vtedy patrila Maďarsku, a tak musel ísť bojovať ako maďarský vojak po boku nemeckej armády. Pri návrate z frontu ho chytila sovietska hliadka a za to, že slúžil v maďarskej armáde, ho poslali na jeden rok do pracovného tábora v meste Sverdlovsk v Kazachstane. Po návrate domov sa oženil s Mikulášovou mamou Helenou. Najprv sa im narodila dcéra Gabriela a 24. mája 1956 syn Mikuláš.

Mikuláš ml. vyrastal v Sečovciach (okres Trebišov). Tam vychodil základnú školu, počas ktorej zažil príchod vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Mal vtedy dvanásť rokov. Spomína si, ako sa dvadsiateho prvého augusta zobudil a počul hukot lietadiel a vrtuľníkov sprevádzajúcich kolónu tankov a obrnených vozidiel. „Prechádzali cez naše mesto. Ľudia sedeli pred tankami na ceste na turecký spôsob a nechceli ich pustiť ďalej. Zastavovali vojakov, kričali, že sú okupanti, a písali proti nim nápisy. Pamätám si, ako tanky maľovali, niektoré aj zapálili. Alebo ako vojak v obrnenom transportéri zaspal a narazil do budovy prevádzky na šitie. Vo väčších mestách vznikali demonštrácie. Vtedy sa budoval v Košiciach hotel Slovan, bola to rozostavaná stavba. „Odtiaľ hádzali na vojakov stavebný materiál. Odvedľa – tam bola myslím cukráreň – tiež niečo vyhodili. Na oplátku na nich vojak obrneného transportéru pustil dávku z guľometu. Tie odrazené strely medzi oknami v múre ostali dosť dlho,“ spomína Mikuláš.

Mal som brániť vlasť pred vonkajším nepriateľom

Po Strednej priemyselnej škole stavebnej v Košiciach Mikuláš pol roka pracoval v podniku Montostav Košice. V roku 1976 ako dvadsaťročný dostal povolávací rozkaz na povinnú základnú vojenskú službu. Bol priradený k 11. bratislavskej brigáde pohraničnej stráže. Pred nástupom do služby musel ako nováčik absolvovať trojmesačný výcvik vo výcvikovom stredisku v Malackách. Nábor brancov mal určité pravidlá. Vyberala ich okresná vojenská správa, najmä z robotníckych a menej vzdelaných rodín. Preverovali, či sú spoľahliví oni a dokonca aj ich rodičia. Kontrarozviedka zisťovala, či nemajú príbuzných v zahraničí. Počas výcviku boli vojaci rozdelení po skupinkách a vojenská kontrarozviedka vyhodnocovala ich správanie a vzťah k socialistickému zriadeniu, či nemajú sklony ujsť do zahraničia, teda či sú spoľahliví. Po mesiaci skladali vojenskú prísahu a na záver skúšky zo svojich profesií. Mikuláša zaradili medzi ženistov. Všeobecnou bola otázka pochopenia významu signálnej steny S-70. Po celý čas výcviku si myslel, že mala upozorňovať na nepriateľov za ňou. „Tvrdili nám, že z kapitalistických krajín prídu nejakí agenti, špióni, ktorí budú škodiť nášmu socialistickému zriadeniu.“ Až keď prišiel na rotu, videl, že to má celé iný význam. „My sme boli otočení opačne! Aj všetky ženijno-technické a spojovacie prostriedky, vrátane nočných a denných stanovísk, boli orientované do vnútrozemia. Čiže ten triedny nepriateľ – potenciálny narušiteľ štátnych hraníc – bol vo vnútrozemí. A nás cvičili k tomu, že ho musíme za každú cenu a hocijakým spôsobom zastaviť.“

Na získanie potrebného počtu osôb na prekrytie hraníc vtedajšej Československej socialistickej republiky existovala fúzia zákonov. Branný zákon nariaďoval branecký výcvik, nasledovala dvojročná povinná základná vojenská služba a Zákon o ochrane štátnych hraníc.

Vidieť a nebyť videný

Celkovo boli pohraničné roty na Slovensku dislokované prakticky od Moravského Jána až po Rusovce. Stráženie hraníc prebiehalo tzv. vševojskovým spôsobom, hliadky sa striedali vo dne aj v noci. Slúžilo sa na strážnych vežiach a nočných stanoviskách, maskovaných v zemi. Hlavnou úlohou pohraničnej stráže bolo prekrytie demarkačnej čiary za pomoci signálnej steny a ženijno-technického a spojovacieho zabezpečenia. Využívali sa rôzne prekážky, napríklad kovoví ježkovia a betónové ihlance na zamedzenie vstupu vozidiel, niekde mínové polia. Pred a za signálnou stenou bol navozený šesť metrov široký pieskový pás, upravený do tvaru vlnoviek, v ktorom bola vidieť akákoľvek stopa. Od vnútrozemia sa strážená oblasť delila na viacero častí. Najprv bol tyl roty, potom hraničné pásmo, označené výstražnými tabuľami, nasledovala železná opona. Tak sa ľudovo hovorilo signálnej stene S-70, vysokému drôtenému plotu, ktorý oddeľoval západné krajiny demokratického zriadenia od východného socialistického bloku. Na Slovensku železná opona kopírovala hranice s Rakúskom v dĺžke bez 50 metrov 113 kilometrov. Spočiatku bola napojená na elektrický prúd, ale po viacerých nehodách elektrinu odpojili. Zariadenie veľmi citlivo reagovalo na dotyk. Pri akejkoľvek manipulácii, prestrihnutí, strhnutí drôtu alebo spojení dvoch drôtov dostal dozorný signalizačného prístroja signál. Ten aktivoval ozbrojenú hliadku, ktorá mala na starosti konkrétny podúsek. Signál sa ozýval pomerne často a na každý musela hliadka reagovať. Okrem potenciálnych narušiteľov ho mohla spustiť zver či technická príčina ako vietor, mráz alebo voda.

Medzi signálnou stenou a demarkačnou čiarou, ktorá značila štátnu hranicu, sa nachádzalo zakázané pásmo. Celé toto územie okolo železnej opony surovo zabrala vláda a pozemky v súkromnom vlastníctve zoštátnila. Do zakázaného pásma smeli okrem povolaných osôb vstupovať iba zamestnanci, ktorí mali pracoviská v hraničnom pásme. Každý musel prejsť cez kontrolu na stanovisku, odovzdať priepustku, zahlásili ho dozornému dôstojníkovi roty, a keď odchádzal, priepustku mu vrátili. Priepustky do hraničného pásma dostávali iba spoľahlivé osoby, preverené Štátnou bezpečnosťou alebo kontrarozviedkou. Boli to napríklad strojníci, ktorí chodili k prečerpávacej stanici na ostrove Sihoť, alebo vodiči nákladných áut, ktorí zvážali vyťažený kameň z kameňolomu v Devíne. Inak bol tento úsek okolo hraníc doslova zakázaným pásmom, slúžiacim ako manipulačný priestor na zachytenie narušiteľa štátnych hraníc. Nedostali sa tam ani odborníci na rozvoj územia a ochrany prírody. Prostredie bolo nevyužité a príroda neudržiavaná. Dnes sa tento rokmi človekom nedotknutý kus prírody nazýva Zelený pás.

Pripravení strieľať proti spoluobčanom

Pre čo najbližší možný zásah proti narušiteľovi bola rota umiestnená v tesnej blízkosti hraníc. Pohraničníci boli vybavení samopalmi vzor 58 a šesťdesiatimi ostrými nábojmi. Zbraňou mali zastaviť narušiteľa štátnej hranice v  prípade, keď nezastaví na výzvu. Za jej nepoužitie v kritickej situácii by od nadriadených dostali postih. Použitie zbrane príslušníkmi pohraničnej stráže bolo predpísané aj v Zákone o ochrane štátnych hraníc. Mikuláš našťastie nikdy vystreliť nemusel. Dozorný dôstojník roty zasahoval samopalom vzor 61, takzvaným Škorpiónom. Vo výbave mali pohraničníci aj signálnu pištoľ s farebnými svetlicami. Bolo treba vedieť, ktorú kombináciu farieb kedy vystreliť. Dve zelené znamenali preryv do zahraničia, zelená a červená preryv do vnútrozemia, žiadosť o pomoc biely dážď, koniec akcie červený dážď a ďalšie.

Služby sa zadeľovali podľa profesií: vodiči, psovodi, ženisti, spojári, kuchári a strelci. Okrem toho fungovali tzv. pohraničné formácie v súčinnosti poriečnych hliadok. Pohraničné formácie zasahovali v prípade pohraničnej akcie a vyvolania pohraničného poplachu. A keďže v rámci úseku stráženia deviatej roty prechádzala demarkačná čiara stredom riek Dunaj a Morava, čiaru prekrytia zabezpečoval za pomoci motorových člnov 1. poriečny oddiel PS-Bratislava. Do služby chodili pri pohraničnom poplachu všetci okrem dozornej zmeny. Ak chýbali vojaci, nastúpili aj kuchári. V tyle sa navyše pohybovala Štátna bezpečnosť a v blízkosti hraničného pásma, niekedy až v hraničnom pásme, vnútorná kontrarozviedka – spravodajcovia. Z Rakúska sa na ochrane štátnych hraníc podieľala tzv. vonkajšia kontrarozviedka. Pôsobili pod rôznymi názvami, v rôznych inštitúciách. Keď sa niekomu podarilo úspešne prekročiť hranice, podávali správu, že sa už nachádza mimo územia Československa. Určitou záchytnou sieťou na vypozorovanie cudzích osôb boli pomocníci pohraničnej stráže – bežní občania, civili oddaní režimu. Za služby v pohraničí dostávali peniaze. Pohybovali sa hlavne v teréne, kde bol najväčší predpoklad podozrivého pohybu. V  pohraničných obciach nebývalo veľa ľudí a väčšina sa navzájom poznala. Takže keď spozorovali v blízkosti hraníc niekoho neznámeho, nahlásili ho na pohraničné roty.

Život na hraniciach

Jedna hliadka mala na deň desať hodín služby, osem hodín spánku a medzitým štyri hodiny voľna. Po troch dňoch bývalo hraničné voľno. Kto mal dobré výsledky stráženia, mohol ísť na vychádzku na „opušťák“ – voľné opustenie posádky. Keď ostal na rote, mohol si čítať, ošetrovať svoju zbraň, upratať si, kultúrne sa vzdelávať a podobne. Vždy však bol evidovaný ako náhradník, v prípade pohraničného poplachu vedel, do ktorej formácie má nastúpiť.

Na rote mali aj obchod, takzvanú Armu. Oproti armáde dostávali pomerne veľký mesačný žold, 240 korún. Armáda mala vtedy iba okolo 90 korún. V Arme sa dali kúpiť cigarety, sladkosti či noviny. Na rote však mohli čítať iba Pravdu, Rudé právo, Prácu, Smenu a Šport. Všetka korešpondencia prechádzala cez spravodajcov. Údajne listy aj kontrolovali, a ak boli adresované do cudzieho štátu, neposlali ich. Len rodičom alebo príbuzným. V čase voľna smeli vojaci pozerať aj televízor, nie však rakúsku televíznu stanicu. Na niektorých rotách dokonca zaplombovali rakúsky kanál. Na deviatej rote im to sem-tam dovolil jeden čatár absolvent. Ale iba keď boli dobrí. „Vtedy málokto vedel, čo je to demokracia,“ konštatuje Mikuláš.

Väčšina vojakov výkon na hraniciach brala ako základnú vojenskú službu. V konečnom dôsledku si však uvedomovali, že je to činnosť proti vlastným spoluobčanom. „Bola to zvrátenosť toho režimu, na čo nás prakticky zneužili. Je určitá hrdosť, keď človek chráni svoju vlasť. Ale my sme nebránili vlasť proti agresorovi zvonku, my sme bránili svojim spoluobčanom odísť do zahraničia legálnou cestou.“ Lenže keby na vojenčinu nenastúpil, porušil by tým zákon. „Do troch dní je u mňa v dome a u rodičov Verejná bezpečnosť. A keby ma uniformovaní nenašli, tak vyhlásia celoštátne pátranie a idú po mne ŠtB-áci.“

Sledovali nás aj na vychádzkach

Výkon služby si vojaci nemohli zľahčovať, poškodili by nielen sebe, ale aj svojím kolegom. Pohraničné hliadky mali vľavo i vpravo susedné hliadky, a keby niečo pokazili na jednom stanovisku, tak by na to tie dve susedné hliadky mohli doplatiť. Pri nesplnenom alebo zle vykonanom zásahu dostal pohraničník, hliadka alebo aj celá rota trest. Od pokarhania, cez sprísnený režim, vrátane zákazu vychádzok, tri dni väzenia až po predvolanie k prokurátorovi a basu natvrdo. Na pohraničných rotách boli navyše nasadení spravodajcovia vnútornej kontrarozviedky. Boli to ich vlastní kolegovia, ktorí s nimi zdieľali služby i ubytovanie. „Proste na nás bonzovali, donášali, ako slúžime.“ Mikuláš sa mená agentov dozvedel až v civile, keď pátral v odtajnených archívoch.

Inak to nebolo ani v čase osobného voľna. „Chodievali sme do reštaurácia Jalta bar pri Slovenskom národnom divadle. Sedeli sme pri stole a rozprávali sa, niekedy aj o  veciach, čo sme nemohli povedať na rote. A párkrát sme si všimli, že nás od vedľajšieho stola pozorujú nejakí civilisti. Bolo nám podozrivé, že sa to opakuje.“ Neskôr prebehla v rámci celej brigády hláška, že si spravodajcovia vytipovali jednotlivé roty a pohraničníkov sledujú na vychádzkach. „ŠtB a kontrarozviedka mali svojich špicľov v hoteloch, v cestovných kanceláriách, v pohostinstvách, v pohraničných obciach, proste všade.“ Dôvod sledovania pohraničníkov bol aj ten, že ako strážcovia hraníc dobre vedeli, kde sú slabé miesta v ich ochrane, kde by sa dalo cez ne prejsť. Mikuláš ale vyzradenie týchto informácií nechcel riskovať. „Viete, keby som ja ako vojak niekomu vysvetlil systém ochrany štátnych hraníc, tak sám na seba ušijem bič. Keby toho dotyčného chytili, myslíte, že on by nevyzradil, kto mu to povedal?“

Mali sme aj preryv

Za dva roky (1976 – 1978) mali na deviatej rote zadržaných viac než štyridsať narušiteľov, no preryv, ako sa úspešnému prekročeniu hraníc u nich hovorilo, iba jeden. Pod hradom Devín (úsek Ľavá 2) sa podarilo ujsť občanovi Nemeckej demokratickej republiky (NDR). V jednu noc sa spustila silná búrka s krupobitím. V takom extrémnom počasí hrozilo udretie blesku do niektorého elektrického stĺpa napojeného na signálne zariadenie (signálku), čo by mohlo spôsobiť skrat signalizácie na úseku v dĺžke 8,6 kilometra. Signálku preto radšej vypli a posilnili terénnu kontrolu hliadok. Narušiteľ využil situáciu, nepozorovane sa dostal k železnej opone, prestrihol spodný drôt a preplával do Rakúska. Po opätovnom spustení signálky hliadka vyhlásila poplach. On už bol ale dávno preč. Vypnutie signálu trvalo tri až štyri hodiny. Navyše išlo o jeden z najkratších úsekov zakázaného pásma, stačilo mu preplávať asi šesťdesiat metrov. Pohraničníci sa uistili, že sa preryv podaril, keď im dotyčný po rozbrieždení zamával z drevenej pozorovateľne v Rakúsku. Celú pohraničnú rotu potom vyšetrovala komisia z práporu a brigády. „Vyhodnocovali zásah hliadky a zisťovali, kto pochybil. Prišla aj kontrarozviedka a preverovala všetkých, ktorí v tom čase slúžili. Následne sa robili rôzne opatrenia. Zriadilo sa ďalšie stanovisko, tam, kde bol kamenistý povrch, navozili kontrolný pás s pieskom. Na rote zaviedli sprísnený režim so zákazom vychádzok. Nik konkrétny však z toho postih nemal, lebo vypnutie signalizácie bolo opodstatnené.“

Nepodarený útek sa odohral na ostrove Sihoť, kde slúžila pohraničná hliadka s názvom Železo. Narušiteľovi sa aj podarilo preplávať Dunaj, lenže prúd bol veľmi silný. On, mysliac si, že je v Rakúsku, nakráčal priamo k prvej pohraničnej hliadke v Petržalke, ktorá ho samozrejme zaistila.

Z riadiaceho pracovníka robotník

Po vojenčine sa Mikuláš vrátil do podniku Montostav Košice, kde pracoval po strednej škole. Neskôr podnik podľahol delimitácii a Mikuláš prešiel do podniku Pozemné stavby Michalovce. Pracoval ako majster výroby či stavbyvedúci, na stavbe riadil až štyridsať ľudí. Pri jednej výstavbe bytovky v Trebišove odhalil krádeže. Vinník bol však straník a komunistický stranícky výbor ho podržal. Mikuláš do strany nikdy nevstúpil, aj keď ho tam lákali už na vojenčine. Za odhalenie zlodeja teda nedostal pochvalu, ale vyhadzov, a ako „nespoľahlivý živel“ bol degradovaný z pozície riadiaceho pracovníka na robotníka.

Ďalších sedem rokov robil pomocného paliča pri tunelových peciach vo Východoslovenských železiarňach. V robotníckej kategórii ostal až do pádu režimu. Podobným zážitkom si v socializme prešiel aj jeho otec, ktorý pôvodne tiež nepatril k robotníckej triede, ale bol stolár: „Komunisti doslova pred jeho očami vyniesli z dielne všetky pracovné stroje, ktorými si zarábal na živobytie. Zlikvidovali mu živnosť a označili ho za vykorisťovateľa a triedneho nepriateľa. Len preto, že mal svoje remeslo a sedem tovarišov.“

Na hranice sa vrátil ešte dvakrát

V rokoch 1981, 1985 a 1989 absolvoval Mikuláš dvadsaťosemdňové vojenské cvičenia, ktoré boli tiež dané zákonom. V roku 1985 urobili na okresnej vojenskej správe chybu a zaradili ho do služby k Československej ľudovej armáde v Michalovciach. Cvičenia v rokoch 1981 a 1989 strávil opäť na hraniciach. Práve počas vojenského cvičenia v roku 1981 našiel 1. poriečny oddiel PS-Bratislava v časti lomu medzi úsekom stráženia desiatej a deviatej roty na brehu kufor s ďalekohľadom a skafandrom. Na slobodu narušiteľ preplával pod vodou, takže ani nevyhodil signál. Pri takomto rafinovanom úteku musel podľa Mikuláša dobre poznať terén.

V roku 1989, iba päť mesiacov pred Nežnou revolúciou, strážil v Pečnianskom lese v Petržalke, pri hraničnom priechode Berg. Ako vyslúžilec vojenskej služby mohol slúžiť za drôtenou zátarasou. Tí, ktorí nemali absolvovanú základnú vojenskú službu u pohraničnej stráže, museli byť len pred ňou. Vtedy mal Mikuláš obrovskú príležitosť ujsť do Rakúska, ale nechcel, aby sa z neho stal vojenský zbeh.

V 1989 strážil tiež na moste Lafranconi. V tom čase prebiehala jeho výstavba. Pešo cez most nesmel prechádzať nikto a vozidlá iba plynule. Akonáhle vozidlo v tomto úseku zastalo, hneď ho kontrolovali. Koniec mosta na petržalskej strane Dunaja totiž vchádzal do hraničného pásma a v jeho tesnej blízkosti viedla signálna stena. Stačilo z neho hodiť lano a spustiť sa. Pohraničná stráž tam mala svoje hliadky vo dne i v noci.

Pád režimu priamo neovplyvňoval

Revolučných demonštrácií v 1989 sa Mikuláš zúčastňoval, ale iba ako pozorovateľ v  dave. Bol na námestiach v Košiciach či na menších demonštráciách v okresných mestách. Spomína si, že tie stretnutia mali nádych socializmu. „Ešte stále sme nevedeli, čo je to tá demokracia, ako sa to bude celé vyvíjať. Určite sme zmene fandili, v prvých dňoch to bola eufória. Ale postupne, po tých mesiacoch, keď sme videli, že do demokratických funkcií prechádzali bývalí komunisti a ŠtB-áci, že sa objavujú na tribúnach, to nám prišlo podozrivé. Zrazu to naberalo iný pohľad na tú Nežnú revolúciu.“

Mikuláša následne prekvapil aj fakt, že samotnú demontáž „železnej opony“ vykonávali ženisti, ktorí ju montovali a po celé roky udržiavali. Podľa neho museli byť z toho zvratu dezorientovaní. Po odstránení signálnej steny sa otvoril obrovský priestor, ktorý zrazu nepatril nikomu. Mnohí z bývalých vlastníkov už nežili a ich potomkovia, čo pozemky štyridsať rokov nemohli využívať, boli prekvapení, že im vôbec patria. Niektorých vlastníkov sa nepodarilo vypátrať vôbec. Pre nevyrovnané pozemkové vzťahy sa tam ťažko vykonáva nejaká pozemková úprava a veľký priestor ostal nevyužitý. Mikuláš je toho názoru, že sa tejto časti venovalo po páde Železnej opony málo pozornosti.

Môžete sa učiť o čom chcete

Od pádu režimu prakticky až do dôchodku Mikuláš už iba striedal krátkodobé zamestnania a brigády. Zo Sečoviec sa nikdy neodsťahoval. Pád Železnej opony podľa neho odkryl možnosti žiť voľnejšie. Mladá generácia by sa o minulosť mala podľa neho zaujímať viac, aby už znovu nepripustila takýto zvrat. „Mali by si vážiť slobodu, ktorú teraz majú. Kedysi nebola. Dnes sa môžu voľne vzdelávať o čomkoľvek, napríklad aj o tej Železnej opone a represívnych zložkách ministerstva vnútra. Ak by sa pád Železnej opony neuskutočnil, nikdy by neexistovala na Slovensku nielen demokracia, ale ani voľnosť pohybu, sloboda slova, sloboda zhromažďovania, široká cezhraničná spolupráca, možnosť študovať na prestížnych zahraničných univerzitách. Rovnako by mali ľudia spomínať aj na obete nelegálnych prechodov v rámci celého Československa. Tie životy nikto nevráti.“

Mikuláš by si želal, aby sa na pripomínanie neslobody, zločinov a zbytočných obetí éry Železnej opony zriadilo Múzeum Železnej opony. Najradšej by ho videl v budove chátrajúceho amfiteátra pod hradom Devín. To však kvôli prebiehajúcim súdnym sporom zatiaľ nebude možné zrealizovať. Nádeje sa ale nevzdáva.