Arpád Tarnóczy (* 1936)

Arpád Tarnóczy (1936)

Príbeh pamätníka

„Ľudský život má zmysel hlavne vtedy, keď v niečo veríte a keď pre to,

 v  čo veríte aj niečo urobíte.“

 

• narodil sa v roku 1936 v Novákoch,  v aristokratickej rodine;
• študoval na Rímskokatolíckej ľudovej škole v Novákoch, ďalšie štúdiá absolvoval  v Prievidzi a v Šaštíne;
• ako 9-ročný tajne doručil známym do koncentračného tábora doklady a peniaze potrebné na útek;
• v roku 1946 ho prvýkrát zatkli;
• v roku 1949 ho na pol roka odsúdili za údajnú protištátnu činnosť;
• po návrate z väzenia, začal pracovať  ako pomocný robotník- kopač kanálov;
• do roku 1990, pracoval v chemických závodoch;
• založil plavecký oddiel a neskôr vodnopólové družstvo;
• 2. 2. 1957 sa A. Tarnóczy oženil;
• v 80-tych rokoch začal vo fabrike organizovať VPN;
• v 90-tych rokoch bol poslancom za HZDS;
• v roku 1996 predložil v parlamente zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, ktorý bol následne prijatý;
• stal sa veľvyslancom v Budapešti, maltézskym rytierom a pôsobil i ako predseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku.

 

Rodičia a detstvo

Arpád Tarnóczy sa narodil 11.4.1936 v Novákoch, v aristokratickej rodine. Otec bol veľkostatkár,  matka domáca.  „Bohužiaľ som svojho otecka nepoznal, pretože v roku 1937 pri autohavárii zahynul. Moja matka bola s nami osem rokov vdovou. Až v štyridsiatom piatom roku, keď prišli takzvané rabovky, keď sa raboval tábor po Židoch, neskôr Janovacký koncentračný tábor, tak sa rabovali aj kaštiele. A pri tej príležitosti nás naložili na voz a odviezli nás do tábora. Zachránilo nás to, že matka sa vydala. Môj otčim, bohužiaľ, mal ambície, začal podnikať a v päťdesiatom roku už mu brali firmu. Elektrotechnický podnik asi s päťdesiatimi zamestnancami, takže ja som padol z blata do kaluže. Najprv som bol feudál a potom som sa stal dieťaťom kvázi továrnika. Týmto obrazom som bol poznačený aj v škole.“

Štúdiá

Školu začal študovať po vojne. Nastúpil na Rímskokatolícku ľudovú školu v Novákoch. Po štyroch ľudových triedach mal dobré vysvedčenie, tak ho učitelia odporučili do prvej triedy gymnázia. „Čiže ten jeden rok som akoby preskočil. V gymnáziu v Prievidzi boli také pomery v štyridsiatom piatom roku, že tam už vymenili riaditeľa školy (zaslúžilého povstalca) a ten si zobral ako hlavnú úlohu, tak nám to povedal, že budú potrebovať inteligenciu z robotníckej triedy a nie zo zvyškov, ja neviem, veľkostatkárov a továrnikov. Tak som sa musel rozlúčiť s tou školou po prvom ročníku.“ Arpád Tarnóczy mal ale šťastie, pretože sa dostal do Saleziánskeho ústavu v Šaštíne, do súkromného gymnázia. Tam sa upevnil vo viere. „Za krátky pobyt v Šaštíne som veľmi vďačný. Jednak som sa upevnil vo viere, ktorú mi ako sirote bolo treba.  Hlavne v tom svete, v ktorom som sa nachádzal. Teda z pohľadu tých, ktorí mali právo na život a na smrť svojich občanov. Tak to zrejme chápali. Pretože tak aj so mnou a s mojou rodinou jednali.“

Prvé a druhé zatknutie

V roku 1946 ho prvýkrát zatkli, no nezavreli. Zatkli ho za roznášanie letákov s nápisom „Smrť komunizmu“. O tri roky neskôr, kedy nemal ešte ani 14 rokov, ho na pol roka odsúdili za údajnú protištátnu činnosť.

„V rámci strednej školy po štyridsiatom deviatom roku ma na Božie narodeniny zatkli. Bol som súdený za protištátnu činnosť, pretože mali sme takú skupinu, v ktorej som bol asi trištvrte roka, povedzme, vedúcim. Skupina mala štyroch chlapcov z Novák: Martin Hagara, Vlado Rajter, Anton Štrnga a ja. A ešte môj starší brat a ešte Ladislav. Mali sme taký program, samozrejme, to bolo úplne také detské dobrodružstvo, takže nijaké veľké nebezpečenstvo napriek obžalobe, že sme sa chystali likvidovať komunistických funkcionárov a chceli sme dosiahnuť prevrat alebo chceli sme zvrhnúť vládu ľudu, proste všetky tieto reči, ktoré sa pripájali k obžalobám v tej dobe.“

V oficiálnom rozhodnutí sa dočítame:

• V roku 1950 sa menovaný pokúsil o ilegálne prekročenie ŠH do NSR. Okresným súdom v Tepliciach bol odsúdený na 6 mesiacov OS nepodmienečne.
• Ďalej k menovanému v materiáloch sa nachádzajú poznatky, že v roku 1950 bol tiež členom skupiny v Novákoch, ktorá mala v úmysle prepadnúť stanicu ZNB za účelom získania zbraní a tiež použiť na likvidáciu funkcionárov KSS. Táto skupina rozširovala tiež rôzne letáky, ktoré boli zamerané proti nášmu zriadeniu. Menovaný verejne propagoval západný spôsob života. Mal tiež v úmysle odfotografovať závod Bučina Zvolen a emigrovať do USA, kde mal príbuzného...

 „Súd som mal vo februári a až v apríli som mal štrnásť rokov. Takže dostal som pol roka. Veľmi mierny trest na to, že som bol súdený z hlavy jeden za paragrafy ako velezrada a spolčovanie proti štátu, chystanie ozbrojeného odporu a proste paragrafy, za ktoré chodil špagát, ako sme tomu hovorili v base.“  

Keď sa vrátil z väzenia, nedostal sa na žiadnu školu.A tak ako mladík (nemal ešte 18 rokov) začal pracovať ako pomocný robotník. Do roku 1990, pracoval v chemických závodoch.

Jediná cesta – šport

„Jediná cesta ako uniknúť „z chudobného života“ je šport! Podľa možnosti vrcholový šport, aby ste sa dostali, povedzme, ústami nad hladinu vody, aby ste mohli ako civilizovaný človek prežívať nie tým spôsobom ako to bolo u mňa dovtedy.“

Popri zamestnaní založil plavecký oddiel a neskôr vodnopólové družstvo. „Plávať som vedel a začali sme ako plavecký oddiel. Potom som napísal list päťnásobnému olympijskému víťazovi Ďalmatymu, čo bola absolútna hviezda svetového vodného póla, o mojom osude. A že vzhľadom na to, že ten šport neovládam, nikdy som ho nehral, že by som bol rád, keby som sa aj ja s chlapcami mohol šport naučiť. Za tri a pol roka sme to zvládli tak, že sme vyhrali druhú ligu na Slovensku, to bola slovensko-moravská liga. Tú sme vyhrali a boli sme kandidáti na postup do prvej ligy. Tam sme postúpili a dvadsaťdva rokov sme neboli horší ako medailoví, v československej prvej lige vodnopólovej. Takže to boli schody, alebo to bol rebrík dole, kde bol najmenej postup na olympiádu. Týmto som sa ja mohol presadiť, pretože už keď sme boli tretíkrát medailisti, tak som dostal výnimku a povolenie, že môžem robiť večernú priemyslovku.“

 

 

Kariéra

Začiatky politickej kariéry majú korene vo fabrike, kde začal organizovať VPN. Neskôr sa stal prednostom okresného úradu. V 90-tych rokoch bol poslancom za HZDS. „Keď sme písali, že aký dôvod by som videl ja v tom alebo čo si myslím, že by sa malo stať z toho titulu, že ja budem poslancom, tak som na rovinu povedal, že som si v Ďáblicích na Pankráci dal záväzok.“ 

Mal jedinú motiváciu – aby sa ľudia dozvedeli o tom, čo sa v komunistických väzeniach dialo. „Keď som sedel, na šesť týždňov som velil transferpartii. Transferpartia znamenala, že sme nosili z ŠtB a z popraviska vo vreciach do ďáblického cintorína mŕtvoly. Tam pod múr sme dávali do zeme piesok, vápno, mŕtvoly. Vrece, piesok, vápno, mŕtvoly, proste až tri sme dávali na seba. A tam som si dal taký záväzok, že raz sa toto musí dostať na svetlo božie, čo sa tu deje alebo dialo.“

V roku 1996 predložil v parlamente zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. „Zákon prešiel o tri hlasy a ja som sa od šťastia rozplakal.“ Následne z politiky odišiel. Stal sa veľvyslancom v Budapešti a maltézskym rytierom. Pôsobil i ako predseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku. „Veľká časť tejto funkcie je už dnes vlastne o tom, že chodíte na cintorín sa lúčiť s veľkou časťou svojej členskej základne.“

 

            Odkaz...

Nahrávanie Oral history v Bratislave, 3.12.2008

Moderátor: Eduard Stano

Kamera: Dano Ondruš

Príbeh pamätníka spracovala: Eva Blašková

 

Podrobnejšie informácie o Arpádovi Tarnóczym sa nachádzajú na internetovej adrese portálu Pamäť národa: www.memoryofnation.eu  a na stránke ÚPN www.upn.gov.sk.