Andrej Sziszak

* 1957

  • "Nie, vôbec som neuvažoval, lebo som vedel, že budem mať druhé decko, že ona je tehotná a, ale… bývalá jedna moja frajerka, ktorá bola nahnevaná na to, že som nezobral za ženu, tak… Z Trebišova jeden, čo hral futbal, lebo som hral futbal všade, ma pýtal, či by nemohol ísť do Juhoslávie so ženou. A tá moja kamarátka mala na starosti tie oné… zájazdy. Tak som sa opýtal jej, či by nemohol ísť. Ona povedala, že sám môže ísť, ale nie so ženou. Lebo vtedy ešte nedovolili, aby mohli ísť do Juhoslávie, vtedy ešte veľmi málo. Ale hovorila, že keď chcem ísť, tak mne vybaví. A ja hovorím, že aj keď vybavíš, tak mňa nepustia aj tak… A ona, že keď chceš ísť, môžem vybaviť. Tak ona mi vybavila, lebo mala známosti v Trebišove, vtedy bol ešte okres Trebišov, takže som dostal, že môžem ísť do Juhoslávie, ale vtedy som tiež ešte nemal na pláne, že pôjdem. Len som chcel vidieť, že ako sa žije v Juhoslávii. A kamarát mi hovorí, že on už bol, že robil vo Francúzsku, ako pracovné cesty na západ, lebo robil plynovod, a že budeme päť rokov, zarobíme peniaze a sa vrátime. Že budeme mať veľmi dobrý život, lebo za päť rokov veľmi dobre zarobíme. Tak som povedal, že keď chceš, pôjdem a uvidím. To už ste boli v tej Juhoslávii? (dokumentarista) Áno, áno, v Juhoslávii. Tak sme kúpili lístok… Baška, nie Baška. My sme boli v Baška Vode, ale na hranicu sme kúpili lístok, že tam je stanica, kde vedel, že prejde. Tak povedal, že tam sa prejde, že môžeme ísť cez les. Tak sme išli tam, ale som videl: vojaci so samopalmi, psy… Tak som povedal, že ja neriskujem. Že ja sa mám dobre, a ja nebudem riskovať život, aby ma zastrelili. A tak sme išli vlakom dole a vystúpili sme, že ideme naspäť. Už tak bolo, že ideme naspäť, že nejdeme na západ a prišli vojaci ku nám, policajt a jeden vojak, že čo tu robíme. Že pozeráme, kedy ide vlak a to bola pravda, kedy ide vlak naspäť, že my sme tu a ideme naspäť. Ale videli passport, že Československo a hovorili, že: `Ach, vy chcete utiecť?` A že nie nie, my nechceme utiecť. A že teda prečo pozeráme vlaky. A že okay, asi verili, že nechceme utiecť, ale povedali, že musíme kúpiť lístok najprv a potom nám dajú naspäť passport. Tak sme kúpili lístok, ukázali sme a oni povedali, že počkajú na to, že vstúpime do vlaku. A ten jeden bol policajt, jeden vojak a ten vojak síce bol v Juhoslávii, ale vedel po maďarsky. A keď videl meno, že Sziszák, že sz, tak povedal, že či viem po maďarsky a ja, že hej! A hneď som jemu, potichu, po maďarsky, že tu mám zlatý prsteň, že nech dá mi naspäť passport a môžeme ísť. A povedal, že nemôže pomôcť, lebo že on je vojak, že policajti tu sú, že nemôžeme. Ale povedal, že najbližšia stanica presne tak jak je tu, že vystúpime a preskočíme, také metrové oné tam bol. Ale za to nás pýtali, že prečo tu stojíme, lebo jak tu je, dva metre boli, Taliansko. Že tu je Taliansko a my na seba pozerali s kamarátom, že Bože, že keby sme vedeli, že tu je Taliansko, tak preskočíme. Taká brána tam bola… metrový. A preskočíme a sme tam! Tak povedal, že môžeme urobiť to isté, ale že nech už nečakáme a že strieľať nemôžu, lebo v meste nemôžu strieľať. Že v lese hej, ale v meste nie. A jak sme vstúpili na vlak a jak vlak začal, že my sme ešte dvere nezatvorili, my sme vyskočili a preskočili sme tam! A oni sa smiali. “

  • “Na Slovensku to bolo bohužiaľ veľmi zakázané, tak môžem povedať. Ale my sme išli do Maďarska, tam bolo, všetko sme mohli kúpiť. Napríklad Leaders Hotel California, si pamätám, ako som behal hore dole, aby nevykúpili elpéčko a pamätám si, že som mal desať rokov a už som mal tranzistor. A som išiel akože, už sme počúvali Slobodnú Európu a takú muziku a všetko. Ja som skoro všetko vedel o západnej muzike, jak sa vyvíja a všetko možné. Slovensko ešte vtedy nemalo také veľké oné, hudobné… Češi, Češi, tam bolo oveľa lepšie, ako popredu, Karel Gott, Matuška a tie oné Elán, nie Elán, Elán až potom prišiel. Ale Olympic! Som mal veľmi rád českú muziku. A slovenské to bolo málo, málo… až potom začalo vyvíjať. A chodievali ste do Maďarska aj na nejaké filmy? Lebo aj tam bolo toho oveľa viac. (dokumentarista) Áno. Raz som išiel do Budapešti, keď bolo… čo to bolo? Keď prišlo Star wars? A jak som išiel, také viem, že to bolo sci-fi, fantastické a asi tri minúty som pozeral a som zaspal. Som povedal, že takú blbosť nemôžem pozerať. To neni neni pravda a som odišiel. Takže jediný raz čo som bol do kina, do Maďarska, tak toto bolo. Lebo na Slovensku ešte neukazovali také, ale vôbec sa mi ten sci-fi nepáčil. A zmenilo sa to potom v budúcnosti, či doteraz to nie je váš obľúbený žáner? (dokumentarista) Nie, žiadne. Ja mám rád také dokumentárne alebo ozajstné životné príbehy. Alebo veľmi, veľmi blízke príbehy, čo sú zo života. Takže toto som stále také filmy… Ja mám asi desať tisíc dévédečiek. Vtedy som, vtedy som stále kupoval dévédečka, lebo toto bolo nové, ale teraz už nemusím, už to je iná doba. Áno, veď aj terajší Netflix bol niekedy, že požičovňou od toho, potom až po dévédeč, blueair a podobne. Len ešte, k tomu Maďarsku by som sa vrátil, že síce to bola rovnako krajina v rámci toho východného bloku, ale na tých hraničných bodoch boli kontroly. Ako si na ne spomínate, že zvykli robiť problémy, že koľko ste si doviezli tovaru, alebo niečo takéto? (dokumentarista) Nikdy. Ja som všetkých kamarátov mal na hranici, oni ma pýtali, aby som som im nosil radiátory a takéto veci. Niekedy som ani passport nepotreboval, poviem pravdu. Stále ma zavolali do Tokaju na vináreň a také… že stavali domy a ja som im nosil veci. Žuk! Žuk sa volalo to auto, také auto. A v tom som mal veci pre nich a len tak mi ukazovali, že môže ísť. Že to bolo taká... A dobre sa zarábalo! Že, že… poviem pravdu.”

  • “Tak ja už by som sa dostal do toho obdobia po vojne. A zakrátko od toho komunistického prevratu sa obnovilo Československo, aj určitá forma demokracie. Bol zavedený prídelový systém a veľká časť nielen Československa, ale aj celej Európy bola zničená, takže žilo sa tých zopár rokov nejak náročnejšie? Spomínali na ten lístkový systém, alebo tým, že mali vlastné pozemky, tak vedeli vyžiť? (dokumentarista) Tak… už v päťdesiatom sme stavali nový dom a také veci, že hneď sa budovalo, že po vojne sa hneď budovalo. Vôbec ako dedina, že necítil taký, že sme chudobní alebo také. Že môžem povedať, že ako tam v Čičarovciach a okolie, Veľké Kapušany,že išli hore, že nebol také, že chudoba. Že hneď boli také veci, že sa stavali domy a že štát po štyridsiatom ôsmom… To väčšina začala, že… To medzi štyridsaťpäť až štyridsaťosem, to neviem presne, ale povedali, že po štyridsiatom ôsmom to všetko išlo hore. Že… že lepšie ako život. A ja by som sa teraz vrátil trochu k tej kolektivizácii. Už ste ju trochu načrtli, len skúsme si to takto zarámcovať. Ten proces začal po štyridsiatom ôsmom a nakoniec teda starý otec vstúpil alebo nevstúpil? (dokumentarista) On hneď. On povedal, že jemu to páči, lebo predtým, že veľa musel robiť. Keď boli samé, že všetko musel robiť a teraz, keď už majú spoločné, tak dajú dokopy kombajny, traktory a také veci a všetko… Že oveľa ľahšie robiť, že oveľa ľahšie a takisto, že veľmi dobre vyžijú z toho. Že prakticky to JRD, veľmi dobre funguje… fungovalo. A oni aj dostali nejakú náhradu, za to že vstúpili? Alebo len podiel? (dokumentarista) Také… hej, podiel. Každý rok dostali, vtedy bolo - a to vtedy bolo veľa - že desať tisíc korún. A neviete, aj všetci susedia takto vstupovali? Alebo boli tam aj takí, čo proste odmietali? (dokumentarista) Tak… nie, skoro každý. Podľa mňa každý… Nikto nepovedal, že nie. A hneď potom, čo sa otvorili fabriky a také veci, že polovička dediny išla do Ostravy, na Čechy. Že veľa odišlo do… na Čechy robiť.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    New York City, 03.12.2023

    (audio)
    délka: 01:59:46
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Zbytočne pôjdem domov, lebo tam bude to isté, čo tu, ale tu viem, že dobre zarábam

Andrej Sziszák počas EYD natáčania v New Yorku, 2023
Andrej Sziszák počas EYD natáčania v New Yorku, 2023
zdroj: Dominik Janovský

Andrej Sziszak sa narodil 29. októbra 1957 na východnom Slovensku v Čičarovciach do rodiny s maďarským pôvodom. Nebol jediným dieťaťom, keďže mal ešte o štyri roky staršieho brata Alberta. Matka Etela, za slobodna Majrošová, bola rodáčkou z Čičaroviec. Pochádzala z bohatej roľníckej rodiny, ktorá vlastnila množstvo pozemkov. Maďarské korene Andrej zdedil práve po otcovi, Ondrejovi Sziszakovi. V päťdesiatych rokoch uzrel svetlo sveta aj malý Andrej, ktorý sa narodil v dobre vybavenej domácnosti, nakoľko v dome mali už vtedy ústredné kúrenie, bojler a dokonca ako jedni z mála aj záchod. V roku 1962 Andrej nastúpil do miestnej ľudovej školy v Čičarovciach, kde sa vyučovalo len v maďarskom jazyku. Zažil aj obdobie iskričky, pioniera a neskôr zväzáka. Od útleho veku sa venoval športu, najmä behu. Po piatich rokoch Andrej už ako šiestak prestúpil na Základnú školu vo Veľkých Kapušanoch. Až v Kapušanoch sa naučil dobre po slovensky. V roku 1972 začal navštevovať strednú odbornú školu v Žiline so zameraním mechanik merania regulačných prístrojov. Posledný ročník strednej školy, Andrej dokončil vo Veľkých Kapušanoch, kde otvorili rovnaký odbor. Úspešným absolventom sa tak stal v roku 1976. Andrejovou prvou manželkou sa stala Anka Tepláková. Zobrali sa v roku 1980 a mali spolu synov Frederika a Patrika. V roku 1985, v čase keď Andrejova manželka bola tehotná druhýkrát so synom Patrikom, Andrej získal povolenie vycestovať do vtedajšej Juhoslávie, odkiaľ sa mu podarilo emigrovať do Talianska. Tam strávil rok a po získaní víz boli jeho cieľovou destináciou Spojené štáty americké, kam prišiel v máji 1986. Priletel do New Yorku, odkiaľ odcestoval do Dallasu v Texase. Pracoval ako kuriér a opravár až nakoniec na 26 rokov zakotvil ako „superintendent“ v bytovom dome v New Jersey. Časom sa mu narodili dve dcéry, Emiliana a Georgana, ktoré mal so svojou druhou manželkou, Indkou Costillou, s ktorou sa zosobášili v roku 1991.