Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Szirtli (* 1939)

• narodenie 12. júla 1939 do maďarskej rodiny Földesovcov,

• rodičia pracovali ako roľníci a nájomní robotníci

• medzi 16. a 18. novembrom 1946 sa rodina potajme preplavila cez Dunaj do susednej obce Rajka v Maďarsku

• dva mesiace strávila rodina s ďalšími v jednej miestnosti hostinca, spiac na slame

• po dvoch mesiacoch dostala rodina malý zdieľaný byt v Rajke

• v roku 1950 dostali malý dom v Rajke, kde rodičia Anny prežili zvyšok života

• v roku 1953 sa mohli prvýkrát vrátiť do Hamuliakova na pár dní

• v roku 1963 sa Anna vydala za kamaráta z detstva, Ferencza Szirtliho

• Anna porodila štyri deti – 1962, 1964 – Tibora, 1971 – Gabrielu a 1975 – Atillu

• 1971 umrel otec Földes Vince, 1984 umrela matka Földes Anna

• 1995 zomrel Annin manžel Ferencz

Zo dňa na deň súčasťou iného štátu

Po druhej svetovej vojne sa hranice Československa vrátili do stavu pred Viedenskou arbitrážou. Veľká časť územia dnešného južného Slovenska sa opäť stala súčasťou Československa. Na tomto území bola významne zastúpená maďarská menšina, s ktorou sa československá vláda potrebovala vysporiadať. Obyvatelia s maďarskou národnosťou boli pozbavení československého občianstva. Politické procesy s maďarskou menšinou boli realizované prostredníctvom niekoľkých akcií: odsun na nútené práce do Čiech a výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, spojenú s núteným vysídlením obyvateľstva s maďarskou národnosťou. Akcie mali niekoľko cieľov, pričom jedným z hlavných bolo oslabenie a asimilácia maďarskej menšiny v Československu (Šutaj, 2005).

Nútené vysídlenie sa týkalo aj žien a detí

Vysídlenie sa týkalo obcí na južnom území dnešného Slovenska, kam spadalo aj Hamuliakovo – obec, v ktorej žila rodina pamätníčky Anny Szirtli (rod. Foldes). Hlavná vlna vysídlenia miestnych obyvateľov sa udiala medzi novembrom 1946 a februárom 1947. Vojenské jednotky na 99 dní uzatvorili okolité dediny, s cieľom vysídliť miestnych obyvateľov maďarskej národnosti na územie Česka a Maďarska. 

17. novembra 1946 vyhlásili v Hamuliakove mená rodín, ktoré sa 20. novembra mali dostaviť na vlakovú stanicu do Šamorína. V noci sa Hamuliakovom prehnalo 25 nákladných áut, ktoré mierili do susednej obce Kalinkovo. Na ďalší deň videli Hamuliakovčania proces vysídľovania prvých kalinkovských rodín na šamorínsku vlakovú stanicu. V obciach sa hovorilo o násilnom vysídľovaní. Obyvatelia nevedeli, kam presne ich odvedú, ani aký bude ich osud (zdroj: Dancsesz, 2007, 143-145). 

Po skúsenostiach z druhej svetovej vojny sa veľká časť vystrašených obyvateľov Hamuliakova rozhodla pre útek, pričom jediná voľná cesta viedla cez Dunaj. Tento príbeh je svedectvom Anny Szirtli, ktorá ako sedemročné dievčatko spolu s rodinou utiekla pred núteným vysídlením. 

Útek na druhý breh

Pamätníčka sa narodila 12. júla 1939 v obci Hamuliakovo. Jej rodičia Földes Vince (1904) a matka, rodená Anna Mészáros (1904) sa živili ako nájomní robotníci. Pomáhali iným gazdom s roľníckou prácou a pracovali na vlastnom malom dvore.

Jej prvá spomienka s vysídlením je spojená s tým, ako ich poslali domov zo školy. Zatvorili ju a nasťahovali do nej vojakov. Pamätníčka mala v tom čase šesť rokov. Bol 16. až 18. november 1946, keď im maminka oznámila, že odchádzajú do susednej dediny Rajka, ktorá patrila k Maďarsku. Zbalili si nevyhnutné veci a nasadli do člnov. „Bolo doobedie a spolu s ďalšou rodinou sme nasadli do člna a vydali sa naprieč korytu Dunaja. Plavili sme sa šesť detí a štyria dospelí, keď sme začuli výstrely zo slovenského brehu. Keď sme dorazili k druhému brehu rieky v Rajke, vybehli vojaci z lesa, aby vybrali nás deti z člnov a schovali do lesa. Neskôr sme počuli, že niekoho zabili, ale nevedeli sme koho. Posadili nás do konského koča a odviezli do Rajky.” Československé vojská mali za úlohu strážiť breh Dunaja, preto rodiny na úteku podplatili vojakov, alebo utekali v noci. ”Vojaci sa snažili zabrániť útekom a ak zbadali, že niekto uteká, začali strieľať okolo člnov, aby prinútili ľudí vrátiť sa na breh,” spomína druhá pamätníčka Mária Bors. Zastrelený človek bol Hamuliakovčan Schindler Ferencz, ktorý, rovnako ako ostatní, utekal so svojou rodinou pred vysídlením. Počas streľby vojakov ho zasiahli na niekoľkých miestach na tele a na mieste zomrel. S mŕtvym človekom sa čln otočil naspäť k slovenskému brehu.

Odkázaní na pomoc

Jej rodinu, spolu s ďalšími na úteku, ubytovali v Rajke na poschodí dedinského hostinca. „Na poschodí bola veľká miestnosť, vyzerala ako tanečná sála, do ktorej nám priniesli slamu. Medzitým sa rodičia otočili do Hamuliakova a priniesli z domu nejaké veci.” Časť Hamuliakovčanov sa potajme v noci vracala do Hamuliakova, odkiaľ si zo svojich domov vzali oblečenie a najpotrebnejšie veci. Niektorí sa snažili cez Dunaj prepraviť aj kone a kravy, ktoré plávali vedľa člnov. Väčšina ľudí mala iba oblečenie, v ktorom utiekli, a zopár vecí, ktoré sa im pri úteku podarilo odniesť v rukách. 

Človek človeku človekom

Do 20. decembra do Rajky utieklo 272 ľudí. (Dancsesz, 2007, s. 142) Obec bola pod veľkým tlakom, keďže sa vo veľmi krátkom čase musela postarať o utečencov. Väčšinu ľudí dočasne ubytovali na poschodí hostinca, ostatných umiestnili v miestnej škole. Rodinám pripravili slamu ako alternatívu k nábytku a posteliam. V Rajke a susedných maďarských obciach sa vytvorili zbierky potravín pre utečencov. Na poschodí hostinca strávili Földesovci asi dva mesiace, kde spoločne s ostatnými rodinami prečkávali zimu. Verili, že sa po čase budú môcť vrátiť domov. Každý deň dostávali na námestí v strede dediny jedno teplé jedlo. Po čase prišli zbierky detského oblečenia a diek zo Švajčiarska a Írska. V januári 1947 dostala rodina pamätníčky malý byt v Rajke, kde ich ubytovali spolu s ďalšou famíliou.

Ďalšie úteky cez Dunaj

Po hamuliakovskej vlne útekov v novembri 1946 prišla tuhá zima a Dunaj zamrzol, čo motivovalo ďalších ľudí k útekom cez rieku. K februáru 1947 bolo v Rajke 1200 utečencov. Hlavné prúdy útekov mierili do Rajky a blízkej obce Dunasziget. Úteky po zamrznutej rieke si vyžiadali dve obete, kedy sa pod dvomi ženami pri Rusovciach prelomil ľad a zostali do pol pása zamrznuté v Dunaji. (Dancsesz, 2007, s. 144)

Nový domov

Vianoce v roku 1947 strávila pamätníčka so súrodencami v blízkom Mosonymagyaróvári. Boli u neznámej rodiny, ktorá nemohla mať deti. V lepších podmienkach strávili deti dva sviatočné týždne. Po čase umiestnili jej rodinu do domu, ktorý bol však vo veľmi zlom stave. V roku 1950 ich nasťahovali do malého poloprázdneho domčeka s jednou izbou, kuchyňou a komorou. V ten istý rok nastúpila Mária so súrodencami opäť do školy. 

Zákaz vrátiť sa domov

„Toľko viem, že rodičia dostali jeden list, kam majú byť vysídlení. Mali sme ísť do obce Bakonypéterd. Ale tým, že sme utiekli do Rajky, nešli sme tam. Moji rodičia vždy hovorili „Ďalej, než je Rajka nepôjdeme, pretože sa jedného dňa vrátime domov.” Chudáci, celý život verili, že sa dostaneme domov. Avšak, k návratu nikdy nedošlo.” spomína Mária. V roku 1952 zomrela sestra Máriinho otca, avšak rodina nedostala povolenie pre vstup do Československa na pohreb. 

Prvýkrát mohli navštíviť Hamuliakovo po roku 1953. Dostali povolenie na pár dní. Keď navštívili Hamuliakovo, v ich dome už bývala iná, neznáma rodina. „V roku 1998 bolo veľké stretnutie vysídlených Hamuliakovčanov. Prišli tam ľudia vysťahovaní do Barane, Bakonypéterd, Környe a tak ďalej. Vtedy sme sa boli pozrieť na okolie. Išla som sa pozrieť na náš starý dom. Avšak, nemala som to srdce vstúpiť dnu. Neviem prečo.”

Roky tvrdej práce

Otec pamätníčky pracoval opäť ako nádenník v lesníctve a vypomáhal počas sezónnych prác. V roku 1950 začala jej mama pracovať v kasárňach, kde prala oblečenie vojakom. Pamätníčka so sestrou si tiež našli brigádu, aby si privyrobili. Spolu so súrodencami dokončili základnú školu, po ktorej začali pracovať, aby finančne pomohli rodičom. Pamätníčka sa zamestnala v lesníctve, neskôr v továrni na ľan a nakoniec v tkáčskej továrni. „Hovorila som si, horšie než keď sme museli utiecť z Hamuliakova, to nebude. Pretože odvtedy bolo vždy len lepšie, hoci len po troške.”, spomína pamätníčka na roky tvrdej práce.

„vždy som sa musela postaviť na vlastné nohy”

V roku 1960 sa pamätníčka vydala za svojho kamaráta z detstva, Hamuliakovčana Ferencza Szirtli. Jeho rodina tiež utiekla pred vysídlením. Narodili sa im štyri deti. V roku 1971 sa s mužom presťahovali do vlastného domu, ktorý roky stavali. „Keď sa konečne utriasli veci, mali sme dom a vychovali sme deti, umrel môj muž. Mali sme ťažký osud. Ale vždy som sa musela postaviť na vlastné nohy.” Po manželovej smrti jej zomreli obaja synovia v strednom veku. „Pomohlo mi sebazaprenie. Pretože v niektorých momentoch človeku nikto na svete nepomôže, musí si pomôcť sám.” Po strate najbližších začala opäť pracovať, hoci bola na dôchodku. Roznášala jedlo ľuďom v dedine. Potrebovala si vyplniť dni a zároveň bola rada, že si privyrobila. 

Pamätníčka aj po rokoch spomína s úsmevom na Hamuliakovo, ktoré nazýva svojím domovom. „Keď idem do Hamuliakova, hovorím si, idem domov. Neviem prečo. Keď som tam, hovorím si, je čas ísť naspäť do Rajky, domov. Takže mám dva domovy. Možno je to tým, že rodičia do mňa vštiepili nádej, že sa raz vrátime.” 

Pamätníčka sa pozerá na dnešný svet optimisticky. „Dnes je zlatá doba. Dúfam, že moje vnúčatá a pravnúčatá nikdy nebudú musieť zažiť to, čo my. A nielen oni, nikto.”.

Celkovo bolo z územia Československa v rokoch 1945 až 1947 vysídlených okolo 130 000 obyvateľov maďarskej národnosti. Presídlenie maďarskej menšiny za nútenými prácami do Česka sa uskutočnilo medzi novembrom 1946 a februárom 1947. Presídlených bolo 41 666 osôb vrátane žien a detí. Odsun bol sprevádzaný násilím, strachom menšiny a tuhou zimou. Strach vysídlencov spustil vlnu útekov, ktoré priniesli obete na životoch. V apríli roku 1949 prebehol organizovaný návrat menšiny z Česka, kedy sa väčšina vysídlencov vrátila do svojich domovov. Návrat sa však netýkal ľudí, ktorí utiekli do Maďarska, ani 90 000 ľudí ktorí boli vysídlení do Maďarska. (Šutaj, 2005, s. 66)

 

zdroje:

DANCSESZ M. 2007. Felvidéki magyar menekultek és áttelepeltek Győr-Moson megyében 1945-1948 in Tanulmányok Kisalföld múltjából. Kisalföld szemle III. 2007. 143-145

ŠUTAJ, Š. 2005. Nútené presídlenie Maďarov do Čiech. Prešov : Universum, 156 s. Dostupné online: http://www.svusav.sk/data/uploads/publikacie/nutene_presidlenie.pdf  

ŠUTAJ, Štefan. 2007. A csehszlovák kormánypolitika és a lakosságcsere. In Otthontalan emlékezet : Emlékkönyv a csehszlovák-magyar lakosságcsere 60. évfordulójára. - Komárom : MTA Kisebbségkutató Intézet, Kecskés László Társaság.

VACULÍK, J. 2010. K výměne obyvatelstva mezi Maďarskem a Československem in Sáposová Z.; Šutaj Š., Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, Prešov: Universum. Dostupné online: http://www.svusav.sk/data/uploads/publikacie/povojnove-migracie.pdf