Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Šustek (* 1936)

• narodený 20. 8. 1936 v Leviciach

• v roku 1953 bol zatknutý a obvinený z prípravy pokusu o atentát a z pokusu o nelegálne prekročenie hraníc

• trestné stíhanie bolo zastavené v novembri 1953 na základe amnestie prezidenta republiky

• v rámci vojenskej prezenčnej služby ho odvelili na práce do baní v Karvinej, kde pracoval aj s členmi PTP Horná Suchá

• neskôr až do roku 1986 pracoval v podniku Sandrik Dolné Hámre

• po roku 1989 bol rehabilitovaný

Michal Šustek sa narodil 20. augusta 1936 v Leviciach. Bolo to v období postupne sa vyhrocujúceho medzinárodného napätia v Európe. Na jeseň 1938 bolo Československo pod tlakom nacistického Nemecka zbavené značnej časti územia. Po tzv. Viedenskej arbitráži v novembri bolo odčlenené od republiky aj mesto Levice, ktoré pripadlo Maďarsku.

Nútený odchod z Levíc a vojna v Hronskom Beňadiku

Rodičov Michala Šusteka nové maďarské úrady vyzvali, aby sa buď pomaďarčili, alebo mesto opustili. Šustekovci odmietli a rodina sa tak presťahovala na územie neskoršieho Slovenského štátu, ktorý vznikol v marci 1939, do Hronského Beňadiku. Tu prežili udalosti druhej svetovej vojny. Dramatické boli najmä chvíle príchodu rumunských vojakov do obce. Niektorí z nich boli veľmi nedisciplinovaní: „Nad dverami do domu sme mali široký, dlhý sklenený rám. Vojaci vyrazili to sklo, vrhli sa dnu, prešli do kuchyne a začali rabovať. Mame sa podarilo vyjsť von a utekala vedľa k susedom, kde býval rumunský kapitán. Tak potom ten prišiel, a mali ste vidieť, aký narobil poriadok s tými vojakmi. Mal rešpekt.“

Akcia K – obyvatelia obce sa pokúšali ochrániť rehoľníkov

V Hronskom Beňadiku sa dodnes nachádza významný kláštor, založený už v roku 1075 uhorským kráľom Gejzom II. Pretrval stáročia, plnil významné úlohy ako hodnoverné miesto, protiturecká pevnosť, či cieľ pútnikov. Od roku 1924 tu pôsobila rehoľa saleziánov, ktorí si postupne vytvorili s miestnymi obyvateľmi nadštandardne dobré vzťahy. Venovali sa vo veľkej miere výchove mládeže. Aj mladý Michal Šustek strávil v kláštore veľa času, od hrania rôznych hier, až po účinkovanie v dychovej hudbe a v kláštornom divadle. „Keď sme prišli zo školy, či už zo základnej alebo zo strednej, stále sme tam mali čo robiť. Chodili tam gymnazisti, kamarát Jožko tam chodil na konzultácie z latinčiny, pripravovali ho na prijímacie skúšky a neskôr sa stal lekárnikom. Bolo tam oratórium, ping-pongové stoly, biliardové stoly, všelijaké šachové hry, boli tam veľké knižnice. Jednoducho od výmyslu sveta, na čo ste si spomenuli. Bol tam stolný futbal, na menšom dvore tabule na basketbal, volejbalové siete. Na veľkom dvore bolo futbalové ihrisko a nad ním kolkáreň... veľa krát sme skončili školu, doma hodili tašku a šmýkali sme k saleziánom sa pozabávať, tak do siedmej do večera. Skutočne sa starali.“

V rámci likvidácie mužských reholí v republike, tzv. Akcie K, prišiel rad aj na kláštor v Hronskom Beňadiku. Väčšina miestnych však s takýmto postupom nesúhlasila a bola odhodlaná chrániť rehoľníkov hoci aj silou. Strážiť kláštor chodieval aj samotný Michal Šustek. Nakoniec však zvíťazil reálny úsudok a po zvážení pomeru síl predstavený kláštora vyzval ľudí, aby nekládli odpor a neprotestovali, keď budú rehoľníkov z kláštora odvádzať. Podľa slov Michala Šusteka boli ľudia veľmi odhodlaní, a tak nechýbalo veľa a mohlo dôjsť aj k násilnostiam a zraneniam pri kladení odporu policajtom a milicionárom. Nakoniec ale všetko prebehlo pokojne. „Obyvatelia tam chodievali každý deň strážiť, ešte predtým, ako ich brali. Ale v tom čase už museli o tom vedieť, pretože predstavený Petrovič povedal ľuďom, aby sa zobrali domov, že aby to nechali tak, lebo to nemalo význam, aby sa robili nejaké rozbroje. A skutočne, aj podľa vyhotovenej evidencie tam bolo dvesto príslušníkov, vrátane vojakov, polície, teda žandárov a milície. Ľudia týchto nechceli pustiť, tak chodili strážiť kňazov, aby ich nebrali. Ale čo by si počali. Tí mali samopaly, guľomety, pušky a tak. A ľudia mali lopaty, grace, kosy, ako kedysi husiti. Neverili by ste tomu, čo boli ľudia schopní robiť. Dobrú hlavu si zachoval saleziánsky direktor Petrovič. On zabránil tomu, aby tam nastalo krviprelievanie.“

Namiesto prázdnin krivé obvinenie, zatknutie a vyšetrovanie

Matka Michala Šusteka bola pôvodom z Ledníc na Morave. Preto tam u jej sestry, svojej tety, pravidelne trávil prázdniny. Už v roku 1948 tu spoznal jedno dievča a postupne sa z nich stali dobrí priatelia. Do Ledníc sa vybral Michal aj počas voľných dní vo februári 1953. Avšak vtedy ešte netušil, že ho tam čakajú udalosti, ktoré ho budú neskôr sprevádzať po celý život. Za všetkým bola závisť mladého chlapca, ktorému sa tiež páčila Michalova kamarátka. Tá mu však sympatie neopätovala, a tak si zaumienil soka sa zbaviť. Oznámil svojmu otcovi, že Michal Šustek sa chystá zastreliť predsedu komunistickej strany v Hronskom Beňadiku a následne chce nelegálne prekročiť štátnu hranicu a ujsť do zahraničia. Chlapec s otcom všetko oznámili na najbližšom mieste príslušníkom polície. Nakoľko v 50-tych rokoch, v politicky mimoriadne citlivej dobe jednalo a veľmi závažné obvinenie, príslušníci nemohli brať udanie na ľahkú váhu. Michala počkal jeden z nich na mieste stretnutia s kamarátkou v zámockou parku. Vyzval ho, aby sa legitimoval, na čo mu zabavil občiansky preukaz a odviedol ho na stanicu národnej bezpečnosti. „Keď som bol v parku zaistený príslušníkom Verejnej bezpečnosti, tak som mu hovoril, že je to len výmysel, pretože mám pri sebe akceptačný list zo Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, kde som mal od 1. marca nastúpiť do tanečnej zložky. Povedal som, že keby som chcel odísť za hranice, tak to nebudem takto riešiť, ale SĽUK ten chodieva na vystúpenia do zahraničia, tak by som šiel s nimi a mohol by som takým spôsobom bezpečne opustiť republiku. Opustiť územie republiky som však nikdy, ani v budúcnosti v úmysle nemal. Žiaľ, moje argumenty boli slabé a viac verili chlapcovi, ktorý nebol ani plnoletý.“

Michala Šusteka tak zaistili a odviedli na stanicu Verejnej bezpečnosti. Jeho argumenty nikto nepočúval. Previezli ho do Znojma a nakoniec do Banskej Bystrice. Roztočil sa tak kolotoč, kde sa striedali hodiny na samotke vo väzení, s útrpnými výsluchmi. „Pre mňa si potom podvečer došli príslušníci pohraničnej stráže z Břeclavi a na druhý deň ma eskortovali do väznice v Znojme. Tam som tiež povedal, že pre mňa by nemalo význam, aby som niekoho zastrelil a následne ušiel za hranice. Medzi 8. a 9. marcom si po mňa prišli autom z Banskej Bystrice, kam ma zo Znojma previezli. Tu prebiehalo vyšetrovanie. Môžem povedať, že mali také metódy, že sa človek priznal aj k veciam, ktoré nikdy v živote neurobil. Ako príklad môžem uviesť prikladanie horiacich cigariet na telo, alebo mi prikázali postaviť sa do lavóra so studenou vodou a ešte pridali ľad.“

K tomu príslušníci ŠTB obvinili Michala Šusteka z kontaktov a aktívnej účasti v protirežimnej organizácii Biela légia. Vykonali s ním cestu do pohoria Inovec, kde od neho požadovali priznanie o tom, že pracoval ako spojka miestnej bunky. Obvinenie bolo vykonštruované a ako spomína Michal Šustek, vtedy počul o nejakej Bielej légii vlastne prvýkrát v živote: „Chceli odo mňa aby som sa priznal, že som bol v spojení s organizáciou Biela légia. Ešte na jeseň som mnou robili rekonštrukciu, kde sme šli autom z Banskej Bystrice na Inovec. Vraj tam pôsobila organizácia Biela légia. Hovorili, že majú informácie, že som robil spojku. A ja som vtedy ani nevedel, čo to nejaká Biela légia bola. Tak išli so mnou dvaja z Banskej Bystrice na aute, boli v civile, mali také dlhé plášte a pod nimi zavesené samopaly so sklopnou opierkou.“

Hlavným obvinením však zostal pokus o zastrelenie predsedu komunistickej strany v obci Hronský Beňadik a následne úmysel o nelegálne prekročenie štátnej hranice. Pri zhromažďovaní dôkazového materiálu bol Michal Šustek donútený priznať sa, že mal ukrytý doma revolver, ten však nikdy nevlastnil. Dňa 14. novembra bol prepustený z vyšetrovacej väzby domov, na čo sa už 25. novembra konalo na krajskom súde v Banskej Bystrici pojednávanie. Aj keď obhajca robil, čo bolo v jeho silách, Michal bol uznaný vinným vo všetkých bodoch obžaloby. Celý súd mal veľmi nezvyčajný priebeh. Revolver sa nenašiel a vôbec sa ani neoverilo udanie od chlapca, odkiaľ vlastne takéto informácie získal. Šťastím ale bolo, že na prípad sa vzťahovala amnestia prezidenta republiky Antonína Zápotockého z roku 1953, a tak bolo ďalšie trestné stíhanie zastavené. „To bolo spomínané na súde, že som si zohnal revolver 6,35, ale u mňa nenašli nič. Ja som im povedal, že je schovaný v zemi v záhrade. Otec hovoril, že tí prerýľovali celú záhradu, ale ja som nemal ozaj nič. Tak chceli nájsť túto zbraň. Ale na súde, tam sudca otvorene povedal, že za tým účelom, že som chcel zastreliť predsedu strany v obci Beňadik som si zohnal revolver ráže 6,35. A na to potom ten môj obhajca sa zasmial a hovoril: ,Ako si mohol zohnať revolver 6,35, keď s tým by mohol jedine vrabce na streche plašiť, a nie zastreliť človeka!´“

Odmenený udavač

Smutným hrdinom sa stal chlapec, ktorý Michala udal na národnej bezpečnosti. „Keď to nahlásili, pretože mám za to, že tento chlapec to povedal doma a jeho otec robil predsedu strany v Lednici, tak to zrejme boli nahlásiť obaja. Pretože pán riaditeľ povedal, že tam potom bola nastúpená celá škola, chlapec dostal za odmenu knihu Ďaleko od Moskvy a museli povedať, že odhalil nebezpečného agenta. Možno keby sa ho boli opýtali, kto to bol agent, tak ani nebude vedieť povedať. Takže takéto veci sa stávali.“

Práca pre republiku – časť vojenčiny v baniach na Ostravsku s členmi PTP

Oslobodením na súde však problémy neskončili. Obsah trestného spisu sa niesol s Michalom Šustekom ďalej. Hneď dva roky po procese mu skomplikoval vojenčinu v Brne, kde narukoval na základnú prezenčnú službu. „Na vojenskú službu som nastúpil do Brna v roku 1955 a dostal som sa k spojárom ako radista. A po dvoch týždňoch ma prevelili k bojovej rote, k pechote, a robil som tam pancierovníka. Čiže som bol ako radista nespoľahlivý. Potom som sa dozvedel od jedného poručíka z Kozároviec, že bol za tým niekto z vedenia útvaru. Až po roku výcviku si ma zavolal náčelník kontrarozviedky. Povedal, že sa dôkladne oboznámil s mojou trestnou činnosťou a že by bolo lepšie, keby som si niečo odpracoval. V zmysle, aby som spravil osoh pre republiku. Ja som ale nevedel, čo vlastne chce. Dodržal však slovo, a tak mi bolo oznámené, že ma v decembri preraďujú k vojenskému útvaru do Hornej Suchej. To bol útvar patriaci k PTP.“

Člen vojenskej kontrarozviedky, ktorý sa postaral o preradenie Michal Šusteka z útvaru v Brne na práce v baniach na Ostravsku s vojakmi pomocných technických práporov, však netušil, že Michal si tam nájde priateľov. Tí mu na čele s veliteľom útvaru pomohli v dobrom prečkať službu v baniach, dokonca niektoré večery trávil ako člen vojenskej kapely na zábavách v okolí: „Veliteľ nado mnou držal ochrannú ruku, pretože som prispieval s článkami do časopisu Vojak na šachte, ktorý vychádzal na šachte Prezident Gottwald. A bola tam hudobná skupina. Šéfa im robil nejaký Karol Bugaj z Hronských Kosíh. Keď sa dozvedel, že som z Beňadika, prišiel za mnou a povedal: „Michal, nechceš ísť medzi nás ? Pretože som sa dopočul, že si hrával u saleziánov na klarinete. Na útvare majú saxofón. Vyskúšaš, a keď budeš držať len nátrubok v ústach, ale aspoň sa uvoľníš z práce.“ Takto som sa dostal do tej skupiny.“

Neskôr bol opäť preradený do Brna, kde vojenčinu aj úspešne ukončil. Vďaka dobrým streleckým zručnostiam si ho obľúbil aj jeden plukovník, ktorý mu okrem iného pomohol vybaviť dovolenku, aby sa doma zúčastnil na svadbe svojej sestry.

Život do rehabilitácie

Po vojenskej službe pracoval Michal Šustek krátku dobu v podniku Slovnaft Bratislava ako výskumný pracovník. Avšak na naliehanie rodičov, aby sa vrátil domov, si našiel prácu v podniku Sandrik Dolné Hámre. Tu vlastne zotrval na rôznych vedúcich pozíciách až do roku 1986, kedy prácu opustil. Aj keď v Sandriku niekoľko ľudí vedelo, čo sa mu prihodilo počas 50. rokov, neznepríjemňovali mu kvôli tomu život. Sám je dokonca prekvapený, že sa mu podarilo dostať bez väčších problémov do zahraničia na dovolenku. O tom, že by emigroval a do Československa sa už nevrátil, však neuvažoval.

Po celý čas a dodnes je Michal Šustek zapáleným novinárom. Zvýšenú pisateľskú aktivitu vyvíjal v priebehu roka 1968 v súvislosti s reformnými udalosťami v Československu a následne po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie republiky. Pri kritike jeho konfrontačných článkov sa ho však zastal hlavný šéfredaktor, a tak všetko dobre dopadlo.

V roku 1991 bol Michal Šustek rehabilitovaný. To, že bol súdený nespravodlivo, na základe falošného udania však podľa jeho slov dokazoval už od chvíle, kedy ho v roku 1953 zatkli: „Svojou poctivou prácou som chcel dokázať, že som bol obvinený nespravodlivo.“