Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Suďa (* 1936)

• narodený v 1936 v obci Soboš pri Stropkove do roľníckej rodiny

• štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Humennom

• celý život bol profesionálny vojak - sanitár v kasárňach v Michalovciach

• počas invázie v auguste 1968 podporoval občianske protesty proti vstupu vojsk

• od roku 1993 je na dôchodku

• žije v Michalovciach

Celý život  pôsobil ako profesionálny vojak v michalovských kasárňach, kde zažil aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.

VOJNOVÉ DETSTVO

Michal Suďa sa narodil 7. novembra 1936 do roľníckej rodiny v obci Soboš na východnom Slovensku. Jeho prvé spomienky sa viažu na vpád armády do Poľska, prechádzajúcej okolo dediny. S otcom sa vracali z poľa, keď uvideli pochodujúcich vojakov. Pamätá si, ako sa schovali pod most aj s vozom a dobytkom. Dodnes si živo vybavuje, ako veľmi sa bál, že mu vojaci zoberú otca.

Obdobie existencie ľudáckej Slovenskej republiky opisuje ako relatívne pokojné, ľudia pracovali na svojich roliach a do ich životov vojna takmer nezasiahla. Každé hospodárstvo uživilo dve-tri deti, ktoré na oplátku rodičov doopatrovali. Ako dieťaťu mu utkvela v pamäti prvá čokoláda, ktorú v živote jedol. Mal možno sedem rokov, dostal ju od Nemcov, bola tmavá, horká, kvalitná.

Avšak, ani okoliu pamätníka sa nevyhla najtemnejšia stránka druhej svetovej vojny. Na deportácie židovských obyvateľov do koncentračných táborov si spomína nasledovne: „Židov vtedy sústreďovali v Giraltovciach pri kostole. A ja som išiel z mlyna, s mamou sme boli mlieť pšenicu a išla s nami ešte jedna pani na voze. A tých Židov tam strážili gardisti okolo plotu. Triedili ich, rodičov na jednu stranu, deti a starcov na opačnú stranu . A tá pani hovorila: ,Pozrite sa, pozrite, ako tých Židov pripravujú, kam ich oni berú?´ Do politiky sa nevyznala, ale ľutovala tých Židov a to, čo sa s nimi dialo. Keď to počul gardista, ktorý tam bol, tak jej povedal: ‚Čo ste to hovorila, pani?! My máme miesto aj pre vás, vezmeme aj vás.‘“

Michal spomína aj na jednu židovskú rodinu žijúci v Soboši. Volali sa Šlojmovci, mali dve dcéry a syna. V dôsledku protižidovského zákonodarstva slovenského štátu boli Židia pozbavení osobných práv a mnohí boli deportovaní za jeho hranice. O majetky prenasledovaných ľudí sa usilovali mnohí „roduverní Slováci“. Inak tomu nebolo ani v ich obci. “V čase deportácií náš sused vzal tie dve židovské dievčatá z ich rodiny do lesa, volalo sa to tam Červená skala, vraj tu sa schovajte, ja vám pomôžem, tu pri potoku prečkajte. No a poobede priviedol Nemcov a udal tie dievčatá a nemeckí dôstojníci ich vzali.” Udavač si ich majetok prisvojil a hospodáril na ňom údajne celý život. Celá dedina vedela, ako k majetku prišiel, ale nikdy sa mu nič nestalo, tvrdí pamätník.

Keď počas jesene 1944 prvý československý armádny zbor prešiel cez Duklu, Nemci civilistov vyzvali, aby sa posunuli smerom na západ. Pamätník si spomína, že sa vtedy cítili ako ľudský štít. Pohli sa smerom na Prešov, neskôr ostali v dedine Brezov u známych - rodiny Lukáčovej. Posledná zima vojny bola výnimočne tuhá, mrazy klesali pod dvadsať stupňov. Ľudia sa zakopávali v zemľankách, nebolo čo jesť. Jedného dňa sa kĺzal po brezovskej ulici a zbadal vojakov v uniformách, aké dovtedy nevidel. Vojaci boli celí odetí v bielom. Dobehol za mamou povedať, že videl Rusov. Mama mu najprv neverila, ale na druhý deň sa celá rodina zbalila a vrátila do Soboša.

Návrat domov v polovici februára 1945 bol otrasný. Svoj dom našli celkom zničený, nemali nič, ani vodu. Mama pre istotu prešla celý dom, aby zistila, či tam nie je ukrytá munícia. Pamätník spomína, že po prechode Červenej armády bol potok červený od krvi. A opäť sa veľmi bál o otca, či mu ho tentoraz ruskí vojaci nevezmú.

DIVOKÉ POVOJNOVÉ ČASY

Na jar 1946 si pamätník spomína, že dostal prvé vlastné topánky. Boli plátenné, s drevenou podrážkou. Všeobecne však bola bieda, málo tovaru, pričom prídelový systém fungoval až do roku 1953.

Situácia v zásobovaní obyvateľstva sa ešte zhoršila po nástupe komunizmu, hoci nie všetci si uvedomovali, aký režim sa dostal k moci. Mnohí ľudia boli zmätení, niektorí verili, že v ZSSR je blahobyt a verejne propagovali budovanie komunizmu. Iní boli skôr opatrní, ako napr. dedinský grécko-katolícky kňaz Emil Husár, ktorý mal dostatočné informácie o tom, ako neľahko sa žije na východ od Československa. Ľudí preto upozorňoval slovami, že komunisti sú horší ako jedovaté hady. Dostal za to dva roky väzenia.

V roku 1948 sa začali aj v ich dedine objavovať dobre oblečení páni hovoriaci zlou slovenčinou. Verbovali najmä ľudí gréckokatolíckeho vierovyznania, aby sa presťahovali na Ukrajinu. Susedia Tušekovci naleteli a odišli. Ich pôda ležala ladom, a tak ju začali Suďovci obrábať, kým sa nevrátia. Až v šesťdesiatych rokoch sa Anke Tušekovej podarilo zo ZSSR vrátiť. Pamätníkovi povedala, ako to na východ od československých hraníc vyzeralo, pričom zdôrazňovala, že to nemá nikomu hovoriť. Sovietski agitátori údajne najprv všetky slovenské rodiny naložili na nákladné autá a asi 5 km za hranicou Sovietskeho zväzu ich vysadili. Vzali im všetok majetok, čo mali so sebou. Následne ich ubytovali v prázdnych domoch po volyňských Čechoch. Samozrejme, že sa všetci hneď chceli vrátiť do Československa, ale nebolo im to umožnené až do polovice 60. rokov.

PO NÁSTUPE KOMUNISTICKEJ STRANY K MOCI

Krátko po komunistickom prevrate v Československu začala prebiehať násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. A tí roľníci, čo do družstva vstúpiť nechceli, museli odovzdávať vysoké, často až neúnosné odvody z úrody – kontingenty. A rodina Suďovcov nebola výnimkou. Pamätník spomína: „Napríklad, na 3 hektáre ornej pôdy sme museli odovzdávať 40 metrákov zemiakov. A okrem toho sme odovzdávali kontingenty aj za susedove lány, čo sme obhospodarovali.”

Pamätníka zaujímalo, kde končí to obrovské množstvo úrody. „Jedného novembrového dňa som sa ako chlapec v Giraltovciach pristavil pri sklade, kde sa odovzdávali zemiaky. Z budovy vytekala voda. Zemiaky pomrzli a rozmrzli a už neboli dobré ani ako krmivo pre zvieratá. Vtedy som ostal šokovaný, ako toto môže niekto dopustiť. Roľníkom úrodu vziať a nechať ju zničiť!,” hovorí pamätník.

Po druhej svetovej vojne začal študovať na Strednej škole stavebnej, a keďže sa v regióne s týmto vzdelaním dalo ťažko uplatniť, vyštudoval aj Strednú zdravotnícku školu v Humennom. Vedel, že takto sa bude môcť zamestnať ako zdravotník v Československej armáde. Práve armáda sa mu stala neskôr celoživotným povolaním. Pôsobil ako rotmajster. Väčšinou mal na starosti približne 150 absolventov škôl, ktorí nastúpili na základnú vojenskú službu.

POVINNÁ VOJENČINA

Povinnú vojenskú službu absolvoval na Mimoni v severných Čechách. Sám si na to spomína: “Museli sme pôsobiť v rámci náboru roľníkov do jednotných roľníckych družstiev. Podľa rozkazu som agitoval, a keď sa ma jedna sedliačka opýtala, čo sú moji rodičia a či do družstva vstúpili, odpovedal som po pravde: ‚Nevstúpili.‘ Pani to nedalo - čudovala sa, ako môžem druhých presviedčať, keď moja rodina nevstúpila. Preto ma major Malek, pôvodom volyňský Čech, pustil domov na Východ s tým, že mám ísť najprv presvedčiť svojich rodičov na vstup do JRD. A že sa smiem vrátiť, až keď to vybavím.”

Rodičia pamätníka kolektivizácii dlho odolávali. Avšak, neustále zvyšovanie kontingentov donútilo aj ich, ako mnohých iných, podpísať vstup do družstva. “Za svoju ťažkú manuálnu prácu dostávali od družstva ale úplne nedostatočnú odmenu.”

V roku 1967 vstúpil do KSČ aj pamätník v dobrej viere, že systém sa dá zreformovať a vylepšiť tak, aby sa v ňom dobre žilo. Spomína, že v Dubčeka a jeho reformné idey, socializmu s ľudskou tvárou, naozaj verili.

Michal pôsobil v michalovských kasárňach, zriadil stomatologickú, internú a ortopedickú ambulanciu. V rámci armády bol služobne nadriadený lekárom. Počas vojenských manévrov cvičili aj v Poľsku. Pamätník si pamätá, že im Poliaci vtedy závideli Dubčeka a nádeje na zmenu režimu. Bolo to len niekoľko mesiacov pred augustom 1968.

1968 – KONIEC NÁDEJÍ

V noci z 20. na 21. augusta 1968 pamätníka budila jeho manželka. Počula tanky a čudovala sa, že ho nepovolali do kasární na nácvik bojovej pohotovosti. Hneď vedel, že je zle. Cez Michalovce tiahli vojská Varšavskej zmluvy. Okamžite šiel do kasární. Ľudia v meste i v kasárňach boli zhrození.

Jeho nadriadený, plk. Tomáš Mjartan, dal príkaz, aby ženisti vyhodili do vzduchu most v Michalovciach, aby tak spomalili postup vojsk. Samozrejme, že tento rozkaz následne odvolal, pretože by nielenže nič nevyriešil, ale dostal by do ohrozenia rovnako vojakov, ako aj civilistov.

V kasárňach mal vtedy pamätník na starosti asi 80 absolventov z Lekárskej a Právnickej fakulty v Košiciach a z Pedagogickej fakulty v Prešove. Traja mladí chlapci čerstvo po promócii za ním odhodlane prišli, aby im vydal zbrane. “Pán Suďa, čo sme my zbabelci, na čo máme čakať? Vydajte nám zbrane, budeme zvádzať partizánsky boj proti okupantom!” Povedal im, že si to ešte rozmyslí, hoci hneď vedel, že im, samozrejme, žiadne zbrane nevydá. Namiesto toho im vydal aspoň kýblik farby a nakázal na ploty napísať heslá proti okupantom. Napríklad: “Lenin vstávaj, Brežnev sa zbláznil.” K hlavnému vstupu do kasárni dal zavesiť na čiernu zástavu ako symbol smútku. Medzitým už všetci vedeli, že prostredníctvom rozhlasu vyzval prezident Ludvík Svoboda všetkých obyvateľov Československa, aby v žiadnom prípade nekládli ozbrojený odpor proti okupantom.

Správcom mesta Michalovce (komandir goroda) sa stal ruský podplukovník Pikalov. Sovietske vojská sa neusadili priamo v Michalovciach, ale boli dislokovaní na Bielej hore neďaleko mesta. “Čoskoro do kasární prišli ruskí dôstojníci v siedmych tankoch. Pýtali sa vojakov: ‚Je tu kontrarevolúcia?‘ Odpovedám: ‚No, nie je. V meste Michalovce nie je kontrarevolúcia. Možno v Prahe, v Brne, v Banskej Bystrici áno, ale tu ? Nie je…‘ Náčelník pluku Kahánek ma varoval: ‚Michal, ty budeš mať problémy. Vyhrážali sa ti, že ťa zastrelia.‘ Pamätník sa vtedy naozaj obával, nebolo možné predpokladať, ako sa Sovieti zachovajú. Naopak, neslávny koniec mal pplk. Pikalov, ako sa pamätník neskôr dozvedel. V osemdesiatych rokoch zahynul pri útoku v Afganistane.

Krátko po invázii bola v kasárňach schôdza pre väčšinu zamestnancov. “Vo mne to vrelo, všetko to svinstvo, čo sa tu deje. Mal som taký kratší príhovor. Hovorím: ‚odsudzujem politiku našej komunistickej strany, robili si s ľuďmi, čo chceli.‘ Kritizoval som aj nové politické špičky za to, že nemajú morálne právo vládnuť nám.”

Pamätníkovi sa za prejavenie odporu nič nestalo, o dva mesiace bol ale za trest presunutý na Lesť. Jeho nadriadený, plk. Mjartan, tam mal na starosti jeden prápor a údržbu vojenského výcvikového priestoru. V rámci armády to bola kariérna degradácia.

Život sa postupne dostával do “normálu” aj v armáde. Čistky v strane i armáde na seba nenechali dlho čakať. Všetci boli vystavení previerkam. Základná otázka znela: aký je váš názor na vstup vojsk? Mnohí ľudia vtedy prišli o prácu a postavenie, a nebolo tomu inak ani v armáde. Nakoniec kvôli udržaniu hodnosti armádneho lekára súhlas podpísal aj Michal.

Pamätník v tomto období pôsobil aj ako sudca z ľudu, čo znamená, že sa zúčastňoval súdnych rokovaní ako prísediaci na vojenských aj policajných súdoch. Ďalej si dopĺňal vzdelanie. Každý rok strávil mesiac na stáži vo vojenskej nemocnici.

KONEČNE SLOBODA

November 1989 a blížiaci sa pád režimu Komunistickej strany mu dal nádej na lepšie časy. Bol spoluzakladateľom pobočky Verejnosti Proti Násiliu v Michalovciach. Vlastným autom rozvážal knihy a letáky od Humenného cez Veľké Kapušany, Sninu i Trebišov, organizoval schôdze. Avšak, po sklamaniach a najmä po nástupe Vladimíra Mečiara sa vo verejnom dianí už neangažoval. Ešte raz sa jeho nádeje obnovili pri vzniku pobočky strany SDKÚ, ale sklamaný z komunálnej, regionálnej i vyššej politiky ostal aj po tejto skúsenosti.

Pri rozdeľovaní Československa sa úprimne obával či sa samostatné Slovensko obháji, či táto krajina, kde je podľa neho politika prepletená s mafiou, ustojí samostatnosť a nestane sa nejakou guberniou. S odstupom času vraví, že to celé dopadlo lepšie, ako to vtedy vyzeralo.

Porevolučné zmeny vítal. Avšak, je veľmi nespokojný so stavom slovenskej justície, s nevymožiteľnosťou práva. Trápi ho, že jeden z jeho synov na nefunkčnosť a nespravodlivosť slovenského súdnictva doplatil svojim životom.

V roku 1993 odišiel pamätník do armádneho dôchodku. Avšak, nebavilo ho sedieť doma. Zamestnal sa ako školník v materskej škole, venoval sa cestovnému ruchu na neďalekej Zemplínskej Šírave. V roku 1999 si kúpil letenku do New Yorku, kde mu známy z vedľajšej dediny dohodol prácu - opatrovanie starých ľudí v Brooklyne. Túto skúsenosť si naozaj váži. Mal možnosť porovnať kedysi vysnený západ a videl ho s jeho kladmi i zápormi.

Jeho životným mottom je: Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe.