„Ja som bol otvorený aj za toho stalinského, gottwaldského a husákovského režimu aj v televízii. Bohužiaľ v televízii (hovorím to bohužiaľ, ale mohol by som povedať našťastie vlastne, ale ja to hovorím bohužiaľ) ma vnímali tak: ,Ale, veď Ernest to vždycky hovoril!ʻ Ja som prišiel do televízie a povedal som: ,Prepáčte mi ale Bacílek je...,ʻ nechcem to opakovať. A Bacílek bol vtedy ako KGB a ŠtB a všetko dohromady, to bola veľká sila. V televízii som chodil po chodbách a nebál som sa povedať: ,To, čo včera Bacílek urobil, no to môže urobiť len sviňa.ʻ“ A mne sa nikdy nič nestalo. A tak som si potom ja dovolil aj viac. Možno preto to tak vo mne nejako bolo, táto otvorenosť.“
„Ja som ako externista začal pracovať v rozhlase. Vtedy tam bola taká situácia, že mladí ľudia urobili také bežné hlasové skúšky, a ktorí obstáli, to bol kopec študentov, tak postúpili do živého vysielania. Napríklad rozhlasové noviny boli vysielané naživo. Povedzme, vtedy potrebovali desať príspevkov, tak zavolali nás desiatich, ktorých vybrali. Každému dali jeden príspevok do ruky a vy ste si to pripravili. Ten prvý to mal najhoršie, lebo ten musel isť takmer o pol hodinky. Ale vy ste mali čas, už ste vedeli, že kedy prídete na rad, že ste siedma alebo šiesta, no a to sme sa striedali za mikrofónom. Hlásateľ zahlásil príspevok a vy ste si to odčítali a išli ste domov. Mali ste za to šesťdesiat korún alebo sto korún, už si nepamätám presne, koľko za to vtedy platili. Takže to bolo vtedy také fajn, ohromné, lebo takmer všetko sa vtedy vysielalo naživo. Vtedy sa nenahrávalo. Potom aj v televízii sme tak vysielali. Ja mám veľmi málo záznamov z mojich prvých veľkých inscenácií, lebo všetko išlo naživo. To boli často aj dvojhodinové veci. Napríklad som robil Knieža Rastica, veľká, veľká vec, aj scénicky, aj herecky. Naživo. Dve a pol hodiny. Naživo. Július Pántik hral Rastica, báječne, proste, ale naživo. Mária Kráľovičová robila u mňa veľmi často a naživo to išlo všetko. Takže nebolo to jednoduché.“
„Hlavným prínosom toho vysielania boli príspevky, ktoré boli na jednej strane myšlienkotvorné, teda komentáre a bol to mapovaný život v Spojených štátoch. Mali sme veľký ohlas. Veľa listov chodilo z cudziny, zo Slovenska ale cez cudzinu, pretože ľudia sa báli ešte za komunistického režimu to posielať. Chodili pozitívne i negatívne. Boli aj takí, ktorí nám nadávali, že sme v službách imperializmu. Neviem, či sme boli v službách imperializmu, keď sme mali takú slobodu výberu. Erik Stražan v tých udalostiach ´89 roku urobil taký fór, že si našiel niekoho na Slovensku a požiadal ho, ´daj telefón do okna, že čo sa deje na ulici′ a skutočne ten človek, to bolo na námestí, mal tam známeho dal telefón do okna ´a prosím ťa zosilni to´. Zosilnili to tak, že sme to my mohli nahrávať. Nahrávali sme atmosféru, zvuky, skandovanie, prejavy.., bolo to fantastické. My sme to nahrávali a večer sme to vysielali.“
Ernest Stredňanský sa narodil 4. apríla 1930 v Čadci. V detstve bol divadelným ochotníkom. Študoval v Bratislave na štátnom konzervatóriu herectvo. Po absolvovaní konzervatória bol rok v krajovom divadle Žilinskom, potom na dva roky narukoval na vojnu. Po skončení vojny sa s manželkou a dcérou presťahoval do Nitry, kde bývali vtedy jeho rodičia, a požiadal o prijatie Nitrianske krajové divadlo. Od roku 1948 externe spolupracoval s Československým rozhlasom. V rokoch 1955 - 1968 pôsobil v Československej televízii (zakladal štúdio Bratislava) ako scenárista, režisér a šéfrežisér umeleckého programu. Pár dní po invázii ruských vojsk v auguste 1968 emigroval cez Rakúsko do Mníchova, kde sa zamestnal v rádiu Slobodná Európa (ako režisér mal na starosti kultúrnu redakciu). Približne po piatich rokoch odišiel z Mníchova do Ameriky, kde osem mesiacov učil kurz slovenčiny pre diplomatov na jazykovej škole vo Washingtone. Neskôr predával v nočnej smene obchodnej siete Seven-Eleven vo Fairfaxe. Podarilo sa mu zamestnať v americkej televízii KNTV v San Jose, kde počas svojho pôsobenia získal ocenenie Emmy Awards. Po desiatich rokoch odtiaľ odišiel späť do Washingtonu do Hlasu Ameriky, kde pracoval až do svojho dôchodku v roku 1999. Na Slovensko sa vrátil v roku 2005. Syn aj dcéra z druhého manželstva, ktorí s nimi emigrovali v ´68, zostali žiť v Spojených štátoch. Zomrel v marci 2017.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
