Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Renata Straková (* 1959)

• Renata Straková, rod. Gawkovska, sa narodila 10. februára 1959 v meste Szamotuły

• vysokú školu vyštudovala v Bulharsku, odbor záhradníctvo – vinohradníctvo

• v roku 1984 sa presťahovala za manželom Petrom do Československa, majú dve deti

• šesť rokov učila na základnej škole prírodovedné predmety

• s kamarátkou založili regionálny Poľský klub Stredné Považie (2002)

• deväť rokov pôsobila v centre sociálnych služieb

• v roku 2021 odišla do dôchodku

Renata Straková, rod. Galkowska pochádza z poľského mesta Szamotuły, neďaleko mesta Poznań. Narodila sa tri roky po svadbe rodičov, vo februári 1959. Mama mala osem súrodencov, bola z bohatej kulackej rodiny vo východnej časti Poľska. Starý otec bol huslista na cárskom dvore, keď narukoval na vojnu. Po ukončení Prvej svetovej vojny sa pešo vrátil domov a žil na hospodárstve s babkou a deťmi. Často hrával na svadbách a po večeroch doma pre deti. Starí rodičia z otcovej strany bývali len 12 kilometrov od nich. Pamätníčka u nich často trávila prázdniny a voľný čas. S dedom, ktorý bol majster pekár ako jeho otec, chodila na nočné šichty do pekárne. Pozorovala jeho prácu.

Otec pravdepodobne zachránil svojej mame život

Spomienky na druhú svetovú vojnu mali obaja rodičia. Z maminej strany rodina pomáhala partizánom a vo svojom veľkom dome vyčlenili miestnosť pre školu. Otec si pamätá, ako prvého septembra 1939 nadránom počul nálety nemeckých lietadiel na Poľsko. V ten deň mal ísť prvý krát do školy. Avšak, nedostal sa tam, pretože začala druhá svetová vojna. Keď bol jeho otec na nútených prácach v Rakúsku, išiel raz s mamou po ulici, a zrazu sa pred nimi objavili “ssáci“. Mama zbledla, lebo pod kabátom niesla chlieb, za čo vtedy mohla prísť o život. Otec, asi sedemročný, pohotovo zasalutoval Heil Hitler. Nemec sa začudoval, odpovedal a pustil ich ďalej. „Od Nemcov veľakrát aj bitku dostal. Ale tvrdí, že neboli takí grobianski ako Rusi. Ani kultúra, ani spôsob správania. Pri oslobodení do radu strieľali všetkých v nemeckej uniforme, aj keď nie všetci boli Nemci. Otec dokonca počul, ako jeden pred smrťou zakričal Ježišmária po poľsky. Tiež brali všetko, čo našli. Otca jeden Rus naháňal, lebo chcel jeho bicykel.“

Prežili vojnu a tešili sa zo ´slobody´

Rodičia pamätníčky nevnímali nastupujúci socializmus ako nátlak. S entuziazmom chodievali na mládežnícke schôdze a povinné brigády. Tešili sa, že prežili vojnu. Rodinu nezasiahla ani povojnová kolektivizácia. V Poľsku vzniklo oveľa menej štátnych majetkov či družstiev ako v iných štátoch socialistického bloku. Pamätníčkini rodičia pracovali v podniku, ktorý vykupoval poľnohospodársky tovar od sedliakov, a ten ďalej predávali do obchodov. Vďaka tomu mali aj v ťažších časoch prístup k rôznym výrobkom. V marci 1967 sa pamätníčke narodil brat Jacek. V tom roku tiež začala chodiť na základnú školu. Bola veľmi aktívna, nemala problém s učením. Bola členkou Zväzu poľského harcerstva – skautov. S vedúcim chodievali na pešie vandrovky po celom Poľsku, učili sa o zemepise, či ako prežiť v lese. S rodičmi zase každý rok chodievali na podnikové dovolenky k moru, rybárčiť a na výlety autom alebo otcovou motorkou. Renata túžila ísť aj do západných krajín, to sa však nedalo. Zážitkom pre ňu bol výlet do Ruska, ktorý dostala za odmenu, keď ako štrnásťročná vyhrala krajskú olympiádu v ruskom jazyku.

Cirkev žila svojím životom

V Poľsku mal cirkevný život väčší priestor ako v Československu. Vysielanie síce bolo iba štátne a pod kontrolou vládnucej strany, no počúvalo sa rádio Slobodná Európa. Boli aj otvorené manifestácie viery. Napríklad, na Božie telo išli procesie cez celé mesto. Na základnej škole chodili celé triedy po vyučovaní do kostola, na náboženstvo. Bežní občania mohli chodiť do kostola bez problémov. Prísne to mali príslušníci strany a ich rodiny. Pamätníčka ako dcéra straníka absolvovala tajne prvé sväté prijímanie vo Wroclawi. 

Strednú školu si pamätníčka vybrala s biologicko-chemickým zameraním na všeobecno-vzdelávacom lýceu (gymnáziu). Tam z harcerstva urobili tzv. socialistický zväz harcerskej mládeže, čo už malo politický podtext. Pamätníčka patrila k vedúcim školského zväzu. Neskôr začali agitácie mládeže do komunistickej strany. „Oslovovali hlavne takých, ktorými sa mohli pochváliť. Išli na istotu – keď si aktívny v skaute, budeš aktívny aj v strane.“ Pamätníčku oslovili ešte pred maturitou. S úsmevom im povedala, že je silne veriaci človek a chodí pravidelne do kostola. Myslela, že sa tým diskvalifikuje, no na počudovanie dostala protiotázku: „A čo myslíte, že my nechodíme?“ Poľsko sa ako silne veriaca krajina nevzdávala svojej viery ani počas hlbokého socializmu. Pamätníčka teda súhlasila a na necelé dva roky sa stala členkou strany. Nebola však príliš aktívna.

V hudbe a tanci sme sa stotožňovali so západom

V televízii a v rádiu hrávali aj západné skupiny. Pamätníčka dostávala platne od bratranca. Dodnes má tiež originály platní od sesternice z Anglicka, ktorá sa tam išla doučiť jazyk a napokon tam ostala žiť. „Fičala som na Led Zeppelin či Deep Purple. Ako prvá som počula Bohemian Rhapsody od Queen a spolužiakom som vtedy aj povedala, že o pár rokov to bude jedna z najznámejších skupín. Aj sa tak stalo.“ (smiech) Najmladší otcov brat v šesťdesiatych rokoch rád počúval Rolling Stones a Beatles. Doma mali najprv gramofón a potom veľký kotúčový magnetofón s mikrofónom, do ktorého pamätníčka spievala. Chodila tiež na hudobnú školu, učila sa hrať na klavír a na gitaru. Skladala piesne a texty k nim. S kamarátmi mali aj vlastnú kapelu.

Namiesto vedy záhradníctvo

Po maturite v roku 1978 si pamätníčka ako čistá jednotkárka mohla vybrať hocijakú školu v Poľsku. Veľmi ju lákala genetika či molekulárna biológia. No stále túžila cestovať. Keď si prezerala zoznam škôl v zahraničí, oko jej padlo na Bulharsko, ktoré bolo najďalej. Aj keď ponúkali iba odbor záhradníctvo – vinohradníctvo na poľnohospodárskej škole, bolo rozhodnuté. Súčasťou prijímacích skúšok bol aj test z ruského jazyka, ktorý hravo zvládla. Po prílete do Sofie študentov ubytovali v študentskom mestečku, kde sa učili jazyk. Po dvoch mesiacoch ich rozdelili na školy. Pamätníčka sa dostala do mesta Plovdiv. „Bulhari majú vynikajúci spôsob, ako začleniť zahraničných študentov čo najrýchlejšie. Cudzinec si nemôže vybrať, s kým bude bývať. Na dvoch Bulharov pripadol jeden cudzinec. Už po prvom roku som rozmýšľala v bulharčine.“ Okrem toho bola škola medzinárodná, chodili tam študenti zo 46 krajín sveta. Zaujímavé boli pre pamätníčku kultúrne podujatia, na ktorých si navzájom predstavovali svoje národné zvyky a tance. Vďaka tejto škole má dnes kamarátov po celom svete.

Štúdium v socialistickom Bulharsku

Hneď v prvom ročníku nastali v Poľsku protivládne nepokoje. Vtedy sa pamätníčka s poľskými spolužiakmi bála, že im prerušia štúdium a vrátia ich domov ako študentov z Nigérie. „Od začiatku sme si všimli silný vplyv Ruska. Na Poliakov pozerali trošku zhora. Stále nás považovali skôr za prozápadných, napriek tomu, že sme boli v tom istom tábore. Na štúdiá sa tam protekčne dostávali stranícke deti. Mali vždy lepšie známky, profesori ich protežovali. Tie decká o tom aj samé rozprávali.“ Medzi povinnými mali politické predmety, ako história bulharskej komunistickej strany či náučný komunizmus. Vyučujúci ich brali vážne, no pre zahraničných študentov boli nezaujímavé. Obzvlášť sa ale zaujímali o kolektivizáciu poľnohospodárstva. „Často sme mali pripomienky, nechceli nám dať slovo, lebo sa báli, čo nám zase budú musieť vysvetľovať.“ (smiech) „Vždy nás stopli so slovami: ´Nič nehovorte, vy ste kulaci, páni a buržoázia, u vás kolektivizácia nie je, nebudete sa vyjadrovať!´ A my sme boli dosť kritickí, niektorí smelo oponovali profesorom. Napriek tomu skúškami vždy prešli. Nevyhodili ich. Nakoniec červené diplomy dostali tí privilegovaní. Bolo to potrebné, aby sa nimi mohli v strane chváliť, že majú medzi sebou takých ´výborných´ študentov.“

V mládežníckych organizáciách a medzi študentmi sa pohybovali aj tajní agenti. „Bolo to poznať na ich správaní. Bulhari to na vysokých školách nemali ľahké. Kontrolovali ich, cudzincov tiež, ale menej. Nás Poliakov brali ako buričov. Mnohí študenti boli utiahnutí, báli sa niečo povedať.“ Až keď sa pamätníčka spriatelila s bulharskými rodinami, cítila sa slobodnejšie. „Tam sa nebáli. Ale na škole si dávali pozor. Aj viera bola i nich viac v úzadí ako v Poľsku. Oni pravoslávie vyznávali potajomky. Dovolili mi sa ich sviatkov zúčastňovať, napr. Veľkej Noci.“ 

V srdciach ľudí nebola viera nikdy potlačená

V roku 1978 bol za pápeža zvolený Poliak Karol Józef Wojtyła (Ján Pavol II.). Malo to vplyv na to, že cirkev začala odvážnejšie bojovať za svoje miesto. „Mali sme strach, no zároveň sme cítili hrdosť, že novozvolený pápež bol Poliak.“ V roku 1980 vzniklo odborové a zároveň spoločenské hnutie Solidarita (Solidarność) na čele s Lechom Walesom. Jeho hybnou silou bola nespokojná robotnícka trieda podporovaná katolíckou cirkvou. Štrajky v Poľsku boli čoraz častejšie, až nakoniec komunisti v krajine vyhlásili vojnový stav. „Nemali sme správy, ako to tam vyzerá, báli sme sa o rodiny, nevedeli sme, či sa im niečo nestane. Pre mňa bol šok, keď som prišla do Poľska po prvom skúškovom období. V obchode cez ulicu mali len dva poháre zaváraných uhoriek, ocot či olej a viac nič. Pred obchodmi sa tvorili niekoľkohodinové rady, napríklad na mäso. Keď chcel človek kúpiť lepšie, jedine po známosti, alebo vyčkať rady. Alebo na kávu. Niektorí už v noci stáli pred obchodom, keď vedeli, že majú doviesť. Biela technika to isté, kúpiť práčku bolo umenie. Strašná zmena.“

Renata až po rokoch zistila, ako boli predstavitelia cirkvi prenasledovaní. „Vtedy sa o tom len neoficiálne šuškalo. Kňazi boli zabíjaní alebo umlčaní iným spôsobom. Ľudia chceli iba slobodne a bez reštrikcií vyznávať svoju vieru, aby cirkev žila oficiálnym životom, a nie v pozadí. Ja som tam nebola, keď som skončila výšku, už bolo všetko znormalizované. No viem, že vládnuca strana mala na všetko vplyv.

Zblížili nás hory

Počas štúdia sa pamätníčka zapísala do kurzu alpinizmu a víkendy trávila na horách. Tam spoznala svojho budúceho manžela, Slováka Petra. Po necelom roku sa zasnúbili, o rok neskôr mali v Poľsku svadbu a v štvrtom ročníku sa narodila dcéra Veronika. „Bulhari ju volali belička, v porovnaní s nimi bola bledá. Slováci a Poliaci sa o ňu preli a hovorili, že je to naše spoločné dieťa, každý ju chcel pestovať.“ (smiech) Všeobecne cítili Slováci a Poliaci spolupatričnosť. „Naše reči sú blízke, takže sme sa celý čas rozprávali vo svojich jazykoch. Preto som sa slovenčinu naučila ľahko. A ani s češtinou som nemala problém.“

Po štátniciach sa pamätníčka vrátila s dcérkou do Poľska. Rok čakali, kým Peter dokončí školu. Dcérin prvý jazyk bol teda poľština. V apríli 1984 sa rodina presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Oboch manželov zamestnali v štátnych majetkoch a dostali trojizbový byt. Pamätníčka nastúpila ako chmeliarka. V práci neskrývala, že je veriaca a že chodí do kostola, za čo sa jej mnohí posmievali. Zo strany vedenia zažívala viac ako nemilé správanie. „Až natoľko, že si muž zobral ´opušťák´ z vojny, aby ma bránil. Cítil za mňa veľkú zodpovednosť, keďže tu nie som doma.“ V tom čase už vznikali základy ekonomických reforiem Socialistického zväzu, známych pod názvom Perestrojka. Súčasťou tejto prestavby bola i otvorenosť politiky, tzv. glasnosť.

Narodenie syna sprevádzali obavy

Koncom apríla 1986 nastal výbuch v černobyľskej jadrovej elektrárni. „Prvého mája som ešte stála v Poľsku na návšteve a na námestí v Szamotulach už všetci stáli v radoch na jódovú tinktúru. V Poľsku o výbuchu hovorili otvorene. No keď som prišla na Slovensko a pýtala som sa muža a svokrovcov, kam si môžem ísť pre jód, pýtali sa, že prečo a čo sa stalo. Absolútne o tom nevedeli! Až po dvoch týždňoch v Novom Meste nad činžiakmi lietali vrtuľníky a merali stupeň radiácie. Vtedy som išla na prechádzku s dcérou a v živote som nenašla toľko štvorlístkov ako vtedy, takže tam museli byť silné mutácie. Napriek tomu tak dlho skrývali pred ľuďmi, že sa niečo stalo.“ V tom období sa narodil pamätníčke synovec, ktorý mal od malička zdravotné problémy. Sama tŕpla, či udalosť nebude mať vplyv na jej nenarodené dieťa. V auguste 1986 sa jej narodil syn Lukáš s vážnou genetickou diagnózou. „On je veľmi inteligentný človek s vysokým IQ, nikdy však nebude chodiť. Vedela som, že už nemôžem myslieť na kariéru. Ale som veľmi vďačná za môjho syna, neviem si bez neho predstaviť život. Len sa nám zmenili životné priority“. Manželia sa presťahovali do Trenčína. Pamätníčka ostala doma pri synovi a Peter začal pracovať ako kurič, aby zarábal viac.

Cítim sa tu ako doma, ale...

Počas Nežnej zmeny bola pamätníčka na rodičovskej dovolenke. Demokratizácii držala palce, ale zároveň vedela, že to nebude až také ružové, lebo Poliaci si tým už prešli. Následné zmeny v deväťdesiatych rokoch prežívala a fandila samostatnému Slovensku. Vždy sa tu cítila ako doma. Jedna vec ju ale poburovala. „Mám muža Slováka a s ním dve deti. Napriek tomu som sa musela každé dva roky hlásiť na cudzineckú políciu a žiadať o predĺženie pobytu. Neskôr to bolo každých 5 rokov. Bolo to pre mňa ponižujúce. Bojovali sme o dvojité občianstvo, no nepodarilo sa. Teraz už je to každých desať rokov. To už sa dá.“

Spojili slovenské s poľskými tradíciami

Renata na Slovensku dlhé roky nepoznala iných Poliakov. Až keď dcéra začala chodiť na základnú školu, spoznala spolužiakovu mamu, rodáčku z Katovíc. O pár rokov dali spolu inzerát, že pozývajú na poľskú kávu všetkých rodákov. Zišlo sa ich asi desať. Tam sa rozhodli, že sa chcú pričleniť do Poľského klubu, ktorý už existoval v Bratislave aj v Martine. V roku 2002 sa oficiálne stalo Stredné Považie ďalším regionálnym klubom. Renata sa tak stala predsedníčkou klubu v Trenčíne, ktorý organizuje veľa podujatí a stretnutí, kde prezentujeme poľskú kultúru pre verejnosť. Odvtedy pamätníčka spoznáva viac rodákov. Stretávajú sa pri životných jubileách, pri narodení detí, trávia spoločné Vianoce s poľskými tradíciami, ktoré prepájajú s tými slovenskými. Vďaka klubu pamätníčka stretáva zaujímavých ľudí, za čo je vďačná. Jednou z nich bola aj najstaršia Poľka na Slovensku, Mária Holoubková-Urbasiówna. Bola zakladateľkou slovenskej profesionálnej fotografie, ateliéru Foto Tatra a spoločnosti Tatrafilm. Dožila sa 106 rokov.

Optimizmus a úsmev nič nestoja

Keď syn študoval na strednej škole v Bratislave, pamätníčka si urobila doplňujúce vysokoškolské štúdium, aby mohla vyučovať. Ako samouk tiež získala certifikát z nemčiny. Šesť rokov potom učila na základnej škole prírodovedné predmety, čo ju veľmi bavilo. Posledných deväť rokov pracovala v centre sociálnych služieb, kde pomáhala so starostlivosťou o seniorov a fyzicky a mentálne postihnutých klientov. Rada im spestrovala chvíle hrou na gitare a spoločným spievaním. V roku 2021 odišla na dôchodok. Napriek politike a nariadeniam sa vďaka rodine a priateľom cítila šťastná a obklopená láskou, ktorú odovzdáva ďalej. „To je najdôležitejšie, cítiť, že si potrebný a rozdávať radosť zo života a nádej druhým.“