Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Steiner (* 1946)

• pochádzal zo židovskej rodiny, otec bol synom veľkooobchodníka s múkou, matka dcérou cukrovarníka

• následkom druhej svetovej vojny prišli rodičia o veľkú časť rodiny, nasledkom arizácie a neskôr znárodnenia aj o majetok

• Juraja očaril svet filmovej maskérne, keď bol ako dieťa na castingu do filmu Štefana Uhera

• po vyštudovani umeleckej priemyslovky sa zamestnal v televízii, začiatok okupácie však zažil ako robotník počas náhradnej vojenskej služby

• normalizáciu v televízii pocítil na vlastnej koži: z donútenia podpísal Antichartu a pri profesných výjazdoch do Nemecka zažíval obštrukcie zo strany nižších nadriadených

• nežná revolúcia ho zastihla ako zamestnanca Koliby

Normálne detstvo navzdory nenormálnym okolnostiam

„V štyridsiatom piatom ma rodičia  počali asi ako pokus niečo vrátiť, lebo moja matka stratila všetko a všetkých,” uvažuje o začiatku svojho životného príbehu Juraj Steiner. Na svet prišiel rok od skončenia druhej svetovej vojny, 13. júla 1946 v Bratislave, ako druhé dieťa židovských rodičov Alexandra Steinera a Edity, rodenej Goldschmidtovej. Rodičia nežili nijako ortodoxne a svoje deti nezaťažovali minulosťou, históriou predkov, ani náboženskými otázkami, a tak mohol Juraj aj jeho sestra žiť svoj detský život ako všetky deti v tom čase. Aj napriek tomu, že rodina počas holokaustu stratila príbuzných aj majetok.

Jurajov dedo z otcovej strany bol Artúr Steiner, bratislavský veľkoobchodník s múkou. Keďže jeho podnik bol strategicky dôležitý pre hospodárstvo vojnového Slovenského štátu, bol ušetrený transportu do koncentračných  táborov, hoci sa nevyhol arizácii. Menej šťastia mal pamätníkov strýko Juraj, po ktorom bol pomenovaný. Zavraždilo ho gestapo pre podozrenie z ilegálnej činnosti. Ďalší z bratov pamätníkovho otca bol v Terezíne, ostatní príbuzní boli odvlečení. Alexander Steiner pracoval počas vojny pre svojho otca až do Artúrovej smrti v roku 1944. Krátko po skončení vojny sa obchod Steinerovcov dostal pod štátnu správu s Alexandrom ako správcom a napokon, po roku 1948, oň rodina po znárodnení prišla úplne.

Pamätníkova matka Edita pochádzala z rodiny cukrovarníka Ernesta Goldschmidta, literárne a umelecky vzdelaného človeka. Narodila sa vo Viedni a časť mladosti strávila s rodinou v rakúskej časti monarchie, preto bola neskoršie aj pre jej syna Juraja nemčina ďalším materinským jazykom. Aj ona prišla počas vojny o rodičov, sestru a o veľkú časť rodiny.

Hoci pamätníkovi rodičia svoje deti nezaťažovali prežitou traumou, žili v neustálom strachu z minulosti aj budúcnosti. „V tých päťdesiatych rokoch sa oni všetci vlastne stali triednymi nepriateľmi. Predtým boli rasovo prenasledovaní a potom patrili do skupiny ľudí, ktorá sa tiež nehodila do profilu budovateľov komunizmu. To boli robotníci, roľníci a inteligencia. Ale oni boli bývalí vlastníci pôdy alebo podnikov,” spomína Juraj Steiner. Jeho otec musel opakovane dokazovať, že je lojálnym občanom Československa, párkrát ho poslali aj do výroby, aby z neho spravili káder, aký si vyžadovala doba. Celkovo musel vynaložiť veľa osobnej pokory na to, aby mohol robiť prácu vo veľkodistribučnom podniku, ktorej rozumel a bol v nej dobrý.

Juraja a jeho sestru dali rodičia pre istotu pokrstiť, deti sa zúčastňovali vtedy ešte regulérnych vyučovacích hodín náboženstva a pamätník istý čas dokonca aj miništroval. Základné vzdelanie, ktoré získal, vníma s odstupom času ako veľmi autoritatívne. So žiakmi sa neviedol dialóg, existoval jediný výklad dejín, so zdôraznenou rolou Sovietskeho zväzu, a učitelia vedeli pôvod detí prísne odčítať napr. aj z ich oblečenia, čo pridávalo ďalšie starosti rodičom.

Malý Juraj nevnímal triedne rozdiely, dokonca až neskôr sa dozvedel, že jedným z jeho spolužiakov bol syn, v tej dobe väzneného, Gustáva Husáka. Uňho celá politika v tej dobe znamenala akurát žuvačky alebo texasky, ktoré dostal v balíku od matkiných príbuzných z Ameriky. Tí sa ju snažili takto na diaľku (v rámci obmedzených možností režimu) podporovať hlavne po tom, ako sa rozviedla s pamätníkovým otcom. Žena, ktorá mala sama len základné vzdelanie, si potom privyrábala rôznymi spôsobmi, napríklad aj strážením detí učiteľov.

 

Cesta k filmu skončila v maskérni

Juraj Steiner bol neposedným žiakom, často končil so zhoršenou známkou zo správania. Ale práve na základe tejto povahy objavil svoje vysnené povolanie. Raz hľadali typ neposlušného dieťaťa do filmu My z 9. A v réžii Štefana Uhra a Jurajovi sa podarilo dostať do užšieho výberu na jednu z hlavných rolí. Do filmu sa napokon nedostal, ale stačilo, že sa ocitol v maskérni a vedel, čím chce byť. Matka začala po Bratislave zisťovať, čo taká príprava na povolanie maskéra obnáša a so synom boli aj na pohovore v maskérňach národného divadla. Odbor maskér-parochniar sa v tej dobe začal vyučovať na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Prahe. Juraj nemal dobré známky ani kresliarsku prípravu, na prvýkrát sa mu na školu dostať nepodarilo. Dostal sa ale ako učeň na Novú scénu, kde rok praxoval tri dni do týždňa, ďalšie tri sa zaúčal v kaderníckej škole. Na druhýkrát o rok neskôr ho už do Prahy prijali. Živé dieťa, ktorému sa doposiaľ dostávalo v škole iba pokynov, sa zrazu dostalo do tvorivého prostredia, kde vzťah medzi pedagógmi a študentami znamenal dialóg. Spomína si napríklad na príhodu s triednym učiteľom zo štvrtého ročníka, ktorý triede povedal, že v prípade potreby sa naňho môžu obrátiť aj s osobnými problémami. Juraj si od neho z recesie vypýtal päťdesiat korún, ktoré mu na jeho prekvapenie učiteľ bez problémov požičal. Pamätník mu ich po čase ochotne splatil. Vzájomný rešpekt a dôvera nastavili latku stredoškolských vzťahov a Juraj Steiner dodnes spomína na časy na umeleckej priemyslovke ako na zásadné obdobie, ktoré sformovalo jeho život, povahu a rozhľadenosť. V tom období si aj zamiloval Prahu, ktorú spoznával aj naživo cez prednášky v rámci dejín umenia priamo v jej uliciach.

 

Okupácia ho zastihla ako robotníka

To už sa písali 60. roky a atmosféra v spoločnosti bola podstatne uvoľnenejšia než v predošlej dekáde. Pamätník si spomína, ako raz dostal od policajtov bitku zato, že s kamarátmi sedeli na fontáne, lebo vraj boli banda, ktorá ničí umelecké dielo. Inakšie však viedli pomerne uvoľnený život, prechádzali sa po korze, oslovovali dievčatá, či plánovali návštevy kina. Začala sa doba raných Formanových filmov, Antonioniho, či rockenrollovej hudby. Juraj a jeho priatelia počúvali Elvisa a Beatles, tešili sa na pražskú návštevu Allana Ginsberga či protestovali pred americkým veľvyslanectvom po zastrelení J. F. Kennedyho. Letá trávil Juraj brigádovaním vo filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Priemyslovku absolvoval v roku 1966 a zamestnal sa ako maskér v Slovenskej televízii.

V roku 1968 už bol Juraj Steiner ženatým mužom a otcom dieťaťa. Aj na základe tejto skutočnosti sa mu napokon podarilo obhájiť náhradnú vojenskú službu namiesto povinnej v štandardnej dĺžke dva roky. Znamenalo to preňho absolvovať polročný vojenský výcvik v Pezinku a následne sa na osemnásť mesiacov zamestnať ako železiar v panelárni podniku Pozemné  stavby,n.p.

Augustovú inváziu spojeneckých vojsk a začiatok normalizácie teda zažil ako robotník. „Priamo 21. augusta som býval na Veternej ulici, tam bývala moja mama. A keď som išiel do panelárne na rannú smenu, lebo bola trojsmenná prevádzka v tom čase, tak som videl vonku tanky pred Slovenskou národnou radou a pred Svätou trojicou, neporiadok na cestách, bezradných ľudí a žiadna mestská doprava, nič. Tak som sa vrátil domov, žene som povedal, nech nikam nechodí. Naša dcéra mala vtedy štyri mesiace,“ spomína. Aj to bol dôvod, prečo neemigroval do zahraničia. Hoci možnosť sa ponúkala, a to dokonca veľmi lákavá. Teta  Jurajovej mamy p. Helena žila v Los Angeles a mala kontakty s filmármi z Universal Studios. Keby sa učil po anglicky, vedela by mu vybaviť pozíciu v brandži v Hollywoode. Juraj Steiner však napokon Československo s rodinou nikdy neopustil. A to aj napriek tomu, že okupácia spôsobila silný psychický šok matke Edite, obnoviac v nej všetky strachy z obdobia vojny.

 

Možnosti realizácie za hranicou neslobody

Do televízie sa pamätník vrátil v čase, keď už bola normalizácia v plnom prúde. Nezastihli ho tak previerky, ktoré spôsobili výmenu na viacerých postoch. On bol zatiaľ robotníkom, ktorému nijaké previerky nehrozili, keďže výstavba bytov bola jednou zo základných priorít štátu. Autoritatívnu atmosféru inštitúcie však po návrate pocítil veľmi silno aj na vlastnej koži. Ako ešte za školských čias, aj teraz silno vnímal zmenu v prístupe nadriadených, ale tentokrát v opačnom garde. Po ére radosti a uvoľnenosti, zosobnenej v Alexandrovi Dubčekovi, ktorý bol presne tým, čo pamätník uznával, teda človekom, ktorý je ochotný počúvať a viesť dialóg, nastalo v spoločnosti opäť raz  obdobie strachu. Sám sa však nijako neangažoval v opozičných aktivitách, chcel hlavne uživiť rodinu a pomáhalo mu aj vedomie, že robí prácu, ktorá ho baví a je v nej dobrý. Ako mnoho ďalších umeleckých pracovníkov, aj on v roku 1977 musel podpísať Antichartu, iná možnosť vtedy veľmi nebola. „To je tak: dostali ste výplatu a tam ste mali päťkorunovú mimoriadnu známku ROH (Revolučné odborové hnutie – pozn.red.) na podporu, ja neviem, napr. socialistickej Kuby. Čo ste mohli povedať, že dajte mi tých päť korún naspäť, ja tú známku nechcem, lebo ja to nechcem podporiť? Takisto keď niekto ustanovil nejakú schôdzu a takú veľkú, že tam prišiel nejaký námestník, a povedal, že pri odchode sa všetci podpíšte, tak sa všetci podpísali. To bolo to donucovanie a manipulácia , to bolo to zakladanie nových zväzov a nových pravidiel hry. No boli aj takí ľudia, ktorí sa tomu spriečili a tí potom nepracovali,” konštatuje pamätník. To, že mali podpisovať nielen prominenti, ale de facto všetci rádoví zamestnanci, malo budiť zdanie, že je to niečo, čo „chce masa”.

Aj napriek normalizovanému režimu, v ktorom sa „priťahovali šrouby”, sa Jurajovi Steinerovi podarilo opakovane pôsobiť v zahraničí, hoci aj to malo svoje limity. Na konci 70. rokov sa divadelný súbor bratislavskej Novej scény chystal na zájazd do Nemecka, Holandska  a Luxemburska a keďže z kádrových dôvodov nemohli poskytnúť dostatok svojich ľudí, na spoluprácu bol oslovený pamätník. Okrem profesionality pomohla aj jeho plynulá znalosť nemčiny. V televízii sa mu podarilo vybaviť štyri týždne dovolenky a jeden neplateného voľna. Pred začiatkom zájazdu mal každý účastník povinnosť zúčastniť sa v divadle Astorka školenia s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, kde dostal poučenie o tom, čoho sa počas zájazdu vyvarovať. Po prekročení hranice boli zároveň všetkým odobraté služobné pasy. Aj napriek tomu bol však tento výjazd pre Juraja Steinera podnetnou skúsenosťou a od tej doby sa snažil o získanie práce v Nemecku. To bolo na tú dobu reálnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pracovný pobyt v zahraničí umožňovala organizácia Slovkoncert, inštitúcia ministerstva kultúry, ktoré si za sprostredkovanie práce účtovalo isté percento zárobku umeleckého pracovníka. Pamätníkovi sa tak podarilo stráviť v roku 1980 jednu sezónu v štátnom divadle v Stuttgarte a pracovať na letnom opernom festivale v Bayreuthe, kde od roku 1982 napokon strávil 28 sezón. Stačilo však len málo, a nezúčastnil by sa ani jedinej. Len v televízii potreboval sedemnásť rôznych podpisov, aby mu schválili zahraničný pobyt a niektorí nadriadení mali s jeho nemeckým úspechom značný problém. Jurajovi raz  pomohol herec Mikuláš Huba, ktorý preňho získal ten najdôležitejší podpis — od generálneho riaditeľa. To však spôsobilo ešte väčšiu vlnu nevraživosti od nižších nadriadených.

 

Nový začiatok

Nežná revolúcia zastihla Juraja Steinera ako zamestnanca filmových ateliérov na Kolibe. Ako väčšina ľudí, aj on si hrdo pripol trikolóru Verejnosti proti násiliu a na Kolibe bol angažovaný v jej veciach, do politiky však nemal ambíciu vstúpiť. Počas jednej z diskusií, keď sa už niekoľko hodín rozoberala potreba vymeniť staré štruktúry a vedenie, poznamenal, že čoskoro sa možno všetci ocitnú na voľnom trhu práce a teda možno diskutujú zbytočne. Jeho slová, ktoré v danom momente vzbudili vlnu nevôle, sa napokon ukázali ako prorocké: v roku 1993 Koliba prepustila všetkých svojich zamestnancov, zobrala im značku a identitu, a urobila zo slovenských filmárov bezdomovcov. Pamätník si po dvadsiatich rokoch úspešnej kariéry založil živnosť a musel začať odznovu. S jemnou iróniou sa díva na ocenenie svojho celoživotného diela, ktorého sa mu dostalo po sedemdesiatke. Konštatuje, že impozantný výpočet filmových a divadelných titulov z veľkej časti nestojí ani tak na tom, aký bol v profesii dobrý, ale na tom, ako jeho prácu za čias bývalého režimu zadelil štát.

Pád komunistického režimu očakával už na základe uvoľnenia atmosféry v spoločnosti po nástupe Gorbačova. Najviac ocenil možnosť voľného pohybu, že sa odrazu nemusel triasť o výjazdnú doložku len preto, že sa rozhodol ísť dieťaťu kúpiť topánky. Rozmrzelo ho však, keď o pár rokov na to musel paradoxne cez hranicu prechádzať tam, kde predtým nebola: medzi Českom a Slovenskom. Na rozdelení republiky ho však najviac mrzí to, že prišiel o možnosť nazývať Prahu, v ktorej strávil formujúce roky mladosti, hlavným mestom svojej vlasti.