Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Gabriel Stark (* 1935)

• narodený do veľkopodnikateľskej židovskej rodiny 22. marca 1935 v Liptovskom Mikuláši

• pred deportáciami v roku 1942 sa rodina zachránila prestupom na evanjelickú vieru

• po potlačení SNP sa skrývali u rodiny Sirotových a neskôr v jaskyni nad Liptovským Mikulášom, kde strávili päť mesiacov

• rafinéria a liehovar boli znárodnené na základe povojnových Benešových dekrétov

• rodina sa presťahovala do Bratislavy ešte pred februárom 1948

• po absolvovaní gymnázia študoval na Elektrotechnickej fakulte SVŠT

• v roku 1959 emigroval s priateľom počas zájazdu do NDR z východného Berlína do západného sektora

• na americké víza čakal vyše roka: najprv v utečeneckom tábore, neskôr u príbuzných v Belgicku

• v meste Syracuse absolvoval magisterské a doktorandské štúdium

• pred r. 1989 pravidelne navštevoval Československo, otec bol po každej návšteve predvolaný na výsluch ŠtB

• po revolúcii sa pracovne angažoval v Poľsku a v bývalom Československu

• v roku 2010 absolvoval prijatie na radnici a v mestskom múzeu v Liptovskom Mikuláši

Peter Stark je jediným priamym potomkom rodu Starkovcov, ktorí v 19. storočí vybudovali v Liptovskom Mikuláši Starkovskú rafinériu liehu. Po jej arizácii a znárodnení dodnes existuje ako spoločnosť St. Nicolaus, dnes najväčší výrobca liehovín na Slovensku. S touto firmou však už Peter Stark nemá nič spoločné.

Zakladateľom veľkopodnikateľskej maďarsko-nemeckej židovskej rodiny v Liptovskom Mikuláši bol prastarý otec Armin (Hermann) Stark, ktorý žil v prvej polovici 19. storočia a musel byť veľkým vizionárom. Nielenže tu založil jednu z viacerých starkovských rafinérií, ale vybudoval aj prvú elektráreň na Liptove, ktorá zásobovala elektrinou celú oblasť. Po vzniku prvej Československej republiky bola elektráreň znárodnená. Rafinéria liehu však prosperovala a zabezpečovala rodine vysoké zisky. Už vtedy mal starý otec Filip auto so šoférom, rodina trávila dovolenky nielen v Karlových Varoch a Františkových Lázních, ale aj pri mori v Chorvátsku. „Otec mal krajčíra vo Viedni, napísal mu, čo potrebuje na novú sezónu, a ten mu to všetko vyhotovil, tak žili vtedy,“ rozpráva pamätník.

Otec Eugen sa narodil v roku 1900, študoval na Nemeckej univerzite v Prahe a stal sa komerčným inžinierom. Ale najviac ho zaujímalo umenie, hudba a divadlo. Rodina bola asimilovaná, oslavovala Vianoce a pamätník si nepamätá, že by ho otec alebo starý otec boli niekedy zobrali do synagógy.

Matka Katarína pochádzala z chudobnejšej židovskej rodiny, jej otec bol vojenským právnikom, a keď mala len deväť rokov, v roku 1918 zomrel na španielsku chrípku. Bohatí Starkovci, prirodzene, neboli z ich vzťahu nadšení a Petrovi rodičia sa zobrali bez veľkej slávnosti v roku 1933.

Starý otec Filip postavil v Liptovskom Mikuláši reprezentatívnu a na tie časy veľmi modernú vilu, kde žila celá rodina spolu s malým Petrom, ktorý sa narodil do ešte bezstarostných čias 22. marca 1935 a dostal prezývku „Spiritus princ“.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa celá rodina dala pokrstiť a prestúpila na evanjelickú vieru. Vďaka farárovi, ktorý antedatoval ich prestup, bola rodina chránená pred prísnymi protižidovskými zákonmi a neskôr aj pred deportáciami do koncentračných táborov, keďže mohli formálne doložiť, že prestúpili z presvedčenia a nielen pro forma, aby sa vyhli prenasledovaniu. Rafinéria však bola arizovaná a z vily sa museli vysťahovať. V roku 1941, keď už židovské deti nemohli navštevovať štátne ľudové školy, začal Peter školskú dochádzku v mikulášskej židovskej škole. Matka pracovala v Bratislave a dochádzala každý týždeň vlakom. Až do vypuknutia SNP bývali so starou mamou v byte v centre mesta oproti hotelu Kriváň. „Na to sa pamätám, prišli k nám do bytu dvaja partizáni a začali strieľať cez ulicu do hotela Kriváň, kde boli Nemci. Ja som bol medzi nimi chránený stenou a myslel som si – aký úžasný zážitok,“ smeje sa dnes.

Úkryt v jaskyniach

Po potlačení SNP nemeckou armádou v septembri 1944 už rodina v meste nemohla ostať, keďže Nemci potvrdenie o prestupe na evanjelickú vieru neuznávali a deportácie do koncentračných táborov teraz hrozili všetkým Židom. Rodina s príbuzenstvom sa najprv ukrývala na viacerých miestach v okolí Liptovského Mikuláša, kde pobudli vždy len zopár dní. Niekoľko týždňov strávili u rodiny Sirotových v dnešnom Veľkom Borovom. Tí špeciálne pre Starkových postavili v maštali dvojitú stenu, kam sa mohli v prípade nebezpečenstva ukryť. Táto skrýša im zachránila život. Jedného dňa sa u Sirotovcov objavili Nemci, namierili si to rovno do maštale a zaujímali sa o kone. Tento zážitok je dodnes hlboko vrytý do Petrovej pamäti ako moment, keď cítil najväčší strach v živote. S rodičmi sa nachádzali v priestore medzi dvoma stenami a Nemcov cítili len pár centimetrov od seba. „To bol najhorší pocit,“ hovorí, ako si aj po toľkých rokoch presne vybavuje vypätú situáciu. 

V okolí sa to hemžilo Nemcami, ktorí sa často ubytovali v dedinách aj v blízkosti domov, kde sa schovávali Židia, niekedy dokonca v rovnakom dome. Starkovci už neboli u Sirotovcov v bezpečí a rodina sa vybrala, tak ako veľa ďalších Židov, do hôr. Spolu s partizánmi a s početnou skupinou ďalších ľudí sa utáborili v jaskyni. Jedného dňa sa k nim donieslo, že Nemci sa blížia aj sem. Preto sa s rodičmi vo väčšej skupine vydali ešte vyššie do hôr, kde strávili niekoľko nocí pod holým nebom v snehu v kosodrevine. Starých rodičov museli napriek riziku nechať v jaskyni, aj s pocitom, že sa už možno nikdy neuvidia. „Nepamätám si, že by bola nejaká zima, asi sme mali deky, nepamätám si ani na nejaké hrôzy,“ spomína. Jedného dňa ich prepadli zlodeji, ktorí tiež chodili po horách a využívajúc nemohúcnosť Židov brániť sa boli schopní obrať ich o posledné cennosti. Nemci ich, našťastie, neobjavili a starých rodičov našli v jaskyni živých. Nakoniec tam strávili dovedna päť mesiacov, až do oslobodenia Liptovského Mikuláša v prvých aprílových dňoch roku 1945.

Koniec Starkovskej dynastie

Po skončení vojny sa už rodine nepodarilo obnoviť ich rozprávkový život z predvojnových čias: rafinéria a liehovar boli znárodnené pravdepodobne už na základe povojnového dekrétu československého prezidenta Edvarda Beneša z októbra 1945. Po odchode Nemcov síce dostali späť rodinnú vilu, ale podľa rodinného rozprávania bola stará mama onedlho prinútená predať ju pod cenu. Starý otec zomrel v roku 1942. Už pred komunistickým prevratom sa rodina presťahovala do Bratislavy, rodičia cítili, že bude lepšie žiť vo veľkomeste, kde nikto nepozná ich minulosť. Po februári 1948 sa to ukázalo vzhľadom na ich „buržoázny pôvod“ ako veľmi dobré rozhodnutie: „Tu nikto nevedel, kto je Stark.“

V roku 1949 otec pomáhal priateľovi dostať skupinu politických utečencov z Maďarska cez hranice do Rakúska. Avšak útek sa nevydaril, otec bol prezradený, vzápätí zatknutý a uväznený. Vtedy bolo ešte možné so správnymi konexiami a dostatočným finančným obnosom dosiahnuť prepustenie, ktoré sa matke podarilo po desiatich dňoch vybaviť.

Vedel, čo treba povedať a čo sa povedať nesmie

Otec bol vášnivým filatelistom a pravidelne chodieval na burzy, kam často prichádzali aj zberatelia z Viedne. Štátna bezpečnosť sa ho snažila primäť k poskytovaniu informácií o Rakúšanoch. Vždy im to prisľúbil, ale nič konkrétne sa od neho nedozvedeli.

Peter pokračoval po ukončení základnej školy štúdiom na gymnáziu, na ktoré má pekné a veselé spomienky. „Rodičia boli veľmi proti komunizmu, ako aj každý, s kým sa stýkali. Aj vlastne každý, s kým som sa ja stýkal. Vedel som, čo treba povedať, čo sa nesmie povedať, s kým sa dá povedať čo.“ Rodina nedodržiavala žiadne židovské tradície: „Samozrejme som ale vedel, kto som, veď ma chceli zabiť! Ale v Boha neverím, historky z Biblie sú pre mňa rozprávky,“ vysvetľuje.

Po maturite v roku 1953 študoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (SVŠT) a o päť rokov promoval s červeným diplomom. Ako člen Československého zväzu mládeže (ČSM) využil každú príležitosť na cestovanie formou organizovaných zájazdov do socialistických krajín.

Útek z východného Berlína na západ

Už počas štúdia začal zvažovať emigráciu. „Vedel som, že za toho režimu nemôžem robiť žiadnu kariéru,“ vysvetľuje. Preto, keď cez prázdniny 1956 trávil so zájazdom ČSM niekoľko týždňov na ostrove Usedom vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike (NDR), sondoval počas výletu do východného Berlína možnosť prechodu do jeho západnej časti. Čechoslováci sa tam mohli dostať len so špeciálnym povolením v rámci organizovaného zájazdu. Až kým tamojší režim nezačal v roku 1961 so stavbou múru, bolo možné sa relatívne voľne pohybovať všetkými štyrmi sektormi rozdeleného mesta, čiže aj medzi východným a západným Berlínom.

Pri príležitosti Slovanského dňa komunistický režim pre verejnosť sprístupnil hrad Devín, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti hraničného pásma a rieky Moravy. Peter rozmýšľal, či prepláva na rakúsku stranu, ale nakoniec sa neodvážil. Vďaka možnosti sledovať v Bratislave rakúsku televíziu bol detailne informovaný o udalostiach v Maďarsku na jeseň roku 1956. „Dúfal som, že začneme revolúciu, a každý deň v škole som hovoril, že by sme sa mali k Maďarom pripojiť, ale nič sa nestalo,“ spomína.

Už ako inžinier sa v roku 1959 opäť prihlásil na zájazd ČSM na ostrov Usedom a spolu s priateľom sa rozhodli ilegálne prejsť do západného Berlína. Keď nadišiel deň výletu do východného Berlína, pod vymyslenou zámienkou sa oddelili od skupiny, nastúpili na metro na stanici Friedrichstrasse a o pár minút vystúpili na stanici ZOO, ktorá sa nachádzala v britskom sektore. Prihlásili sa na vojenskej správe a požiadali o politický azyl. Pred odchodom Peter rodičov síce so svojím úmyslom oboznámil, ale keď sa mu to naozaj podarilo, boli predsa len šokovaní.

Keďže v týchto rokoch bolo prakticky nemožné emigrovať z Československa, boli dvaja mladíci a informácie, ktoré mohli poskytnúť západným spravodajským službám, veľmi cenné. Najprv ich vypočúvali Briti, potom Francúzi. Nasledoval pohovor s nemeckými úradmi, ktoré im odmietli udeliť politický azyl, keďže nemali ako preukázať, že sú komunistickým režimom perzekvovaní. Ale všimli si Petrovo nemecké priezvisko aj jeho znalosť nemčiny a boli ochotní mu priznať nemecký pôvod, a tak aj nárok na nemecké občianstvo. „Povedali mi: ‚Sicher haben Sie deutsches Blut.‘ (Určite máte nemeckú krv). Na to som si povedal: Deutsches Blut, to mi trochu vadí. Ale, samozrejme, som mal tú ponuku prijať, všetko by bolo bývalo pre mňa jednoduchšie,“ popisuje rozhovor. Peter s priateľom mali totiž namierené do ďalekej Ameriky. Pár dní sa potulovali po meste a večer sa chodili umyť a vyspať do ubytovne pre bezdomovcov. Začiatok nebol ľahký, ale neustále mal pred sebou svoj cieľ. Vždy si hovoril: „Bilancovať budem, keď budem 40-ročný.“

Na rade boli ešte Američania, ktorí ich lietadlom previezli do americkej základne Camp King v Oberurseli pri Frankfurte, kde ich vypočúvali každý deň po dobu šiestich týždňov. Dokonca od nich odkúpili kompletné šatstvo, ktoré mali na sebe. Zaujímali ich informácie o armáde, keďže obidvaja absolvovali počas vysokej školy vojenský výcvik. Perfektne sa o nich postarali, vrátane finančnej podpory, lekárskeho a zubného vyšetrenia: „Chodili sme do kasína aj do Frankfurtu,“ spomína s úsmevom.

Splnil si americký sen

Z americkej základne sa Peter dostal do utečeneckého tábora Valka pri Norimbergu, kde žili emigranti rôznych národností, okrem Nemcov z NDR. Bol jediným Čechoslovákom, väčšinu tvorili Poliaci a Juhoslovania, ktorí boli medzi sebou znepriatelení. „Každý večer sa bili,“ smeje sa. Život v tábore bol náročný, navyše ho komplikovala neistota, ako dlho bude vlastne musieť čakať na vstupné víza do USA. Po návšteve belgických príbuzných, ktorí tam utiekli z Viedne po pripojení Rakúska k Nemecku v roku 1938, sa Peter rozhodol prijať ich ponuku, že mu vybavia povolenie na pobyt, aby mohol na americké víza čakať u nich. Pomáhal v rodinnej firme na výrobu konfekcie ako obchodný cestujúci a učil sa po francúzsky. Aj keď sa v Belgicku cítil dobre, Amerika ho stále veľmi priťahovala. „Shining city on the hill,“ hovorieval si. Strávil tu deväť mesiacov až do septembra 1960.

Už po pár týždňoch v USA dostal zamestnanie v meste Syracuse vo firme General Electrics. Z New Yorku odchádzal nerád, spočiatku sa v klasickom americkom meste cítil osamotený. Firma mu zaplatila večerné magisterské štúdium a následne mu univerzita spolu so štátom New York financovala doktorandské štúdium. Postupne si našiel priateľov a zoznámil sa tu aj so svojou manželkou, s ktorou sú spolu dodnes. Po získaní doktorátu sa presťahovali do Texasu, kde Peter pracoval pre Texas Instruments. Tu sa stal v roku 1965 americkým občanom. V Texase sa ale necítili dobre a o rok a pol sa presťahovali do Kalifornie, kde Peter Stark pôsobil vo viacerých firmách vo vývoji a výskume, dokonca vlastní aj jeden americký patent. Narodili sa mu tu dve dcéry.

Rodičia v hľadáčiku ŠtB

Po synovej emigrácii boli rodičia vypočúvaní Štátnou bezpečnosťou. Aby sa ich otec zbavil a dokázal, že Peter neodišiel z politických dôvodov, ukázal im jeho korešpondenciu s priateľkou z NDR, s ktorou sa zoznámil v roku 1956 na prvom zájazde na ostrove Usedom a s ktorou si odvtedy písal. Eštebáci sa správali slušne, dokonca dopredu telefonicky oznámili, kedy prídu skonfiškovať Petrov majetok, čo bol štandardný postup u každého emigranta odsúdeného v neprítomnosti za ilegálne opustenie krajiny. „Tým pádom mohol otec rozhodnúť, čo sú majetky jeho syna a čo nie. Zhabali úplné blbosti,“ smeje sa dnes. Otec im opäť sľúbil, že ich bude informovať o Rakúšanoch, ktorí dochádzali na filatelistickú burzu, ale nikdy žiadne informácie neposkytol.

V roku 1968 bol Petrov rozsudok za ilegálnu emigráciu v rámci amnestie prezidenta republiky zrušený a odvtedy ho rodičia v Kalifornii často navštevovali. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 prichádzali do Ameriky početní emigranti z Československa. 

V roku 1974 Petra firma IBM vyslala na tri roky do Viedne, kde mal na starosti podporu predaja vo východnej Európe. Počas týchto rokov často a rád s celou rodinou navštevoval Slovensko. Po každej návšteve sa ŠtB vypytovala otca, čo presne robili a s kým sa stretli, a tak bol otec opäť kreatívny a komolil priezviská Petrových priateľov. Rodičia sa zmeny režimu nedožili, obidvaja zomreli začiatkom 80. rokov.

Po novembri 1989 Peter Stark v USA spoluzaložil investičný fond, ktorý investoval v bývalom Československu a Poľsku, kam aj často cestoval.

Reštitučné zákony sa vzťahovali len na majetky znárodnené po komunistickom prevrate vo februári 1948, preto nemal ako potomok kedysi významnej a bohatej liptovskej rodiny Starkovcov nárok na vrátenie rodinnej pozostalosti. Dnešná firma St. Nicolaus si v roku 2007 uctila pamiatku jej zakladateľa uvedením vlajkového výrobku Armin Stark Fernet na trh.

Svoje rodisko Peter navštívil niekoľkokrát, ale najvýznamnejšou bola jeho posledná návšteva pred desiatimi rokmi, ktorú zorganizoval lokálny historik Oldřich Vaněk. S manželkou Peggy ich vtedy slávnostne na radnici aj v Mestskom múzeu prijal primátor. Prezreli si mikulášsku synagógu, so synom svojich záchrancov, Jozefom Sirotom, navštívili dom vo Veľkom Borovom, kde sa skrýval s rodičmi, a s jaskyniarmi sa vydali do hôr k jaskyni, kde prežili zimu a jar do oslobodenia. Neprialo im však počasie a neboli na túru v horách dostatočne vystrojení. Pamätník mal vtedy 75 rokov a myslel si, že sa o pár rokov bude môcť vrátiť a jaskyňu si prezrieť. „K tomu už ale nedôjde,“ dodáva dnes. Minulý rok navrhol rodinu Sirotovcov na ocenenie Spravodlivý medzi národmi udeľované štátom Izrael záchrancom Židov počas holokaustu.

V Československu žil až do svojej emigrácie relatívne bezstarostný život, veril sám v seba a v svoje schopnosti. Ako „Prešpurák“ sa s otvoreným antisemitizmom nestretol, hoci v skrytej forme bol stále prítomný. Až po príchode do Ameriky si to uvedomil. „Prvýkrát v živote som naozaj cítil, že sa nemusím nikoho báť a všetko je v poriadku, nič nehrozí. V Amerike je každý akceptovaný. V Európe možno nie, buď je človek pravý Slovák, alebo nie. Praví Slováci v Židoch – možno právom – nevideli pravých Slovákov. Človek nemôže od seba oddeliť to, ako sa na neho pozerajú iní a čo si myslí sám o sebe. V Amerike to ale nie je žiadny problém. Nikoho nezaujíma, či si Žid, nie si, či si bol Židom, Položidom,“ vysvetľuje. S rodinou oslavovali aj židovské sviatky, aj Vianoce. „Ja s tým nemám problém. Aj dnes máme u jednej dcéry veľké Vianoce a u druhej veľkú Chanuku,“ dodáva.

Svoj príbeh uzatvára odkazom mladej generácii: „Dúfam, že nebudú mať nikdy také problémy, aké som mal ja, keď som bol dieťa. Aby sa vždy snažili vžiť do situácie iných ľudí, aby dokázali uznať, že každý jeden človek je vzácny.“