Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dalma Špitzerová, rod. Holanová (* 1925  †︎ 2021)

• narodila sa 5. februára 1925 v Piešťanoch

• v marci 1942, keď sa začali deportácie, ušla z Liptovského Mikuláša do Budapešti

• po čase Dalmu v Maďarsku chytili a deportovali do zberného tábora v Novákoch

• 29. augusta 1944 sa pridala k Slovenskému národnému povstaniu

• po vojne sa stala herečkou

• vydala sa za známeho slovenského spisovateľa a novinára Juraja Špitzera, s ktorým sa zoznámila v Novákoch

• v šesťdesiatych rokoch hrávala v legendárnom kabarete Tatra revue

• počas normalizácie pracovala v Slovenskej televízii ako asistentka réžie

• začiatkom deväťdesiatych rokov založila súkromné štúdio hereckej výchovy

• v januári 2016 jej prezident Andrej Kiska udelil najvyššie štátne vyznamenanie

• zomrela 21. januára 2021

Dalma Špitzerová sa narodila v Piešťanoch v roku 1925, ale celé detstvo prežila v Liptovskom Mikuláši. Jej otec bol neológny duchovný a mama učila francúzštinu a nemčinu. Po narodení piateho dieťaťa sa už mama do práce nevrátila a zostala doma.

Keď sa v na jar v roku 1942 začali transporty zo Slovenského štátu do vyhladzovacích táborov, mala Dalma iba pätnásť rokov, jej staršie sestry mali osemnásť a sedemnásť. Obe staršie sestry nemali nič proti tomu, aby išli pracovať do Poľska, ale Dalmin otec neveril ľudáckej propagande a pochopil, že odcestovať do Poľska bude pre dievčatá nebezpečné. Preto rozhodol, že odcestujú tajne do Maďarska.

O necelý rok neskôr odcestovala tajne do Maďarska aj Dalma. Najprv dorazila do Rožňavy, ktorá bola vtedy pričlenená Maďarsku a kde mali vzdialenú rodinu. Odtiaľ ju ale vypravili na vlak do Budapešti, pretože príbuzní mali strach si ju nechať u seba. A tak jej kúpili lístok na vlak do prvej triedy.

Predtým nebola v Budapešti, ani tam nikoho nepoznala. Po maďarsky nevedela, keďže na Liptove tak nik nehovoril, ale mama ju pre istotu naučila jednu vetu: ‚Veľmi som unavená a ospalá.‘ V maďarčine to znelo: ‚Nagyon fárad és álmos vagyok.‘ Tú vetu sa dobre naučila, aby ňou mohla odbiť každého, kto by sa s ňou chcel zhovárať. 

Vedľa nej si do kupé sadla istá elegantná pani. Tesne pred Budapešťou ale do vlaku nastúpili maďarskí žandári a začali každého legitimovať. Dalma si uvedomila, že je s ňou koniec, pretože žiadne doklady pri sebe nemala. Avšak elegantná pani vedľa nej začala žandárom nadávať, čo si to dovoľujú, či nevedia, kto ona je, a prečo by sa vôbec mala legitimovať. Žandári sa napokon urazili, pobrali sa preč, a tak sa aj Dalma zachránila.

V Budapešti

Vystúpila z vlaku. Nevedela, kde sú jej sestry, a Budapešť vôbec nepoznala. Zbadala pred sebou nápis Jókai park. Povedala si, že zrejme pôjde o park, tak si doň išla oddýchnuť. Sadla si na lavičku a závidela holubom omrvinky zo starého chleba, ktorý im hádzala staršia pani. Taká bola hladná, až jej prišlo zle. 

Do parku vošla približne tridsaťročná pani s dieťaťom v kočíku. Dalma videla, že dieťa je postihnuté. Pani si sadla k nej na lavičku. Spýtala sa jej po nemecky, koľko je hodín. Na to sa jej tá pani spýtala, či náhodou nevie po slovensky, a povedala jej, aby na ňu nehrala komédiu. Aj sa jej spýtala, či nie je hladná. Dalma sa priznala, že je. Pani jej vybrala z tašky chlieb s maslom a podala jej ho. Potom povedala, že aj ona utiekla do Budapešti a už si našla prácu opatrovateľky. Vyšli spolu z parku a tam náhodou stretla Milana Mayera, svojho známeho, syna lekára z Liptovského Mikuláša. Ten ju nakoniec doviedol k Ibolyi, Dalminej najstaršej sestre. Na druhý deň sa stretla aj s Lilkou, druhou sestrou, ubytovali sa spolu do jednej izby, v ktorej okrem nich ešte bývali dve prostitútky a jedna Maďarka. Ploštíc tam bolo toľko, že sa nedalo ani spať.

Najstaršia sestra jej vybavila falošné papiere. S Lilkou sa zamestnali v chemickom laboratóriu, neskôr ale maďarské policajné orgány zistili, že sú Židovky, tak ich zatkli. Odviezli ich do internačného tábora, kde boli šesť týždňov. Odtiaľ ich zase previezli do Užhorodu, ktorý bol v tom čase rovnako súčasťou Maďarska. Staršie sestry odtiaľ asi po mesiaci odtransportovali do Osvienčimu. Dalmu nie - dostala sa do užhorodskej nemocnice, pretože väzenská lekárka o nej tvrdila, že dostala týfus. Nebola to pravda, lekárka ju chcela takto zachrániť.

Odtiaľ ju znovu dali do väzenia. Bola veľmi pekná, preto sa ju tamojší žandár rozhodol zachrániť. Spolu s druhým žandárom ju odviezli na slovensko-maďarskú hranicu, aby ušla. Tak sa dostala do Sobraniec. Tam sa nepriznala, že je zo Slovenska, hovorila len nemecky a tvrdila, že je evakuovaná. Preto ju vyviezli späť do Maďarska. Nemala kam ísť ani čo jesť. Znovu ju chytili a tentoraz odpravili do zberného tábora v Novákoch, kde bola až do vypuknutia povstania. 

V tábore Nováky strávila skoro dva roky a pracovala v dielni, kde sa šili brašny. Neskôr tu v Novákoch začala hrať aj divadlo. Väčšinou mohli hrávať len v nedeľu, keďže ostatné dni pracovali. Podľa jej vlastných slov „keďže sme stále boli v tieni smrti, nevedeli sme, či nás odvlečú, či nie, tak sme si večer hrali divadlo.“

Jej prvou rolou bola postava Emily Marty z Čapkovej hry Vec Makropulos. A hoci spoluväzeň, ktorý predstavenie režíroval, jej úlohu nechcel dať pre jej mladý vek, neskôr s jej angažovaním súhlasil. V tejto role napokon zažiarila: „Hrala som tú Emilu Marty a on mi vtedy povedal, že som taký talent, že keď prežijeme a prídem zase do normálnych pomerov, nech okamžite idem študovať herectvo. Tak sa aj stalo.“

Odchod do povstania

V Novákoch sa stretla so svojím známym Jurajom Špitzerom, ktorý sa do Novákov dostal ako príslušník tzv. Šiesteho robotného prápora. Išlo o prápor mladých mužov - Židov, ktorých miesto povinnej vojenskej prezenčnej služby umiestnili do tohto prápora. Juraj Špitzer sa v auguste 1944, keď z Novák ušli mladí muži do povstania, stal partizánskym veliteľom. A po vojne aj jej manželom.

Dalma chcela tiež ísť do povstania, ale on jej tvrdil, že dievčatá neberú: „Ja som povedala Špitzerovi, že idem do povstania, a on, že dievčatá neberie: ‚Ty sa prihlás inde. Choď do Bystrice, tam sa prihlás a dačo ti dajú. Dáku robotu,‘ hovoril mi.“

Tak sa dostala do Banskej Bystrice a neskôr do tlačového oddelenia kapitána Jegorova, kde robili dokumentáciu z povstania. Keď padla Banská Bystrica, presunuli sa do hôr.

Počas tohto obdobia mala veľké šťastie, lebo sa dostala do jedného bunkra s Rusmi-chlapmi. Keďže mala veľmi hrubý overal, ktorý nikdy nedávala dolu, boli presvedčení, že Dalma je chlapec a volali ju „maľčik“: „A potom raz tak vysvitlo slnko, vyšli sme von, dala som si dolu kapucňu a kukajú na mňa: ‚Smotri, eto devuška.‘ Ale už si tak na mňa zvykli, že mi dali pokoj.“

Potom vážne ochorela a musela sa z hôr presunúť do doliny, do obce Palúdzka. Hoci všetci vedeli, že je Židovka, nikto ju neudal.

Po mnohých peripetiách sa jej podarilo sa zachrániť. Dozvedela sa aj to, že Nemci zavraždili jej rodičov, štrnásťročného brata a desaťročnú sestru. Stalo sa tak dva týždne pred oslobodením.

Ich známa jej ukradla nábytok po rodičoch. „Jediné, čo som zachránila, boli záclony,“ hovorí a pokračuje: „Ručne robené. A tie som predala jednému mäsiarovi a ten, vedel, kto som, dal mi tri tisícky. Tak som sa vybrala do Bratislavy.“

V Bratislave sa dozvedela, že aj jej sestry sa zachránili. Ostala tu bývať a študovať herectvo.

Snažila sa tiež vyhľadať Juraja Špitzera. Našla ho v Banskej Bystrici v zlom psychickom stave, keďže prišiel počas vojny o celú rodinu: „Jemu zabili celú rodinu v Osvienčime. Celú. ‚Ja už nechcem žiť. A ty sa na mňa nespoliehaj. Ty choď študovať. Choď svojou cestou,‘ hovoril mi vtedy.“ 

Neskôr sa ale predsa len spamätal, vyhľadal Dalmu a neskôr sa vzali. Juraj Špitzer sa stal uznávaným spisovateľom, publicistom a šéfredaktorom Kultúrneho života, ktorý po okupácii v auguste 1968 zakázali. V roku 1969 dostal zákaz publikovať, čo trvalo po celé obdobie normalizácie.

Herecké obdobie

Dalma po ukončení štúdia herectva dostala angažmán na Novej scéne a následne v kabarete Tatra revue: „Strašne som sa tam chcela dostať. A vedela som, že 150 hercov z celého Slovenska sa tam prihlásilo. A ja som si povedala: ‚Mňa musia zobrať‘“

Aj ju prijali. Bolo to v auguste 1958. Kabaret Tatra revue po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy vo februári 1970 zrušili a bez miesta ostalo sedemdesiat štyri pracovníkov. Medzi nimi aj Dalma Holanová Špitzerová. Po čase išla robiť do Slovenskej televízie ako asistentka réžie. Pracovala tam jedenásť rokov, potom ju ale vyhodili s vysvetlením, že žije v prostredí, ktoré jej nezaručuje politický rast.

Po Nežnej revolúcii v deväťdesiatych rokoch založila súkromné herecké štúdio, s ktorým vyhrala medzinárodnú cenu v Paríži.

V januári 2016 dostala od prezidenta Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie. 

Dalma v čase dokumentovania žila v Bratislave. Dalma Holanová-Špitzerová zomrela 21. januára 2021.