Tibor Spitz

* 1929

  • „Tá tajná polícia alebo aj polícia išla do matrík na farách a tam skúmali, kto sa kedy pokrstil. A tak normálny človek, ktorý bol celý život katolíkom, chodil do kostola, aj jeho rodičia chodili do kostola a nikdy nepočul niečo také že by jeho starí rodičia boli nejakého židovského pôvodu, lebo aj oni chodili do kostola a robili všetko to ako každý normálny nábožný človek robí a naraz sa dozvedeli, že sú vlastne Židia. A naraz sa dozvedeli, že ich majetok bude skonfiškovaný a že oni majú byť poslaní niekde do tých sídlisk, niekde na východe ako nám povedali, kde budeme mať svoj vlastný štát a tam budeme žiť až do konca vojny. A keď Nemci vyhrajú vojnu, potom sa uvidí, čo s nami a tak ďalej. Budeme pracovať pre veľkú nemeckú ríšu ako manuálni robotníci, pomáhať vojnovému úsiliu a tak ďalej. Nikto nám nepovedal: ,Vy Židia, ideme vás zobrať niekam do nejakého koncentráku a tam vás povraždíme.‘ Keby nám to boli takto povedali, tak by pravdepodobne vznikla panika, ale nikto toto nevedel do poslednej chvíle, kým ich tam vzali do tej [miestnosti] a povedali im, že ich chcú dezinfikovať po dlhej ceste, aby sa vyzliekli a aby sa umyli. A miesto sprchy boli otrávení nejakým jedovatým plynom.“

  • „My sme museli nosiť tú veľkú žltú hviezdu, ktorá mala desať centimetrov v priereze. Potom boli takzvaní „výnimkári“, ktorí mali malú hviezdu päťcentimetrovú, obrúbenú modrým a tí sa volali hospodárski Židia. To boli Židia, ktorí boli dôležití pre národné hospodárstvo, napríklad takými boli lekárnici, lebo skoro všetci lekárnici na Slovensku boli Židia.“

  • „Najprv, ako nám pobrali majetky a zamestnania, a deti vyhnali zo škôl, a postupne sme boli hladní, bola nám zima, lebo nám pobrali šaty a ovčie kožušiny, tak naraz ten život bol taký zlý. Nesmeli sme sa rozprávať s nikým, oni sa nesmeli s nami, proste, nebolo z čoho žiť. Nebolo čo jesť a nebolo čím kúriť, my sme si chodili zbierať drevo do lesa, ale väčšina ľudí nemala tú možnosť. A potom naraz vláda povedala: ,Čo by ste mali tu žiť medzi ľuďmi, ktorí vás nemajú radi! My vás tu nechceme, my vás odvezieme do krajiny, kde budete medzi sebou. Naučíte sa remeslá a tam si môžete postaviť svoje domy, a budete pracovať, a budeme [všetci] spokojní.‘ Takže tak psychologicky nás dostali k tomu, že sme povedali: ,Výborne. Čoby sme mali tu žiť roztrúsení, keď nás nemajú radi, budeme tam žiť medzi sebou.‘“

  • „Tu bola taká dohoda, že my pôjdeme s posledným transportom, keď už Židov nebude. V tých dedinách, mestách Slovenska bola vypísaná súťaž s veľkou odmenou. Ktoré mesto už bude, tomu hovorili po nemecky „Judenrein“ – už nebude tam žiadny Žid bývať, tak vyhrá v nejakej súťaži a dostane nejakú odmenu ten starosta, to mesto. A keď už nebude v Kubíne žiadneho Žida alebo na Orave ani jeden Žid, ktorého bude treba pochovať, tak potom s tým posledným transportom by boli zobrali aj nás.“

  • „My sme sa vyvarovali deportácií aj preto, že sme sa dozvedeli už v lete v roku 1942, deportácie začali na jar, a už v lete sme sa dozvedeli, kam vlastne tí deportovaní idú. Prvá informácia bola veľmi zaujímavá. Po prvom transporte niekoľko týždňov neskoršie sme začali dostávať [pohľadnice], my sme nedostali osobne nič, lebo naši príbuzní našu adresu asi nevedeli v Kubíne, ale mnohí dostávali. Začalo to tak, že najprv odtransportovali mladých a potom začali aj rodiny, takže začali chodiť pohľadnice s tým textom: ,Príbuzným a známym a susedom... je nám tu krásne. Je to presne, ako nám povedali. Budujeme si tu spoločný život a nebojte sa, príďte za nami. Tešíme sa na vás a bozkávame...‘ A takéto pohľadnice začali chodiť z dakadiaľ tam z Poľska alebo z Ukrajiny, kde tých ľudí brali. A tie pohľadnice neprišli všetky naraz, ale každý týždeň niekto dostal jednu dve... a ľudia tomu verili a boli celkom spokojní.“

  • „My sme vyzerali takisto. Medzi Židmi bolo viacej modrookých a blonďavých - ako som bol aj ja, moji rodičia a starí rodičia - ako medzi Kubínčanmi. Eh, tam boli väčšinou hnedookí a tmavovlasí. Takže o rase nebolo ani reči a to celé bolo absolútne vymyslené. Eh, celá tá arizácia nešla podľa rasy, ale išla podľa náboženstva.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Bratislave, 24.05.2005

    (audio)
    délka: 04:01:00
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„A toto je holokaust... Bezbranný národ, mierumilovný národ okradli a aby si nemohli pýtať späť svoje majetky, tak ich aj zabili, a zabili aj ich dedičov – pre istotu.“

Tibor Spitz
Tibor Spitz
zdroj: Referát Oral history, ÚPN

Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol kantorom židovskej náboženskej obce a mama pracovala ako učiteľka. Prvým transportom v roku 1942 sa vyhli, pretože otec zastával v okolí veľmi dôležitú funkciu - pochovával Židov z celej Oravy a Tibor s bratom mu pomáhali. Podľa dohody mala byť celá rodina „presídlená“ do Poľska posledným transportom. Rodičia boli vzdelaní, ovládali viaceré reči a okrem toho, že Tiborova mama sa o mnohých hrôzach dočítala v diele A. Hitlera Mein Kampf, o realite z Osvienčimu ich informovali utečenci, ktorí podplatili strojvodcu a v železničiarskych uniformách sa dostali cez hranice. Skutočnosť, že všetci Tiborovi najbližší príbuzní boli deportovaní do koncentračného tábora ešte znásobila hrôzu a strach z vtedajšej situácie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa rozhodli ukryť v lese. Vo vykopanom bunkri prežili dlhých a krutých 7 mesiacov - od septembra 1944 do apríla 1945. Ani les však nebol tým najbezpečnejším útočiskom, pretože nebezpečenstvo im hrozilo nielen zo strany gestapákov, ale aj ukrajinských povstalcov - banderovcov, pred ktorými sa Tiborovi a jeho rodine podarilo v poslednej chvíli uniknúť. Dňa 4. apríla im dedinčania, ktorí vedeli o ich skrýši, prišli povedať, že Dolný Kubín bol oslobodený. Vzhľadom na arizáciu všetkého majetku boli nútení začať úplne od začiatku.  Tibor Spitz po vojne vyštudoval vysokú školu a stal sa odborníkom v sklárstve. V roku 1968 emigroval cez Kubu do USA, kde žije dodnes.