Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jela Sovová (* 1944)

• narodená 1. decembra 1944 v Trenčíne

• rodičia Vladimír a Ľudmila Chovanovci

• otec bol členom Vysokoškolského strážneho oddielu v SNP, chránili generálov Goliana a Viesta

• po vojne viedli kníhkupectvo, ktoré kedysi Vladimírova mama získala ako trafiku

• angažovali sa v spolku Sokol, verili v ideály demokratických princípov rovnosť-voľnosť-bratstvo

• v roku 1948 komunisti Sokol zlikvidovali a zoštátnili aj ich kníhkupectvo

• politicky sa nikdy neangažovali, ale sokolské princípy neopustili ani v neslobode režimu

• vďaka Jelinmu otcovi mohol syn Jána Goliana Ivan vyštudovať strednú školu

• kníhkupectvo a dom Chovanových boli častým miestom stretávania sa významných osobností

• Jela vyštudovala telesnú výchovu a slovenský jazyk, učila deti a študentov

• politicky sa nikdy neangažovala, no rodina bola často v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti

• po roku 1989 sa s otcom pričinila o reštitúciu budovy sokolovne a obnovenie činnosti Sokola v Trenčíne, spolu zostavili aj históriu Sokola pri 80. a 100. výročí jeho založenia

• dnes má Sokol v Trenčíne viac ako 300 členov a Jela v ňom vedie cvičenia malých detí

Jela Sovová sa narodila 1. decembra 1944 v Trenčíne Ľudmile a Vladimírovi Chovanovým. Bolo to v čase druhej svetovej vojny. Otec, ktorý pôsobil v SNP ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu, už v tom čase nebol doma. Mama žila v Podlužanoch, kam sa z Trenčína utiahla celá rodina pred ostreľovaním, ale aj pred prípadnými atakmi gardistov. Dvojičky sa vypýtali na svet akurát v čase, keď bol otec Vladimír v SNP v horách v okolí Banskej Bystrice. K prvorodenej dcére Ľubici tak pribudli Jela a jej sestra Tatiana.

Počiatky Sokola v Trenčíne

Vladimír Chovan, Jelin otec, sa narodil 31. januára 1913 v Ružomberku. Rodina jeho otca pochádzala z Palúdzky. Mama, ktorá vyrastala v rodine evanjelického farára, bola ako mladé dievča bola na skusoch na Liptove, kde sa zoznámili. Čoskoro po Vladimírovi do rodiny pribudol aj mladší brat Július.

Mladá rodina však zostala bez otca, ktorý musel narukovať do prvej svetovej vojny, kde padol. Mama v tom čase pracovala v slovenskom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, no ako vdova s dvomi malými deťmi to mala veľmi náročné. Chcela sa vrátiť bližšie k rodine, a tak jej ako vojnovej vdove pridelili trafiku. V Trenčíne si v roku 1925 otvorila pri evanjelickej fare malé papiernictvo hneď vedľa reálneho gymnázia, dnešného Gymnázia Ľudovíta Štúra. Pani Chovanová, zvyknutá na učenú spoločnosť a vzdelancov, papiernictvo čoskoro rozšírila na kníhkupectvo, ktoré sa časom stalo symbolom dobrej spoločnosti, kvalitnej kultúry a zdrojom vzdelanosti nielen v Trenčíne, ale aj v širšom okolí.

Bratov Vladimíra a Júliusa Chovanovcov navyše uchvátilo sokolské hnutie, ktoré propagovalo myšlienky voľnosti, rovnosti a bratstva. Sokol bol v Trenčíne založený vo februári 1919. Z finančných zbierok a darov v roku 1935 postavili sokolovňu. Bratia Chovanovci patrili medzi významných členov a podporovateľov Sokola v Trenčíne. Mladší Július dokonca telovýchovu vyštudoval a stala sa jeho celoživotným poslaním. Svojou systematickou činnosťou sokoli skĺbili telovýchovné, spoločenské a vzdelávacie aktivity a položili základy slovenskej občianskej spoločnosti v Trenčíne. Myšlienky prof. Miroslava Tyrša, zakladateľa sokolského hnutia, v tej dobe predstavovali nielen pozdvihnutie fyzických zdatností, ale aj rozvíjanie kultúrnej a spoločenskej stránky spoločnosti. Sokolské hnutie malo obrovský vplyv aj na vtiahnutie žien do spoločenského diania, ktoré bolo do tej doby veľmi opomínané.

Vysokoškolský strážny oddiel

Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky a v čase druhej svetovej vojny už demokratické a pokrokové princípy Sokola neboli režimom akceptované. Sokolovňu okupovala Hlinkova garda a Sokol ako organizáciu zrušili. Verejne spálili množstvo odbornej literatúry aj celý sokolský archív.

„Otec to veľmi ťažko niesol. Prešiel s celou skupinou dorastencov do KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) a začal pracovať na odboji. Úlohy pre odbojovú prácu riadil politik Milan Polák a centrom odbojovej činnosti sa stalo kníhkupectvo Chovanová,“ približuje Jela otcove začiatky v odboji.

V tom čase už Jelin otec viedol mamino kníhkupectvo a Július pracoval v Telovýchovnom ústave FF UK v Bratislave. Už v roku 1943 študenti bratislavských vysokých škôl vyjadrovali nesúhlas s vtedajším politickým systémom. Obaja bratia verili v myšlienky demokracie a zapojili sa do odboja proti ľudáckeho režimu a príprav a organizácie SNP.

V Trenčíne vtedy pôsobil aj mladý, ambiciózny a zásadový štábny dôstojník Ján Golian, ktorého Vladimír zoznámil s predstaviteľmi formujúceho sa odbojového hnutia. Z odhodlaných vysokoškolákov a sokolov sa okolo bratov neskôr sformoval Vysokoškolský strážny oddiel (VSO) s krycím menom Vladimír. Bratia Vladimír a Július odišli s oddielom do Banskej Bystrice a na Donovaly, kde pôsobili ako Štábna rota veliteľstva 1. ČSA. Po potlačení SNP sprevádzali na ústupe do hôr generálov Goliana a Viesta.

Nádych slobody po vojne

Jelin otec Vladimír svoje novonarodené dcéry prvýkrát videl až po viac ako pol roku, keď sa po skončení vojny v auguste 1945 konečne vrátil naspäť k rodine do Trenčína. Neskôr do rodiny k trom dcéram pribudol ešte syn Branislav.

Po vojne sa Jelin otec stal členom Revolučného národného výboru v Trenčíne a pokračoval v práci v kníhkupectve. To sa opäť stalo miestom stretávania sa vzdelaných ľudí z Trenčína a okolia. S ostatnými sokolskými „bratmi a sestrami“ taktiež obnovili činnosť Sokola v Trenčíne. Oživili tradíciu kultúrnych, spoločenských a vzdelávacích podujatí, no najmä sa vrátili k telovýchove ľudí všetkých vekových kategórií.

„Ako malé deti sme chodili do Sokola, tam bolo bábkové divadlo. Na poschodí, teraz je tam klubovňa a taká malá telocvičňa. Bábkové divadlo hrávali dorastenci pre deti vždy v sobotu, potom mávali čaj o piatej. Najviac si pamätám na predstavenia s Gašparkom a potom na krásne obrovské bábky s veľkými výraznými očami. Divadlo bolo veľmi pekne vybudované. Ešte kedysi dávno dostal Sokol z Olomouckej župy do daru krásne bábky, drevené vyrezávané. Všetko to potom skapalo...“ spomína Jela na chvíľkové fungovanie sokolovne po vojne.

Pre vojnou unavených a ponížených ľudí boli sokolské myšlienky ako svieži závan slobody a znovuzrodenia. Pokračovalo sa v stavbe lodenice a v budovaní rekreačného strediska v Holbovej. Sokolovňa bola plná nadšených cvičencov, pripravujúcich sa na XI. všesokolský zlet v Prahe v roku 1948.

Udalosti nasledujúce po komunistickom prevrate vo februári 1948 však vyústili do zákazu Sokola a ich majetok bol zoštátnený. Odbornosť a dobrovoľnosť nahradila neodbornosť, príkazy a vazalstvo.

Nástup ďalšieho nedemokratického režimu

Demokratické zásady sa po víťazstve komunistov opäť stali nepohodlnými a predstavitelia nastupujúceho režimu sokolovňu zavreli.

„Po tom 1948 nastali opäť zlé časy. Otec Rusov poznal z Povstania, vedel, akí sú. On obchod predvídavo daroval Matici slovenskej. Čiže potom ani z reštitúcie nebolo nič. To bolo matičné kníhkupectvo,“ spomína Jela na otcovo rozhodnutie. Jelin otec nemal dobré skúsenosti s Rusmi z Povstania a nedôveroval im. Často spomínal, že keby nemal mozole na rukách z cvičenia na hrazde, tak by ho bez váhania zastrelili.

Jela s rodičmi, súrodencami a starou mamou bývali vedľa evanjelickej fary, kúsok od kníhkupectva. Po nástupe komunistického režimu kníhkupectvo Matici zoštátnili a z Jeliných rodičov sa stali zamestnanci. Slovenská kniha, národný podnik, ako sa po novom kníhkupectvo Chovanových volalo, však bolo aj naďalej centrom dobrej spoločnosti a šírenia kultúry v Trenčíne. „Bolo to najlepšie kníhkupectvo. Najviac predali, otec bol veľmi empatický a vedel to. Tam boli schôdzky ľudí, tam sa stretli, povyprávali. Mali obrovský obrat, zásobovali knižnice. Otec bol taký, že keď niekto hľadal knihu a nebola, tak on to zohnal. Lekári, právnici, také špeciálne, to všetko mali na ruke,“ spomína Jela na kníhkupectvo.

„Otec mal so študentmi, čo boli takí šikovní, dohodu. On im požičal knihu, prečítali a potom mu museli o tej knihe porozprávať. Čiže on keď mal zákazníkov, tak už sa vedel vyjadriť k tej knihe,“ približuje Jela otcov prirodzený obchodný talent. Jela so súrodencami chodili do školy k sestričkám, doma pomáhali v domácnosti a so starostlivosťou o starú mamu. V byte Jeliných rodičov sa za stolom preberali všetky aktuálne politické a spoločenské témy a deti boli toho prirodzenou súčasťou. Pamätá si aj na ťažké obdobie, keď zoštátnili krajčírsku dielňu a ovocný sad starých rodičov v Starej Turej. Deti všetko vnímali, rodičia ich od ničoho nestránili.

Ťažké päťdesiate roky

V ťažkých rokoch Jela a jej rodina žili navonok utiahnuto a veľmi skromne, no vždy boli u nich prítomné hodnoty ako demokracia, čestnosť, láska k športu, literatúre a kvalitné medziľudské vzťahy. Prirodzene tak nasávali spoločenské postoje komunity vtedy už zaniknutého Sokola. Všetci súrodenci sa venovali športovej gymnastike a lyžovaniu.

Chodili sme na tréningy gymnastiky do pedagogického gymnázia, tieto tréningy viedli cvičitelia sokoli, aj môj otec,“ približuje Jela. Zo svojho si detstva pamätá osobnosti ako Ján Halaša, Jozef Branecký či Ján Smrek. Dobré vzťahy udržiavali aj s pani Golianovou a jej synom. Ich syn Ivan mal problémy dostať sa kvôli svojmu pôvodu do školy. Vladimír Chovan mu vybavil štúdium na Strednej škole stavebnej v Trenčíne. Jela, jej súrodenci a Ivan boli v podobnom veku, tak si rozumeli a často sa stretávali.

Päťdesiate roky minulého storočia poznačili aj rodinu Chovanových. „U nás sa všetko za stolom preberalo, všetko sme vedeli. Boli sme informovaní. Žiadne zásterky. Raz jeden známy hovorí otcovi: ‚Vieš čo, daj si pozor na deti!‘ Lebo sme išli po ulici a my sme tiež politizovali. Že daj si pozor! My sme v tom žili,“ spomína Jela na atmosféru ťažkého politického obdobia, keď sa v hľadáčiku predstaviteľov štátnej moci ocitol aj jej otec. Vedel, že ho ako bývalého odbojára sledujú, no dával si veľký pozor. Nikdy svojím prenasledovateľom neponúkol žiadnu zámienku na to, aby ho nejakým spôsobom perzekvovali. Jela si pamätá na istého pána Trnavského, otcovho priateľa. Zavreli ho na 17 rokov do väzenia vraj iba za to, že bol ako príslušník Československej armády Edvardovi Benešovi na pohrebe.

Jelina najstaršia sestra tancovala v Lúčnici a odišla študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu do Bratislavy, brat z ôsmej triedy odišiel do Prahy študovať ekonómiu a zahraničný obchod a sestra dvojička na gymnázium. Jela si vybrala priemyslovku, ale nepodarilo sa jej to hneď. „Otcovi povedali: ‚Pán Chovan, všetky deti vám nemôžu študovať!‘ Tak som šla na odevnú učňovku a až po roku som išla na priemyslovku. Ale bavilo ma to. Šitie, móda, oblečenie. Doma sa veľa robilo a šilo. Vedela som však, že ako zamestnanie to nechcem, že to nie je moja cesta. Tak som išla potom študovať slovenský jazyk a telesnú výchovu do Trnavy,“ spomína Jela na kľukatú cestu za vzdelaním.

Premárnená príležitosť a august 1968

Po skončení vysokej školy sa Jela zamestnala ako učiteľka telesnej výchovy a slovenského jazyka v Drietome a pracovala aj na Okresnom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu v Trenčíne. Spomína si na otepľovanie a závan slobody v podobe Alexandra Dubčeka a jeho predstavy socializmu s ľudskou tvárou.

„Škoda, že sa to vtedy nepodarilo, v tom 1968. Vtedy mali tí ľudia ešte dajaké poznatky, aj zažité veci z demokracie. Ešte boli v plnej sile, teda už za vrcholom, ale ešte v plnej sile. Keby tí Rusi neboli prišli, keď Dubček bol, že by sa to trošičku bolo demokratizovalo, to zriadenie. Ešte sa dalo veľa zachrániť. Lebo až potom sa veľa vecí zničilo. Hlavne ľudský potenciál,“ spomína Jela na obdobie pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v auguste 1968, keď všetky nádeje na demokratizáciu spoločnosti a obnovu Sokola opäť zhasli.

„Na rok 1968 si spomínam. To sme bývali ešte pri tom kostole. Tank a jeho hlaveň rovno do nášho okna mieril. Bolo to ‚o hubu‘ všetko. Potom bola tá doba blbá, aj na škole sme všelijaké práce museli písať. Všelijaké tie blbosti, až sa človeku žalúdok dvíhal. Tie neprávosti,“ spomína Jela. Vystrašená Jelina mama sa bála o brata, ktorý v tom čase študoval v Prahe. Otec to bral veľmi triezvo a s rozumom. Mal skúsenosti s Rusmi ešte z Povstania, takže zostával v strehu, čo od nich môžu čakať.

„My sme žili v určitej bubline. Ľudia s rovnakým názorom podporovali veci, ktoré boli dobré a v poriadku. Ale nasilu sa nič nerobilo. Lebo do politiky vstupovať títo ľudia nechceli, to bolo absurdum. Tak žili svoj poctivý normálny život a mali vlastné vzťahy medzi sebou. A čo mali robiť?!“ zamyslí sa nad obdobím neslobody dnes Jela.

Veľa času trávili na chate na Holbovej. Žila tam taká veľká sokolská rodina. Spoločný pozemok je v podielovom spoluvlastníctve jednotlivcov, väčšinou sokolov. Viacerí si tam po vojne postavili svoje chaty. V ich blízkosti však čoskoro vyrástli ďalšie chaty, ktoré vlastnili „spoľahlivé“ a s režimom spriaznené osoby, aby mohli dávať pozor na bývalých predstaviteľov sokola, či predsa len neorganizujú nejakú protištátnu činnosť. Sokolskú chatu po februári 1948 zoštátnili, vlastníci sa menili jeden za druhým. Dnes je z nej len ruina.

Spoločenské zmeny a nesúhlas s vedením

V období normalizácie sa zmenil život aj Jele. Mladá učiteľka telesnej výchovy a slovenského jazyka sa vydala. Za manžela si vzala trénera lyžovania Alana Sovu. „Spolu sme viedli v Detskom mestečku v Zlatovciach lyžiarsky oddiel detí. Všestrannú prípravu, kondičné aj špeciálne cvičenia. Keď na zasneženej Javorine 20 detí zvládne svoju prvú lyžiarsku skúsenosť, je môj výnimočný zážitok na celý život. Deti dostanú do života nový rozmer,“ s nadšením spomína Jela.

Potom nastúpila na športové gymnázium v Trenčíne ako učiteľka telesnej výchovy a slovenského jazyka. Ako matka dvoch malých detí mala náročný rozvrh. Učila nulté hodiny a viedla dvojfázové tréningy detí.

Spomína si na obdobie náročnej spolupráce s trénermi. Od nich sa vyžadovali len výkony, podľa toho boli aj hodnotení. Tréneri však boli slabo odborne pripravení. „Tréneri nepochopili, že to dieťa je človek a raz bude tiež len normálny človek. Z tých 30 detí v triede budú koľkí profesionáli? Jeden? Dvaja? A tí ostatní čo? Bola som obyčajná učiteľka, to vôbec neprichádzalo do úvahy – radiť im. Takže, bolo to na surovo. K tým detičkám to bolo necitlivé. Tí tréneri nedostali do vedomia to, čo mali vedieť. Vzdelanie nebolo tak zabezpečené, aby bolo adekvátne k činnosti s deťmi a mládežou,“ spomína Jela na časy, keď kvalita vzdelania bola podriadená správnej politickej orientácii. Vtedajšie vedenie športu sa sústredilo len na výkonnostný a vrcholový šport a idea športu pre široké vrstvy obyvateľstva v intenciách sokolských zásad bola úplne vytlačená na okraj.

Jela sa do straníckych vecí nezapájala a venovala sa svojej práci s deťmi. V tom videla zmysel. Chvíľu pracovala aj vo výbore Slovenského zväzu rekreačnej telesnej výchovy a športu, mala na starosti lyžovanie. Počula a videla, ako sa tam šafári. Nevedela sa stotožniť s neprofesionálnym a najmä politickým vedením zväzu a odišla odtiaľ. „Veľa záleží od ľudí, akí sú. Ja radšej bočím od takých, ktorí nemajú širší pohľad na problém,“ konštatuje po rokoch Jela.

Zmena režimu a obnovenie Sokola

Nežná revolúcia v novembri 1989 opäť priniesla nádej na zmenu. Jela vtedy ešte pôsobila na škole a pamätá si, ako zástupkyňa riaditeľa skartovala akési dokumenty. V októbri 1990 bola opäť zaregistrovaná Telovýchovná jednota Sokol a 1. februára 1991 prebrali budovu naspäť od futbalového TTS Trenčín, ktorý ju dovtedy užíval.

Myšlienky obnovy Sokola sa s nadšením ujala Jela s otcom. „Iniciatívy sa chytil otec aj ja. Otec už mal vtedy veľa rokov, pomáhal hlavne organizačne. Podali sme žiadosť na reštitúciu. Na ustanovujúcej schôdzi sa stretlo 80 ľudí, prevažne starší. Viac-menej ja som sa angažovala, lebo ja som zostala v Trenčíne. Začínali sme na troskách, bez finančných prostriedkov, s hŕstkou nadšencov. Otec začal spracovávať celú históriu. Ja som chodila za ľuďmi, kto si čo pamätá, po archívoch,“ spomína Jela na obdobie obnovenia Sokola v Trenčíne.

Odvtedy sa naplno venuje trenčianskemu Sokolu. S obnovou činnosti jej veľmi pomáhal aj manžel Alan. Sokoli obnovili zničený interiér aj exteriér budovy sokolovne. Pri príležitosti 50. výročia SNP obnovili aj pamätnú tabuľu venovanú sokolom, ktorí zahynuli počas druhej svetovej vojny. Domáceho odboja sa zúčastnilo 63 členov trenčianskeho Sokola, vrátane armádneho generála Jána Goliana, ktorého pre odboj vybrali a pripravili práve trenčianski sokoli. Jela spolu s otcom zostavila publikáciu o histórii Sokola a k stému výročiu založenia vydali druhú knihu.

Dnes má trenčiansky Sokol 300 aktívnych členov cvičiacich v ôsmich oddieloch a vďaka výbornému tímu dobrovoľníkov aj kalendár plný aktivít. Jela Sovová stále aktívne vedie cvičenie najmenších detí.