PhDr. Eva Šothová

* 1961

  • „No a systém bol asi taký, že sme sa mohli stretávať iba s ľuďmi z ambasád socialistického tábora, čiže s nikým iným, dokonca ani s Rumunmi sme sa nemohli nejako stretávať alebo komunikovať. Bol nedostatok potravín, lebo to bolo obdobie, keď Ceaușescu úplne najviac šetril a mali strach aj tí pracovníci, rumunskí pracovníci, ktorí pracovali na ambasáde ako pomocný personál. Nechceli veľmi rozprávať, nesmeli, no ale viem, že ja neviem... plyn mali iba dve hodiny večer napríklad, alebo elektrinu. Nesmeli používať chladničky, iba jednu štyridsaťwattovú žiarovku, mohli používať studenú vodu. Veľmi ťažké podmienky. V nemocniciach napríklad v zime bábätká, ktoré sa narodili, tak ich ohrievali fľaškami s teplou vodou. Ukazovali už potom po revolúcii v správach, ako ľudia vlastne v bytovkách majú zamrznutú vodu v toaletách.“

  • „A naozaj to začalo toho 15. decembra, keď Securitate – tajná služba mala potrebu odvolať tohto kňaza a ľudia sa postavili za neho a začali vlastne potom tie demonštrácie a veľké štrajky. Ináč, Temešvár je nádherné mesto tiež s veľkými bulvármi, s námestím, takže tam to naozaj už hraničilo s dosť nebezpečnou situáciou, ktorá nakoniec zostala ako tragická udalosť, pretože boli nasadené tanky, vojaci a ostrá streľba, z lietadiel sa strieľalo, z vrtuľníkov. Tam dokonca bol taký príbeh jednej mamky, ktorá doma ozdobovala vianočný stromček, lebo to už bolo tesne pred Vianocami, kde odrazená guľka v podstate ju zabila. Doteraz nie sú presné informácie, koľko ľudí zomrelo. Utajuje sa to. Dodnes nie je vyšetrené ani upresnené, koľko ľudí bolo zabitých aj v Bukurešti.“

  • „On (Nicola Ceaușescu, pozn. ed.) sa snažil hneď utiecť, čiže on utiekol a hneď boli nasadené v podstate aj tanky a obrnené autá a naozaj my sme z okna videli aj kaluže krvi pred ambasádou. Ale v živote nezabudnem na to, ako išli tie tanky a strieľali do do davu ľudí a prevalcovávali vlastne tie Dacie, ktoré boli odparkované po okrajoch. To bol hrozný pohľad. To sa nedá zabudnúť. Ale v televízii ešte stále, Ceaușescu ušiel, a v televízii ešte stále išiel program oslavných piesní a básní na Ceaușesca.“

  • „V podstate sa strieľalo ešte každú noc a veľmi. Na Vianoce sa strieľalo úplne najviac. Na tie Vianoce v živote nezabudnem, ja si vždy tak trošku poplačem, lebo Vianoce mi naozaj pripomínajú neskutočnú streľbu. Nemali sme potraviny, nemali sme nič, čiže ja som piekla chlieb a chlapci nespali celé noci, pretože v tom betónovom meste sa ozývalo všetko neskutočne. Tam boli porozbíjané výklady, naozaj, kaluže krvi na cestách, na tých bulvároch. Ale ráno nabehli autá, všetko sa umývalo, zasklievali sa výklady obchodov, no a v noci sa znova strieľalo, čiže bolo to ťažké a tú streľbu sme počuli tým, že oni mali zbrane, streľbu sme počuli ešte ešte pol roka v noci, kedykoľvek.“

  • „My sme vedeli, že je tam ťažko, tak sme si zobrali zásobu - sušené polievky, všetko, čo mohlo byť sušené alebo aj z oblečenia, čiže takto sme sa stravovali. Potom sme to aj predávali týmto ruským študentom. Taký milý zážitok bol, my sme bývali v izbe na šiestom poschodí a vlastne celý internát bol plný švábov, tarakanov. Takže toho bolo plno, večer, keď sme zhasli, tak to začalo šušťať a liezli po nás, takže sme pol roka spali pri rozsvietených svetlách. No a pobehovali tam ešte aj myšky, škrabkali za radiátorom, takže tiež sme vymýšľali všetko možné, ako ich odchytiť. A neviem, či môžem hovoriť, na toalete sme mali takú malinkú myšku, veľmi milú, tak sme ju pomenovali Nina Pavlovna. No a keď sme išli na toaletu, tak sme sa rozprávali s Ninou Pavlovnou.“

  • „Keď sa to stalo, my sme zhodou okolností boli u rodičov a boli sme na Domaši. Manžel sa išiel okúpať, a keď vyšiel z vody, bola zvláštna obloha do oranžova, veľmi žiarilo slnko. Netušili sme, nevedeli, veď informácie neboli, vlastne oneskorené boli informácie, že sa to zverejnilo až o niekoľko dní, ale on vyšiel z vody a hneď sa mu urobili pľuzgiere po celom tele. Takže sme išli potom domov a netušili sme, nevedeli sme, čo to je. No až potom neskôr, vlastne, až keď sme prišli do Rumunska, tak sme zistili, že v Rumunsku všetci ľudia dostávali buď jódové injekcie alebo jódové tabletky. O tehotné ženy bolo postarané. U nás nič. Ja som vlastne odišla do Prahy a vlastne ani v Prahe nebolo postarané o tehotné ženy a ani o nikoho.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 11.05.2023

    (audio)
    délka: 02:45:22
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Veľmi si prajem, aby boli dobro, slušnosť, pokoj a mier medzi ľuďmi

Skladanie pionierskeho sľubu, Tokajík,1968.
Skladanie pionierskeho sľubu, Tokajík,1968.
zdroj: archív pamätníka

Eva Šothová sa narodila 4. marca 1961 v Prešove v rodine Jozefa Ivaniska (1935) a Ireny Ivaniskovej, rod. Zajkotnej (1940). Dedko z maminej strany bol starostom v obci Valkovce v okrese Svidník, babka Mária bola v domácnosti. Starý otec Michal z otcovej strany bol obuvníkom v dedinke Lascov v okrese Bardejov. Stará mama Mária sa starala o domácnosť. Obe rodiny žili najmä z toho, čo si sami dochovali a dopestovali a viedli aktívny spoločenský a náboženský život. Druhá svetová vojna sa priamo nedotkla ani jednej z rodín. Počas kolektivizácie prišli o svoje pozemky, lesy aj hospodárske zvieratá, ktoré museli odovzdať družstvu. Babička potom pracovala v Poľnohospodárskom družstve Lascov až do svojho dôchodku. Obaja rodičia po skončení školy pracovali v spotrebnom družstve Jednota, kde sa zoznámili, a v roku 1960 zosobášili. Eva začala základnú školu navštevovať v roku 1967, pokračovala na gymnáziu a po maturite sa prihlásila na filozofickú fakultu v Prešove. Vyštudovala učiteľstvo v odbore dejepis a ruština a nastúpila na miesto učiteľky v Bardejove. Po dvoch rokoch odišla do Prahy za manželom Jánom, ktorý pracoval na Federálnom ministerstve zahraničných vecí. V rokoch 1986 – 1989 učila na dvoch pražských základných školách. V lete v roku 1989 sa ako manželka 1. tajomníka na veľvyslanectve ČSSR dostala na ambasádu do Bukurešti, kde v decembri 1989 zažila rumunskú revolúciu. V rokoch 1991 – 1993 tu bola riaditeľkou Základnej školy pri Československej ambasáde a v jednotriedke učila slovenské a české deti od prvého do piateho ročníka. Rozdelenie Československa a s ním spojené rozdelenie veľvyslanectva zažila ešte v Rumunsku. V lete 1993 sa s rodinou vrátili na Slovensko. Po dvoch rokoch strávených v Bratislave sa Evin manžel v roku 1995 stal zástupcom veľvyslanca v Paríži a rodina odišla do Francúzska. V roku 2002 sa opäť vrátili do Rumunska a na tejto misii zotrvali do roku 2007. Od návratu na Slovensko sa Eva venovala pedagogickej činnosti.