Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Slúka (* 1924)

• narodený v roku 1924

• počas Slovenského národného povstania vstúpil do partizánskeho oddielu „Sitno“

• zúčastnil sa bojov pri Handlovej, Žiari nad Hronom, podieľal sa na rôznych diverzných akciách v Štiavnických vrchoch

• s oddielom zostal až do jeho rozpustenia po skončení II. svetovej vojny v máji 1945

• neskôr sa stal vojakom z povolania, kde dosiahol hodnosť podplukovníka

Osemnásťročný do povstania v partizánskom oddiele „Sitno“

Pavel Slúka sa narodil v roku 1924 v banskoštiavnickom regióne. Po vypuknutí Slovenského národného povstania prišli aj k nim do dediny nemeckí vojaci. Najskôr sa spriatelil s jedným z nich, s ktorým sa - ako so sudetským Nemecom - dohovoril po česky. Neskôr ale začali byť tieto kontakty pre Pavla nebezpečné, keďže doma ukrýval pušku od partizánov. Radšej tak zvolil útek do hôr a na jeseň 1944 sa pridal k partizánskemu oddielu „Sitno“.

Ten bol založený už v roku 1942. Jeho prvý veliteľ Ladislav Exnár sa však Slovenského národného povstania nedočkal, ako opisuje Pavel Slúka: „Žandári a Ústredná štátna bezpečnosť po ňom stále pátrali, až sa im ho podarilo zatknúť. Pri prevoze z Banskej Bystrice do Bratislavy, kde ho mali súdiť, vyskočil z rýchlika a strážcom unikol. Bola na neho vypísaná odmena 20 000 korún. Na jednej z ilegálnych schôdzí vo Dvorníkoch pričinením zradcu ho 4. apríla 1944 zatkli znovu. Bol odvlečený do koncentračného tábora Mauthausen, kde zomrel. Potom prevzal velenie nad partizánskou skupinou Jozef Jusko.“

Neprešlo veľa času, kým sa Pavel mohol zúčastniť boja. Oddiel sa spolu s ďalšími partizánskymi skupinami podieľal na obrane doliny rieky Hron pri Žiari nad Hronom. V týchto miestach bola nasadená aj elitná bojová skupina SS Schill: „Bojovým krstom prešiel oddiel Sitno v septembri 1944 pri Handlovej. Ďalším rozkazom sme sa presunuli na obranu Žiaru nad Hronom. Mesto bolo bránené výlučne partizánmi. Nemci 3. októbra 1944 po intenzívnejšej bojovej príprave zahájili na Žiar útok bojovou skupinou Schill. Nemci ale boli odrazení. Dokonca sme prešli do protiútoku, ukoristili štyri mínomety, 25 pušiek a nepriateľovi spôsobili citeľné straty. Hrozilo nám však obkľúčenie, a preto bol vydaný rozkaz k ústupu cez Kremnicu až do Kováčovej. Tu sa dostal k oddielu sovietsky partizán poručík Nikolaj Rumjancev. Okrem toho sa oddiel rozšíril o ženy-ošetrovateľky.“

Akcie v tyle nepriateľa a prepad partizánskeho tábora jednotkou Edelweiss

Neskôr bol oddiel stiahnutý z priamych bojov a od Kováčovej prevelený na prechod do tyla nepriateľa v Štiavnických vrchoch. Partizáni podnikali rôzne diverzné akcie a vykonávali spravodajskú činnosť o pohybe vojenských jednotiek nepriateľa: „Prešli sme cez Hronskú Dúbravu až do Banskej Štiavnice. V okolitých obciach sme nadviazali kontakty so širokou skupinou zásobovačov a informátorov, vybudovanú ešte za pôsobenia Ladislava Exnára. Základňu sme založili na Počúvadlianskom mlyne, odkiaľ sa podnikali akcie do širšieho okolia. Najúspešnejšiu vykonala skupina v priestore nad Štiavnickými Baňami, kde boli zničené dva autá a zabitých asi 15 nemeckých vojakov. Podarilo sa ujsť len jednému motocyklu.“

Lokalita partizánskej základne však bola prezradená. V rámci eliminácie ozbrojeného odporu v slovenských horách prepadla skupinu v jednu novembrovú noc neslávne známa protipartizánska jednotka Edelweiss, na ktorej zločinoch sa aktívne

podieľali aj Slováci: „V noci 23. novembra 1944 bol oddiel v Počúvadlianskom mlyne prepadnutý asi 300-člennou protipartizánskou jednotkou Edelweiss. Zhodou okolností sa čas prepadu prekrýval s príchodom dvoch sovietskych dôstojníkov, ktorých priviedli k oddielu obyvatelia Devičian. V dobe prepadu bolo v Mlyne asi 22 partizánov, z toho 4 ženy. V boji padli dvaja, osem bolo zajatých. Nám ostatným sa podarilo presunúť do Devičian. Fašisti následne Počúvadliansky mlyn vypálili.“

Časť partizánov, ktorým sa podarilo ujsť, sa opäť stmelila do skupiny. V zimných novembrových podmienkach boli nútení hľadať nové útočisko, čo bolo stále ťažšie, pretože lesné chaty a zruby boli Nemcami systematicky likvidované. Nakoniec sa to ale podarilo: „Novou základňou oddielu po tomto prepade sa stala lesnícka chata Žobráčka. V tomto období sa oddiel podieľal na získavaní správ o nepriateľovi a odovzdával ich ilegálnemu pracovníkovi s krycím menom ,Inžinier’. Ten mal pomocou rádiostanice spojenie so Sovietskou armádou. V polovici decembra 1944 sme sa presúvali po Štiavnických vrchoch smerom ku Kozárovciam. Veliteľ prieskumu hlásil Juskovi, že v škole v Rybníku je ubytovaná jednotka maďarských vojakov. Veliteľ rozhodol na nich zaútočiť. V noci asi 14 partizánov obkľúčilo budovu, odzbrojili dvoch strážnych a zajali 30 mužov. Jusko im povedal, aby si zohnali civilný oblek a rozišli sa domov, pretože to boli väčšinou starci. Vďaka tomuto prepadu sme získali zbrane a muníciu.“

Činnosť do príchodu frontu

Napriek sťaženým podmienkam už onedlho po odzbrojení maďarských vojakov slávil oddiel ďalší bojový úspech. Presunuli sa južnejšie od Banskej Štiavnice, bližšie k Leviciam. Partizáni na čas obsadili obec Pukanec, ale pre blížiacim sa frontom a nemeckými vojskami ho nebolo možné udržať. Nakoniec bol začlenený do obranného postavenia Červenej armády pri Devičanoch. „O dva dni neskôr sme prepadli v Gondove skupinu nemeckých poľných žandárov, pričom niektorí boli zajatí a odvedení na Žobráčku. V druhej polovici decembra sa už približovala fronta a fašisti ustupovali. Presunuli sme sa do Devičian, kde sme po krátkom boji rozbili skupinu fašistov a niekoľkých aj zajali. Následne sme obsadili Pukanec, kde sme odzbrojili miestnu skupinu Domobrany a vyslobodili zo zajatia jedného partizána z Devičian. Väznili ho v pivnici a jeden aktívnejší z domobrancov ho aj týral. Ubytovali sme sa v zasadačke obecného domu a na veži evanjelického kostola sme mali pozorovateľňu. Zakrátko sa rozpútali v okolí Pukance frontové boje a nakoľko partizáni nemohli čeliť nemeckému útoku, stiahli sa opäť do Devičian, kde už bola vtedy Sovietska armáda. Oddiel bol začlenený do obranného postavenia Červenej armády na kopci Bukovec nad Devičanmi. Ležali sme tam celú noc v snehu a čakali na útok Nemcov.“

Vojna konečne skončila

Po boku Červenej armády sa partizáni už dočkali aj konca vojny. Plnili úlohy v meste Levice a ešte aj na jar 1945 zasahovali pri obrane proti nemeckému narušeniu frontu: „Koncom decembra sa front na tomto úseku stabilizoval a oddiel Sitno bol začiatkom januára odvelený do Levíc. Tam sme boli ubytovaní na bývalom maďarskom policajnom veliteľstve. V meste sme spolu so Sovietmi vykonávali hliadkovú činnosť. Po prelomení frontu fašistami pri Kozárovciach 16. februára 1945 bol oddiel Sitno začlenený do obranného postavenia Sovietov na Kusej hore. Tu na nás útočili dve nemecké lietadlá. Vzhľadom na dobre vybudovanú obranu sme nemali žiadne straty na životoch.“

„V tomto čase bola zorganizovaná v Leviciach z miestnych dobrovoľníkov samostatná československá jednotka, do ktorej bol začlenený aj partizánsky oddiel Sitno. Príslušníci jednotky plnili rôzne úlohy strážnej a hliadkovej služby. Po jarnej ofenzíve 25. marca 1945 postúpila fronta ďalej na Vráble a Nitru. Po skončení vojny v máji 1945 boli najmä mladí príslušníci oddielu, medzi nimi aj ja, prepustení do civilu, pretože sme ešte nepodliehali vojenskej povinnosti. Tak zakončil svoju cestu aj partizánsky oddiel Sitno.“

Pavel Slúka tak zostal s oddielom až do jeho rozpustenia na konci vojny, v máji 1945. Následne bol prepustený do civilu. Neskôr však vstúpil ako profesionálny vojak do Československej armády, odkiaľ odišiel do dôchodku s hodnosťou podplukovníka.