prof. PhDr. Soňa Šimková

* 1944  †︎ 2024

  • „Keď som sa vnorila do Bratislavy, dostala som prvotný civilizačno-kultúrny šok. Zrazu som videla jedno sivé mesto. Sivé budovy, sivý olovený oblak visiaci nad Bratislavou. A videla som sivých zachmúrených ľudí. Vidieť tie tváre bolo šokujúce. Švajčiari to majú povinné – sa usmievať, tu to bol pravý opak. Keď som videla tých smutných ľudí, bolo mi jasné, že som padla do jamy levovej a že sa z nej už nedostanem. Čakali ma veľmi ťažké pomery a podmienky, pretože som nemala nič. Nemala som byt, zamestnanie, rodinu, manžela. Jediné, čo mi zostalo, bola svokra a svokor a dvaja súrodenci môjho muža. Keď som to rozprávala Jánovi Ladislavovi Kalinovi, ktorý bol humorista, tak povedal: „Však ty si sa vlastne vrátila k svokre. Druhí odídu od muža k mamičke, a ty si od muža odišla k svokre.“ Fakticky oni ma podržali, keďže som nemala kde bývať, zobrali ma k sebe späť.“

  • „Milan Šimečka vymyslel, že by chcel usporiadať jedno tajné stretnutie v Bratislave s Ludvíkom Vaculíkom a Ivanom Klímom. Dvaja najpoprednejší spisovatelia obrodného procesu, Vaculík napísal spis 2000 slov, ktorý podpísali vtedy masy umelcov, Ivan Klíma takisto skvelý spisovateľ, obaja disidenti. To už boli rozbehnuté 70. roky. A že oni prídu do Bratislavy, pre zmenu, na tie pravidelné disidentské schôdzky, no a že kde ich umiestnime. Tá Soňa je taká nenápadná, mohli by byť u nej ubytovaní. Ja som mala jednu malú garsónku a o pár ulíc stará mama mala jednoizbový byt. Často som tam chodila, nakupovala som jej, niekedy som tam aj prespala. Vymyslel Kalina so Šimečkom, že týchto dvoch spisovateľov v mojej garsónke umiestnime, aby nešli do hotela. Aby takto prišli úplne ilegálne a tajne do Bratislavy, a potom pekne odídu. A že si u nich zase na byte u Šimečku podebatujú o nejakých svojich projektoch. Pár rokov prešlo, mysleli sme si, ako sme to skvele vymysleli. Po pár rokoch sa Kalinovci usilovali vybaviť svoje vysťahovanie. Prešla im trpezlivosť, keď Julu (dcéru) asi na ôsmykrát nevzali na vysokú školu, tak si povedali, že koniec. Požiadali si normálne o vysťahovanie. No a vtedy zazvonil u mňa mladý muž v obleku, v ružovej kravate, oholený, umytý, predstavil sa, že je z ministerstva vnútra a chcel by si podebatovať. Že či by som sa s ním nemohla stretnúť. Dali sme si stretnutie v Natálke, v kaviarni. On mi tam začal rozprávať, že my veľmi dobre vieme, že vy sa stýkate s Kalinovcami a pravidelne tam chodíte, my veľmi dobre vieme, že vy svoju garsónku prepožičiavate a že u vás spali Vaculík a Klíma a podobne. Takže my by sme vlastne uvítali, keby ste nám podávali informácie o nich, keďže máte také styky. Vraj aby tu tí Kalinovci nenarobili ešte nejakú šarapatu, prv než sa vysťahujú, lebo vraj to by im mohlo sťažiť to vysťahovanie. Takže to by bola veľmi dobrá služba od vás, keby ste nám chodili hovoriť o tých Kalinovcoch, že čo robia, či náhodou nepáchajú nelegálne veci."

  • „Mama raz prišla zhrozená z obchodu a hovorila: predstav si, ja som išla do obchodu, tam prišiel za mnou predavač a hovorí: ‚Súdružka, čo by si si želala?‘ Povedal mi ‚súdružka‘ a tykal mi. Prišla celá ohúrená z toho. To bol jej prvý zážitok, ktorý sa zrejme zopakoval toľkokrát, že si na to zvykla. Moja mama bola rebelka. Na to, aké mala pozadie, že ju vychovávali mníšky v prísne katolíckej morálke, stala sa z nej rebelka, dosť avantgardne sa obliekajúca, čo bolo vo Zvolene nápadné. Keď išla na trh v červených pančuchách, bol z toho veľký poplach. Ja som sa na to hnevala, pretože ja ako pubertiačka som nemala rada nič výstredné a v škole nám to spočítali. V škole na nás veľmi striehli, došľapli si na nás, pretože môj otec bol primár, neskôr prednosta detskej nemocnice, mal veľmi dobré renomé, bol príjemný, láskavý a skromný človek, ktorý nechcel, aby sme vytŕčali. To bola aj zásada starých rodičov, z dôvodov iste aj rasových, nevytŕčať, neprovokovať, byť nenápadní a skromní."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 06.05.2019

    (audio)
    délka: 01:58:44
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nad Bratislavou visel olovený oblak, spomína na dojem po návrate zo štúdií na Západe

Soňa Šimková sa narodila v Bratislave 29. 5. 1944. Jej otec sa ako lekár zúčastnil SNP. Roku 1968 absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1966 - 1968 pôsobila ako lektorka v dramaturgii činohry SND. V rokoch 1968 - 1970 navštevovala postgraduálne štúdium na Univerzite v Bazileji. Roku 1980 obhájila titul CSc. v Slovenskej akadémii vied, neskôr bola menovaná za docentku a r. 1997 na Divadelnej fakulte VŠMU obhájila hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým dejinám románskeho divadla a súčasným divadelným tendenciám. Absolvovala viacero študijných a prednáškových pobytov. Je autorkou viacerých učebníc, skrípt, knižných publikácií. Za svoju prácu na divadelnom poli získala viacero ocenení.V roku 2010 získala cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla. V roku 2019 získala Cenu Slovenského centra AICT – Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Soňa Šimková zomrela 15. októbra 2024