Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Otto Šimko (* 1924)

• narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch v rodine uznávaného advokáta a sudcu

• väčšinu detstva prežil v Nitre

• po vzniku samostatného štátu (1939) nesmel pokračovať v štúdiu, nezmaturoval a vyučil sa za kníhviazača

• dňa 1. septembra 1942 celú rodinu s výnimkou otca, väzneného v Ilave, transportovali do koncentračného strediska v Žiline

• deportácii sa vyhli vďaka falošným krstným listom

• celá rodina bola prevezená do pracovného tábora vo Vyhniach, kde strávili desať mesiacov

• prepustenie z tábora sa uskutočnilo na základe rezortnej výnimky, udelenej otcovi

• našiel si zamestnanie vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač

• po vypuknutí SNP v auguste 1944 sa zapojil do bojov ako člen 9. liptovského partizánskeho oddielu

• koncom roka 1944 bol zaistený a vo väzení prešiel sériou brutálnych výsluchov

• utiekol a do oslobodenia Červenou armádou sa ukrýval v Nitre

• ako partizán vstúpil do komunistickej strany

• v Bratislave v roku 1949 absolvoval štúdium práva na Univerzite Komenského

• pracoval na povereníctve sociálnej starostlivosti, neskôr ho zbavili funkcie a preradili do výroby

• stal sa sústružníkom v Martine, neskôr vychovávateľom v učilišti

• od roku 1954 nastúpil do redakcie Smeny v Bratislave, kde pracoval v robotníckom a zahraničnom oddelení

• počas straníckych previerok v roku 1971 ho z redakcie vyhodili a získal pozíciu podnikového právnika v Bratislave, kde pod dohľadom ŠtB pracoval až do dôchodku

„Celý môj život je sínusoida, tak, ako sa spieva v známej pesničke z pera Jiřího Voskovca a Jana Wericha: ,Život je jen náhoda,ʻ“ hovorí Otto Šimko, ktorého životný príbeh je mimoriadne úzko spätý s dejinnými udalosťami našej krajiny. „,Jednou si dole, jednou nahořeʻ – ako sa v nej spieva, to je typické pre mňa. No vždy to moje ,horeʻ alebo ,doleʻbolo spôsobené mojim pričinením alebo udalosťami v našej rodine. Vždy bola tá sínusoida podmienená najmä udalosťami zvonku. Celý môj osud tak odráža kľúčové momenty dejín Československa.“ 

Otto Šimko sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch. Jeho otec Artúr tam pôsobil ako sudca a čoskoro po Ottovom narodení bol služobne preložený najskôr do Nových Zámkov a neskôr do Nitry, kde sa následne presťahovala i celá rodina. Na detstvo si Otto spomína ako na mimoriadne šťastné časy: „Bolo to obdobie, keď sa už Československá republika zotavila z následkov prvej svetovej vojny a nastával určitý rozmach. Slovensko vtedy aj vďaka pomoci z Čiech veľmi rýchlo napredovalo. Nitra bola veľmi tolerantné mesto. Bývali sme v štvrti, kde sme boli jediní Židia. S ostatnými chlapcami zo štvrte sme hrávali futbal, naproti nášmu domu sídlili františkáni, s ktorými sme veľmi dobre vychádzali, a ich gvardiánovi som často kýval do okna.“ Ottov otec bol po vzniku Československa politicky mimoriadne aktívny, zakladal Slovenskú národnú radu v Topoľčanoch a neskôr sa angažoval aj v sociálnej demokracii. Rodina sa radila medzi neologických Židov, no okrem starej mamy nábožne príliš nežila: „Môj otec bol predprevratový Slovák, tak trochu výnimka medzi vtedajším židovským obyvateľstvom a svoje slovenské vlastenectvo prenášal aj na mňa“.[1] 

Rodičia Ottovi a jeho mladšiemu bratovi svojou láskou a rodinnou pohodou vytvorili podmienky pre šťastné a bezstarostné detstvo. Prvý zvrat v jeho prežívaní osudu a vnímaní sveta prišiel až v roku 1938, po vyhlásení autonómie Slovenska. Na našom území sa podobne ako v ďalších častiach Európy pod vplyvom nacistického Nemecka postupne začalo pod hlavičkou národnostných hesiel presadzovanie antisemitských síl. Hlavný zlom nastal v roku 1939 vyhlásením Slovenského štátu. Otto Šimko si spomína na eufóriu, ktorá sprvu zavládla predovšetkým v národne orientovaných skupinách združených okolo HSĽS. Spomína si aj na to, ako sa táto energia a následná masívna propaganda veľmi rýchlo preniesla na jeho rovesníkov a spolužiakov kvintánov. Zároveň však jedným dychom dodáva: „Tá radosť z toho, že konečne máme Slovenský štát a sme slobodní, bola eufória zo slobody len v úvodzovkách. Teraz už dobre vieme, ako ten štát vznikol, že to bolo Hitlerovo dielo v jeho pláne rozbitia Československa,“ pripomína.  

Dejiny nezastali a radosť v ovzduší čoskoro vystriedala atmosféra systematického budovania strachu, nerovnosti a prenasledovania židovských spoluobčanov: „Musíte pochopiť, ako taký 15-ročný chlapec toto všetko vnímal. Mal som svojich kamarátov Nežidov, a naraz sa na mňa začali pozerať ako na nepriateľa. Šiel som po ulici a videl tam nadpisy: ,Žid je váš nepriateľ!´, ,Nekupujte u Židov!´ Potom prišlo schválenie Židovského kódexu, ktorým sa postavenie Židov uznalo ako vyčlenenie menejcenných, a tieto opatrenia sa už týkali každého.“ Otto si spomína, že zo začiatku ešte novú situáciu vnímal športovo a snažil sa príkazy a zákazy obísť. Zakrýval si na oblečení povinnú žltú hviezdu a keď bolo treba odovzdať rádio, vyrobil si kryštálku, aby tak naďalej mohol počúvať správy. Mnohé opatrenia, ktoré mali za úlohu útočiť na psychiku židovského obyvateľstva, sa ho pre jeho vek ešte priamo nedotkli. Ako dobrodružstvo však tieto príkazy prestal vnímať v momente, keď raz na tabuli vo svojej triede na gymnáziu našiel rukou spolužiaka napísané: „,Židia!´ Nasledoval dlhý text, litánie, akí sme my nepriatelia slovenského národa, a preto sme vám určili tieto miesta na sedenie. Predtým sme šiesti židovskí spolužiaci sedeli v triede roztrúsene, každý s iným Nežidom. Zrazu nám určili lavice, kde si musíme sadnúť. Už toto bol prvý prejav geta a znak, že už si nie sme naďalej rovnocenní.“ Veľmi pekne sa vtedy zachoval ich triedny profesor Mendlík, ktorý po tom, čo uvidel tento nápis na tabuli, odišiel za riaditeľom, kde vyjadril nesúhlas a priamo povedal, že nechce byť triedny v triede, ktorá toto urobila. 

V súvislosti s touto udalosťou si Otto Šimko spomína aj na šesťdesiate výročie maturity svojich spolužiakov, s ktorými však už nematuroval. V tom čase - v roku 1942 - totiž namiesto učenia sa na maturitu čakal v zbernom tábore v Žiline, ktorá bola jednou zo  vstupných brán do Osvienčimu. Spolužiaci ho však na stretávku po rokoch zavolali a Otto im tam pripomenul aj tieto nepríjemné udalosti: „Oni mi vtedy povedali: ‚Veď ty si bol veľmi fajn, veď proti tebe sme nič nemali. Ale to boli také časy, ktoré bolo treba takto zvýrazniť.‘ A ja som im vtedy vysvetlil, že plynové komory a hrôzy koncentráku, to je len vrchol toho, čo sa začína úplne neškodne. To presídlenie z jednej lavice do druhej už bolo predzvesťou presídlenia Židov v rámci táborov na Slovensku a neskôr i do plynových komôr.“ 

V marci roku 1942 sa začala prvá vlna transportov do koncentračných a vyhladzovacích táborov na územie okupovaného Poľska. V tom čase si mladý Otto Šimko ako ochranu pred transportami zvolil zamestnanie. Brigádoval pri Svätom Jure, kde pomáhal kopať kanál Šúr. Táto práca ho ešte ochránila pred prvými deportáciami slobodných mužov, no 1. septembra 1942 bol počas ďalších deportácií s celou rodinou odvezený do zberného tábora v Žiline. Tento tábor fungoval v systéme deportácií ako prestupná stanica pred ďalšími transportami do nacistami okupovaného Poľska: „V Žiline bolo strašné to, že človek nevedel, kedy pristavia ten dobytčák a kedy vás zaradia do transportu. To bol Damoklov meč, ktorý tam stále visel nad všetkými.“

Vo vojenských objektoch Štefánikových kasární boli postupne sústredené tisíce slovenských Židov, kde boli pred ďalšou deportáciou do pracovných a vyhladzovacích táborov ešte aj okradnutí o svoj majetok príslušníkmi Hlinkovej gardy. Svoje 50-kilogramové batožiny, ktoré si do tábora mohol každý priviezť z domu, museli podľa svedectiev zanechať na vyhradenom mieste na peróne a do vagónov si mohli zobrať už iba príručný kufrík alebo tašku.[2] Následne boli gardistami po štyridsiatich osobách na vozeň naložení do dobytčích vagónov a odtransportovaní do jedného z táborov Osvienčim, Majdanek, Sobibor alebo Chelmno. Prežila len menšina.   

Tento osud sa však rodine Šimkovcov vyhol. Prvú vlnu deportácií zo slovenského územia v októbri 1942 zastavili a rodinu spolu s ďalšími previezli tentoraz už osobným vlakom do pracovného tábora Vyhne: „Zaujímavé je, že tento tábor nebol ohradený, pretože tadiaľ viedla aj hlavná cesta. No nikto neušiel, pretože nemal kam. Kým si bol vonku, mal si strašný strach, či ťa vezmú do tábora. Ale keď už si bol v tábore, tam bolo jediné nebezpečenstvo, že sa obnovia transporty.“ Otto pracoval v brašnárskej dielni, kde pre gardistov vyrábali peňaženky: „Otec mal ale takú primitívnejšiu robotu. Robili sa tam aj nákupné tašky zo zvyškov kože a on mal za úlohu triediť ten kožný odpad podľa farby. Bol to však taký skromný človek, že napriek tomu, že to bolo nedôstojné pre jeho postavenie, sa s tým zmieril.“ Z tábora si Otto spomína aj na dereš, na ktorom primitívny gardista trstenicou na holé telo udieral tých, ktorí sa niečím previnili. Vo Vyhniach strávili Šimkovci jeden rok, no potom Ottov otec dostal od ministra pravosúdia Gejzu Fritza rezortnú výnimku, na základe ktorej sa mohla celá rodina vrátiť do Nitry. „Keď sme boli už doma, doba bola neistá a ja som si povedal, že sa musím predsa len chrániť. Tak som si zaobstaral AP – árijské papiere. U mňa falšovateľ nemal veľkú robotu. Mohol použiť pôvodný rodný list, keďže meno som nemal židovské. Zmenil len tri písmená – IZR na RK ako rímsky katolík. S týmto rodným listom som odišiel do Liptovského Mikuláša, kde som sa šiel zamestnať vo firme Hlaviš ako kníhviazač. Nikto ma tam nepoznal, takže som dúfal, že takto sa mi podarí zachrániť pred ďalšími prípadnými transportmi.“ 

V Mikuláši však vypuklo Slovenské národné povstanie: „To bol ohromný obrat v mojom živote. Keď prišli z Ružomberka partizáni a oslobodili Mikuláš, a chvíľu bolo mesto znova Československou republikou, neviete si predstaviť ten pocit, keď na námestí vztýčili československú vlajku a hrali ,Kde domov můj´. Ten pocit po piatich rokoch Slovenského štátu – obnovená Československá republika – to bolo pre mňa čosi ohromné, na čo nikdy nezabudnem.“ Otto Šimko sa ovplyvnený týmto pocitom prihlásil do povstaleckej armády, no ktosi mu poradil, aby šiel radšej k partizánom. Poslúchol a dostal sa k 9. liptovskému partizánskemu oddielu, ktorý mal štáb v Smrečanoch: „Tam som sa stal konečne rovnocenným človekom. Ďalší ohromný pocit po piatich rokoch neslobody, útlaku a ponižovania. Tam nás považovali za rovnocenných a dokonca som mal v ruke zbraň, ktorou som mohol bojovať proti tým, čo ma utláčali. Toto bol ohromný pocit oslobodenia, ktorý však netrval dlho a mal svoj ďalší veľmi dramatický vývoj.“ 

Počas postupu nemeckých vojsk a potláčaní SNP sa partizánska skupina s Ottom uchýlila na chatu v Ždiarskej doline, kde sa odrezaní od bojov zdržiavali väčšieho nasadenia. Ottov kamarát a spolubojovník však vo Vitálišovciach v civile zajal nemeckého vojaka. Podarilo sa mu zajatca priviezť na chatu naspäť k oddielu. Keďže Otto vedel nemecky, z výsluchu vysvitlo, že vojak bol príslušníkom SS: „Dokonca bol bývalým dozorcom v Dachau. Partizáni nemohli brať so sebou zajatcov a ortieľ veliteľa nášho odriadu Vasiľa Marčenkova a politického komisára Jána Galicu z Bobrovca bol - rozsudok smrti popravou. Politický komisár Galica určil mňa do popravčej čaty. Možno si myslel, že mám dôvod pomstiť sa. Ja som však nikdy nebol pomstychtivý, no fakticky to bol rozkaz a nemohol som sa voči tomu vzoprieť, i keď nadšený som nebol. Dosť na tom, esesáka sme vyprevadili nad chatu a nechali mu vyzliecť uniformu. Potrebovali sme ju pre účely nášho odriadu. Ten vojak tak stál pred nami – popravčou čatou v zložení mňa, politického komisára Jána Galicu a ešte jedného môjho kamaráta, len v spodnom prádle. Snažil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. On ako sfanatizovaný esesák stále tvrdil, že Hitler je jeho vzor, že to, čo robil v Dachau aj so Židmi, je správne a vie aj tak dobre, čo s ním bude. Jediné, čo chcel, bolo ‚nicht quälen‘ – aby sme ho netrýznili. No to sme ani nemali v úmysle. Tak sa však pridržiaval nacistickej ideológie, že ten výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie. Táto poprava mala potom ďalšie, veľmi nebezpečné dozvuky a ešte mohla ohroziť môj život.“ 

Keď jednotka ustupovala do Roháčov, Otto viedol horami aj svojho raneného kamaráta, s ktorým zaostali. Zablúdili, no napokon prišli do Račkovej doliny a Pribyliny. Tam mu miestny starosta odporučil zájsť v civile do Liptovského Mikuláša, aby mohol tohto raneného kamaráta umiestniť v nemocnici v Palúdzke. Tamojší riaditeľ Droppa tam totiž kryl ranených i neranených partizánov ako pacientov: „V Mikuláši ma však legitimovali a tam som urobil jednu osudnú chybu – preukázal som sa svojim rodným listom. Gardistovi to bolo podozrivé. Normálny človek sa predsa nelegitimizuje rodným listom. Urobil teda jeden veľmi účinný krok – prikázal mi stiahnuť si nohavice. Zistil, že tak ako Ježiš Kristus, aj ja som bol obrezaný. Tak som bol chytený a jeden zradca nášho odriadu ma vo väzení spoznal a ukázal na mňa, že som bol taktiež v 9. liptovskom odriade. Tak ma tam začali vyšetrovať pre tú popravu. A to bol ohromne ťažký výsluch. Boli dvaja - jeden esesák a jeden gardista, pamätám si aj na jeho meno – Ján Barnabáš Magát sa volal. Ten ma surovo bil a chcel odo mňa priznanie, že som popravil toho esesáka. Ja som však zapieral a moja nemčina mi vtedy pomohla, lebo esesák povedal gardistovi: ‚Bei dem kleiner bin ich nicht sicher‘. Čo znamenalo: ,U toho malého nie som si istý.´ To, že začali pochybovať, ma tak povzbudilo, že som vydržal aj tú bitku a z toho výsluchu som sa nakoniec dostal.“  

Otta zachránil svrab, ktorým sa nakazil vo väzení. Červený kríž poslal komisiu a prikázal, že ho musia eskortovať do nemocnice na kúru, aby sa infekcia ďalej nešírila. Dvaja domobranci z pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy ho pod bodákom z väzenia zobrali zhodou okolností do nemocnice v Palúdzke, kde mal pôvodne vybaviť prijatie raneného kamaráta. Tam mal Otto Šimko podstúpiť rýchlu kúru – kúpeľ a namazanie masťou. „Sestre som povedal, že chcem ujsť, aby mi nechala šaty. Ona to pochopila a kým si tí gardisti sadli pred kúpeľňu, ja som tam odmontoval sklápacie okno, cez ktoré sa mi podarilo ujsť.“ 

Podarilo sa mu uniknúť až do Nitry, kde sa jeho mama a stará mama ukrývali v jednej statočnej nitrianskej rodine. Najhorší osud z najbližšej rodiny však postihol jeho mladšieho brata Ivana: „Ja som nebol dobrý žiak. Podľa mňa bol Ivan omnoho talentovanejší a šikovnejší a v škole býval často vyznamenaný. Bol však príliš smelý a v Nitre sa cítil istý. Niekto ho však spoznal a udal. Dostal sa do tábora v Seredi. Tam sa snažil ukryť pred transportami v pilinách pri stolárskych dielňach. To sa nepodarilo a naložili ho do transportu. Viem dobre, že podzemné hnutie v Seredi malo k dispozícii rôzne nástroje, ktoré dávali mladým a šikovným chlapcov do vagóna, aby mohli prípadne prepíliť zámok a ujsť. Aj Ivan mal takýto nástroj, pokúsil sa z toho vagóna dostať, no, žiaľ, nepodarilo sa to. Deportovali ho do vyhladzovacieho tábora Osvienčim a zahynul na konci vojny pri pochode smrti do Sachsenhausenu. Tam, kdesi v Nemecku, vtedy zastrelili aj môjho pätnásťročného brata.“ Ottovi počas holokaustu zahynulo mnoho príbuzných. Jeho matka bola najmladšia z deviatich súrodencov: „Mal som mnoho tiet, strýkov, bratrancov a sesterníc. Všetci zahynuli. Niekedy rozmýšľam, prečo som práve ja prežil. Myslím, že táto výčitka je trochu neoprávnená, no keď hovorím o týchto veciach, je to moje poslanie a povinnosť hovoriť aj za tých, ktorí už nemôžu rozprávať. V ich mene to preto hovorím aj ja.“

Počas druhej vlny deportácií bol Ottov otec Artúr ukrývaný v horách v Trstenej, kde sa ho ako známeho sociálneho demokrata ujalo podzemné hnutie. Cez túto linku sa podarilo nájsť úkryt v Nitre aj Ottovi u pána Trušku, ktorý na Čermáni vlastnil vinohrad. Truška bol taktiež aktívny v podzemnom hnutí a v pivnici pod sudmi s vínom vyhĺbil ešte jednu dieru, ktorú zamaskoval. V tomto bunkri ukrýval okrem Otta ešte ďalších ľudí. Otto si spomína aj na sociálneho demokrata Zachara, ktorý bol vedúcim obchodu Budúcnosť, a ukrývaných tak zásoboval múkou, cukrom a ďalšími potravinami. V tomto bunkri Otto vyčkal až do oslobodenia. Stretnutie s Červenou armádou popisuje ako ďalší kľúčovo silný pocit: „V tom dôstojníkovi, ktorý ma oslobodil z päťročných útrap, som zrazu uvidel pánaboha. V tejto súvislosti chcem spomenúť aj to, že počas môjho pobytu v partizánskom odriade ma prijali do komunistickej strany a spočiatku som bol veľmi nadšený jej politikou a Sovietskym zväzom ako osloboditeľom. V  prvých rokoch po vojne som bol presvedčený, že politika komunistickej strany vyrieši okrem všeobecnej rovnosti aj rovnosť židovskej otázky.“

Z tejto ilúzie však veľmi rýchlo vytriezvel. Po oslobodení Otto vyštudoval právnickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave a zamestnal sa na Povereníctve sociálnej starostlivosti. Nadišli päťdesiate roky, keď temná atmosféra politických procesov a stupňujúca sa antisionistická politika vyústila do momentu, v ktorom sa Otto Šimko opäť pre svoj pôvod stal nepriateľom štátu. Z promovaného právnika sa akciou „77 tisíc pracovných síl do výroby“ razom stáva sústružník. Bol prinútený zmeniť bydlisko, obliecť si montérky a stať sa príslušníkom robotníckej triedy: „Vtedy sa nemohlo otvorene povedať, že ide o boj proti Židom. Ale každý vedel, že sa zase jedná o skrytú metódu antisemitizmu. Takto som začal bojovať za mier, vtedy totiž bolo moderné nazývať všetko bojom za mier. Ten môj tak spočíval v tom, že som sústružil predné koleso tanku v Závode J. V. Stalina v Martine. Na to sa viaže aj jeden bonmot. V azbuke sa náš znak V číta ako B. Tak si môžete domyslieť, ako sme často medzi sebou ten závod volali. Samozrejme, nesmeli sme to hovoriť príliš nahlas.“ 

Po smrti Stalina a Gottwalda nastalo uvoľnenie politickej situácie v Československu. Otta preložili do Učilišťa pracovných záloh v Martine, kde mal ako vychovávateľ na starosti pracovnú skupinu zváračov. Tam začal vydávať učilištný časopis Zálohy mieru: „Zase som bojoval za mier. Voľakedy sa povedalo, že tak sme bojovali za mier, že nezostal kameň na kameni,“ smeje sa Otto. Povolali ho na školenie redaktorov závodných časopisov. Tam sa osvedčil a následne v roku 1964 začal pôsobiť v zahraničnej rubrike redakcie novín Smena. Práve na toto obdobie spomína opäť s radosťou. Šesťdesiate roky a ich uvoľnená atmosféra ho zastihla na veľmi zaujímavom mieste. Smena bol mládežnícky denník, medzi riadkami často smelší ako ostatné: „Mali sme výborných reportérov – Gavril Gryzlov, Vlado Ferko, Slavo Kalný, ... Potom som zo Smeny prestúpil do týždenníka Výber. Počas informačnej explózie sme prinášali výber toho najdôležitejšieho, čo malo čitateľský úspech. Bolo to obdobie, kedy som už mohol aj cestovať – v máji 1964 som sa dostal dokonca do Japonska. Tam mi mená Dubček a Čáslavská otvárali dvere, svet bol z udalostí u nás doma nadšený. To sa samozrejme skončilo vpádom sovietskych vojsk v roku 1968. Ako novinár som bol v Dubčekovej ére veľmi angažovaný, a tak sa počas okupácie zo mňa stal opäť nepriateľ. Tentokrát socializmu.“ 

Nasledovali represálie, výsluchy na ŠtB. Ottovej dcére sa pre otcovu činnosť opätovne nepodarilo dostať sa na medicínu: „Bolo to ťažké, no vždy som si to porovnával s tým, čo sa s nami dialo za Slovenského štátu. Vždy mi to neskôr pomohlo prežiť ťažké obdobia. To po roku 1968 bolo síce veľmi smutné, no v porovnaní s časmi, keď išlo ozaj o život, sa dalo ľahšie prežiť. Na Slovensku bola normalizácia o trochu voľnejšia a napokon sa mi podarilo zamestnať sa ako podnikový právnik. Dvakrát do mesiaca potom prišiel eštebák opýtať sa riaditeľa, či nepoburujem a či nezarábam viac ako 2300 Kčs. Lebo to bol limit pre tých, čo sa ocitli na takzvanej Čiernej listine. Mám zoznam tých nepriateľov socializmu, išlo to podľa abecedy a ocitol som sa tam vo veľmi dobrej spoločnosti.“ Otto pri rozprávaní vyťahuje z kufríka dokument. Chvíľku po ňom blúdi prstom a ukazuje nám svoje meno. V riadku nad ním Milan Šimečka, pod ním Josef Škvorecký či Vladimír Škutina. 

Vyslobodenie priniesla Nežná revolúcia. V nej sa opäť ako novinár aktivizoval a stal sa konečne slobodným človekom - navonok i vo vnútri. Ako dôchodca chodí pravidelne plávať a na vnútornú pohodu si vypracoval metódu zásad, ktoré mu umožňujú kultivovať svoju starobu. Teraz tak prežíva paradoxne jedno z najšťastnejších období svojho života:  „Spomínam si na vetu, ktorú povedal Masaryk potom, ako odchádzal z postu prezidenta – ‚Já se teď na vás budu dívat, jak to děláte.‘ Ja sa tak podobne teraz dívam z kresla na to divadlo, ktoré sa u nás odohráva. A nie je to pekné divadlo,“ reaguje na opätovne rastúce Tisove tiene v našej krajine. „Tak, ako som si po oslobodení v roku 1945 predstavoval budúcnosť inak, aj ten ďalší vývoj po Nežnej revolúcii som si zidealizoval. No napriek kotlebovcom a napriek zvratu v myslení ľudí – tomu obratu a úniku hodnôt, mám dojem, že celkový vývoj bude v konečnom dôsledku dobrý, lebo tá spiaca väčšina, ktorá je teraz neaktívna, sa tak, ako som to už niekoľkokrát zažil, zobudí, až príde ten správny podnet.“ 

Na konci jeho rozprávania sa opäť vraciame k známej pesničke ,Život je jen náhoda´. „Je náhoda, že žijem, a ako sa spieva v tej piesni: ‚Život plyne jak voda a smrt, je jako moře. Každý k moři dopluje, někdo dříve a někdo později, kdo v životě miluje, ať neztrácí naději.‘ To je v tej piesni krásne povedané. A ja nestrácam nádej, že k tomu moru doplávam ešte o čosi neskôr a tieto roky chcem využiť na to, aby som naďalej podával svedectvo. Nie o mojom živote, ale cez môj život o udalostiach, ktoré tú sínusoidu spôsobili.“

[1] Rozhovor Dušana Mikušoviča s Ottom Šimkom, uverejnený v Denníku N 2. 1. 2017. Dostupné na internete: https://dennikn.sk/635857/byvaly-partizan-otto-simko-naozaj-slobodny-som-az-teraz-v-starobe/

[2] Výpoveď p. Evy Neumannovej – zdroj: Žilina Gallery Wiki - Sústreďovací tábor Židov v Žiline