Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ester Shilo (* 1952)

• 31. 7. 1952 narodenie v Ramle, Izrael

• 1969 nástup na vojenskú službu

• 1989 prvá návšteva Slovenskej republiky s mamou

• 2003 začína chodiť na kurzy vystrihovania z papiera

• 2015 súčasnosť - výstava jej diel na Slovensku (predtým po celom svete)

Ester Shilo je izraelská umelkyňa, ktorá vo svojich dielach pracuje so židovskou symbolikou. Narodila sa v izraelskej Ramle 31. júla 1952. K umeniu inklinovala už ako dieťa, no techniku, ktorú dnes využíva, si osvojila až vo svojich 51 rokoch. Odvtedy uplynulo pätnuásť rokov a ona sa stala známou po celom svete. 

Okrem umenia tiež vyučuje na univerzite tretieho veku v kultúrnom dome v Kiryat Ata. Patrí k poholokaustovej generácií Židov, no napriek tomu je s holokaustom spätá pevným putom – životnou skúsenosťou rodičov. Tí pochádzali zo Slovenska, no po druhej svetovej vojne emigrovali do Izraela. Ester mala aj o päť rokov mladšieho brata, ten však vo veku 32 rokov podľahol rakovine. Jej mama sa na Slovensko niekoľkokrát vrátila, jej otcovi sa to už nepodarilo. Pamätníčka nám priblížila ich príbehy.

Židovské dievčatko z Luly

Esterina mama sa narodila v dedinke Lula v levickom okrese. Bola jedinou dcérou spomedzi troch detí v rodine Brownových – jedinej židovskej rodine v celej obci. Jej rodičia boli chudobnejší, no prevádzkovali pohostinstvo spojené s obchodom. O otca prišla, keď mala šesť rokov: „V januári ešte pred vojnou išiel vytiahnuť vodu zo studne. Bol mráz, tak sa šmykol a zlomil si chrbticu.“ Pohostinstvo potom viedla už len Esterina babka.

Najtrpkejšie chvíle pre Esterinu rodinu z maminej strany prišli vo februári a marci 1942. Celej rodine prikázali zbaliť si najnutnejšie veci. Všetko ostatné museli odovzdať. Zlato a špeciálny príbor používaný pri pesachu však ukryli do dvojitej steny, ktorá sa nachádzala medzi ich domom a maštaľou: „V stene vytrhli dve drevá a dali všetko dovnútra. Po 24 hodinách prišli gardisti a zobrali ich do pracovného geta. Potom do pracovného tábora a odtiaľ do Osvienčimu.“ 

V tábore smrti sa ocitla celá rodina, vrátane Esterinej tety so šiestimi deťmi, ktoré boli neustále hladné. Ester vraví: „Brat mojej mamy pracoval v Osvienčime na traktore. Vyhadzoval z kuchyne smeti, takže vždy, keď bolo niečo, čo mohol z kuchyne zobrať, tak zobral.“ Následne priniesol zvyšky potravín celej rodine a aj vďaka tomu Esterina mama prežila. V tábore však osirela a krátko po vojne ju vychovával jej strýko. 

V tom čase prišla možnosť emigrovať do Izraela. Najskôr sa však musela vyučiť remeslu, ktoré by tam vykonávala. V Bratislave sa teda istý čas učila šiť z kože a v máji roku 1948 odišla spolu s ďalšími židovskými deťmi do izraelského kibucu Ginegar. 

Židovský chlapec z Cífera

Esterin otec sa zasa narodil v Cíferi. Bol jediným synom a druhým dieťaťom rodiny Schlusslerovcov. Mal ešte o sedem rokov staršiu sestru. Jeho mama sa doma starala o deti a otec pracoval v háji istého pána Slezáka. Práve vďaka tejto práci sa rodina Schlusslerovcov stala súčasťou jedného z posledných židovských transportov - ako podotýka Ester - „ až deväť mesiacov predtým, ako sa skončila vojna“. Putovali do Terezína, no odtiaľ sa našťastie po vojne všetci vrátili na Slovensko.

Esterin otec sa vyučil za zubného technika: „V novembri 1949 prišiel do Izraela a povedali mu, že si má nájsť iné remeslo, lebo zubných technikov zrovna nepotrebovali. Najskôr prišiel do kibucu Ha–Chotrim.“ V Izraeli sa teda stal policajtom: „Keď otec začal slúžiť ako policajt, dával pozor na premiéra Bena Guriona. Ben Gurion hovoril, že ten, kto ho stráži, musí mať hebrejské meno. Otec teda išiel za svojím otcom a vysvetlil mu, že si musí kvôli svojej funkcii zmeniť meno. Kvôli tomu som dnes Shilo.“ Tento výraz v hebrejčine znamená skrátene Desatoro. 

V roku 1950 prišli jeho rodičia žiť do Jeruzalema. Jeho sestra sa po vojne vydala a ostala žiť v Bratislave.

Život v Izraeli

Esterini rodičia sa spoznali až v Izraeli. V roku 1954, keď mala Ester dva roky, sa rozhodli odsťahovať do Jeruzalema. Ramla bola totiž oblasťou, v ktorej stále doznievali následky arabsko-židovskej vojny. „Dedko a babka vraveli, že nedovolia, aby tam ostali,” vraví Ester. Na ich naliehanie sa teda presťahovali. 

Tam Ester navštevovala škôlku a základnú školu až do druhého ročníka. Vtedy jej otca prevelili „do policajnej školy, čo je blízko mesta Shefa‘amr“. V škole mu pridelili byt, kde bývali tri roky. Ester po ôsmej triede základnej školy začala navštevovať gymnázium v Kiryat Ata.

Počas jej štúdia však 5. júna 1967 vypukla tzv. Šesťdňová vojna. Podľa jej rozprávania to ale „prešlo tak rýchlo, že sme ani nemali čas prežívať to“. 

O to horšie však prežívala nasledujúcu, štvrtú arabsko-izraelskú vojnu (21. 10. 1967 – 7. 8. 1970) a piatu tzv. Jomkipurskú vojnu (6. – 25. 10. 1973). Bomby vtedy padali aj do blízkosti jej príbytku a neustále hučali sirény. Po týchto skúsenostiach dnes vraví: „Človek si zvykne na všetko. Aj na dobré veci, aj na zlé veci.“ 

Po maturite v roku 1969 nastúpila do vojenskej služby, kde sa na naliehanie rodičov vyučila za zdravotnú sestru. „Po vojenčine som začala pracovať a študovala som večernú univerzitu. Konkrétne kurzy technickej angličtiny. Pracovala som ako tlmočníčka. Hebrejčinu som tlmočila anglicky a naopak, robila som vo firme, ktorá importovala hospodárske mašiny, traktory a buldozéry.“ V tejto firme zotrvala 36 rokov. Popri práci sa učila taliančinu a vďaka dobrovoľníckej práci získala možnosť študovať dva roky v Bratislave. Chcela sa naučiť lepšie čítať a písať v slovenčine. V rodine totiž prevládalo hovorené slovo a rozprávali sa aj v hebrejčine či maďarčine. 

Prvá návšteva Slovenska

V roku 1989 spolu s mamou navštívila Slovensko. Otec s nimi však ísť nemohol. Ako policajt mal totiž zakázané navštevovať komunistické a postkomunistické krajiny. Na to, aby mohol navštíviť svoje rodisko, muselo uplynúť 10 rokov od pádu režimu. Toho sa však už nedožil.

Výlet plný výnimočných stretnutí sa začal v Prahe. Tam si Ester s mamou prenajali auto a vydali sa na cestu. Keď zavítali do Cífera, navštívili aj háj pána Slezáka a izby, v ktorých bývala rodina Esterinho otca. 

Keď hľadali niekoho, kto by im poradil cestu, stretli dve ženy. Mladšia z nich sa ich spýtala, či niečo hľadajú. Ony odvetili:  „‚Áno, hľadáme otcov byt.ʻ Nakázala nám čakať na ňu, kým odprevadí svokru.“ Čoskoro sa po ne vrátila na bicykli a zaviedla ich ku svojim rodičom. 

Keď Ester vošla dovnútra, staršia pani vraví: „Vy nie ste Vali, vy ste Bubinova dcéra.” Vali bolo meno jej tety a otca kedysi volali Bubi. Odvtedy sú kamarátkami dodnes. Stretli ešte mnoho ľudí, s ktorými Ester udržiava kontakt. 

Na ceste ďalej sa tiež zastavili v Bielom Kostole, kde býval Esterin pradedko. Hľadali tam aj židovský cintorín. Aj tu stretli postaršiu pani s dcérou, ktoré im objasnili, že židovský cintorín je v Kamennom Mlyne. Spolu tam teda šli a vzdali česť jeho pamiatke zapálením sviečky. Prijali pozvanie k nim domov a dohodli sa, že si budú písať. Od staršej panej sa neskôr dozvedeli, že jej otec slúžil vo vojne s Esteriným pradedkom.

Odtiaľ sa pobrali do Luly. Tam prišli k základnej škole, ktorú navštevovala jej mama. Škola vyzerala rovnako, ako keď ju odtiaľ s celou rodinou transportovali do Osvienčimu. „Dokonca bola namaľovaná tou istou farbou. Bolo jej z toho smutno, aj neuveriteľne, že sa veci vôbec nezmenili.“ Do dediny sa vchádzalo inou cestou ako za bývalého Slovenského štátu, a preto mali problém nájsť dom, v ktorom kedysi Esterina mama bývala. V dedine vyhľadali staršie panie, ktoré tam prežili celý život. Jedna z nich bývala spolužiačkou Esterinej mamy. Ukázala im miesto, kde sa predtým nachádzal dom. Okrem studne a kúska steny, do ktorej kedysi schovali cennosti, tam však nezostalo vôbec nič. 

Miesta spomienok

Okrem toho, že Ester s mamou navštevovala miesta pamäti rodiny na Slovensku, navštívili spolu aj miesta, kde kedysi boli koncentračné a vyhladzovacie tábory. Boli v Terezíne, Dachau, Majdanku i v Osvienčime, dokonca v miestnosti, kde jej mama prebývala. Bola tiež v Krakove a aj v bývalom pracovnom tábore v Seredi na Slovensku. Dnes sa tam nachádza múzeum holokaustu.

„Prvýkrát, keď som bola v Dachau, mala som veľmi ťažký pocit. Chodila som pomedzi kamene a celý čas som mala pocit, že na mňa niekto pozerá,“ vraví Ester. Keď chodila okolo miest, v ktorých spaľovali ľudí, bolo jej veľmi ťažko a chcela odísť. Pokladá však za veľmi dôležité, aby sme na tieto miesta chodili a pripomínali si udalosti, ktoré sa v dejinách odohrali. Zároveň ale dodáva, že tu vôbec nejde len o Židov.

Dôležitosť pripomínania si minulosti Ester podčiarkla svojou prvou zahraničnou výstavou vystrihovaného papiera, ktorá sa konala vďaka Pavlovi Mešťanovi v židovskom múzeu v Bratislave. Vtedy ešte žila jej matka a bola to pre ňu „veľká radosť a bola pyšná, že ona ako Židovka prežila holokaust, emigrovala do Izraela, nemusela odtiaľ utekať, ale cítila, že nechala svoju židovskú identitu na Slovensku a jej dcéra nesie naspäť židovské umenie.“

Pre Ester je jej umenie niečím, v čom si je stopercentne istá. Je si však istá aj tým, že je Izraelčanka, no napriek tomu cíti svoje korene na Slovenku.