Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viktor Šefčík (* 1960)

• narodil sa 17. augusta 1960

• 1966 nastúpil na základnú školu s maďarským vyučovacím jazykom

• 1975 - 1979 štúdium na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach

• 1979 sa presťahoval do Bratislavy

• 1981 nastúpil na povinnú vojenskú službu

• 1983 - 1989 štúdium na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave

• 1989 spoluzakladateľ Občianskeho fóra v Košiciach

• 1992 odcestoval do New Yorku

• 2015 presťahoval sa do Maďarska

Rodina z južného Slovenska

Výtvarník Viktor Šefčík sa narodil 17. augusta 1960. Na svet prišiel v pôrodnici na Moyzesovej ulici v Košiciach. Pochádza z rodiny s maďarskými koreňmi. Jeho starí rodičia bývali na území južného Slovenska, ktoré bolo v období druhej svetovej vojny pripojené k Maďarsku. Starému otcovi sa podarilo vyhnúť represiám postupujúcej sovietskej armády tým, že im začal robiť prekladateľa. Za zásluhy mu bola následne pridelená trafika, ktorá slúžila ako rozdeľovňa tabaku. Časť jeho vzdialenejšej rodiny bola po roku 1945 vysťahovaná na základe Benešových dekrétov.

Viktor spolu s rodičmi býval v Košiciach na vtedajšej Stromovej ulici v štvorizbovom byte. Jeho otec inklinoval k výtvarníctvu, avšak po prevzatí moci komunistickou stranou v Československu sa k štúdiu umenia nedostal. Navzdory tomu mal počas života veľmi blízko ku košickej výtvarnej komunite. Prispel k tomu aj fakt, že pracoval v košickom Parku kultúry a oddychu ako vedúci oddelenia, ktoré malo na starosti grafické práce.

Školské roky

V roku 1966 nastúpil na Základnú školu s maďarským vyučovacím jazykom na Šrobárovej ulici. Riaditeľom školy bol v tom čase Oliver Rácz. Po nástupe na základnú školu rodičia zapísali Viktora aj na prijímacie skúšky do Ľudovej školy umenia na Moyzesovej ulici. Spomína si, ako ich na tieto talentové skúšky vopred pripravovali: „Išli sme na prijímačky, museli sme ísť. Dodnes si to pamätám, ako nás normálne pripravovali, že čo budeme kresliť. Mali sme kresliť Sovietsky zväz očami detí. Ukázali nám fotky Moskvy a tak, proste nás ideologicky pripravovali už ako šesťročné deti.“

Počas štúdia na základnej škole chodil na hudobnú, kde sa učil hrať na klavír, a zároveň ho otec zapísal aj na plávanie, ktorému sa venoval až do stredoškolských čias. Okrem plávania si tam Viktor zdokonalil aj jazyk. „Tam som sa naučil perfektne slovensky. Tak, že som nemal žiadne maďarské prízvuky ako ostatní Maďari, že ani nevedeli, že som Maďar.“

Príchod okupačných vojsk

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy ho zastihla medzi druhým a tretím ročníkom na základnej škole. Pamätá si, že jeho rodičia boli v lete roku 1968 na dovolenke na Kryme. Mali sa vrátiť do Československa okolo 20. augusta, lenže väčšina prepravnej kapacity bola vyhradená armádnemu presunu, čiže po hranice sa dostali len s viacerými prestupmi v rámci miestnych lokálnych tratí. Na hraniciach následne strávili dlhé hodiny čakania, až kým ich spolu s ďalšími dovolenkujúcimi nenahnali do dobytčákov a v nich ich previezli do Československa.

Stredoškolský život

Viktor sa rozhodol, že svoje stredoškolské časy strávi na umeleckej strednej škole. Znovu ho čakali talentové skúšky. Pomohlo mu, že sa jeho otec poznal s viacerými osobnosťami košickej výtvarnej komunity. Na hodiny spočiatku chodil k známemu výtvarníkovi Ľudovítovi Feldovi, ktorý mal židovské korene a počas druhej svetovej vojny prežil útrapy koncentračného tábora. Neskôr začal chodiť na prípravu na strednú školu k ďalšiemu košickému výtvarníkovi, Karolovi Csákovi, jeho neskoršiemu učiteľovi na strednej škole.

Na strednú školu nastúpil v roku 1975. Bola to Škola umeleckého priemyslu na dnešnej Jakobyho ulici v Košiciach. „Povedal mi jednu dobrú vec, že buď budeš chodiť plávať alebo sa proste budeš venovať škole, lebo oboje sa nedá,“ spomína  si pamätník, ako ho práve Karol Csáko usmernil v prvom ročníku, že by si mal vybrať medzi plávaním, ktoré aktívne robil od základnej školy, a výtvarným umením, ktorému sa treba venovať naplno. Nakoniec si vybral druhú možnosť. Prestal trénovať plávanie  a zameral sa na rozvoj svojho umeleckého talentu.

Doba stupňujúcej sa normalizácie sa prelínala s obdobím jeho štúdia na strednej škole. Viktor si spomína na starších spolužiakov, ktorí maľovali štýlom Vincenta van Gogha či Paula Gauguina, čo už presahovalo rámec socialistického umenia. Vybavuje sa mu spomienka na výstavu, na ktorej mali vystavovať svoje práce. „Vo V-klube na Komenského, tam spravili výstavu, proste obrazy a sochy. Nám povedali, kedy máme prísť, kedy bude otvorenie, že tam bude žúr. Tak sme tam išli a keď sme tam dorazili, tak tam už bola polícia. Všetko bolo obtiahnuté páskou a zavreté. A oni nám už len povedali, ani tam nechoďte, zrušili výstavu, zavreli ju.“ Postihom  pre vystavujúcich spolužiakov bolo vyhodenie zo školy.

Po tejto skúsenosti si Viktor zažil akýsi prerod, ktorý vyústil do určitej autocenzúry. „My sme potom už vedeli, že stop a bola autocenzúra.“ Zopár spolužiakov naprieč viacerými ročníkmi založilo skupinu, ktorá sa navzájom podporovala. „My sme sa chodili navštevovať tam, kde nám dovolili kresliť. U Peťa Lipkoviča napríklad. A tam boli tajné výstavy. Chodili sme sa navzájom navštevovať a podporovali sme sa.“ Takouto formou sa ešte počas stredoškolských čias snažili tvoriť umenie aj nad rámec povolených štýlov.

Už počas štúdia na strednej škole sa postupne vo Viktorovi formovala a silnela myšlienka na emigráciu. Táto túžba dosiahla svoj vrchol pár rokov po ukončení strednej školy. So svojím kamarátom plánovali, že ak ich neprijmú na vysokú školu, tak emigrujú. Jána Borka nakoniec na vysokú školu prijali a Viktor musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Tak boli tieto snahy ukončené.

Cesta za umeleckým vzdelaním

„Chceli sme ísť na vysokú školu, samozrejme, že nám nedali odporúčanie. Mňa zobrali na piaty pokus na vysokú školu. Musel som byť ešte dva roky na vojne, kade-tade robiť všelijaké podradné zamestnania. Ale neľutujem to,“ pripomína si pamätník obdobie pred prijatím na vysokú školu.

Po absolvovaní Školy umeleckého priemyslu krátko pôsobil v jednom košickom podniku na propagačnom oddelení. Neskôr sa presťahoval do Bratislavy, kde sa snažil dostať na Vysokú školu výtvarného umenia. V období pred prijatím Viktor absolvoval povinnú vojenskú službu a po jej ukončení vystriedal viacero zamestnaní. Popri tom sa venoval príprave na talentové skúšky. Jeho jediným cieľom bolo dostať sa na vysokú školu, kde mohol najlepšie rozvíjať svoje umelecké schopnosti. „To bol pre mňa strop, mňa nič iné nezaujímalo, žiadna politika a nič proste. Chcem sa dostať na vysokú školu. Ja som to mal tak vnútorne nastavené, že proste to najlepšie, čo sa dá v Československu získať, tam sa chcem učiť. Mňa zaujímal fach, ako výtvarné dianie.“ V roku 1983 sa mu to nakoniec podarilo a bol prijatý na odbor maľby a reštaurovania.

Klíma na vysokej škole bola podľa neho rôznorodá. Do istej miery pociťoval neistotu, nakoľko mnohí zo študentov na umeleckej vysokej škole boli deťmi prominentných osobností. Vedel, že slobodne sa vyjadrovať nebolo za každých okolností rozumným činnom. V duchu celospoločenského fenoménu určitej ostražitosti si spomína: „Stále sme sa pri pive bavili a mali sme odporúčania, pozor ten je eštebák, s tým ako nie.“ V socialistickej Bratislave sa výtvarná komunita stretávala v jej centre, prevažne v oblasti tzv. Bermudského trojuholníka. Pamätníkovi sa vynárajú spomienky na zložky štátnej bezpečnosti: „Oni mali takú metódu, že nás sledovali. Keď sme boli napríklad v Moskve, tak sme boli ôsmi. Na každého z nás boli nasadení štyria ruskí agenti. Všade nás sledovali, že čo robíme, s kým sa stretávame. A toto isté bolo aj v Bratislave. A teraz oni vedeli, že my chlastáme. Vedeli, do ktorých krčiem chodíme. Tak prišli tam. Vtedy sme to nevedeli. Ja som to bral tak, že sme chudobní študenti a sme sa tam rozkrikovali a neviem čo. A teraz nejaký pán sedel tam vedľa, taký v strednom veku. Hneď s nami nadviazal kontakt, prisadol si, zaplatil nám pivo a nenápadne z nás začal ťahať informácie. Začal najprv počúvať, že o čom sa bavíme. A my sme to brali, tak ako v krčme, že môžeme hovoriť hocičo. A potom nám už bolo povedané, že bacha, že nesmiete hocičo, hocijako.“

Viktor si spomína, že underground v rámci výtvarnej komunity v Bratislave takmer neexistoval. Svoje kontakty s týmto prostredím získal hlavne v Prahe, kde sa s ním stretol v rámci jazzovej sekcie. Avšak cielene underground ako taký nevyhľadával. Jeho záujmom bolo hľadať ďalších umelcov, ktorí by tvorili inak, ako bolo povolené režimom. Akási jednotvárnosť celej spoločnosti, verejného priestoru, šedosť tohto prostredia ho postupne demoralizovala. „My sme stále pátrali po kolegoch, ktorí maľujú inač, majú iný názor.“ Takto si spomína na podnety, ktoré ho nakoniec priviedli aj k prostrediu pražského undergroundu: „Bola to iná kultúra, ako iný názor, a to bolo veľmi sympatické.“

Pocit, že nemôže úplne slobodne tvoriť, ho počas vysokoškolského štúdia znovu priviedol k myšlienke na emigráciu. „Ja som mal strašne nedobrý pocit z toho. A ste boli plný sily, proste plný. Ste chceli robiť, proste, že maľovať a nedalo sa. Bola autocenzúra, tá bola veľmi silná. A teraz ste to ani nemali kde vystavovať. Tak sme robili na tých bytoch tie výstavy.“ Na svoje vnútorne pnutie emigrovať z Československa si Viktor spomína aj takouto myšlienkou: „Skončím školu a emigrujem. A tam proste, keď sme vyšli na kopček v Bratislave alebo na Devín, tam som mal frajerku, tak sme tam videli rovno do Rakúska. A potom som býval na Gercenovej ulici v Petržalke, bol tam 12-poschodový panelák a moje okno smerovalo rovno na tú cestu, ktorá išla na rakúske hranice, ale bola uzavretá. A ja som každé ráno pozeral, asi dva roky som tam býval, že tadeto raz musím prejsť. To bude super.“ Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1989 postupne podával žiadosti na vycestovanie, počas ktorého mal v pláne emigrovať. Všetky náležitosti sa mu podarilo vybaviť do začiatku novembra, avšak jeho plány skrížila Nežná revolúcia.

Nežná revolúcia v Košiciach

Piatok 17. novembra ho zastihol v Bratislave. Prvé zmienky o protestoch v Prahe a správu o zavraždení študenta sa dozvedel z rádia Slobodná Európa. Na druhý deň mu volali jeho známi z Košíc, ktorí študovali v Prahe. Priblížili mu dianie v hlavnom meste Československa. Ešte v ten deň sa presunul do Košíc. Informácie čerpali hlavne od známych v Prahe, ktorí ich oboznamovali so situáciou. Spomína si, že s Bratislavou v tej dobe nemali takmer žiaden kontakt. Priestory na prvé stretnutia poskytol výtvarník Zbyněk Prokop vo svojom ateliéri na dnešnej Hlavnej ulici č. 42. V priebehu niekoľkých ďalších dní bolo v Košiciach založené Občianske fórum. Podľa Viktora prežívali najťažšie chvíle počas prvých dvoch týždňov. Začiatkom decembra sa koordinačné centrum Občianskeho fóra nachádzalo na rohu Alžbetinej a Hlavnej ulice. Počas prvého decembrového týždňa bolo sformulované Prehlásenie Občianskeho fóra a iniciatívy Verejnosť proti násiliu, ktoré malo desať bodov. Ďalšie stretnutia sa konali aj v priestoroch divadla.

Vo februári 1990 bol Viktor spoluorganizátorom výstavy Košice – Bratislava – Viedeň, ktorú usporiadali v priestoroch Východoslovenskej galérie na Šrobárovej ulici. Túto výstavu charakterizoval ako moderné výtvarné umenie bez cenzúry. V rámci Občianskeho fóra sa pamätník angažoval do volieb v roku 1990. „A my sme so Zbyňkom aj s ostatnými výtvarníkmi potom cúvli. Dobre, my sme svoju úlohu splnili, teraz vy budete spravovať krajinu a my budeme maľovať a budeme sa mať všetci dobre,“ takto si pamätá na obdobie tesne po prvých slobodných voľbách. Počas týchto šiestich mesiacov medzi Nežnou revolúciou a voľbami v júni 1990 sa stal predsedom organizácie slovenských výtvarných umelcov, ktorá sídlila v Bratislave. Tesne po voľbách odišiel na vyše pol roka na Krétu.

Porevolučné roky

Po návrate v roku 1991 sa zhrozil zo vzostupu a nárastu nacionálnych tendencií na Slovensku. Rozhodol sa teda vycestovať do Spojených štátov amerických. Podarilo sa mu získať víza na dva roky a tak v roku 1992 vyrazil do USA. Nasledujúce obdobie svojho života strávil v New Yorku, kde sa venoval výtvarným a reštaurátorským prácam. Na stret so západným svetom, kam sa chystal utiecť už od svojich študentských rokov, dodnes spomína ako na jedno z období, ktoré ho v živote najviac poznačilo.

Po návrate späť na Slovensko sa jeho sklamanie z politického aj spoločenského diania 90. rokov naďalej stupňovalo. Snažil sa ďalej tvoriť a venovať sa umeleckému remeslu. Jeho nespokojnosť vyústila do toho, že sa v roku 2015 presťahoval do Maďarska, kde žije dodnes. Viktor Šefčík v súčasnosti stále aktívne tvorí a svoje práce vystavuje ako na Slovensku, tak aj v Maďarsku. Popri tejto umeleckej činnosti od roku 2018 vyučuje v maďarskom mestečku Sátoraljaújhely kresbu. Dodnes neskrýva svoje sklamanie z vývoja v Československu a neskôr na Slovensku po Nežnej revolúcii.