Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jiří Ščobák (* 1970)

• narodil sa 13. septembra 1970 v Prahe

• predškolský vek: prvé dopady odporu rodiny voči komunistickému režimu na Jiřího život

• školský vek: nestal sa členom detských ani mládežníckych organizácií Socialistického zväzu mládeže napriek tomu, že to znamenalo byť iný ako väčšina jeho rovesníkov

• 80. roky – začína sa venovať tancu a neskôr sa špecializuje na square dance

• 1989/1990 – zúčastnil sa demonštrácií na Václaváku, pripojil sa k dobrovoľníkom, ktorí mali rozniesť plagáty revolučného hnutia z Prahy do odľahlejších častí Česka.

• začiatok 90. rokov: vďaka pádu železnej opony mohol cestovať po Európe a nadväzovať kontakty so zahraničnými square dance klubmi

• v roku 1993 sa presťahoval do Bratislavy

• od roku 2006 začal ako bloger komentovať slovenské spoločensko-politické dianie

Jiří Ščobák sa narodil v roku 1970 v Prahe. Prvé roky po páde železnej opony stopoval kvôli square dance-u, z jedného konca Európy na druhý. V roku 1993 sa usadil v Bratislave.

Túlavé topánky a kontakt s umením dostal pamätník do vienka pravdepodobne po starých rodičoch. Jeho starý otec z otcovej strany sa do Čiech vrátil z Ukrajiny, z komunity Volynských Čechov. Pripomienku na rodinné korene si pamätník nesie aj vo svojom priezvisku, ktoré je, podľa jeho slov, ukrajinské. Starý otec z matkinej strany mal absolútny hudobný sluch, venoval sa hre na rôzne hudobné nástroje a doma organizoval tanečné a spevácke krúžky.

Začnime ale ešte o niečo skôr. Pamätník si jasne spomína na rozprávanie svojho prastarého otca z maminej strany o talianskom fronte prvej svetovej vojny. Ako devätnásťročný už zažil hrôzy vojny aj smrť viacerých blízkych osôb v krátkom čase. Premohol ho strach a postrelil sa do ruky, aby mohol odísť z frontu domov. Takmer ho to však stálo život. Zafixoval si ruku a snažil sa do nej trafiť, podarilo sa mu to na druhý raz. Až potom si uvedomil, že si ju zafixoval o ručné granáty. Druhýkrát utiekol hrobárovi z lopaty na ošetrovni. Už by ho možno nebolo, ak by ošetrujúci lekár nebol Čech. Pod tlakom a stresom si totiž prastarý otec pamätníka neuvedomil, že guľky sú označené. Lekár hneď zistil, že nejde o zranenie od nepriateľa. „Máš šťastie, ty blbec, že aj ja som Čech. Nabudúce, keď si budeš strieľať do ruky, použi cudziu zbraň,“ povedal mu vraj lekár a tajomstvo si nechal pre seba. V opačnom prípade by prastarého otca pamätníka zastrelili na mieste. 

Druhý prastarý otec z matkinej strany pochádzal z bohatej lekárskej rodiny. Sám bol starostom a lekárom. Počas druhej svetovej vojny s priateľmi organizoval „šachový odboj“ proti okupantom. Usporadúvali krúžky a turnaje, ktorými chceli prejavovať české vlastenectvo.

Pogrom, sedem miliónov a lietadlá nad hlavou

Starí rodičia pamätníka z matkinej strany patrili medzi najbohatšie rodiny v okolí. Dedko, syn starostu a lekára, pracoval v banke. Komunistický prevrat z roku 1948 pocítili na vlastnej koži. Susedia na ich dom urobili pogrom, vykradli ich zo závisti. Druhá rana spojená s novým režimom prišla v roku 1953. Kvôli menovej reforme dedko prišiel o 7 miliónov korún. Pamätník spomína, že sa z toho jeho starý otec nikdy nespamätal. Začal veľa piť a fajčiť. Vyhodili ho, a do konca života už mohol robiť iba manuálne práce. Zamestnal sa ako kulisár v Českej televízii. Nezanevrel však na svoje umelecké nadanie. Mal absolútny sluch a hral na rôzne hudobné nástroje. Začal organizovať tanečné a hudobné krúžky u seba doma. „Možno v tom nachádzal nejaký únik.“

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy vytiahla z postelí jeho starých rodičov a mamu. Bývali v dedinke neďaleko Prahy, ktorá je dnes už súčasťou mesta. Ich dom stál približne 15 km od letiska a ponad dom viedol pristávací koridor pre lietadlá. „Celú noc sa budili na to, že nad nimi lietajú nejaké lietadlá a nevedeli, čo sa deje.“

Babička pamätníka z maminej strany bola zdravotná sestra s odhodlaním pomáhať a nasadzovať svoj život za druhých. Keď sa dozvedela, že okupujú Prahu, vyrazila pešo do mesta. Spoje totiž nefungovali. Chcela pomáhať tam, kde to bude treba. Pamätník si ešte dnes jasne vybavuje jej rozprávanie o tom, ako roztrasená kráčala pomedzi tanky.

Zmysel pre dobrodružstvo vystihuje aj ďalšiu generáciu rodiny pamätníka - jeho rodičov. Obaja boli vášniví horolezci. Manželstvo im však dlho nevydržalo, a tak pamätník vyrastal so starými rodičmi a s mamou.

Línia lásky k umeniu sa takisto, ako dobrodružstvo, k pamätníkovi neprerušene tiahla od starých rodičov až k rodičom. „Mama pracovala celý život v kultúre. Ovplyvnili ju tanečné a hudobné krúžky, ktoré jej rodičia organizovali u nich doma.“ Okrem iného sa venovala réžii v rádiu, pracovala v niekoľkých divadlách vrátane národného, pôsobila na ministerstve kultúry či v národnej knižnici.

Ako režim ukradol detské priateľstvá

V rodine už v detstve vnímal odpor voči komunistickému režimu. Spomínaná negatívna skúsenosť jeho starého otca nebola jediným dôvodom tohto postoja. Približne v polovici päťdesiatych rokov, keď mala mama pamätníka 7 rokov, miestny výbor komunistickej strany nasťahoval na prvé poschodie ich domu podnájomníkov. Bez ich súhlasu. Podnájomníci dostali vrchné poschodie ich domu do užívania len tak. Nič im za to neplatili. „Že je náš dom pre našu rodinu príliš veľký.“ Podľa pamätníka bol problém v tom, že všetci v okolí, na rozdiel od nich, boli členmi komunistickej strany.

Na vlastnej koži tento protirežimový postoj svojich najbližších pocítil v predškolskom veku. Ich dom susedil s materskou škôlkou, no mama ho tam odmietla zapísať. „Nechcela ma dávať do toho systému.“ Pamätník usudzuje, že kvôli tomu nevedel komunikovať s rovesníkmi. „Viac ako to, že by som si uvedomoval samotný režim, som si uvedomoval to, že nemám kamarátov.“

Akási sociálna vylúčenosť medzi rovesníkmi sa s ním vliekla až na gymnázium. Nikdy nebol iskričkou, pionierom, ani zväzákom, jediný z celej triedy. Ku koncu strednej školy všetko zmenil tanec square dance, ktorému sa v tom čase venoval vo voľnom čase. Začal ho vyučovať záujemcov z gymnázia, aby spolu pripravili úvodný tanec na školský ples. „To bol základ nášho tanečného klubu. Vtedy som mal po prvýkrát v živote viac priateľov.“ 

Sloboda slova, sloboda cestovania

Počas Nežnej revolúcie bol priamo v centre diania spolu so spolužiakmi a triednou učiteľkou. „Zvonili sme kľúčmi na václaváku a volali sme: ,Dajte šaškom rolničky´.“ Prihlásil sa k dobrovoľníkom, ktorí mali rozniesť plagáty do odľahlejších častí Čiech. Stopom sa dostal do Strakoníc, kde práve v deň jeho príjazdu zakladali Občianske fórum. Privítali ho tam ako zástupcu hnutia z Prahy, aj keď to tak úplne nebolo. „Ja som odtiaľ po tej schôdzi odišiel a tým to pre mňa skončilo, akékoľvek politické angažovanie. Vtipné je, že ešte po mnohých rokoch sa mi ozval jeden človek, spoznal moje meno, a hovoril: Ty si v Strakoniciach pomáhal zakladať Občianske fórum.“

Vďaka udalostiam 89. roku mohol nadviazať kontakty so zahraničnými square dance klubmi. „Začali sme cestovať do zahraničia stopom.“ Ďalším dôležitým prínosom pádu komunizmu v Československu bola pre neho sloboda slova. „Mal som šťastie. Moje reči na škole už boli občas trochu priveľa.“

„Keď to skončilo (komunistický režim, pozn. editora), hovoril som si, že sa už nikdy nechcem báť. Pretože si pamätám, ako sa mama a babička báli hovoriť. O niektorých veciach rozprávali polohlasne.“

Rozdelenie republiky a sťahovanie

Na Slovensko sa presťahoval v roku 1993, za svojou vtedajšou priateľkou. Jeho blízke okolie a rodina neboli nadšení. Odhovárali ho a báli sa o neho kvôli tomu, že témou dňa bolo rozdelenie republiky. „Mali nervy, pretože nevedeli čo bude, ako to všetko bude vyzerať.“ (...) „Všetci si vtedy mysleli, že je to blbosť (rozdelenie republiky, pozn. editora), vrátane mňa, samozrejme. Bolo to politické rozhodnutie.“

S dievčaťom, kvôli ktorému prišiel do Bratislavy, sa neskôr rozišiel, no do Prahy sa už nevrátil. Na Slovensku nakoniec predsa len našiel svoju osudovú lásku. Usadili sa v Bratislave, kde so svojimi troma dcérami žijú dodnes.

Slovákov a Slovensko má rád, ale rozhodol sa, že jazykovej asimilácii sa vzoprie a bude hovoriť po česky. Od pokusu učiť sa po slovensky ho odradila nepríjemná skúsenosť. „Prišiel som na Slovensko a stretol som dvoch Čechov, ktorí tu žili 20 rokov, a oni hovorili príšerne, to sa nedalo počúvať.“ Ich slovenčina mala totiž veľmi silný český prízvuk. „Nechcel som tak skončiť, tak som si hovoril, že si radšej udržím češtinu.“ Konštatuje, že v slovenskom prostredí je toto jeho rozhodnutie všeobecne rešpektované. To, že hovorí po česky, nie po slovensky, mu podľa jeho slov spôsobilo komplikácie asi iba raz. „Ak nerátam jedného opitého na beániách ekonomickej fakulty.“

Pracoval v niekoľkých slovenských médiách. V roku 2006 začal komentovať slovenské spoločensko-politické dianie ako bloger. Okrem toho sa venuje akvaristike a naďalej je aktívny square dance tanečník a koler.