Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Schenk (* 1941)

• narodený 27. júna 1941 v Borotíne na Morave

• jeho otec bol sochár František Schenk

• bez dlhšej profesionálnej prípravy sa dostal do československej reprezentácie, kde pôsobil v rokoch 1962 – 1972 a odohral asi 400 zápasov

• na troch majstrovstvách sveta, troch majstrovstvách Európy a troch olympijských hrách celkovo získal 6 medailí (1 zlatú, 4 strieborné a 1 bronzovú)

• bronz získal na olympiáde v Mexiku, kam výprava odcestovala krátko po okupácii Československa v roku 1968 s túžbou poraziť sovietske družstvo, čo sa im nepodarilo, a boli preto hodnotení ako veľké sklamanie

• je šesťnásobným majstrom ČSSR, tento titul získal tri razy aj ako tréner, vychoval celý rad reprezentantov

• keď mu komunistickí funkcionári zatrhli angažmán v Bruseli, prijal miesto trénera v Bratislave, kde žije dodnes

V rokoch tvrdého socializmu, keď bol problém vycestovať aj do Juhoslávie, bežný človek potreboval výjazdové doložky a ku kádrovému profilu sa vyjadrovali všetci od zamestnávateľa až po domovú dôverníčku, Pavel videl takmer celý svet. Dobre preto poznal rozdiely medzi „skazeným“ kapitalistickým západom a socialistickým východom.

 

Športovec od detstva

Pavel Schenk sa narodil 27. júna 1941 v Borotíne na Morave (okres Blansko). Starý otec z maminej strany tam mal malú usadlosť, ktorá z deväťdesiatich percent dokázala rodinu uživiť. Počas kolektivizácie o usadlosť takmer prišiel, keď na neho tlačili, aby vstúpil do JRD (jednotného roľníckeho družstva).

Pavel žil viac-menej s mamou Květoslavou. Otec František, akademický sochár, dochádzal domov na víkendy zo svojho ateliéru v Brne. Z detstva v Borotíne si Pavel pamätá ústup nemeckých vojsk a príchod ruského frontu. Ani jedna z „návštev“ po sebe našťastie nezanechala väčšie škody. Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala na kraj Brna, kde v roku 1947 začal navštevovať základnú školu. Aj tam sa, tak ako na iných školách, začala po februárovom prevrate 1948 šíriť komunistická propaganda. „Pamätám si, že najlepšieho učiteľa, ktorý chodil pravidelne do kostola, vyhnali a musel robiť pomocného robotníka. Keď zomrel Stalin, inštalovali nám v triede stôl, potiahnutý čiernym súknom, s jeho bustou a učili nás pesničku Kaťuša, ktorá bola údajne jeho obľúbenou.“

Vo voľnom čase Pavel celé dni hrával vybíjanú, futbal, neskôr aj pingpong. Príkladom mu išiel otec, všestranný športovec. Jedným z prvých väčších darčekov bola lopta. Dovtedy mal loptu iba jeden kamarát, keď ten dostal domáce väzenie, ostatní chlapci dohrali.

 

Menová reforma bola veľká zlodejčina

Pavlov otec František pochádzal z neďalekých Veľkých Opatoviec. Od štyroch rokov bol sirota a vychovával ho strýko. Vo veľmi skromných podmienkach vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Často nemal ani na chleba, a tak si privyrábal ako tanečný majster. Keď sa mu predrala ponožka, začiernil si pätu tušom, ktorý vzal zo školy.

František už počas štúdia v Prahe uveril ideám komunizmu a stal sa členom strany. „Keď mamka stála štyri hodiny frontu na mäso a nedostala nič, bol schopný tvrdiť, že žiadne fronty neexistujú.“ V Brne však na komunizmus rýchlo zmenil názor. Veľmi si zakladal na tom, že bude tvoriť kvalitné umelecké diela a nebude sa znižovať k tomu, aby masovo vyrábal niečo, čo sa bude dobre predávať. To sa, samozrejme, odzrkadlilo na životnej úrovni rodiny. Výrazným prilepšením do rodinného rozpočtu mala byť veľká zákazka pre brnianske výstavisko, na ktorej pracoval vyše roka. „Bola to pomerne veľká socha, ktorá tam stojí dodnes a o ktorej súdruhovia tvrdili, že je tam provizórne na jeden ročník. Sadrovú sochu nechal otec za svoje peniaze a rodinné úspory presekať do kameňa, a keď ju inštalovali, prišla veľká zlodejčina - menová reforma.“ Prácu Františkovi preplatili jedna k päťdesiatim. Aby rodina vyžila, mama začala pracovať vo fabrike, otec po nociach vyrábal z medi brošne či prívesky, teda to, čo robiť nechcel.

 

Do tanku sa urastený volejbalista nevtesnal

Po základnej škole sa rodina presunula bližšie k centru Brna a otcovmu pracovisku. V roku 1956 nastúpil Pavel na brniansku Priemyslovú školu strojnícku. Stále viac času ale trávil pri športe v blízkej Zbrojovke Brno a po roku vyletel zo štúdia. S kamarátom sa potom prihlásili za mechanikov chladiarenských zariadení. Po dvoch rokoch začali praxovať v Kovopodniku mesta Brna. Obaja sa naďalej aktívne venovali volejbalu, s ktorým sa, zatiaľ neúspešne, snažili začleniť medzi profesionálov.

Prelom prišiel, keď si ich raz pri hre v parku Lužánky všimol Karel Láznička, dlhoročný volejbalový reprezentant a v tom čase tréner Zbrojovky Brno a pozval ich na tréning. Bežne sa s profesionálnym volejbalom začína v desiatich či jedenástich rokoch, Pavol už mal osemnásť. Vďaka všestrannej nadanosti na šport sa ale rýchlo učil.

Ďalším významným medzníkom bola vojenčina a pôsobenie v Dukle Kolín, športovom vojenskom družstve. Po jednom mesiaci tzv. prijímača, kedy sa urastený volejbalista neúspešne snažil v časovom limite nasúkať do malého otvoru tanku, mal iba jedinú náplň - dvojfázový tréning. V priebehu jedného roka ho vybrali do B skupiny československej volejbalovej reprezentácie do dvadsaťtri rokov. Ďalší rok už bol pozvaný do A družstva. Ako nováčik sa v roku 1962 zúčastnil majstrovstiev sveta v Moskve so ziskom striebornej medaily.

 

Raz bol flákač, inokedy hviezda

V reprezentácii neexistovala žiadna finančná ani iná odmena, raz za rok dostali hráči tenisky. Preto popri volejbale Pavel roky pracoval v Kovopodniku ako mechanik chladiarenských zariadení. Pracovnú dobu mal do pätnástej, potom bežal cez mesto na tréning o šestnástej. „Niekedy som meškal desať minút, niekedy ani toľko, a tréner na mňa dokázal kričať mesiac, že som sebec a nechcem sa obetovať pre mančaft.“ Neskôr tím mával raz týždenne reprezentačný zraz, za ktorý dostávali zamestnávatelia refundáciu.

Aktívne sa Pavel zúčastnil celkom štyroch olympiád. Trikrát ako hráč a raz ako tréner československej reprezentácie. Každá olympiáda bola iná. V Tokiu (1964) po získaní striebra dostali polročný angažmán, cestovali po Japonsku, odohrávali zápasy a užívali si popularitu. Po návrate domov Pavel zistil, že v práci všetkým jeho rovesníkom zvýšili plat. Na otázku, prečo sa jeho plat nezmenil, dostal z vedenia odpoveď, že ich nezaujíma, kde sa pol roka flákal.

Obrovskej popularite sa naši volejbalisti tešili v roku 1966, keď na majstrovstvách sveta v Prahe vyhrali zlato. Pavel sa stal najlepším smečiarom a bol zaradený do najlepšej šestky turnaja. Vo vypredanej Hale Júliusa Fučíka ich povzbudzovalo osemnásť tisíc fanúšikov.

 

Vedeli všetko do detailov

Jedinou, no pomerne veľkou odmenou pre hráčov bolo cestovanie po celom svete. To však museli mať súdruhovia pod kontrolou. „Asi po troch rokoch prišli za mnou dvaja páni z Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti s tým, že sa mám po každom zájazde zastaviť u nich na Leninovej. Za to za mňa vybavia prípadné pokuty z jazdy na mojom motocykli.“

Športovci absolvovali školenia, kde podpisovali, že sa nestretnú s československými emigrantmi, čo ale neraz porušili, najmä keď ich krajania prosili o informácie z domova. Po návrate z pohára majstrov v nemeckom Aachene dali hráčom podpísať, že sa s nikým nestretli a všetko prebehlo, ako malo. „Potom na nich vybalili, že majú správu o všetkom až do detailov. Pôvodný návrh bol zákaz reprezentácie a výjazdu. Ale v družstve Dukly sme boli asi šiesti a to by bolo silné oslabenie, tak to nejako vyšumelo.“

V krajinách, ktoré hráči navštívili opakovane, sa spriatelili s miestnymi, spoznávali a porovnávali cez nich miestnu kultúru a pomery. „Keď nás v Moskve pozval do svojho bytu nejaký plukovník, mal to tam veľmi chudobné. Na druhej strane sme navštívili trh, kde bolo úplne všetko, tak sme si to fotili, až nás zobrali policajti, prečo toľko fotíme. Na západe bolo vidno veľké rozdiely. A keď sme boli v Tokiu, u nás sa otvárala športová hala v Parku Júliusa Fučíka. Miestna tlač písala, ako nám ten skvost závidí celý svet. Potom sme zistili, že tam má pomaly každá vysoká škola takú alebo aj lepšiu halu.“

 

„Běž domů, Ivane...“ 

Počas príchodu okupačných vojsk v auguste 1968 sa volejbalisti pripravovali na olympiádu v Mexiku. Odohrali exhibičný zápas s Japoncami v Budějoviciach a pobrali sa na hotel. „Asi o piatej ráno prišiel kamarát s tranzistorom na uchu so slovami: ‚Neviem čo sa deje, počúvajte so mnou, asi nás obsadili Rusi.‘“ Počúvali prenos z českého rozhlasu, kde sa hovorilo aj o streľbe. Japoncov úplne vydesených odviezli do Rakúska a každý z hráčov sa pobral domov. V Brne už boli výklady polepené protiokupačnými heslami ako „Běž domů, Ivane, čeká tě Nataša“. Pavel si s úsmevom spomína na malú rebéliu, ktorú okupantom s kamarátmi pripravili: „Rusi zvykli jazdiť po ulici v otvorenom džípe a odoberali ľuďom tranzistorové rádiá. Tak sme si zobrali brikety, s ktorými sme chodili ako s rádiom a potom sme si ich vychutnávali, keď zastavili s tým, že si ho odnesú.“

Do poslednej chvíle sa nevedelo, či na olympiádu v Mexiku pôjde aj Československo. Gymnastka Věra Čáslavská, ktorá sa verejne angažovala proti režimu, trénovala potajomky v lese.

 

Môžete prehrať s hocikým, ale Rusákov musíte poraziť!

Mexiko sa vtedy borilo s vlastnými problémami. Tesne pred olympiádou vládne ozbrojené zložky strieľali do študentov, žiadajúcich hospodársku revolúciu. „Všade sa pohybovali vojaci so samopalmi. Na druhej strane stačilo ísť po meste s nápisom ČSSR, ľudia sa zastavovali, tlieskali, chceli nás zviezť. Boli sme za hviezdy. Fantastický bol otvárací olympijský ceremoniál, kde 80 000 ľudí skandovalo Čeko Čeko!“ spomína Pavel.

Kvôli okupácii naši volejbalisti ostentatívne ignorovali tých ruských, ktorí sa neštítili provokácií. „Išiel som po jedálni a ich známy športovec ma zrazu chytil, mali pripraveného fotografa a za chvíľu v novinách vyšlo, že naši v družbe s ruskými športovcami. A keď sme odchádzali na olympiádu, všetci nám hovorili, môžete prehrať s hocikým, ale Rusákov musíte poraziť. My sme v tomto tlaku žili celú olympiádu.“ K nervozite prispela tesná prehra našich gymnastiek s tými ruskými, ale aj to, že si Pavel zápas predtým zranil koleno. Zápas skončil fiaskom a družstvo prehru nieslo veľmi ťažko. Doma boli za bronzovú medailu podrobení ostrej kritike, ako obrovsky sklamali. Od Pavla žiadali vyjadrenie do novín, že s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy súhlasí. To odmietol. Aj keď bolo dôvodov a príležitostí veľa, emigrovať mu nenapadlo. Z družstva neemigroval nikto. Vedeli, že by tým uškodili blízkym doma. Zákaz štúdia, prepustenie z práce, aj horšie. Všetci sa naďalej sústredili na šport a postupne získali niekoľko ďalších medailí.

 

Mysleli si, že natáčajú film

Nasledovala mníchovská olympiáda (1972), ktorá sa do histórie zapísala krvavým priebehom. „Doobeda sme išli na tréning okolo pavilónu, kde spali Izraelci. Všetko zapáskované, z jednej strany auto s guľometom, z druhej strany tiež. Na terase chlapi v kuklách so zbraňami. Míňali sme ich s tým, že asi natáčajú nejaký film.“ Až pri návrate si prečítali v olympijských novinách, že izraelských športovcov prepadli palestínski teroristi a niektorých aj zabili. Ďalší zomreli pri nevydarenom únose, keď jeden z útočníkov stihol pred jeho zneškodnením hodiť medzi rukojemníkov granát. Kolovala tiež verzia, že je celá olympijská dedina podmínovaná, to sa však nepotvrdilo. Organizátori dlho rozhodovali, či olympiádu zrušia, nakoniec sa pokračovalo. Pohoda a stretávanie športovcov sa však neobnovili.

Po olympiáde volali Pavla ako hrajúceho trénera do Belgicka. No aj keď splnil všetky podmienky, povolenie odísť nedostal. Následne za ním prišli funkcionári z Červenej hviezdy Bratislava, ktorí tvrdili, že sa v tej sezóne na západ nikto nedostane. Prehovorili ho, aby im ako hráč pomohol udržať ich družstvo v najvyššej súťaži. Pavol absolvoval prípravné zápasy, ale kvôli problémom s kolenom musel podstúpiť operáciu a rehabilitácie. Červená hviezda medzitým dostala štatút strediska vrcholového športu a Pavlovi natrvalo ponúkla post trénera. Tak sa presťahoval do bratislavskej Dúbravky.

 

Žili sme v podmienkach, ktoré stanovil niekto iný

V roku 1980 družstvo vypadlo už v prípravných zápasoch na olympiádu v Moskve. Následne však kvôli okupácii Afganistanu Sovietskym zväzom prišlo k bojkotu západných krajín. Rusi chceli olympiádu udržať, a tak povolili účasť aj Československu. Bez dostatočnej prípravy naši reprezentanti skončili ôsmi. Pod vedením Pavla však v nasledujúcich rokoch vyhrali slovenskú národnú ligu, československý pohár a boli trikrát majstri Československa. „To bol veľký úspech, ktorý nie všetci dobre znášali. Hlavne rezortná Rudá hvězda Praha, ktorá do tej doby získala niekoľko majstrovských titulov, sa s tým nevedela vyrovnať. Obzvlášť keď sme to zdupľovali druhým miestom v Pohári európskych majstrov (dnes Liga majstrov) a víťazstvom v Pohári víťazov pohárov – najväčšie dve európske súťaže. Začali nám robiť problémy.“ Nakoniec to vystupňovalo až tak, že Červenej hviezde zrušili štatút strediska vrcholového športu. V tom čase sa zároveň zistilo Pavlovo ochorenie - zhubný nádor štítnej žľazy. Počas jeho liečby funkcionári vymenili trénera a po návrate ho obsadili ako trénera žien.

 

Korupciu v športe neakceptoval

Nežnej revolúcie sa Pavel aktívne nezúčastnil, pár dní po nej ale dal prehlásenie do novín, v ktorom nesúhlasil s represiami voči demonštrantom. Okamžite ho predvolali na Ministerstvo vnútra, našťastie už nič proti nemu nestihli vykonať.

Po revolúcii funkcionári nemali financie na dva tímy. Muži dosahovali vo volejbale lepšie výsledky, a tak bol ženský tím zrušený. Pavel pod garanciou Dušana Muňka (súčasný riaditeľ Slovakoturist) vytvorili nový profesionálny klub. Zostavil vedenie a požiadal bývalého šéfa volejbalu v Červenej hviezde, Jaroslava Soukupa, aby vzal pozíciu prezidenta, sám sa stal vedúcim trénerom. Keď prišiel bývalý spoluhráč Bohumil Golian, či by ho nevzali, Pavel mu ponúkol miesto trénera mládeže. „Za dva mesiace Soukup odišiel a z Goliana sa stal prezident klubu. A keď som poukázal na to, že miesto volejbalu ich zaujíma kšeftovanie, Golian ma prepustil zo zamestnania. Tak sa mi odvďačil.“

Po asi dvoch mesiacoch na úrade práce dostal Pavel angažmán v Púchove a začal sa orientovať na tréning mládeže. O dva roky, pred odchodom do dôchodku, bolo jeho družstvo druhé v tabuľke, hoci bolo najmladšie. V Púchove tiež upozornil na korupciu trénera, ktorý mal na starosti ekonomiku tímu. Už na dôchodku Pavel trénoval žiačky Gymnázia na Bilíkovej ulici v Bratislave. Pod jeho vedením získali zlato aj striebro.

 

Sebauspokojenie je najväčšia brzda na ceste k úspechu

Tréner Zbrojovky, ktorý Pavla priviedol k volejbalu, ho naučil byť tvrdý na seba aj na hráčov, stanoviť kritériá a vyžadovať ich dodržiavanie. V záujme zlepšenia sa nebojí Pavel vysloviť ani konštruktívnu kritiku a drží sa motta, že „sebauspokojenie je najväčšia brzda na ceste k úspechu“. Sklamane však konštatuje: „Dnes kritizuje málokto. A kto áno, hneď je nepriateľ.“

Z rodiny do volejbalu Pavel nikoho netlačil. No aj tak išiel vzorom svojim dcéram (obe pôsobili ako ligové volejbalistky) a taktiež obom vnukom, z ktorých jeden neskôr zmenil smerovanie, ale druhý nastúpil do klubu, ktorý Pavel opustil. Veľmi hrdý je aj na vnučku. Už ako šestnásťročná robila kapitánku slovenského výberu do devätnásť rokov. Nezabúda vysloviť uznanie svojej manželke, uvedomujúc si, že na nej počas dlhých rokov jeho funkčnej kariéry ostala výchova a starostlivosť o deti. Na dôchodku napísal s prispením členov rodiny knihu „Pavčo - 50 let nad i pod vysokou sítí mistra světa Pavla Schenka“.