Zdenka Cecília Schelingová (* 1916  †︎ 1955)

Príbeh pamätníka

Sestra Zdenka Schelingová

„Odpustenie je najväčšia vec v živote“

Sestra Zdenka z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža rodným menom Cecília Schelingová sa narodila 24.12. 1916 v Krivej na Orave, ako desiate, z jedenástich detí rodičov Pavla a Zuzany, rod. Pánikovej.

V rokoch 1922 – 1930 navštevovala Cecília 8-ročnú ľudovú školu v Krivej. 6. 7. 1931 nastúpila ako kandidátka v inštitúte milosrdných sestier svätého Kríža do Podunajských Biskupíc. 30. 1. 1937 zložila prvé rehoľné sľuby v Podunajských Biskupiciach. V rokoch 1937 – 40 po zložení prvých sľubov pracovala na RTH, internom oddelení kliniky v Štátnej nemocnici v Bratislave.

V období rokov 1941 – 42 pracovala ako laborantka v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici. Ráno 29. 2. 1952, po odhalení pripravovaného nočného úteku rímskokatolíckeho kňnaza Štefana Koštiala, určeného k transportu na Sibír, kde by bol popravený, Štátna bezpečnosť /ŠTB/ zatkla sestru Zdenku Schelingovú. Väznili ju v Justičnom paláci v Bratislave, kde ju podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. Dňa 17. 6. 1952 bola sestra Zdenka odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Sestra Zdenka bola vo vyšetrovacej väzbe v Justičnom paláci v Bratislave. Ďalej bola väznená v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach, v Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Kordovou-Wildeovou, ktorej zverila sestra Zdenka dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Z väzenia v Prahe bola sestra Zdenka 16. 4. 1955, ako ťažko chorá prepustená a prijatá do nemocničného ošetrenia Trnave. Sestra Zdenka zomrela 31. 7. 1955 o 7.45 hod. zaopatrená sviatosťami na onkologickom oddelení v trnavskej nemocnici, zo slovami: „Boh tak chce, nech sa stane vôľa Božia!“ Dožila sa necelých 39 rokov. 2. 8. 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave. 6. 4. 1970 Krajský súd v Bratislave, za predsedníctva JUDr. Júliusa Matečného, oslobodil sestru Zdenku Schelingovú od žaloby pre trestný čin velezrady. 18. 11. 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky.
15. 10. 1979 bola sestra Zdenka exhumovaná, spolu s desiatimi sestrami svätého Kríža.
16. 10. 1979 ju previezli na cintorín do Podunajských Biskupíc. Svedectvo pani Heleny Kordovej-Wildeovej, ktorá v tomto čase žije vo Veľkej Británii, sa stalo známym až po 40-tich rokoch, po jej príchode na Slovensko 27. 9. 1994. ,,Zdenka mi porozprávala o praktikách komunistickej Štátnej bezpečnosti /ŠTB/.

Povedala:

„Keď ma zaistili, moje vyšetrovanie sa začalo kopancami. Potom ma vhodili do akéhosi koryta s chladnou vodou, ešte oblečenú v šatách. Pocítila som strašnú bolesť vo vnútornostiach, lebo ozrutná noha chlapa tisla moje telo ku dnu koryta. Na chvíľu mi vydvihol hlavu, aby som sa celkom nezadusila. Potom mi nohou zase tlačil telo ku dnu koryta. Stratila som vedomie. Zobudila som sa na betóne v tmavej miestnosti. Zimnica lomcovala mojim zmrazeným telom. Ale ešte som žila ... Zrazu sa otvorili dvere a dvaja ma za vlasy odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam zo mňa strhali šaty, zaviazali mi ruky a takto obnaženú ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na plafóne. Prišli ďalší traja chlapi a revali na mňa ako zvery. Chceli, aby som prezradila, kto mi pomáhal pri oslobodení kňaza z nemocnice. Začali ma biť obuškami, pokým som nestratila vedomie. Prebudila som sa zavinutá v plachte z vrecoviny. Na plachte boli krvavé škvrny, krv presakovala z mojich rán. Mala som pocit, že som vo zvieracej kazajke. Neviem, koľko času ubehol, kým ma znovu nevytiahli na skobu v plafóne. Teraz som stratila vedomie už pri prvom údere obuškom. Bola som medzi životom a smrťou. Moje telo bola jedna otvorená rana. V podvedomí som videla, že znova prišli ku mne chlapi a zrúkli na mňa. “Povedz, kto ti pomáhal pri tvojom zločine! Hovor, lebo ťa zabijem!“ Ja som neprestajne hovorila, že mi nikto nepomáhal! Potom mi tlačili hlavu o kamennú stenu. Keď videli, že nikdy nezmením výpoveď, premiestnili ma na celu, kde som bola sama, aby som prišla k sebe. Aj stopy mučenia chceli zahladiť, nemohli ma ukázať svetu v takom strašnom stave.“

Dňa 18. 9. 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenie sestry Zdenky a 16. 7. 2003 bola prevedená druhá exhumácia pozostatkov sestry Zdenky.

7. 7. 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. 14. 9. 2003 na sviatok Povýšenia svätého Kríža dostalo Slovensko prvú blahoslavenú rehoľnú sestru z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža. 19. 9. 2003 bola jeho Excelenciou otcom biskupom Mons. Štefanom Vrablecom posvätená jej kaplnka, prvá na Slovensku.

Zdroj:

http://www.zdenka.estranky.sk/clanky/zo-zivota-zdenky/zdenkin-zivotopis-zase-trochu-inak