Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dagmar Šályová, rod. Slabihoudová (* 1939)

• +Dagmar Šályová, rod. Slabihoudová sa narodila v Prahe dňa 19. augusta 1939 +v detstve prežila bombardovanie Apolky aj Pražské povstanie +v roku 1956 maturovala na gymnáziu Grösslingová +celý profesný život pôsobila na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave +kvôli normalizačným previerkam čakala na titul docentky takmer dvadsať rokov +žije v Bratislave

V detstve zažila bombardovanie Apolky aj Pražské povstanie 

Pani Dagmar Šályová, rod. Slabihoudová sa narodila v metropolitnom meste Praha dňa 19. augusta 1939. Matka, Milada, pracovala ako úradníčka v Prahe. Po maturitnej skúške hneď nastúpila do práce, nakoľko mala dvoch bratov a bolo zvykom, že na vysokých školách študovali najmä muži. Otec pamätníčky, Miloslav, skončil architektúru a pozemné staviteľstvo v Prahe v roku 1935. V roku 1938 sa pán Miloslav oženil, no miesto svadobnej cesty mladomanželia Slabihoudovci trávili čas na stavbe. Otec pamätníčky pracoval na opevnení v Náchodě, ktoré bolo nutné so stupňujúcou sa nemeckou agresiou dokončiť. Opevnenie v Náchodě bolo dokončené ešte pred rozpadom Československa a začala sa stavať diaľnica Praha - Brno - Zlín až k Podkarpatskej Rusi. (Vtedajšia súčasť Československa, dnes Ukrajina). Pán Miloslav, ako zamestnanec bratislavskej firmy Frič bol vyslaný stavať úsek na Morave do obce Zástřizly. Na úseku diaľnice pracoval ako stavbyvedúci od roku 1939 do roku 1942. Ako sme spomínali vyššie, pani Dagmar sa narodila v Prahe, po ôsmich mesiacoch života sa maličká Dagmar so svojou mamou presťahovali za otcom na Moravu, kde postavil chatu, v ktorej bývali. Po vzniku Slovenského štátu, sa pán Miloslav ako pracovník Slovenskej firmy,  musel dostaviť do Bratislavy. Celá stavba sa skončila, zazimovala a nikdy sa nedokončila. (V súčasnosti je to technická pamiatka). Dagmar mala v rodnom liste uvedené, že je obyvateľkou Protektorátu Čechy a Morava, a preto ako príslušníčka okupovaného územia nemohla slobodne vycestovať na územie cudzieho štátu. Až na jeseň 1943 sa im podarilo vybaviť povolenie a pricestovali za otcom do Bratislavy. Rodina Slabyhoudová bývala v podnikovom jednoizbovom byte firmy Frič na Lazaretskej ulici. Na Bratislavu si spomína ako na nádherné mesto. Tieto pokojné časy sa však rýchlo skončili. Kvôli bombardovaniu sa rodina veľmi často musela skrývať v kryte - pivnici. V pivnici boli lavice, kde si posadali a počkali kým bombardovanie skončí, aby mohli vyjsť. Dagmar bola v Bratislave aj v júni 1944, keď americké bombardéry zaútočili na Rafinériu Apollo, Zimný prístav a dunajský most v Bratislave. Na mesto v priebehu necelých 10 minút dopadlo takmer 370 ton bômb a objekty s rôznymi horľavinami vybuchovali či horeli ešte dlho po bombardovaní: „Otec ma zobral na roh Dunajskej a Lazaretskej a tam sme sa dívali ako tá Apollka horí. Potom sme odišli na stredné Slovensko, kde firma Frič mala stavbu a stavali Tunel Kopráš - Slavošovce predĺženie železnice do Slavošovských papierní, pretože Jelšava už patrila Maďarsku.” 

Po vypuknutí SNP opäť pricestovali na západné Slovensko, do Miloslavova. Pamätníčka ako mladé dievča nerozumela tomu, čo je povstanie. Vedela iba, že je to nebezpečné, a že ich otec odviezol preč. V Miloslavove Dargmar s mamičkou bývala v učiteľskom byte, nakoľko bol učiteľ na vojne a byt bol prázdny. Krátko na to, na jeseň 1944 sa pán Miloslav rozhodol, že ani v Miloslavove už nebolo bezpečne a manželku s Dagmar “posadil” na vlak do Prahy a cestovali k babičke a tete. „Tak som koniec vojny a Pražské povstanie pre istotu zažila v Prahe. Pamätám si, ako sme boli v pivnici a naraz prišiel nejaký pán, že Radnice horí, potom začali hádzať míny z Pankráca na Karlov. My sme boli zase v tom nebezpečí. No a prišiel 9. máj boli sme v tom tetinom byte aj s tetou a ona začala rodiť. Presne 9. mája, ked bol koniec vojny, sa mi narodil bratranec. Vyšli sme von, tam boli tanky, Rusi, hádzali nám čokolády a pamätám si, že som si ich nesmela zobrať, lebo že to môže byť otrávené.”

 

Čechúňka

Po vojne rodina Slabihoudovcov dostala byt na Žižkove v Prahe. Byt bol ale veľmi nekvalitný a pán Miloslav, otec pamätníčky, bol s vývojom situácie veľmi nespokojný a sklamaný. Kvôli tomu sa rodina odsťahovala naspäť do Bratislavy. Tam bývali v byte na Lazaretskej ulici až do roku 1988.

Dagmar prvý ročník základnej školy navštevovala v Prahe. Zvyšné štúdium už absolvovala v Bratislave od základného vzdelania až po docentúru. Základnú školu v Bratislave navštevovala na Grosslingovej ulici, ZŠ Milana Rastislava Štefánika. „Niesli sme kvety k soche Milana Rastislava Štefánika a učiteľka nám rozprávala, že Štefánik zahynul a tak ďalej. Na to sa prihlásila jedna spolužiačka, že to nie je pravda, že to bola havária, že to ho Česi zostrelili a obrátila sa na mňa a povedala a toto je tiež taká čechúňka. To sa ma veľmi dotklo, to bol taký prvý moment, kedy som si uvedomila, že som možno iná ako ostatní.” Februárový prevrat v roku 1948 pamätníčku zastihol v štvrtej triede základnej školy. Začalo sa zdraviť česť práci, pán učiteľ bol súdruh učiteľ, spievala sa pieseň práce a internacionála, náboženstvo prestalo byť povinnou súčasťou vyučovacieho procesu. Na kvalitu štúdia aj vyučujúcich si spomína veľmi pozitívne. Menovite jej ostali v pamäti títo vyučujúci: pani Martišová, Brnáková, Sýkorová a Príborská. Dagmar patrila k prvej generácií študentov, ktorým zrušili deviaty ročník, keďže v roku 1953 sa základné školy modifikovali na osemročné; po skončení ôsmej triedy si žiaci vyberali strednú školu.

 

Gymnaziálne roky 

Absolventka Dagmar chcela ísť študovať na gymnázium. Ako je pre komunistický režim príznačné na školy sa prijímalo podľa kádrového profilu. Na gymnáziá, vtedajšie jednotné spojené školy, boli uprednostnené deti z robotníckych rodín. „To sa zase dotklo môjho otca. On bol inžinier, ale strednú školu mal priemyslovku, bol vyučený murár, tesár. Fakticky mal robotnícky pôvod. Až keď doniesol pracovnú knižku z prvej republiky, som si mohla podať prihlášku na gymnázium.” Na nezabudnuteľné roky prežité na gymnázium na Grösslingovej ulici č. 18pamätníčka spomína v dobrom. Počas štúdia nikto neriešil jej národnostnú príslušnosť. V pamäti Dagmar ostal triedny profesor Brnák, ktorý ich učil matematiku a deskriptívnu geometriu. Trieda, ktorú navštevovala aj Dagmar bola jedinou triedou, s ktorou profesor Brnák “maturoval.” Z päťdesiatich maturantov, okrem troch, všetci skončili vysokú školu. Spolužiaci Dagmar sa dobre uplatnili a dodnes sa kolektívne stretávajú. 

 

 „Ja som si nikdy nemyslela, že budem stavbárka, ja som chcela urobiť otcovi radosť“

Osud Miloslava Slabihoudy i jeho dcéry Dagmar je neoddeliteľne spätý s fakultou architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej technickej Univerzity. Pán Miloslav aj po prevrate v roku 1948 ostal pracovať v stavebníctve. Pracoval v oblastnej správe, potom na povereníctve stavebníctva. V roku 1953 prišiel na fakultu architektúry a pozemného stavebníctva, ktorú založili v roku 1946 ako súčasť Slovenskej Vysokej školy technickej, ďalej len SVŠT. Pamätníčka konštatovala, že  mnoho prednášajúcich, ktorí vtedy pôsobili na fakulte architektúry a pozemného staviteľstva, buď študovali v Čechách, alebo aj žili v Čechách a sem chodili na “týždňovky” a na víkend chodili naspäť do Čiech k rodine, napríklad prof. Vladimír Chrobák a prof. Koula. Pán Miloslav pracoval na fakulte ako docent, neskôr ako profesor. Niekoľko rokov zastával funkciu prodekana a dva roky bol vo funkcií prorektora. Do dôchodku odišiel ako 70-ročný.

Po maturitnej skúške v roku 1956 sa Dagmar mohla prihlásiť na tri fakulty. Na apel otca sa prihlásila na stavebnú fakultu. Okrem toho si podala prihlášky na pegagogickú školu, odbor matematika a deskriptívna geometria. „Ja som si nikdy nemyslela, že budem stavbárka, len som chcela urobiť otcovi radosť.” Keďže Dagmar bola výborná žiačka, urobila prijímacie skúšky na prvý pokus. Na vysokoškolské štúdium si spomína ako na náročné, ale veľmi kvalitné. Prednášajúcimi boli ľudia z praxe, napríklad: Prof. Dr. Ing. Jozef Harvančík, spoluautor prvého panelového domu v ČSSR (dnes technická pamiatka na Kmeťovom námestí v Bratislave), alebo Ing. arch. Štefan Lukačovič, autor divadla budovy P.O. Hviezdoslava v Bratislave. Spoločne s Dagmar v ročníku začalo študovať asi stopäťdesiat študentov a štúdium v roku 1961 úspešne ukončilo asi sto študentov, ktorí sa stretávajú dodnes. Tento študijný ročník bol zároveň posledný, ktorý mal promočnú slávnosť v bratislavskej Redute. V tomto období existovala len budova na bývalom Gottwaldovom námestí, (dnes námestie Slobody) a chemická fakulta. Pôvodne celý areál od námestia Slobody až po Vazovovu ulicu mal byť fakultný, ale keďže neboli vypracované územné plány, postavil sa tam napríklad Slovenský rozhlas. Fakulta elektrotechniky sa do tohto priestoru  už nezmestila a dnes sídli v Mlynskej doline. Po skončení štúdia Dagmar chcela ísť pracovať na akadémiu vied, ale napokon nastúpila na katedru stavených látok a dielov. Tu pamätníčka začala učiť stavebné materiály a ľahký betón. „A dopadlo to tak, že som tam ostala celý život. A vôbec to neľutujem”.

 

Normalizácia

Počas zlatých šesťdesiatych rokov Dagmar verila, že môže fungovať “socializmus s ľudskou tvárou”. Ako pre iných, tak i pre ňu prišlo vytriezvenie v podobe príchodu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Počas okupácie bola pamätníčka z osobných dôvodov u seba v byte. Telefonicky jej nejaký priateľ oznámil, že na uliciach sú tanky. Pred bytom mala odparkované auto, trabant. Ako bezpečnostné opatrenie trabant ukryla k známym do garáže, ktorá bola v blízkosti internátu Lafranconi. Po ceste naspäť už videla, ako ľudia nakupujú, robia si zásoby, pred obchodmi boli rady. Keďže mala živé spomienky na oslobodzovanie Prahy, zo strachu pred streľbou sa Damar zabarikádovala vo svojom byte v kúpeľni, pretože tam nebolo okno.

Následné normalizačné opatrenia prenikli aj na akademickú pôdu. Pamätníčka sa stala členkou Komunistickej strany, nakoľko všetci, čo ostali po štúdiu pôsobiť na fakulte boli automaticky prijatí do strany. Najskôr za kandidátov, potom ako členov. Po okupácií nasledovali neslávne známe previerky pracovníkov Univerzity. “Na previerku sme čakali od skorého rána. Keď som prišla na rad už bol večer, na chodbe bola tma. V miestnosti, kde sa konali previerky sedeli asi štyria alebo piati ľudia. Jedna žena, nebola stará, ale pôsobila veľmi nepríjemne, vstala a opýtala sa ma: ,Súdružka Slabihoudová povedzte nám, či súhlasíte s tým, že sa Palach upálil.´ Pomyslela som si, že na tak blbú otázku odpovedať nebudem a ostala som ticho. A ona že: ,Keď ste s tým nesúhlasila, čo ste urobili proti tomu, aby sa upálil?´ Tak to bola ešte blbšia otázka. A ona na to, že tak nám to podpíšte, že ste bola pasívna. Ja som to podpísala a už som bola von zo strany.”

Dagmar mala už podanú kandidátsku prácu, ale keďže bola vyhodená zo strany, bol jej znemožnený akýkoľvek kariérny postup. Mohla byť kandidátka vied a učiť na škole, ale titul docentky jej neudelili. Mnohí jej kolegovia zažili ešte silnejšie perzekúcie. Nielen, že im nebol umožnený kariérny postup, ale museli odísť z fakulty. Niektorí nesmeli učiť, ale mohli zostať robiť vedu a výskum. Iní museli odísť úplne a k práci sa mohli vrátiť až po Nežnej revolúcií v roku 1989. Pre mnohých to už, ale bol koniec odborného života. Výsledkom normalizačných previerok bolo, že celá jedna generácia študentov nemala takých kvalitných vyučujúcich ako študujúci pred nimi. Medzi prednášajúcimi, ktorí nesmeli učiť na SVŠT bol aj významný slovenský geológ Arnold Nemčok a výborný pedagóg a statik Pavel Kollár. 

Počas 80. rokov už verejnosť tušila, že komunistický režim dlho nevydrží. „My sme to ale nehádali, nepočítali, že kedy to presne bude. My obyčajní ľudia sme sa snažili dobre učiť a týmito vecami sme sa nezaoberali.” Pani Dagmar prednášala na stavebnej fakulte SVŠT na plný úväzok, okrem toho, robila vedu a výskum a zároveň organizovala detské tábory.

Po páde komunistického režimu ju nový vedúci katedry vyzval, aby podala prácu a po takmer dvadsať ročnom čakaní sa habilitovala na docentku. 

 

Slovenka alebo Češka?

„Ja som sa vždy cítila ako Čechoslovenka. My sme to vôbec nerozlišovali. Doma v byte sme sa s mamou rozprávali po česky a vo výťahu už po slovensky. V roku 1947 sa mi narodila sestra, Oľga, tá má slovenské občianstvo a ja mám českú národnosť.” S mamou sa rozprávali česky, pretože chcela, aby si deti zachovali schopnosť komunikovať aj týmto jazykom. Do Prahy k starým rodičom chodievali veľmi zriedka, pretože to bola drahá záležitosť, takže staré mamy Dagmar videla približne raz za rok. Rozpad Československa mnohí vnímajú ako bezúsmevnú udalosť našich moderných dejín. Aj Dagmar ťažko niesla rozpad jednotnej republiky na dva samostatné štáty. Spomína na nepríjemné kontroly, ktoré nastali, keď chodievali na chatu, ktorú mali na Morave. (Bola to spomínaná chata, ktorú postavil jej otec v obci Zastřizly, keď tam pracoval na stavbe diaľnice. Po februárovom prevrate v roku 1948 im chatu zobrali ako “buržoázny prežitok” a po dvadsiatich siedmych rokoch sa rodine Slabihoudovej podarilo chatu získať späť). Hneď ako to bolo možné, si Dagmar vybavila dvojité občianstvo. S úsmevom spomína ako prišla na políciu a napriek tomu, že na Slovensku žila od 4 rokov života a mala všetky školy slovenské sa jej opýtali: „A hovoríte po Slovensky?”

 

Mladú generáciu podnecuje v tom, aby si vážila to, čo majú, a najmä to, že môžu cestovať do celého sveta. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.