Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Tomáš Róth (* 1942)

• narodil sa 11. augusta 1942

• počas vojny sa s mamou ukrýval v pivnici v Nitre, kde sa o nich staral kresťanský manželský pár

• otec Karol bol odvlečený do koncentračného tábora, odkiaľ sa nevrátil

• detstvo prežil v Nových Zámkoch, kam sa presťahovali z Nitry po druhom matkinom sobáši s Eduardom, ktorý sa stal Tomášovým otcom

• bol vychovaný v židovskej viere

• v rokoch 1959 – 1963 študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre

• základnú vojenskú službu absolvoval v Komárne

• od roku 1965 učil na základných školách

• od roku 1977 pracoval ako odborár (vtedajšie ROH)

• 21. august ho zastihol v obci Tekovské Lužany

• prešiel normalizačnými previerkami

• v roku 1990 sa vrátil do školstva

• v roku 1998 sa stal riaditeľom základnej školy v obci Kolta, odkiaľ odišiel do dôchodku

• takmer každoročne navštevuje dcéru žijúcu v Izraeli

Venovať sa rodine, žiť v kľude, dožiť v kľude

Tomáš Róth sa narodil 11. augusta 1942 v Nitre. Jeho matka bola Margita Róthová, rod. Schlesingerová, a otec sa volal Karol Róth. Matkin otec Jakub Schlesinger, povolaním maliar, a matka Rozália pochádzali z Trnavy. Mama bola z veľmi chudobnej rodiny. Mali veľké problémy, aby si zadovážili čo i len základné životné potreby. Mala 4 súrodencov, ktorí po vojne žili v Izraeli. Rodina pochádzala z Trnavy. Mama sa však po sobáši s otcom Karolom presťahovala do Nitry.

Holokaust, ukrývané dieťa

Počas II. svetovej vojny sa pamätník spolu s matkou ukrýval v pivnici, kde ich zachránil jeden kresťanský manželský pár. Riskovali pritom vlastné životy. Boli to susedia, ktorí ich ukryli, keď v roku 1942 začali transporty. Skrývali sa v Nitre, v mestskej časti Párovce. Žiaľ, pamätník o svojich záchrancoch nevie nič. Dodnes ho mrzí, že po nich nepátral. Otec Karol Róth bol odvlečený do koncentračného tábora. Napriek veľkej matkinej snahe sa nepodarilo získať o jeho osude žiadne informácie.

O konci vojny sa mama dozvedela od ich záchrancu, pána Oskara. Do úkrytu jej prišiel oznámiť, že je koniec vojny a že môže slobodne žiť. Mamkini súrodenci taktiež prežili. Po návrate z koncentračných táborov sa presťahovali do Izraela.

Detstvo

Po vojne sa mama pamätníka vydala za Eduarda Deutcha, ktorý sa pre neho stal skutočným otcom. Pamätník ho takto aj oslovoval. Keď sa matka vydala za Eduarda, presťahovali sa z Nitry do Nových Zámkov. Eduard bol vyučeným mäsiarom a pracoval v obchode. Neskôr obaja rodičia pracovali v reštaurácii. Z tohto druhého manželstva sa narodila sestra Erika. Eduard Deutch sa počas vojny pravdepodobne ukrýval, v koncentračnom tábore nebol. Nikdy o tomto období nehovoril. Mal jedného brata, ktorý žil v Izraeli. S jeho synom sa stretol pamätník po páde železnej opony. 

Pamätník bol doma vychovávaný v duchu židovského náboženstva. Otec Eduard dodržiaval všetky princípy náboženského života: „Tu, v Nových Zámkoch, bola pomerne početná židovská komunita. Môj otec, nedá sa povedať, že by bol príliš pobožný, ale proste sme tie základné zákony židovstva dodržiavali. Chodili sme do synagógy, tá večera, ktorá býva šabatová bola zakaždým. A, samozrejme, zakaždým sme intenzívne oslavovali židovské sviatky. Najmä tie jesenné, ktoré sú najvýznamnejšie.“

Kóšer kuchyňu dodržiavali podľa daných možností. Mama na trhu kupovala sliepky a chodila ich dať zarezať, aby to bolo kóšer: „Snažili sme sa v maximálnej miere to dodržiavať“, spomína pamätník na dodržiavanie prípravy jedál.

Keď sa presťahovali do Nových Zámkov, pamätník mal 6 rokov. Začal navštevovať základnú školu „Flengerku“. Neskôr navštevoval 2 roky aj židovskú školu. Až po maturitu študoval na 11 - ročnej strednej škole. Tú začal navštevovať od piateho ročníka. Poznámky na svoj židovský pôvod si od spolužiakov občas vypočul. Doma mu rodičia vysvetlili, o čo ide. Učitelia antisemitské poznámky nemali. Snažili sa však ísť s duchom doby a navonok prezentovali budovateľské postoje. To, čo sa hovorilo doma, bolo v príkrom rozpore s tým, čo ich učili v škole. Žiadnu izoláciu však nepociťoval. Do kolektívu zapadol, bol členom pionierskej organizácie ako všetci. Aj keď všetci vedeli, že je Žid, mal dobrých kamarátov a nikto sa nad tým nepozastavoval.

Päťdesiate roky

Rodičia žili čulým spoločenským životom a mali často návštevy. Pamätník bol ako dieťa niekoľkokrát prítomný, keď sa rozprávalo o politických procesoch. Napríklad aj o procese s Rudolfom Slánským. Rodičia boli protikomunisticky naladení. Navonok však proti režimu nevystupovali. Premýšľali aj o emigrácii: „Ja si spomínam, že také úvahy boli. Aj o tom bola reč, veľmi konkrétne. Nakoniec však z toho nič nebolo a zostali sme tu.“

Pamätník si spomína na deň v roku 1953, keď sa dozvedel, že zomrel Stalin. Rodičia v tejto súvislosti použili slovo diktátor. Krátko na to zomrel Klement Gottwald. Šírili sa reči, že sa niečo stalo na Stalinovom pohrebe a mnohí si kládli otázku, či nebol otrávený. Tieto úvahy si však dovolili vysloviť iba v súkromí.

V detských rokoch sa hrával s kamarátmi - najmä futbal, prípadne navštevoval kino a pod. Stretával sa s rovesníkmi aj v rámci židovskej komunity. Chodili do synagógy, dodržiavali sviatky.

Do synagógy prestal chodiť až v období, keď začal navštevovať strednú školu. Cítil, že to v totalitnom režime nebude dobré. Sviatky svätili už len doma.

Udalosti v roku 1956 v Maďarsku sledoval, počúval maďarské rádio. V rodine sa o tom hovorilo. Otec mu vysvetľoval, čo sa tam deje. Na verejnosti sa však málokto vyjadroval otvorene. Keď sa jeho spolužiak spýtal učiteľa, čo sa stalo v Maďarsku, bez vysvetlenia ho zahriakol.

Vysoká škola

Po strednej škole nastúpil na Pedagogickú fakultu v Nitre. Študoval odbor slovenčina, ruština a občianska výchova. Prijímacie pohovory neboli náročné, od uchádzačov sa nevyžadovali ani kádrové posudky. Už v tej dobe bolo málo učiteľov a na začínajúcej fakulte ich potrebovali získať. Študoval štyri roky – od roku 1959 do 1963. Študentský život bol veselý, bol ubytovaný na internáte, mal veľa kamarátov. Dostával štipendium. Politické predmety ako Medzinárodné robotnícke hnutie, Marxistická filozofia, Politická ekonómia, Vedecký komunizmus boli povinnou jazdou v rámci štúdia. Po ukončení školy nastúpil na základnú vojenskú službu.

Základná vojenská služba

Na Pedagogickej fakulte nebola vojenská katedra, a preto, aj keď bol absolvent-vysokoškolák, musel nastúpiť na dvojročnú základnú vojenskú službu. Povolávací rozkaz dostal do Komárna vďaka tomu, že na ich ulici býval dôstojník pôsobiaci na vojenskej správe v Nových Zámkoch. Pamätníkova mama ho poprosila, či by mohol ako polosirota slúžiť niekde bližšie bydliska. V komárňanskej pevnosti, kde boli vtedy kasárne, slúžil v rokoch 1963 až 1965. Vojenská služba bola veľmi náročná. Ich hlavnou náplňou bolo stavať mosty pre vojenskú techniku a absolvovať dôstojnícku školu, ktorá trvala jeden rok.

Učiteľ

Po vojenčine začal v roku 1965 učiť v obci Semerovo pri Nových Zámkoch. Tu pôsobil 3 roky. Až do roku 1977 učil postupne na školách v Bánove a Dvoroch nad Žitavou.

So svojou manželkou Annou Rotterovou sa zoznámil na politickom školení učiteľov. Manželkina mamička mala sestru, ktorá žila v Izraeli. Niektorí ďalší členovia rodiny boli v koncentračných táboroch. Tí, ktorí sa vrátili, odišli do Izraela. Majú spolu dve dcéry, jedna žije v Izraeli.

Manželka pôsobila ako učiteľka na materskej škole, a keďže mali obaja v lete prázdniny takmer dva mesiace, zúčastňovali sa pionierskych táborov ako oddieloví vedúci. Bolo to pre nich výhodné. Dostávali stravu, mali za svoju činnosť aj zaplatené a súčasne im išiel aj plat zo školy a škôlky, kde boli zamestnaní. Pamätník ako skúsený vedúci prednášal aj novým vedúcim oddielov. Neskôr dostal ponuku, aby išiel robiť na odbory – vtedy na okresnú odborovú radu v rámci ROH (Revolučné odborové hnutie). Tu pôsobil 14 rokov. Z titulu svojej odborárskej funkcie musel byť členom komunistickej strany.

Pražská jar

Intenzívne prežíval udalosti v roku 1968. Sledoval najmä viedenskú televíziu. Žiakom na škole v rámci občianskej výchovy vysvetľoval vzniknutú situáciu. Zúčastnil sa aj manifestácie v Nových Zámkoch, zmeny chápal a vítal ich. Neveril, že by obrodný proces mohol byť zmarený vojenskou silou. 21. august ho zastihol v obci Tekovské Lužany: „Nikto neveril v to, že tu bude nejaký vojenský zásah. Každý veril, že tieto premeny sa stanú realitou. Každý fandil Dubčekovi a Svobodovi a Smrkovskému. Pamätám sa na týchto ľudí. Každý veril, že teda to dotiahnu, ako sa hovorí, do víťazného konca. Ja som bol v Tekovských Lužanoch, odtiaľ je moja manželka. Žili sme v Nových Zámkoch a boli sme na návšteve u svokrovcov. Oni tam ešte žili v Tekovských Lužanoch. A jedného dňa došli jednoduché ženičky. Ja som spal a budili ma: Tomi, zobuď sa, niečo sa stalo, niečo je v televízii. Vyskočil som hore a bol ten 21. august.“

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy došlo ku koncu obrodného procesu. O upálení Jana Palacha sa veľa hovorilo, diskutoval o tejto udalosti aj so žiakmi. Postupne prišli tzv. previerky, mnohí boli zo strany (komunistickej) vylúčení. Pamätník chcel zostať učiteľom, preto sa musel novovzniknutej situácii prispôsobiť. Bol pozvaný na 4-5 člennú previerkovú komisiu, ktorá bola zostavená na pokyn vyšších straníckych orgánov. Na nej musel odpovedať na rôzne otázky týkajúce sa udalostí roku 1968 až po vstup okupačných vojsk. Na záver museli podpisovať dokument Poučenie z krízového vývoja.

Normalizácia

Stále prebiehali previerky a pamätník bol v tom čase predsedom ROH na Základnej škole v Bánove (obec 5 km od Nových Zámkov). Vtedy za ním prišiel inšpektor a povedal mu, že zástupca riaditeľa neprešiel previerkami a že musí odísť. K tomu potrebovali pečiatku a podpis predsedu ROH. Pamätník zvolal zasadnutie výboru. Členovia podržali zástupcu a jeho vyhodenie nepodpísali. Všetci sa báli, čo z toho bude, ale nakoniec z nich nebol nikto perzekvovaný. Museli sa síce normalizačnému procesu podriadiť, ale kde sa dalo, tichý protest zostal.

Ako ruštinár niekoľkokrát v delegácii navštívil Sovietsky zväz. Videl, že sa tam žije úplne inak, ako predstierala oficiálna propaganda. Rusi by od nich kúpili všetko, ale oni za ruble kúpiť nemali čo. V obchodoch nič nebolo.

Charta 77

Pamätník pracoval na Okresnej odborovej rade ROH, spolu s ďalšími jedenástimi kolegami. Občas si spolu sadli na pivo a vtedy si hovorili, že pomery v Československu sú jedno veľké divadlo. Nikto z nich nebol presvedčený o tom, že to, čo sa deje, je správne. Navonok však pamätník vystupoval v intenciách oficiálnej línie, inak by na druhý deň prišiel o zamestnanie. O Charte 77 hovorili, ale len v súkromí.

Osemdesiate roky

Pamätník cítil rastúcu nespokojnosť a veľakrát si medzi priateľmi povedali, že toto nemôže dlho vydržať. Otvorene či oficiálne sa však nevyjadrovali. Podporovali myšlienky glasnosti a perestrojky.

Na dovolenky počas socializmu chodila rodina len do Maďarska, napríklad na Balaton. V tom čase museli zakaždým vyplniť colné a devízové vyhlásenie: „Ešte aj hodinky (som) tam musel napísať. A ten colník mal právo to skontrolovať, či tie hodinky, ktoré som napísal pri vývoze, či som ich náhodou nepredal. A musel som mu ukázať aj ďalšie veci osobnej spotreby. Čiže tam také niečo neexistovalo, nejaký väčší nákup. Nejaké tie cukríky hádam áno, ale nič iné.“

Počas socializmu sa stalo, že matkinmu bratovi sa podarilo prísť na návštevu z Izraela. V Československu pobudol asi 2 týždne. Stretnutie bolo veľmi emotívne a radostné. Len čo sa to stalo možným, pamätník navštívil svojich príbuzných v Izraeli.

Rok 1989

O udalostiach sa dozvedel z médií a intenzívne ich prežíval. ROH bolo po pol roku zrušené a pamätník sa vrátil do školstva. Aktívne sa neangažoval, hoci chodil na demonštrácie. Na prvých slobodných voľbách sa zúčastnil aj ako člen volebnej komisie. Očakávania mal smerom k demokracii, slobode slova, konkurencie v obchode a že sa bude postupne zvyšovať životný štandard.

Po roku 1989 začal navštevovať príbuzných v Izraeli. Dcéra sa po maturite vysťahovala do Izraela, ukončila vysokoškolské štúdium učiteľstva a vychovala dve deti. Hoci bolo možné vycestovať do zahraničia, pamätník však o emigrácii neuvažoval.

Pri svojej prvej návšteve Izraela strávil veľa času v spoločnosti širšej rodiny. Všetky stretnutia boli veľmi milé a srdečné. Prvýkrát videl plné obchody, elektroniku svetových značiek, veľkometrážne predajne potravín. Prvýkrát videl bankomat. Pre pamätníka bolo všetko nové. Nikdy pred tým nebol v žiadnej inej krajine mimo socialistického bloku.

Deväťdesiate roky

V roku 1990 sa vrátil do školstva a začal učiť na základnej škole. Posledných päť rokov pred dôchodkom bol menovaný za riaditeľa základnej školy v Kolte. Jeho pôsobenie bolo úspešné a prejavilo sa na dobrých výsledkoch žiakov, ako aj na celkovej úrovni školy.

Rozdelenie Československa vnímal negatívne, obával sa, že to prinesie zlo. Nárast nacionalizmu a mečiarizmu v deväťdesiatych rokoch prinášal veľmi nepríjemné, negatívne pocity. Mečiarizmus považoval za krok dozadu a za ohrozenie demokracie. Nakoniec však všetko dopadlo dobre.

Na dôchodku

Popri dôchodku ešte jeden rok učil na troch základných školách. Potom už trávil čas doma. Počas leta navštevuje dcéru v Izraeli.