Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Rampák (* 1939)

• narodený 6. októbra 1939 v Trnave ako prvorodený syn, neskôr pribudli mladší bratia Pavol a Štefan

• otec Ján Rampák - trnavský holič a kaderník viac než 60 rokov, matka Jozefína, za slobodna Nováková, vyučená krajčírka, pracovala z domu

• Rampákovci - silno veriaca katolícka rodina (Ján je veriacim dodnes)

• Ján - materská škola v Trnave počas druhej svetovej vojny, od roku 1945 základná škola v Trnave

• 1948 - znárodnenie otcovho holičstva - stal sa nezamestnaným holičom s nízkym zárobkom, následky otcovho podnikania - zlý kádrový posudok pre jeho synov

• Stredná škola strojnícka v Trnave vybavená cez známosti kvôli kádrovaniu - maturita 1959, tu ho slovenčinárka priviedla k literatúre a divadlu

• po škole umiestnenie v Považských strojárňach v Považskej Bystrici do výroby automobilov

• povinná vojenská služba vo Valašském Meziříčí - prvý rok škola dôstojníkov v zálohe, účasť na recitačnej súťaži s Marínou od Sládkoviča, kde vyhral, hodnosť čatár absolvent, prestup do Brna k profesionálom, ktorým uvádzal hudobné koncerty

• 1962 - návrat do Trnavy (do civilu odchádzal ako nadporučík, najmä vďaka úspechom v recitovaní) bol oslovený spoluzakladateľom trnavskej Kopánky, Edom Norulákom, prvá rola zemana v Čachtickej pani, v divadle už zostal

• 1968 - svadba s kolegyňou Jarkou Lisickou, narodenie dvoch synov

• od roku 1962 člen divadelného súboru Disk (Kopánka) až dodnes

• 60.roky - spájanie ochotníkov s profesionálmi (vzdelávacie kurzy) - v Trnave vznikla divadelná ochotnícka scéna (Osvetová beseda Kopánka, Trikota Vrbové a Slovakofarma Hlohovec)

• vedúci ochotníckej trnavskej scény Vendo Kufer, režíroval najmä na Kopánke, kde Ján hral často hlavné roly, neskôr prechod od bežnej klasiky k modernej bratislavskej tvorbe s profesionálnym prístupom

• prvá spoločná inscenácia Opál - krajská prehliadka a cena Zlatý veniec Samuela Jurkoviča

• normalizácia - odzrkadlenie skutočnosti najmä v divadelných hrách Ochotníci a Tanap, súbor vedený Blahom Uhlárom

• v súčasnosti stále jeden z najvýraznejších talentov slovenskej divadelnej ochotníckej scény, už pomerne vyčerpaný, dodnes spolupracuje s Blahom Uhlárom a získava nové herecké ponuky, posledná inscenácia nesie názov Cholesterol

„Každý deň stretnúť človeka, to stačí. A nech sa všetko mení, nech čas uteká, nech rozsýpa sa stále, nech sa taví na novom vare, a len každý deň stretnúť človeka, to stačí.” 

 

Tí najbližší a obdobie druhej svetovej vojny 

Dlhoročný herec Ján Rampák sa narodil 6. októbra 1939 v Trnave ako prvorodený syn, neskôr do rodiny pribudli ešte mladší bratia, Pavol a Štefan. Ich otec, Ján Rampák, pracoval ako trnavský holič a kaderník viac než 60 rokov. Mamička Jozefína, za slobodna Nováková, bola zase vyučenou krajčírkou, ktorá hneď ako jej to situácia dovolila, pracovala z domu a tak tiež prispievala do domáceho rozpočtu. Rampákovci boli silno veriacou katolíckou rodinou, čo malo silný vplyv aj na Jánov život a hodnotový svet. 

Najviac spomienok si Ján zachoval z otcovho rozprávania z čias druhej svetovej vojny, avšak spomínal aj na prvú Československú republiku. „Predovšetkým otec spomínal trnavskú vlakovú stanicu, keď išiel tatíčko Masaryk na svoje letné sídlo, tak vždy školy museli nastúpiť na nástupište.“ Keď prezident prechádzal, deti ho vítali a mávali československými vlajkami. Pre Jánovho otca to však bolo náročné obdobie. Pochádzal zo siedmich detí, ktoré príliš skoro stratili otca a mama na nich bola sama. Veľmi často pocítili hlad a nedostatok na vlastnej koži. 

Napätie v spoločnosti sa po krátkom čase začalo znovu stupňovať a po prvej svetovej vojne prišla druhá, ešte hrozivejšia. Ján sa narodil práve v období jej vypuknutia. Jeho otec, ktorý mal v tom čase niečo cez tridsať rokov, pracoval ako vyhľadávaný holič. Často navštevoval práve židovské rodiny, v ktorých mu ako jediní klienti aj kráľovsky zaplatili. Ak totiž strihal vo svojej dielni, zákazníkmi boli zväčša robotníci, ktorí mu zaplatili nanajvýš jednu korunu za strihanie. Keď bol slúžkou zavolaný k židovskému lekárovi či právnikovi, dostal za jedno ostrihanie aj dvadsať korún. Mal medzi miestnymi židmi priateľov a nikdy nerobieval medzi zákazníkmi rozdiely, dokonca ani po zavedení židovského kódexu. 

„Ľudia sa tešili z toho, že majú prvého slovenského prezidenta,“ konštatuje Ján. Po nastúpení Jozefa Tisa do funkcie bola väčšina obyvateľov Trnavy nadšená, pričom rodina Rampákovcov nebola výnimkou. Nik ani len netušil, čo sa z toho vykľuje a aké tragické následky to bude mať pre židovské obyvateľstvo. Hneď po zavedení židovských obmedzení mal Jánov otec v podstate zakázané židov ostrihať. On však pokračoval v práci ďalej, až kým ho nepristihol gardista, ktorý jeho holičstvo tiež navštevoval. „Rampák, a vy striháte aj židov?!” Otec odvetil, že strihá každého, kto potrebuje, avšak to mu nepomohlo a gardista z mladej židovky strhol obrus a hnal ju cez celý dvor. Boli to veľmi kruté zásahy do ľudských práv, ktoré Jánovej rodine boli proti srsti, ale do politiky sa nikdy nemiešali. „Akoby sa boli so mnou už lúčili,“ spomínal Jánov otec. Mal množstvo židovských zákazníkov, z ktorých mal počas strihania dojem, že sa s ním lúčia, a tak aj bolo. Mnohých o pár dní už nevidel nikdy viac nestretol. Po spustení transportov židovského obyvateľstva do koncentračných táborov stratil spočiatku obľúbený prezident pomaly všetky sympatie. Pre rodinu Rampákovcov to tiež znamenalo zníženie príjmu, avšak ani to nebol pre Jánovho otca impulz, aby svoj názor na vtedajšiu politickú situáciu začal hovoriť nahlas. Mal len jediný cieľ, a to ochrániť svoju rodinu. Aj napriek tomu, že zúrila vojna, Ján mohol navštevovať miestnu škôlku, ktorú viedli rehoľné sestry Vincentky. Bol skôr plačlivým, ba až nesmelým mamičkiným chlapčekom. Práve mladší brat bol ten, kto mu vždy dodal odvahu a podržal ho, keď mu bolo smutno. Do prvej triedy Základnej školy v Trnave na Hollého ulici mal Ján nastúpiť ešte v roku 1944, no kvôli vojne nastúpil o rok neskôr. „Prvá trieda bola zlá, ja som bol nesmelý chlapec, musela ma tam mama zaviesť.“ Mal však šťastie na pani učiteľku, ktorá mu podala pomocnú ruku, a aj vďaka nej si nakoniec odniesol z prvých rokov len tie pekné spomienky.

Koniec druhej svetovej vojny sa pre Trnavčanov niesol v duchu skrývania sa v krytoch. Keďže mestom prechádzali oba fronty, utekajúci nemecký a aj ten ruský, ľuďom nezostávalo nič iné, len sa skryť. Jánova rodina to mala o niečo ťažšie, keďže najmladší prírastok do rodiny mal v tom čase len niekoľko dní. „Mama keď pre nás zháňala kryt, tak nemohla sa dostať, lebo boli plné tie kryty.“ Zostať v dome bolo veľmi nebezpečné, keďže Rusi bombardovali hlava nehlava. Nakoniec sa matke podarilo zohnať miesto v Pavlíniu, kde prechod frontu prečkali. Do krytu si nevzali nič okrem otcových potrieb na holenie, ktoré využil na holenie chlapov dokonca aj tam. Keď nastalo ticho a rodina sa odvážila kryt opustiť, po príchode domov zistila, že im vykradli celý dom: „Nič tam nebolo... holé izby!” To však zďaleka nebolo všetko. Zakrátko prišiel po Jánovho otca ruský vojak, ktorý ho odviedol ostrihať a oholiť ich generála. Nasledovali dva týždne strihania, vo dne v noci. K Rampákovcom vždy prišlo nákladné auto plné vojakov, ktorých bolo treba oholiť. Ruskí vojaci boli zavšivavení a špinaví. Chvíle čakania si krátili smažením cibule so slaninou. „To bolo smradu! Do toho otec strihal a holil.“ Nakoniec im ako poďakovanie doniesli do domu nábytok a tiež šijací stroj a bicykel pre mamu. Hrôzy a nástrahy druhej svetovej vojny tak bez väčšej bez ujmy prežila celá rodina. 

Komunistický prevrat a zrod herca  

Prvé roky po vojne, vyzerali celkom nádejne. Jánov otec si na Paulínskej ulici v Trnave zriadil malé kaderníctvo, ktoré postupne zveľaďoval. „Po februári všetko znárodnili, všetko mu zobrali.“ Po februárovom prevrate v roku 1948 síce otec stále pracoval ako holič, avšak už ako štátny zamestnanec. Dostával 300 korún mesačne, z čoho sa päťčlenná rodina nedala uživiť. Nezostávalo mu nič iné, len začať strihať doma, a tak si privyrobiť na vlastnú päsť. Bolo to veľmi nebezpečné, keďže režim podobné zárobky nedovoľoval. Niekedy mali plnú kuchyňu chlapov, nebolo sa kde pohnúť, mama dokonca nemala ani kde variť. Problémy viseli vo vzduchu, keď si susedia začali všímať, že pred Rampákovým domom stojí často priveľa bicyklov naraz. Netrvalo dlho a začali ich sledovať žandári. Mali však šťastie. „Potom sa chodili k nám strihať policajti, čo mali na neho dávať pozor,“ vysvetľuje Ján, ktorý mal však vždy pocit, že otec bol vtedajším režimom postihnutý až priveľmi. Neťažil z totalitného režimu počas vojny, ani z toho komunistického, dokonca otca prirovnal k postave Tóna Brtku z filmu Obchod na Korze. 

Päťdesiate roky však so sebou priniesli aj iné problémy. Ján vtedy končil základnú školu a kvôli zlému kádrovému posudku ho ako syna „podnikateľa“ na strednú školu neprijali. Podobne bol na tom aj mladší brat. Ten sa túžil stať učiteľom, čo sa mu nakoniec aj podarilo, ale až po prekonaní mnohých nepríjemností. Keďže sa k otcovi chodil holiť jeden učiteľ z miestnej strojníckej priemyselnej školy, podarilo sa mu pre syna vybaviť prijímacie pohovory, ktorými prešiel. „Matematika, to bol pre mňa strašiak!” Ján tam však natrafil na skvelú učiteľku slovenčiny, ktorá mu po pol roku poradila, nech skúsi prestup na gymnázium. O tom však jeho rodičia nechceli ani počuť. V štúdiu na priemyslovke tak pokračoval a vďaka slovenčinárke sa dostal k literatúre, ktorá ho nesmierne bavila. Najmä klasika, to bolo to pravé. Rovnako mu pomáhala aj s iným predmetmi a zároveň ho v nich kontrolovala, aby prešiel. Maturitnú skúšku úspešne zložil v roku 1959. Krátko na to bol umiestnený v Považských strojárňach v Považskej Bystrici, kde sa venoval výrobe motocyklov.  

Hoci Ján už na strednej škole priľnul k literatúre a divadlu, v ktorom sa našiel, sám by sa nikdy do žiadneho súboru neprihlásil. Bol viac-menej hanblivý mládenec, ktorý potreboval silný impulz. Tým impulzom bola, celkom netradične, povinná vojenská služba. Na jej výkon nastúpil vo Valašskom Meziřičí, do školy pre dôstojníkov v zálohe, kde strávil prvý rok. Práve tam sa prvýkrát prihlásil na recitačné preteky, kde súťažil s Marínou od Sládkoviča. „Na základe tej Maríny, po skončení školy, keď ste to skončili, tak dostávali sme hodnosti,“ vysvetľuje Ján, ktorý ako bezkonkurenčný víťaz recitačnej súťaže získal hodnosť čatár absolvent, vďaka čomu bol prevelený k útvaru profesionálov do Brna. Pražskí absolventi vysokej technickej školy ho medzi seba vrelo prijali a po zistení, že pekne recituje, ho pozvali uvádzať ich hudobné koncerty. Po návrate do Valašského Meziříčí, Ján získal veľmi dobré ohlasy na prácu v Brne, čo mu zaručilo hodnosť poručíka. Do civilu nakoniec odchádzal ako nadporučík. 

Po povinnej vojenskej službe sa Ján vrátil domov, do Trnavy. Bol nesvoj a veľmi mu chýbalo recitovanie a život v Brne, na ktorý nemohol zabudnúť: „Mne bolo tam strašne dobre!“ Vrátil sa späť k práci v Považskej Bystrici, ale pocitu, že mu niečo chýba, sa stále nezbavil. Keďže spevákovi a spoluzakladateľovi trnavskej Kopánky, Edovi Norulákovi, vypadol herec z hry Čachtická pani, obrátil sa s ponukou zahrať si práve na Jána. „Tam som ja začínal,“ vysvetľuje. Tak si v roku 1962 zahral svoju prvú rolu - zemana Praska. Keďže spomínaný herec sa už nevrátil, Ján v súbore zostal a ako vraví, „potom už išla jedna rola za druhou.“ 

Jána sa ako pohľadného mladíka dotkla, pravdaže, aj láska. Tou prvou, ešte platonickou, bola jeho spolužiačka Terka, s ktorou tancoval na kurzoch počas základnej školy. Ján si spomína, že sa mu vždy páčili slušné dievčatá s vynikajúcim prospechom, od ktorých sa mal čo naučiť. Po prestupe na strednú školu sa prvá láska skončila a Ján sa po uši zaľúbil do učiteľky hudby Marieny, ktorá doučovala jeho brata v hre na husliach. Po nástupe na povinnú vojenskú službu však na neho nepočkala a láske bol koniec. „To ma ale dosť poznačilo,” konštatuje Ján, ktorý napokon svoju osudovú lásku našiel v herečke Jarke Lisickej, s ktorou sa zoznámil práve v Kopánke. Zamilovali sa do seba počas hry Jánošík, v ktorej on hral Jánošíka a Jarka si zahrala rolu Aničky. Zosobášili sa v roku 1968 a dnes sú spolu už 55 rokov. 

Angažmán v divadelných súboroch a nástup normalizácie

Po svadbe s milovanou Jarkou istý čas bývali u nevestiných rodičov. To však netrvalo dlho, keďže Ján dostal umiestenku v Atómových elektrárňach Bohunice a spolu s ňou získal aj trojizbový byt v Trnave. Zakrátko sa im narodili dvaja synovia, vďaka čomu bola rodina už kompletná. Keďže bol Ján členom divadelného súboru, s ktorým často cestoval, takmer vôbec nebýval doma. Divadelníci sa stretávali vždy poobede po práci a nacvičovali do neskorých hodín. Išlo o slobodný priestor, kam okrem hercov často zavítali aj priatelia divadla. Réžia súboru sa niesla v duchu „ochotníčenia“, aj samotní herci boli ochotníkmi. 

Ešte pred rokom 1968 do Trnavy preniklo takzvané Divadlo pre deti alebo inak profesionálne Mestské divadlo. Pôsobil v ňom celý ročník vtedajších absolventov VŠMU, medzi ktorými boli napríklad aj Kufelová či Mihálik. V jeden večer uvádzač Pagar vyzval všetkých profesionálnych hercov k iniciatíve spojiť sa s ochotníkmi a niečo ich naučiť. Prvý sa prihlásil Puškár, ktorý začal spolupracovať práve s Jánom. Prvá spoločná hra profesionálov s ochotníckym divadelným súborom Disk mala názov Ďaleká ozvena. Neskôr v 60. rokoch začalo byť toto spájanie bežné, a to najmä vďaka úspešným vzdelávacím kurzom, po ktorých v Trnave vznikla silná divadelná ochotnícka scéna, kam patrili Osvetová beseda Kopánka, ktorej členom bol Ján, ďalej Trikota Vrbové a Slovakofarma Hlohovec. Vedúcim tejto ochotníckej scény bol spočiatku Vendo Kufer, ktorý neskôr začal režírovať najmä na Kopánke. Ján si spomína, že prvýkrát zažil iný, viac profesionálny prístup a tiež prechod z bežnej klasiky k modernému bratislavskému štýlu. Ján sa stal Kuferovým pobočníkom a bol často obsadzovaný do hlavných postáv. V tom čase ochotnícke divadelné súbory medzi sebou súperili v rámci rôznych prehliadok, kde bola prítomná často aj veľká nevraživosť medzi hercami. Divadelný súbor Disk sa s hrou Opál dostal hneď na krajskú prehliadku, kde vyhrali cenu Zlatý veniec Samuela Jurkoviča. Podobné úspechy mali aj s ich druhou hrou Nemý rytier, kde hral Ján hlavnú postavu, a podarilo sa im obsadiť krásne druhé miesto.

„Mysleli sme všetci, že bude znova vojna,“ spomína Ján, ktorý bol z príchodu tankov v auguste 1968 vydesený a prekvapený, avšak do žiadnych významných stretov s okupantmi sa nedostal. Aj napriek tomu, že zrazu na ulici stretával tanky a dokonca sa miestami ozývala aj streľba, podľa jeho slov to nebolo až také výrazné ako napríklad v Bratislave. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy sa neprejavil okamžite ani v divadelnom súbore, až neskôr pocítili vplyv normalizácie, ktorá nastúpila po ňom. Tieto súvislosti Ján preniesol do divadelných predstavení Ochotníci a Tanap. S hrou Ochotníci prišiel Blaho Uhlár v osemdesiatych rokoch, a práve on z nej spravil víťazné predstavenie. „Ja som bol tvrdý zástanca klasického divadla,“ vysvetľuje Ján, ktorý neveril, že z toho môže niečo vzniknúť. Prvýkrát sa predstavenie chystalo v Dome kultúry v Spišskej Novej Vsi, kde neboli svetlá, dokončená podlaha, dokonca sa im vybili aj poistky. Napriek všetkému, predstavenie vyhralo hlavnú cenu. Vtedy bol Ján zaskočený, keďže neveril, že by mohlo byť víťazným. Pochopil, že ešte musí stráviť v divadle veľa rokov a naučiť sa ešte veľa nových vecí. Šlo o hru plnú vulgarizmov a mnohí boli toho názoru, že taká hra na javisko nepatrí. Po odohraní ich porota zložená z profesionálov vychválila do nebies, avšak ďalšie divadelné súbory, ktoré mali na záver množstvo otázok, hru neprijali. Podstatné však bolo, že väčšine divákov sa predstavenie Ochotníci, naopak, veľmi páčilo. Ján ako silne veriaci človek mal s touto inscenáciou a predovšetkým množstvom vulgarizmov v replikách tiež problém. Blaho Uhlár to registroval. „Blaho sa otočil k hercom: No počkajte... musíme sa opýtať, že čo na to Vatikán!” Myslel Jána, ktorý opakovane navrhoval, či by sa to nedalo inak, ale nikdy mu to neprešlo. V súčasnosti Ján často čítava zo Svätého písma v kostole a viackrát mu napadlo, že ak ho tam stretnú ľudia, ktorí toto predstavenie videli, môžu si pomyslieť všeličo. Na spomínanú inscenáciu sa hercom podarilo dostať dokonca aj farára, ktorý nakoniec sám uznal, že nebyť toľkých nadávok, je to úžasná hra. Keď sa Ján učí podobné texty, nikdy sa ich neučí doma. Vždy má potrebu odísť na chatu, kde sa nemusí báť, že ho niekto začuje: „Medzi tými tujami si behám a hovorím to tým tujam.“ 

V roku 1989 sa s blížiacim pádom vtedajšieho režimu začala uvoľňovať atmosféra v spoločnosti a spolu s týmto uvoľnením znovu prišla medzi ľudí inscenácia hry Tanap. V predstavení použili prázdnu scénu bez dekorácií s hračkárskymi tankami, ktoré prechádzali cez celé javisko. Na konci javiska tieto tanky popadali do siete. „Toto sme my nemuseli hrať, tie tanky to urobili za nás.“ Bol to obraz nešťastných udalostí z augusta 1968. Počas tvrdej normalizácie bola táto hra z pochopiteľných dôvodov pre totalitný režim v Československu problematická. Síce už vtedy postúpila na Martinskú žatvu, avšak okamžite bola označená za nevhodnú. Ján si spomína, že pred Martinom ich čakala policajná hliadka, ktorá ich na základe zistenia zlého technického stavu autobusu odmietala do mesta vpustiť: „S takým vozidlom do Martina nemôžeme vstúpiť, lebo pneumatiky sú už zodrané.“ Pravdaže to bolo na nich pripravené, avšak policajti nerátali s tým, že vozidlo ČSAD si môže pneumatiky prezuť aj v Martine a môže pokojne pokračovať. Nakoniec autobus do mesta pustili, ale hodnú chvíľu z neho herci nemohli vystúpiť, keďže sa rozhodovalo, či vôbec budú hrať. Nakoniec inscenácia Martinskú žatvu vyhrala. Nezaobišlo sa to však bez následkov a museli spísať menný zoznam hercov, ktorý bol neskôr odovzdaný štátnej bezpečnosti. Išlo o prvú Jánovu skúsenosť s ŠtB, ktorá sa, našťastie, pre neho skončila dobre. 

Od Nežnej revolúcie až po súčasnosť 

Pád komunistického režimu Ján netrpezlivo očakával, i keď jemu konkrétne, ani jeho rodine, ktorá bola z princípu apolitická, vážne neublížil. Jediný problém mali Ján a jeho brat so vzdelaním a prijatím na strednú školu. „Všetko zlé je na niečo dobré, lebo tam som sa stretol so slovenčinárkou,“ hovorí Ján s vďačnosťou o žene, ktorá ho naviedla na správnu životnú cestu. 17. november v ňom prebudil chuť zapojiť sa do víru udalostí. Zúčastnil sa všetkých manifestácií a dokonca aj generálneho štrajku. Bol veľmi rád, že nakoniec režim naozaj padol. Všetci mali veľké vízie do budúcna. Ľudia sa tešili na zmeny, ktoré prídu. Prišiel však mečiarizmus, ktorý vyvolal vlnu kritiky a sklamanie. V divadelnom súbore boli všetci proti a často robili akcie a scénky na trnavskom námestí, ktoré boli namierené proti Mečiarovi. Deväťdesiate roky tiež priniesli rozdelenie Československa, ktoré napriek láske voči Prahe Ján svojim spôsobom privítal. 

V súčasnosti sa už obľúbený herec Ján Rampák cíti pomerne vyčerpaný a aj kvôli vyššiemu veku už nie je obsadzovaný v takej miere, ako kedysi. Má pocit, že je dnes svet príliš uponáhľaný, no aj napriek tomu prestať hrať nedokáže. Divadlo je pre Jána závislosť, láska, ktorej sa nevie vzdať. Sľúbil však spomaliť tempo, ktoré pravidelne kontroluje jeho polovička Jarka. Dodnes spolupracuje s Blahom Uhlárom a získava nové herecké ponuky. Jeho posledná inscenácia nesie názov Cholesterol a námet vymyslel on sám. Ján je veľmi aktívnym človekom a to, že stále môže stáť na divadelných doskách, ho napĺňa radosťou a chuťou do života.