Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Prónay (* 1950)

• narodil sa 15. februára 1950 v rodine bankového úradníka a účtovníčky

• detstvo aj väčšinu života prežil v Nových Zámkoch

• strednú školu navštevoval v Nových Zámkoch, kde v roku 1968 zmaturoval

• od strednej školy sa denne venoval športu, od roku 1963 plávaniu, od roku 1966 atletike – prekážkovému behu

• od roku 1968 do 1974 študoval matematiku a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, súťažil za športový klub Slávia, od roku 1972 študoval paralelne trénerstvo, ktoré ukončil v roku 1976

• počas vojenčiny športoval v klube Dukla Banská Bystrica

• počas rokov 1974 až 1990 učil na novozámockom Gymnáziu

• od roku 1990 bol zvoleným poslancom Mestského zastupiteľstva, štyri roky bol viceprimátorom mesta Nové Zámky

• v deväťdesiatych rokoch bol aktívnym členom Demokratickej strany a Stálej konferencie občianskeho inštitútu

Štefan Prónay sa narodil 15. februára 1950 v Nových Zámkoch v rodine bankového úradníka Františka (1910) a účtovníčky Izabely (1910). Vyrastal medzi staršími súrodencami Zuzanou (1939) a Paľom (1941). Tretí súrodenec Tomáš zomrel ako päťročný ešte pred Štefanovým narodením. Starý otec z otcovej strany (1882) sa narodil v Ripňanoch a bol notárom v Nitre, stará mama (1886) pochádzala z Trnavy. Starý otec z maminej strany (1875) bol sudcom v Galante, stará mama Izabela (1884) pochádzala z Mliečna pri Dunajskej Strede. Obom rodinám sa v Rakúsko-Uhorsku vodilo dobre, nemali dôvod byť nespokojní.

Prvá republika, vojnové roky

Obe rodiny patrili spoločensky k strednej triede a darilo sa im aj v prvej Československej republike. V roku 1922 však mame zomrel otec a zostali odkázaní na podporu širšej rodiny. V roku 1937 bol starý otec notár preložený do Nových Zámkov a otec sa zamestnal v banke. Mama pracovala ako učiteľka v materskej škole. V Nových Zámkoch sa rodičia aj zoznámili a v januári 1939 sa zosobášili. Bývali v služobnom byte, ktorý otec dostal ako riaditeľ pobočky banky. Po Prvej viedenskej arbitráži otec o miesto riaditeľa, a tým aj o služobný byt v banke, prišiel a museli si prenajať jednoizbový byt. Prácu však nestratil, zostal pracovať na nižšej pozícii.

Rodina Prónayovcov mala vždy dobré vzťahy so Židmi, vzájomne si pomáhali a s mnohými si boli blízki. Starí rodičia mali v meste dom, ktorý sa nachádzal na území neskoršieho novozámockého geta. Po dohode so židovskou rodinou Winterovcov si vzájomne vymenili domy a presťahovali sa do domu v centre mesta, ktorý pred tým obývala rodina Winterovcov. Zostal tam s nimi bývať aj syn pôvodných židovských majiteľov, ktorého istú dobu v dome ukrývali. 

Mesto Nové Zámky bolo bombardovaním najviac zničené mesto na území Slovenska. Od októbra 1944 do marca 1945 bolo trikrát bombardované Američanmi. Rodina prežila v krytoch. Ich dom zásah nedostal.

Obnovenie Československa

Po oslobodení v roku 1945 sa starý otec stal nakrátko prvým povojnovým starostom mesta Nové Zámky. Bol zakladateľom Demokratickej strany v Nových Zámkoch a ako prvý občan mesta osobne vítal osloboditeľov.  V ďalšom období po roku 1946 sa však už v politike neangažoval. 

Obnovenie Československa vnímali pozitívne, boli radi, že môžu opäť normálne žiť a že otec má prácu. Krátko po vojne sa z ruského zajatia vrátil aj matkin švagor. Okrem krátkej epizódy, počas ktorej bol starý otec starostom mesta, sa rodina politicky neangažovala. Rdičia a aj starí rodičia boli politicky aj národnostne nevyhranení. V rámci rodinnej histórie sa traduje, že starej mame z maminej strany, ktorá nevedela slovensky, počas povojnovej silnej reslovakizácie (reslovakizácia bola povojnová snaha štátnych orgánov zameraná na zmenu etnickej štruktúry južného Slovenska, pozn. dokumentaristu) na tomto území hrozilo presídlenie do Maďarska. Preto dva roky nevyšla z domu, aby nebola odsunutá v rámci výmeny obyvateľstva. Nakoniec využila možnosť podpísať dokument (ktorý sa dodnes zachoval) , že slovenčinu ovláda slovom aj písmom. Nebola to pravda, ale odvtedy im už režim dal pokoj.          

Detstvo v socializme

Vo februári 1948 došlo komunistickým pučom k zmene demokratického zriadenia na totalitný komunistický režim. Ani v tomto období sa rodina neangažovala, so zmenou sa zmierila. Zobrali to ako fakt: „Niečo sa hore zmenilo, prišli iní páni“.  Otec zostal naďalej pracovať v banke. Najviac sa zmena dotkla zrejme dedka, ktorý prestal pracovať ako notár. Zostal na Mestskom úrade ako odborný zamestnanec.

Pamätník mal bezstarostné detstvo. Vyrastal v dobrých, hoci skromných podmienkach. Rodina nebola bohatá a ani chudobná, súrodenci študovali na vysokých školách. Rodičia sa neangažovali a predchádzajúce životné skúsenosti v nich utvrdili tento postoj. „Nemiešajte sa do vecí, pretože vždy sa na to doplatí“, spomína pamätník. Politické procesy sledovali, doma sa o situácii rozprávali, na verejnosti však nikdy. Životná filozofia prežitia: „Každý, kto vytŕča, dostane po hlave“ pretrvala v rodine až do roku 1989.

V rokoch 1957 až 1965 chodil na základnú školu „Flengerku“ v Nových Zámkoch. Škola sa nachádza neďaleko synagógy a jeho najlepším kamarátom bol židovský chlapec Vili Knopfler. Knopflerovci však v roku 1958 emigrovali do Ameriky a usadili sa v New Yorku. Ďalší blízky kamarát Ferdi Quitt emigroval v roku 1964 do Izraela.

Revolučné udalosti v Maďarsku v roku 1956 intenzívne vnímali. Násilné potlačenie povstania považovali za ďalšiu facku a opäť ako potvrdenie toho, že sa netreba veľmi angažovať, lebo silnejší nakoniec vždy umlčí slabšieho.

V roku 1957 mohol ísť na Prvé sväté prijímanie, hoci rodina často nechodila do kostola Výnimkou bola mama, ktorá ho navštevovala každé ráno o piatej. Starší brat Pavol v tom čase chodil na vysokú školu pod názvom Vysoké učení technické v Brne. Tu odmietol chodiť na prednášky a skúšku z Marxizmu-Leninizmu, za čo mu bolo prerušené štúdium. Rok strávil prácou v bani v Ostrave. Po roku sa do Brna vrátil a vysokú školu dokončil.

Z plavca atlét

Pamätník bol členom pionierskej organizácie, v rámci ktorej navštevoval rôzne záujmové krúžky, ako foto či telovýchovný krúžok. Rád športoval, a keď sa v roku 1963 otvorila v Nových Zámkoch krytá plaváreň, začal šesťkrát v týždni trénovať plávanie. Dialo sa to v rámci Telovýchovnej jednoty, avšak súťaží bolo málo. To sa stalo aj jedným z dôvodov, prečo nakoniec v roku 1966 prešiel od plávania k atletike. Počas štúdia na strednej škole venoval atletike veľa času, keďže okrem tréningov bolo aj nepomerne viac súťaží ako v plávaní. „To, čo ma šport naučil, je pravidelnosť a systematickosť. Bol som od trinástich rokov zvyknutý na každodennú dvojhodinovú tréningovú prácu. Človeka to naučí, aj keď to znie paradoxne, skromnosti a prijímať porážky“, hovorí. Porážky v športe ho motivovali k tomu, aby sa neustále zlepšoval. Z atletických disciplín sa mu najviac páčili šprinty a beh cez prekážky. Nakoniec zostal pri prekážkach. Zúčastňoval sa pravidelných súťaží družstiev podľa vekových kategórií, ako aj individuálnych majstrovstiev okresu, kraja, ako aj celoštátnych súťaží. Pretekalo sa aj na tzv. mítingoch na celoštátnej úrovni, ktoré sa pravidelne usporadúvali pri rôznych príležitostiach. Pre pamätníka sú nezabudnuteľné jeho prvé majstrovstvá na krajskej úrovni. Tieto si cení zo všetkých svojich úspešných súťaží najviac: „Sú pre mňa nezabudnuteľné nie preto, že som vyhral, ale preto, že na týchto pretekoch bol prvýkrát môj otec aj strýko, ktorí ma videli pretekať. Pre mňa to bolo veľmi dôležité, že sedeli na tribúne a videli, že som naozaj vyhral. Bola to pre mňa obrovská satisfakcia, že aspoň aj otec vidí,  čo robím“, spomína. V júni 1968 sa po víťazstve družstiev v atletickom viacboji na celoštátnej úrovni v Šumperku dostal na medzinárodnú súťaž socialistických krajín s názvom Družba. Získal 2. miesto.

1968

Na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole (dnešné Gymnázium) študoval do roku 1968. Uvoľnenie politickej situácie bolo cítiť. Udalosti pozorne sledoval: „Boli sme v obraze a ako osemnásťroční sme boli aj patrične revolučne naladení“. V tom čase začali vydávať kritický školský časopis. Zmaturoval v máji a bol prijatý na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Počas toho leta mal dostatok času venovať sa športu. V lete 1968 bol v pionierskom tábore ako športový vedúci na Oravskej priehrade. Počas tohto pobytu odcestoval do Čiech do Dobrušky, kde sa zúčastnil pretekov prekážkového trojboja. Do pionierskeho tábora sa vrátil 19. augusta a 21. augusta sa už zobudili do hluku lietadiel a tankov, lebo tadiaľ vchádzali okupačné vojská z Poľska do Československa. Vnímal chaos a cítil strach. Strach mal najmä z toho, že nemal žiadne informácie o svojej rodine. Brat bol technológom v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice a bol práve na stáži v Sovietskom zväze. Sestra bola vydatá a žila so svojím manželom vo Švajčiarsku. V čase vpádu okupačných vojsk štátov Varšavskej zmluvy sa jeho rodičia práve nachádzali u nich na návšteve v Zurichu. Pamätníkovi sa podarilo vrátiť domov až o štyri dni, keďže cesty boli málo prejazdné kvôli okupačným armádam. Po návrate do Nových Zámkov videl na námestí tanky.

O emigrácii neuvažoval napriek tomu, že by u sestry vo Švajčiarsku mal o zázemie postarané. Nikto ho na emigráciu nenahováral a ani neodhováral. Jeho najlepší priateľ, s ktorým spoločne zdieľal aj vysokoškolskú internátnu izbu, však emigroval - najprv do Nemecka a potom ďalej do Spojených štátov amerických. Pamätník sa rozhodol zostať: „Možno, že keby som odišiel, moja životná púť je celkom iná, ale ja som sa vedome takto rozhodol a nikdy som to neoľutoval. To je to podstatné“.

Šport nechýbal ani na vysokej škole

V roku 1968 celý september brigádoval, aby získal nárok na internát. Brigáda sa konala na stavbe nových internátov v Mlynskej doline. Kvôli vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa zápis do prvého ročníka konal až koncom októbra. Na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v rokoch 1968 až 1974 študoval matematiku a chémiu. Popri tom sa v roku 1972 zapísal na Fakultu telesnej výchovy a športu na štúdium trénerstva. Toto štúdium ukončil v roku 1976. Popri štúdiu, samozrejme, športoval a pretekal za bratislavský klub Slávia, čo bola Prvá liga. Slávia bola jedným z najlepších klubov v Československu vrátane odborného zázemia trénerov. V roku 1973 sa s klubom Slávie dostal na súťaž do Belgicka, čo bola jeho prvá cesta do tzv. kapitalistickej cudziny. V prekážkovom behu skončil na druhom mieste.

V rámci jednotnej klasifikácie športov boli presne dané výkony a výkonnostné triedy. Ak športovec dosahoval prepísané výkonnostné parametre, dostal športové štipendium. Pamätníkovi sa to podarilo, mal prvú výkonnostnú triedu a teda aj nárok na štipendium.

Pravidelne chodil na medzinárodné súťaže do Maďarska či NDR (východné Nemecko). Každá súťaž s dobrým výsledkom bola pre neho osobným úspechom. O svojich úspechoch však hovorí skromne: „Pre mňa boli moje úspechy vždy míľniky, ale z hľadiska (športovej) histórie sú zanedbateľné“.

Učiteľ, vojak, športovec

Na novozámocké Gymnázium nastúpil ako stredoškolský učiteľ v roku 1974. Po mesiaci však nastúpil na povinnú vojenskú službu do Armádneho strediska vrcholového športu v Banskej Bystrici. Uniforma nebola povinná, vojaci – športovci bývali v hoteli Dukla na Štiavničkách a ich jedinou činnosťou bolo športovanie. Pamätník pretekal za klub Dukla Banská Bystrica. Súťažilo sa od jari do jesene. Až tesne pred odchodom do civilu zložil dôstojnícke skúšky. Mal aj svoje atletické a trénerské vzory, počas jeho kariéry ho trénovali odborníci Pavol Glesk, Ivan Lacko i Ivan Čierny. Štefan pretekal až do svojej štyridsiatky, popri tom robil trénera.

V osemdesiatych rokoch bol spoluzakladateľom neoficiálneho kultúrneho spolku Pentagonály, kde sa zaoberali dielami českých, poľských, maďarských avantgardných spisovateľov. Diskutovalo sa o rôznych témach, myšlienky Charty77 nevynímajúc. S nádejou sledoval blížiace sa zmeny, napr. Sviečkovú demonštráciu. Mal vedomosť o lokálnych aktivitách, napríklad Púť na kalváriu v Nitre alebo Studnička pri Bardoňove. Sám sa však týchto akcií nezúčastňoval. Členom KSČ nebol, na novozámockom Gymnáziu pôsobil do roku 1990.

Nežná revolúcia 1989 a deväťdesiate roky

Prvé informácie o tom, že sa niečo deje, mal z médií. Správy sa veľmi rýchlo šírili a prvá demonštrácia, na ktorej sa zúčastnil aj on, bola v Nových Zámkoch už 19. novembra 1989. Stal sa spoluzakladateľom Učiteľského fóra. Bola to organizácia, ktorá sa týkala učiteľov a formulovali sa v nej požiadavky pre oblasť výchovy a vzdelávania. Pôsobil v nej dva roky.

Do prvých slobodných komunálnych volieb ho ako nestraníckeho kandidáta navrhli známi a kolegovia. Bol zvolený s druhým najvyšším počtom hlasov a stal sa poslancom a viceprimátorom mesta Nové Zámky. Vo funkcii viceprimátora pôsobil štyri roky, občanov mesta ako poslanec zastupiteľstva zastupoval štyri volebné obdobia.   

V deväťdesiatych rokoch bol spoluzakladateľom obnovenej Demokratickej strany. Intenzívne sa podieľal na činnosti občianskeho združenia SKOI (Stála konferencia občianskeho inštitútu). Spoluorganizoval diskusné stretnutia politikov, spisovateľov a ďalších intelektuálov Slovenska s cieľom udržania demokracie proti snahám o jej demontáž silnejúcim mečiarizmom. V roku 1998 táto snaha vyvrcholila Štefanovou účasťou na spoločnej celoštátnej kandidátke demokratických síl združených v SDK (Slovenská demokratická koalícia). Táto koalícia sa po voľbách 1998 stala základom demokratického a európskeho smerovania Slovenskej republiky.

Súčasnosť

Dnes je na dôchodku a ostatných tridsať rokov vníma cez optiku dnešných dní. Udialo sa veľa dobrých vecí, mnohé z ideálov spred tridsiatych rokov sa však naplniť nepodarilo. Je to zrejme  spôsobené jednak ľudským faktorom a jednak objektívnymi okolnosťami prirodzenej evolúcie. „Ak sa však chceme pohnúť dopredu, každý musí začať sám od seba“, uzatvára rozprávanie pamätník.