Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
„Ty môžeš na súde povedať, čo chceš, oni ťa tak odsúdia, ako my napíšeme.“
narodil sa 14. októbra 1920 v Kriváni pri Detve
štúdium na gym¬náziu úspešne ukončil v roku 1941
v štúdiu pokračoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave
kvôli účasti na vysokoškolskej akcii bol zatknutý a vyšetrovaný ŠtB, no vďaka amnestii sa vyhol súdu
po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1946 sa zamestnal v civilnom letectve
o niekoľko rokov neskôr bol zatknutý ŠtB
po sérii výsluchov a vykonštruovanom súdnom procese bol odsúdený na dva roky odňatia slobody
približne o rok neskôr mu Najvyšší súd v Prahe predĺžil trest na pätnásť rokov
trest si odpykával v Leopoldove a neskôr v Jáchymove
po deviatich rokoch bol prepustený na slobodu
po dlhých rokoch čakania sa oženil so svojou snúbenicou, s ktorou mali dvoch synov
po návrate z väzenia sa zamestnal ako robotník v Pozemných stavbách v Bratislave, neskôr pracoval v Tesle, kde zostal až do odchodu do dôchodku
popri práci sa tajne venoval akustike a ozvučil štyridsaťjeden kostolov na Slovensku
Ján Prokop sa narodil 14. októbra 1920 v Kriváni pri Detve v rodine roľníka. Po absolvovaní ľudovej školy pokračoval v štúdiách na gymnáziu. Ako študent intenzívne vnímal rušnú politickú i spoločenskú atmosféru formovania samostatného Slovenského štátu a vstupu krajiny do vojny proti Poľsku: „Bolo to, ako keď vrie voda v hrnci. Všetko sa varilo...vo veľkej miere sa to dotýkalo každého, nikto sa tomu nemohol vyhnúť.“ Odtrhnutie od Čechov privítal pozitívne, pretože cítil, že českí občania boli v spoločnom štáte preferovaní: „To sa dá ťažko popísať slovami, to sa dalo vtedy precítiť, pretože naozaj na Slovensku, aj u nás v dedine bol český žandár, na stanici bol český výpravca, bolo tu veľa profesorov. Vďačíme im, že nám prišli pomôcť, ale to bolo v takom veľkom rozsahu, že sem umiestňovali aj úradníkov. Bolo veľmi cítiť, že si nezamestnanosť vylepšili tým, že prišli k nám, naši zas odišli do Ameriky za prácou, lebo tu pre nich v tých časoch nebola.“ Rozdelenie štátu však so sebou prinieslo aj niekoľko tragických príbehov: „Spomenul by som jeden prípad, ktorý sa nás všetkých dotkol. Dejepis nás učil profesor českej národnosti menom Jelínek, ktorý mal dve deti. Keď sa dozvedel, že sa to tu všetko rúca, láme, tak zastrelil svoje dve deti spiace v posteli a potom zastrelil aj sám seba. Bol to veľký šok pre nás všetkých, pretože sme nečakali, že sa niečo také môže stať, no stalo sa.“
Jánov strýko, Anton Prokop, sa po štúdiách na Jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici zamestnal ako pisár na notárskom úrade v Detve. Po vpáde vojsk Maďarskej republiky na naše územie predniesol verejnú reč, v ktorej varoval svojich krajanov pred príchodom a rabovaním vojsk: „Keďže cítil slovensky, veľmi sa ho dotýkal tento vpád. Ako ľudia vychádzali po svätej omši, zvykli sa v Detve čítať obecné oznamy. Po tomto čítaní vyšiel na peň stromu, ktorý slúžil ako podstavec pre takéto oznamy a povedal: ,Krajania moji, od juhu postupujú boľševické vojská do Slovenska a prídu aj do Detvy, lebo idú od Lučenca, schovajte si, čo môžete, lebo rabujú, odvážajú to domov do Maďarska, chráňte si, čo môžete.‘“ Práve táto reč sa mu stala osudnou. Bol zatknutý a popravený maďarským vojskom pred zrakom vlastného brata a matky počas svätej omše: „A v tomto 1919 sa pritiahli vojská Maďarskej republiky takto aj do Detvy, kde vykonali akt vraždy. Počas svätej omše popravili brata môjho otca, Antona Prokopa, ktorého k tej poprave dopravili priamo eskortou, ako aj moju starú matku, aby sa prišla dívať na smrť svojho syna. Takisto priviedli aj môjho otca, vojak mu oprel pušku s nasadeným bodákom na prsia a povedal mu: ,Ak budeš to robiť, čo tvoj brat, podobne zídeš zo sveta.‘ Vykonali popravu obesením, stará matka darmo prosila, aby sa zľutovali nad ním, že on nič neurobil, ale nič nepomohlo.“
Po úspešnom ukončení gymnázia v roku 1941 pokračoval Ján Prokop v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave: „V Bratislave nás prekvapilo to, že prišli sme síce do veľkého mesta, ale keďže začalo už vojnové obdobie, Bratislava bola už od večerných hodín veľmi tichá, na rohoch ulíc boli zostavené zvláštne lampy s modrými tienidlami, takže ich nebolo vidieť. Bolo frontové obdobie, nebolo počuť, žeby boli na ulici niekoho prepadli, keď išiel niekto sám vo večerných hodinách, keď bola tma. Ticho bolo. Každý zaliezol domov sa vyspať, nie však zo strachu, ale ráno musel ísť do práce, tak sa musel vyspať každý. Takže Bratislava bola celkom pokojným mestom.“ Aj napriek tomu, že ako vysokoškolák sa o vojnových udalostiach dozvedal len sprostredkovane, sám sa stal svedkom neblahých následkov prepojenosti Slovenského štátu na Nemeckú ríšu a intuitívne vytušil, že sa deje niečo nekalé: „Ako študenti bývajúci v Svoradove, ktorý bol neďaleko Židovskej ulice, sme videli od určitého času, že títo ľudia nosia na sebe našité tie žlté židovské hviezdy. Bolo nám to divné, čo sa deje a vnímali sme, že tu skutočne ide o niečo ostré. Nevidelo sa nám, že by takéto označenie bolo dobré, a potom naraz bolo počuť, že ich odvážajú... .“
Väčšinu vysokoškolských rokov strávil Ján Prokop na legendárnom internáte Svoradov, kde bol svedkom nejednej výnimočnej udalosti. Kvôli účasti na vysokoškolskej akcii bol zatknutý a vyšetrovaný ŠtB, no vďaka amnestii sa vyhol súdu: „Pozbierali nás, zavreli, vyšetrovali, dobre zbili. Ja som dostal jednu takú, že som padol na zem, aj som bol na vyšetrení v Štátnej nemocnici, ale nebol prasknutý bubienok, hoci bolo tam niečo, čo sa stalo, lebo som nepočul. A doviedli ma naspäť. Odsúdili. Bol som tam od decembra štyridsaťšesť asi do apríla štyridsaťsedem. Bol som políciou odvedený a čakali sme na súd. Ale Demokratická strana tiež mala vtedy ešte slovo, tak sme dostali amnestiu a súd nebol, boli sme prepustení domov.“ Nemenej zaujímavé boli aj prvé povojnové voľby: „V Svoradove bola volebná miestnosť aj pre nás. Vysokoškoláci sú hlavy otvorené, veľmi prezieravé a veľmi chytré. Zistili pod zapálenou sviečkou, keď prihriali papier, že na druhej strane v rožku sa objavilo nejaké číslo. Teraz začali porovnávať tie rôzne lístky a všetci ,Svoradovčania‘ sme boli takto očíslovaní. Čiže oni podľa čísla vedeli kto za koho, za akú stranu, hodil tento lístok. A robili sme si z toho frašku, keď sme prišli do tej volebnej miestnosti. Pred volebnou komisiou sme vyhlásili: ,Moje číslo je to a to.‘ A potom sme išli hodiť ten lístok. Aby sa chytili za nos, že my sme na to prišli.“
Po úspešnom absolvovaní štátnic v roku 1946 narušilo jeho pokojný pracovný i súkromný život stretnutie známeho z internátu Svoradov: „Ale sa stalo to, že v roku štyridsaťdeväť som stretol jedného muža, ,Svoradovčana‘, ktorý sa ma pýta: ,A kde robíš?‘ Hovorím: ,Na civilnom letectve.‘ ,A čo robíš?‘ ,Staviame letiská.‘ ,Ktoré?‘ Povedal som mu, že Bratislava vtedy bola v pláne, ako aj vylepšenie letísk v Košiciach a Poprade, to bolo všetko. Potom sa ma opýtal: ,A čo tam robíš?‘ Odpovedal som mu: ,Kreslím rôzne prípravy osvetlenia rozbehových dráh a tak ďalej.‘ Nemal som so sebou nič, nič som neodovzdal, len toto som povedal. Keďže sme sa obidvaja ponáhľali, nato sme sa rozišli.“ O niekoľko dní neskôr prišla Jána Prokopa zatknúť ŠtB za to, že údajne odovzdal pracovné plány. Tak sa rozbehol krutý kolotoč výsluchov a vyšetrovania. Zoči-voči štátnej mašinérii a jej prisluhovačov cítil úplnú bezmocnosť: „Tí, čo vyšetrovali, mi povedali: ,Ty môžeš hovoriť na súde, čo chceš, oni ťa tak odsúdia, ako my napíšeme.‘A skutočne aj tak bolo. Čo napísali, nie mne verili, ja som bol tam len štatista.“ Jeho nešťastie pokračovalo v podobe vykonštruovaného procesu, až napokon vyústilo vynesením záverečného rozsudku – dva roky odňatia slobody: „Pre toto ma vzali a odsúdili na Krajskom súde na dva roky. Prvýkrát som až tam videl všetkých, ktorí boli v tejto skupine. Malo ich byť šesťdesiatdva, nepoznali sme sa, dali to dokopy. Mal v tom byť aj jeden hodinár, ktorý pracoval na základe inštrukcií ŠtB a takto to skĺbil dokopy. On sa vôbec neocitol na obžalobnom zväzku, bol z toho vynechaný.“
Po vynesení rozsudku si Ján Prokop odpykával trest v Leopoldove, neskôr v Jáchymove, kde musel ťažko pracovať v baniach. Po necelom roku strávenom za mrežami však prišla ďalšia tvrdá rana osudu: „Asi taký rok po rozsudku v Bratislave ma naraz eskortou viedli do Prahy na Najvyšší súd. Tam som si vypočul, že mi namiesto dvoch rokov dávajú pätnásť. No, prijal som to, čo sa dalo robiť. Je to veľa, ale nebolo pomoci.“ Aj napriek tomu, že sa snažil znášať svoj osud hrdinsky, občas boli chvíle, keď sa ocitol na pokraji svojich fyzických i duševných síl: „Hovorím si: ,Ja mám teraz pätnásť, ako ja vydržím tých štrnásť rokov ešte, keď len rok som tu a takto to tu chodí. A teraz som sa začal rozprávať s Pánom Bohom a hovorím si: ,Pane Bože, ja som človek, tvor na tejto planéte, ktorá sa volá Zem. Nado mnou je obrovské množstvo rudy, smolinca, ktorý je ťažký veľmi ťažký, množstvo kamenia, hlušiny, zeminy, vody, ktorá sa odčerpáva a ja mám ten dar od teba, že môžem komunikovať s tebou, tak ťa prosím, pomôž mi, lebo tu niet inej pomoci, takto sa ti celý dávam a prosím ťa o pomoc.‘“
Počas pobytu vo väzení musel navyše čeliť aj krivému obvineniu z napomáhania pri úteku. Bezdôvodne sa tak stal obeťou bitia a mučenia, hoci bol úplne nevinný: „Písal sa asi rok 1952, keď sa stal útek z tábora. Ušiel väzeň, mal sa volať Ábel, ktorý bol viackrát zavretý pre krádež. Ušiel, cez drôty si hodil asi deku, keď bola hustá hmla a strelné veže, ktoré tam boli, ho asi nezbadali. Ako prišli na to, že ušiel, neviem. Približne o piatej ráno ma zobudil dozorca na izbe, že sa mám obliecť a ísť s ním. Tak som sa rýchlo obliekol a išiel som. Prišiel som do baraku, kde boli už policajti so psami, ktorí prehľadávali okolie tábora, boli zablatení a zaiste aj unavení. Keď ma doviedli do miestnosti, opýtal sa ma jeden z tých policajtov: ,Ako si zhasol svetlá, aby ten mohol utiecť?‘ Pre mňa to bola otázka, na ktorú som nevedel odpovedať, pretože som bol v baraku v posteli v noci, nemal som zmenu, tak som nemohol zhasnúť ani svetlá. To mu nevadilo. Povedal mi: ,Vyzlečte sa!‘ Keď som sa vyzliekol, musel som si ľahnúť dolu tvárou, dolu bruchom na pripravenú lavicu. Jeden si sadol za krk, druhý na nohy a začali ma biť. A keď ma dobre zbili, kopli do lavice a ja som spadol na zem. Keď som sa postavil, znova do mňa kopli. Ešte raz otázka: ,Ako si zhasol svetlá?‘ Aj keby ma zabili, znova som povedal: ,Ja si ani vymyslieť nedokážem v tomto momente, ako by som to mal robiť, keďže som spal.‘ Tak im hovorím: ,Zavolajte toho, kto vám to tvrdí, aby vám to povedal, keď som to mal ja byť.‘“
Ani ťažká práca a neľudské podmienky nepripravili väzňov o vieru v Boha. Tí preto neváhali, a aj napriek hrozbe trestu usporadúvali tajné bohoslužby. Keďže im však chýbalo omšové víno a hostie, rozhodol sa Ján Prokop podniknúť riskantnú výpravu cez podzemné chodby do šachty Svätopluk po hostie: „Prišiel som na šachtu Svätopluk a po ľavej strane monsignor Trstenský mal takú vyhĺbenú dieru v skale, akúsi výdajňu materiálu potrebného pre baníkov. To znamená lopaty, krompáče, zbíjačky a všeličo možné. Tak som sa predstavil, on už vedel tiež o mne, že prídem, lebo na šachtu Svätopluk z Ležnice odvádzali väzňov na prácu istý čas, tak sme si navzájom takto posielali správy. Tak páter Trstenský mi odčítal pekne dvadsať hostií, zabalil do papiera, dal som si ich za košeľu, pozdravili sme sa, aby nikto nebol tam, žiadne dlhé reči. Vyjdem von, ja neviem, akým spôsobom z košele sa mi to povolilo a vysypalo sa mi to na zem. Pekné biele kolieska, ešte aj svetlo od klietky svietilo na takom jemnom blate. Tak čo, rýchlo som po nich poskákal, neboli konsekrované, aby stopy zmizli.“
Po dlhých deviatich rokoch strávených vo väzení prišlo nečakané prepustenie na slobodu: „A jedného krásneho dňa, keď som tam bol, tak príde ,esenbák‘ na pracovisko a hovorí: ,Zoberte si, čo tu máte osobné veci, idete domov.‘ A ja mu hovorím: ,Prosím vás , nerobte si vtipy zo mňa.‘ ,Vy ste taký neveriaci!‘ A hovorím mu: ,Po vyše deviatich rokoch by ste vy verili? Čo sme my už všetko počuli za sľuby.‘ Tak ma viedol na izbu, kde som bol a ja som si tam bral z okna zubnú pastu, kefku, aj kúsok salámy som tam ešte mal, no on mi povedal: ,To nechajte, tam to už nebudete potrebovať!‘ Ja na to: ,Nehnevajte sa, niet viery.‘“ Aj napriek počiatočnej nedôvere Ján Prokop skutočne prekročil brány väzenia a vykročil v ústrety slobode, hoci aj naďalej zostal pod drobnohľadom ŠtB.
Po prepustení na slobodu sa rozhodol spolu so svojou dlhoročnou snúbenicou spečatiť vzájomnú lásku vo sviatosti manželstva: „Teraz si predstavte, že s touto ženou, ktorú som si potom vzal za manželku, sme sa spoznali v Mariánskej kongregácii, jednoducho sme si padli do oka. Napísal som jej kartu z Jáchymova: ,Dievča, nečakaj, ja už nemám dva roky, ale pätnásť. A neviaž si život so mnou, lebo ja neviem, či budem mrzák, či budem žiť, či tu nezomriem, a či sa vôbec vrátim. Ako bude, neviem, neviaž si so mnou život. Rozhodni sa sama, ako chceš a vyvoľ si, koho chceš.‘ Ona prišla s matkou na návštevu do Jáchymova, pustila sa do plaču a povedala mi: ,Už nikdy viac tak nepíš, ja som sa rozhodla čakať.‘ A čakala ma vyše deväť rokov. A potom sme sa vzali v Blumentálskom kostole.“ Ján Prokop si veľmi váži obeť, ktorú priniesla jeho manželka, ktorá na neho vydržala čakať dlhé roky a zo všetkého najviac oceňuje jej vernosť: „Tak sme sa vzali, máme dvoch synov a naozaj táto vernosť, ktorá tu je, nemá obdoby. Možno, no takých je málo.“
Po návrate z väzenia sa Ján Prokop zamestnal ako robotník v Pozemných stavbách v Bratislave, neskôr pracoval v Tesle, kde zostal až do odchodu do dôchodku. Popri práci sa tajne venoval akustike a ozvučil štyridsaťjeden kostolov na Slovensku. Hoci revolúciu v roku 1989 prijal s nadšením, dnes netají sklamanie z porevolučnej situácie v našej krajine: „Postupne, čím ďalej, tým viac sme zbadali, že červená chobotnica rozpúšťa svoje ramená po okolí a naraz sme zistili, že tí istí, ktorí súdili vtedy, zostávali aj ďalej. No čo toto znamená? Ako tí môžu objektívne súdiť? Keď vtedy tak, dneska tak. Kde je svedomie?“
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)