Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Igor Prieložný (* 1957)

• narodil sa 25. februára 1957 v Trnave

• v roku 1963 začal navštevovať základnú školu v Bratislave

• ako 13-ročný sa začal venovať volejbalu

• v roku 1972 sa stal študentom Gymnázia Juraja Hronca v Bratislave

• v roku 1975 hral na svojich prvých Majstrovstvách Európy v západnom Nemecku

• v roku 1977 hral na majstrovstvách Európy vo Fínsku

• v roku 1980 sa zúčastnil na LOH v Moskve

• vysokoškolský titul získal v roku 1981 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK

• v roku 1982 hral na MS v Argentíne

• v roku 1985 získal striebornú medailu v reprezentácií Československa na ME v Holandsku

• v roku 1985 získal bronz na medzinárodnom turnaji Svetový pohár

• v rokoch 1987–1996 pôsobil ako tréner volejbalu v Nemecku

• koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom milénia trénoval v Rakúsku a vo Švajčiarsku

• počas rokov 2003 – 2011 pôsobil v Poľsku

• od roku 2011 trénoval dva roky v Dubaji

Igor Prieložný sa narodil 25. februára 1957 v Trnave. Mama Soňa (1936) bola povolaním bola zubná sestra. Otec Dušan (1930) pochádzal zo slovensko-maďarského pohraničia v Kalonde, vďaka čomu hovoril aj po maďarsky. Ako vojak z povolania slúžil pri leteckej jednotke v Trenčíne. Vyštudoval právo na vysokej škole, kde sa učil aj ruštinu. Znalosť cudzích jazykov neskôr využil vo svojej veľmi úspešnej kariére volejbalového funkcionára a medzinárodného rozhodcu.

Stará mama z maminej strany Anežka Duchoslavová pochádzala z malebnej českej dedinky Chacholice pri Chrasti u Chrudimi. Starý otec sa volal František Duchoslav. V 50. rokoch 20. storočia bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na štyri roky odňatia slobody a bol väznený v Jáchymove, čo ho poznačilo fyzicky aj psychicky. Keď sa starí rodičia sa presťahovali z Čiech na Slovensko do Trnavy, stará mama pracovala ako predavačka v textile a starý otec bol zamestnaný ako vrátnik. Rodina bývala na okraji mesta v dvojizbovom byte, v ktorom žilo spolu niekoľko generácií vrátane pamätníka. Stará mama Kristína (1900) z otcovej strany bola rozvedená a vychovávala deti sama.

Otcova volejbalová kariéra

Igorov otec Dušan začínal s volejbalom v Novom Meste nad Váhom a v Trenčíne. V tom čase bol volejbal veľmi populárny šport, ktorý sa hral prevažne vonku na červenom antukovom ihrisku. Vo veku 28 rokov však musel s hrou kvôli zraneniu kolena skončiť a následne začal pôsobiť ako funkcionár v klube Slávia UK Bratislava a rozhodca. V roku 1964 bol rozhodcom na olympijských hrách v Tokiu, kde bol volejbal prvýkrát olympijskou disciplínou. V rokoch 1980 až 1985 bol prezidentom Európskej volejbalovej konfederácie a viceprezident Svetovej volejbalovej konfederácie. Po účasti na olympijských kongresoch prinášal na Slovensko nové pravidlá vo volejbale. Výhodou bolo, že ovládal viac jazykov vrátane maďarčiny, čo mu pomohlo nadväzovať blízke vzťahy na medzinárodnej úrovni. „Preňho to bola vždy ohromná česť, lebo reprezentoval Československo a ako predstaviteľ krajiny, ktorá hrala vtedy prím vo volejbale vo svete - boli sme pravidelní účastníci olympijských hier -, dokonca sme prinášali medaily z toho obdobia, tak to bol ozaj veľký honor pre každého jedného človeka.“ Na olympiáde si užíval jedinečnú atmosféru hier priamo na mieste. Rád sa stretával so športovcami a rozhodcami. Organizoval medzinárodné semináre rozhodcov vo Vyšných Hágoch počas tradičného volejbalového turnaja o pohár SNP. Igorov otec bol prítomný aj na letnej olympiáde v Mníchove v roku 1972, ktorá je neslávne známa aj únosom a vraždou jedenástich izraelských športovcov. Celú tragédiu zažil sprostredkovane ako jeden z rozhodcov ubytovaný mimo olympijskej dediny. Jeho účasť na olympiáde v roku 1984 v Los Angeles bola na pozadí napätých vzťahov medzi východom a západom neistá. Hoci bol v tom čase viceprezidentom Svetovej volejbalovej konfederácie, americká strana mu účasť na hrách nepovolila: „Otec bol vtedy viceprezident Svetovej federácie, čiže mal ísť na olympijské hry do Los Angeles ako funkcionár. No a zrazu si ho pozvali na americké veľvyslanectvo a zavreli ho do takej tmavej miestnosti a pustili mu film, kde mu ukázali jeho príspevok, ktorý rozprával po športovej stránke ohľadom invázie a ja neviem, čo všetko, to by som už klamal, keby som povedal, že si to veľmi dobre pamätám. Ale, každopádne, jemu ako človekovi a funkcionárovi americká strana niečo vyčítala vo vzťahu k tým vzťahom východ-západ. No a povedali, že mu to vízum nedajú. Toto sa potom riešilo na vysokej funkcionárskej úrovni, čiže Medzinárodný olympijský výbor a tak ďalej. On sa nakoniec na tú olympiádu ako funkcionár dostal, ale malo to takú veľmi kyslú príchuť.“

Do Komunistickej strany Československa Igorov otec vstúpil už počas pôsobenia v armáde. Po každej ceste do zahraničia musel podávať správu štátnej bezpečnosti, vrátane kontaktov v zahraničí.

Detstvo

Igor prežil prvých 5 rokov svojho života v Trnave. Bývali v bytovom dome v pokojnej okrajovej časti mesta, ktorej okolie poskytovalo deťom vhodný priestor na hry a šport. Základnú školu začal navštevovať v roku 1963 v Bratislave, kam sa rodina presťahovala. Bol im pridelený dvojizbový byt na Bajkalskej ulici. Učiteľov vnímal ako elitu spoločnosti a boli pre neho autoritou. Na škole sa stal členom Pionierskej organizácie, zúčastňoval sa na školských podujatiach nesúcich ideológiu tej doby, avšak v tom veku to s rovesníkmi nevnímali. Deťom bolo umožnené veľa športovať, mali k dispozícii vybudované športoviská, dostali potrebné vybavenie. Na telesnej výchove sa postupne venovali každej športovej disciplíne a príprava na šport bola všeobecne výborná. Pamätník hrával futbal a hádzanú, ale rodinné zázemie ho nakoniec priviedlo k volejbalu.

V auguste v roku 1968 Igor zažil vpád vojsk Varšavskej zmluvy a na tieto udalosti si dobre pamätá: „Keď vám zostane pred očami obraz jak na Prievozskej ulici si niekto ľahne pred tank, tak vám to utkvie do konca života. A to som videl na vlastné oči“.

V roku 1972 začal pamätník navštevovať Gymnázium Juraja Hronca v Bratislave s matematicko - fyzikálnym zameraním.

Volejbal

Igor začínal hrávať volejbal ako 13-ročný. Na svoje začiatky si spomína ako na „relatívne jednoduché aj vďaka tomu, že, poviem úprimne, meno Prieložný ma predisponovalo na ten volejbal. Aj to tak bolo rešpektované. Relatívne v každej tej skupine, v ktorej som hrával, či to bola mládež, potom neskôr prvá liga až extraliga, stával som sa taká osobnosť, ktorá rozprávala na ihrisku, ktorá rozhodovala, ktorá rozprávala v šatni, takže z tohto pohľadu to bolo pre mňa jednoduchšie.“. Ako študent strednej školy hrával volejbal na stredoškolských Majstrovstvách Československa. Už ako junior reprezentoval Československo na mnohých medzinárodných turnajoch. Okrem majstrovstiev Európy, ktorých sa zúčastňovali súťažiaci z celej Európy vrátane západných krajín, si mohli mladí volejbalisti zmerať sily aj na turnaji Družba, ktorý sa organizoval pre hráčov socialistického bloku, Mongolska a Kuby. V roku 1975 hral na svojich prvých Majstrovstvách Európy v západnom Nemecku. Šampionát bol pre československých športovcov úspešný a domov si priniesli strieborné medaily. O dva roky neskôr ako dvadsaťročný hral na majstrovstvách Európy vo Fínsku s krátkym časovým odstupom za oba reprezentačné tímy Československa – juniorský aj mužský. Zápasy sa hrali na zimnom štadióne v meste Oule za polárnym kruhom.

V zahraničí sa športovci zúčastňovali rôznych sprievodných kultúrno-poznávacích podujatí. „My sme mali za úlohu stretávať sa s ľuďmi, byť priateľskí. To, že nám zobrali pasy, to som si až neskôr uvedomoval. Myslel som si, že je to v rámci organizačného zabezpečenia akcie normálne. Ale až neskôr som si uvedomoval, že vlastne o čo išlo.“ Nezriedka sa k hráčom hlásili aj emigranti z vtedajšieho Československa. V roku 1984 vycestovalo družstvo Československa do USA na prípravné turnaje na olympijské hry spolu s Kanadou a Japonskom. Pre pamätníka bola jeho prvá cesta do Ameriky veľkým zážitkom.

Olympiády a medzinárodné volejbalové turnaje

Kvalifikácia na olympiádu vychádzala zo samotnej myšlienky olympijských hier umožniť športové súperenie športovcom zo všetkých svetadielov. Športovci hosťujúcej krajiny a olympijský víťaz sa kvalifikovali automaticky. Ostatní účastníci postupovali z kontinentálnych turnajov.

V roku 1980 hostila olympionikov Moskva. Na nových moderných športoviskách si však nezmerali sily všetci vrcholoví športovci – z politických dôvodov sa jej nezúčastnili krajiny západného demokratického sveta (ako protest proti invázii Sovietskeho zväzu do Afganistanu v 1979 - pozn. ed.). Na prvom zápase si Igor zranil koleno a nakoniec československá volejbalová výprava skončila na 8. mieste. Letných olympijských hier v roku 1984 v USA sa pre bojkot hier štátmi východného komunistického bloku nezúčastnil. Majstrovstvá sveta v roku 1982 v Argentíne boli pre československých volejbalistov sklamaním. Avšak, v roku 1985 bol Igor so svojimi spoluhráčmi úspešný, kedy sa na majstrovstvách Európy v Holandsku umiestnili na druhom mieste. V roku 1985 obstáli aj vo veľmi silnej konkurencii na medzinárodnom turnaji Svetového pohára, na ktorom sa zúčastňovali dva najlepšie tímy z kontinentálnych majstrovstiev „z každého kontinentu tí najlepší“. V konečnom poradí sa umiestnili na 3. mieste.

Trénerstvo počas osemdesiatych rokov

Pamätník sa už počas strednej školy intenzívne venoval športu. Po úspešnej maturite v roku 1976 chcel pokračovať v štúdiu na Právnickej fakulte. Prijatý však nebol a krátko na to dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu. V snahe oddialiť čas nástupu na vojenčinu sa prihlásil na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Počas štúdia na vysokej škole stretol svoju manželku Jarku, s ktorou si založili rodinu. Majú spolu tri deti – dcéru Barboru a dvoch synov Igora a Adama. Ako absolvent vysokej školy nastúpil na ročnú vojenskú prezenčnú službu. Každodenné tréningy boli záťažou pre Igorove koleno zranené počas olympiády v Moskve. Časom sa stav zhoršil natoľko, že vo veku tridsať rokov musel svoju úspešnú kariéru volejbalistu ukončiť.

Po návrate z vojenčiny získal prácu ako učiteľ na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. „Po roku sa uvoľnilo po Bohušovi Golianovi miesto asistenta – špecialistu na volejbal, čo bolo pre mňa obrovské uznanie. Ja som bol šťastný jak blcha, lebo ja to mám rád. Ja o volejbale môžem rozprávať, rozmýšľať, vymýšľať a neviem, čo všetko. Takže pre mňa to bol vynikajúci džob.“

V roku 1987 prijal ponuku pracovať ako tréner v Nemecku. „Vtedy to fungovalo tak, že všetko to bežalo cez organizáciu zvanú Pragosport, ktorá zastrešovala všetky tieto zahraničné kontakty a styky. Čiže ja som ani neuzatváral zmluvu s mojim zamestnávateľom s Nemeckou volejbalovou federáciou, ale s Pragosportom.“ V Nemecku mal Igor kontrakt na štyri roky, v rámci ktorého mal za úlohu pripravovať reprezentáciu nemeckých volejbalistov na majstrovstvá Európy. „Prišiel som do Nemecka a mal som ísť do Hamburgu. A môj kolega, teda respektíve on bol prvý tréner, ktorý si povedal – dobre, s Igorom budem trénovať tú reprezentáciu–, tak on bol v Mníchove. Takto sme to mali pripravené, respektíve federácia to takto pripravila. No, len v Hamburgu si povedali, že majú už dosť trénerov z východného bloku, mali tam hlavne veľa Poliakov, a v čase, keď sa to malo zrealizovať, tak ja som zrazu zostal v strede, v tom Frankfurte. A prvé tri týždne som nemal čo robiť. Už som mal výpoveď z roboty na FTVŠ, už som nerobil. Tam som sedel, bol som prvé dva týždne na hoteli, nič sa nedialo. Každý deň sme komunikovali, telefonovali sme spolu. No a nakoniec v rýchlosti upravili ten celý koncept tak, že som zostal vo Frankfurte v tzv. volejbalovom internáte pre chlapcov, kde boli vždy dve generácie chlapcov po dva roky. To bolo počas školského roka a v lete som išiel potom pracovať k tej reprezentácii mužov.“ Rodina po troch mesiacoch pricestovala za ním a v Nemecku spolu žili desať rokov až do roku 1996.

Uvoľnenie politickej situácie koncom osemdesiatych rokov, ktoré predchádzalo pádu komunistického režimu v Československu, si uvedomoval. Keďže v tom čase žil v zahraničí, udalosti Nežnej revolúcie v roku 1989 sa ku nemu dostali len sprostredkovane zo záznamov na videokazete.

V súvislosti s jeho početnými cestami do zahraničia bol vypočúvaný štátnou bezpečnosťou. Až do nahrávania rozhovoru pre Post Bellum v roku 2024 pamätník nevedel, že ho ŠTB registrovala ako kandidáta tajnej spolupráce a viedla na neho spis založený v septembri v roku 1989. Bolo to v čase, keď sa legálne nachádzal mimo územia Československa už niekoľko rokov.

Deväťdesiate roky po súčasnosť

Rozpad Československa vnímal najmä s ohľadom na svoju mamu, ktorá bola pôvodom Češka žijúca na Slovensku, a ktorá sa nakoniec rozhodla prijať slovenské občianstvo. Igor nebol sám, pre ktorého bola colnica medzi Slovenskom a Českom nepochopiteľná. V športe však vnímal rozdelenie republiky ako veľkú príležitosť pre ľudí, ktorí by v spoločnom štáte nemali takú šancu presadiť sa. V roku 1996 sa Igor s rodinou vrátili z Nemecka do vlasti. Po roku však už opäť trénoval v zahraničí, najprv vo Viedni a neskôr viedol dve sezóny klub Näfels vo Švajčiarsku. Od roku 2003 pôsobil osem rokov v Poľsku: „A ja som mal zase to šťastie, že som bol pri tom ako ten volejbal v Poľsku takto išiel hore za tých osem rokov, čo som tam bol. Vlastne sa stali majstrami sveta, vicemajstrami sveta, až viceolympijskí víťazi na posledných olympijských hrách.“

V roku 2011 vycestoval na dva roky do Dubaja. Po návrate opäť pôsobil vo Viedni, kde mal možnosť dva roky trénovať ženský tím v plážovom volejbale v príprave na olympijské hry v roku 2016. Na Slovensku začal pracovať v ženskom klube Slávia UK Bratislava, no znova ho zlákala možnosť trénovať volejbalistky v Nemecku s úspešným postupom na olympijské hry 2020. Svet volejbalu ovplyvnila po roku 2020 pandémia koronavírusu, ktorá mala dopad aj na Igorovu prácu. V tom čase prežíval veľmi smutné obdobie straty milovanej manželky. Ťažké chvíle prekonal vďaka svojej rodine.

Pamätník volejbalom žije takmer celý svoj život. Po desaťročiach svojej úspešnej kariéry aktívneho hráča, halového i plážového trénera hodnotí volejbal ako hru, ktorá prešla svojim vývojom. Hra je v dnešnej podobe veľmi dynamická. Hráči zastávajú vysoko špecializované pozície, ich prednosťou sú silné a rýchle údery a na ihriskách sa využívajú aj moderné technológie.