Michal Popovec (* 1931)

Príbeh pamätníka

 

Michal Popovec (1931)

 

„Človek si ani jednoducho nevedel predstaviť, že také niečo môže na svete existovať, čo oni robili a čo všetko boli schopní urobiť.“

 

Mladosť a štúdiá

 

Michal Popovec sa narodil 6. februára 1931 v Dubovej v rodine roľníka ako štvrtý z ôsmich detí: „Bolo nás osem, deväť detí. Osem je žijúcich, jedna sestra zomrela, keď mala len mesiac ešte v Dubovej. Je nás päť chlapcov a tri dcéry, sestry.“ Po absolvovaní ľudovej a meštianskej školy ukončil jednoročný učebný kurz a pokračoval v štúdiách na gym­náziu: „V škole sa mi niektoré veci dosť nepáčili po stránke sociálnej. Je pravda, že my sme mali gazdovstvo. A v škole sa vtedy rozdávali balíčky na desiatu, a aj mlieko sa podávalo, no ja som z toho bol vylúčený, čo bol dôvod mojej nespokojnosti a odcudzenia. Nechápal som, ako sa môžu ku mne takto správať. Odcudzenie nastalo nie medzi spolužiakmi, ale medzi učiteľským zborom, a najmä voči triednej učiteľke, ktorá to takto rozhodla.“

 

Krivé obvinenie zo sabotáže

 

Štúdium na gymnáziu však pre nečakané udalosti nedokončil. Dňa 2. mája 1949 bol spolu s ďalšími siedmimi študentmi gymnázia zatknutý pre údajné podozrenie z marenia a sabotáže osláv 1. mája:  „Pred prvým májom v noci, neviem presne, okolo jednej, alebo tak nejako hovorili tí, čo nás potom vyšetrovali... Z Mokroluhu keď idete, neviem, či odtiaľ ste prišli do Bardejova, mosty ešte neboli v takom dobrom stave, ako sú dnes. Nehovorím, že dnes sú na jednotku. Ale všelijaké mosty boli, aj drevené, a dokonca aj ten z Bardejova bol drevený. Ten, čo je pri vstupe do Bardejova. Niekto tento most vyhodil do povetria. Oni chceli zistiť, kto to urobil, tak nás pozatvárali vtedy osem študentov, ak si dobre pamätám, hej. A tiež viem, že nás tam všetkých držali tri dni. Nielen mňa, ale všetkých zaradom. A také finty existovali, s ktorými vtedy človek ešte ani nepočítal. A hoci my sme mali sem-tam v niečom prsty, s týmto sme nemali nič spoločné.“

 

Stretnutie a spolupráca s Jánom Berežným

 

            Michal Popovec sa s Jánom Berežným spoznal prostredníctvom svojho švagra, Jána Šimka, ktorý s ním býval v rodičovskom dome a mal svoju krajčírsku dielňu s približne pätnástimi zamestnancami. „A keď išiel na obed, tu na nádraží, vtedy tu ešte nebola nová stanica, stretol sa s jedným známym, ktorý bol zo Sečoviec. Volal sa Berežný. ... Neviem, ako dlho sa poznali, alebo aké mali kontakty, poznali sa len tak zbežne, nijaké kamarátstvo tam nebolo.“ Pán Šimko ho pozval do rodičovského domu, kde mu ponúkol nocľah. Večer s ním viedli dlhú debatu, počas ktorej sa dozvedeli, že prišiel z americkej zóny Rakúska po manželku, no zároveň aj hľadal odberateľa penicilínu, ktorý bol v tej dobe nedostatkovým tovarom: „Takže on prenocoval u nás a na druhý deň on mal záujem urobiť nejaký kšeft. Tak sa nás opýtal, či tu nie je nejaký lekár, ktorý by mal záujem o penicilín, ktorý by mu mohol poslať vo väčšom množstve, lebo v tom čase bol penicilín ešte len dosť zriedkavý, úzky profil. Povedal som mu, že je tu jeden lekár, s ktorým sa poznáme, takže sa ho môžeme opýtať. Tak boli za tým lekárom, volal sa doktor Baráč, už je tiež nebohý. Dohodli sa medzi sebou, že keď mu ten penicilín príde, tak mu zaň zaplatí.“ Večer doktor Baráč spolu s Michalom Popovcom odviezol Berežného za manželkou, ktorá bývala pri Stropkove, a vrátili sa domov. Berežný neskôr prišiel späť spolu s manželkou a opäť prespali u Michala Popovca. „On medzitým spomenul, že keby sme zohnali nejakých mladších chlapcov, ktorí by mali záujem ísť do Rakúska alebo aj za ,mláku‘, do Ameriky alebo do Kanady, že by mohol zobrať tak dvoch až štyroch do Rakúska a odtiaľ by už musel ísť každý sám.“ Nakoniec sa našli dvaja chlapci, ktorí boli pacientmi doktora Baráča, no bolo potrebné ich odprevadiť do Brna, na čo sa podujal Michal Popovec a úspešne ich dopravil na železničnú stanicu, kde sa s nimi rozlúčil.

 

Zradca medzi vlastnými

 

„Neviem, či hneď v ten deň alebo až na druhý deň sa vybrali do toho Rakúska. No chyby sa dopustil ten pán Berežný, lebo sa k nim pridal nejaký Čech. Volali ho Pepík. Bol to konfident na obidve strany. Cez našu hranicu všetci prešli bezpečne do Rakúska. Nebol tam nijaký problém, lebo on to poznal. Pepík to tam veľmi dobre poznal, lebo už tam viackrát bol a možno tam už aj nachytal mnohých rovnako ako týchto. Bol tam most cez potok, pričom za mostom bola americká zóna a pred mostom ruská. Pepík im povedal, aby si posadali a najedli sa, lebo všetci už boli unavení a hladní, a potom chceli pokračovať ďalej. Všetci si začali rozbaľovať jedlo a nikto si nevšimol, že Pepík zmizol. O desať minút, ešte nezačali ani poriadne jesť, ich obkolesili Rusi, všetkých zajali a naložili do áut. Jednu noc strávili v Rakúsku a potom ich doviezli naspäť. No a to bolo to nešťastie. Tak som sa viezol nielen ja, ale celá naša rodina, a aj doktor Baráč.“

 

Nočná prehliadka domu a zatknutie

 

            Približne o dva týždne neskôr, 14. júna 1949, agenti ŠtB spolu s policajtmi v noci zobudili nič netušiacu rodinu a začali domovú prehliadku: „Chovali sa, ako keby dopredu vedeli, že my nie sme ľudia a že nás treba likvidovať.“ Pri domovej prehliadke ŠtB brala z domu, čo sa jej páčilo a ihneď zatkla štyroch členov rodiny: Michala Popovca spolu s otcom, bratom a švagrom.„Nielen tu v Bardejove, ale oni zbalili aj na Zemplíne okolo osemnásť až dvadsať ľudí – celú skupinu z toho urobili, lebo mali záujem poriadne to nafúknuť.“ Hneď po zatknutí sa začal kolotoč vyšetrovania, mučenia, súdenia, väznenia a nútených prác v leopoldovskom, a neskôr i v jáchymovskom pekle: „No tak sa začala kalvária. Človek si ani jednoducho nevedel predstaviť, že také niečo môže na svete existovať, čo oni robili a čo všetko boli schopní urobiť.“

 

Vyšetrovacia väzba a čakanie na súd

 

            Hneď po zatknutí všetkých previezli do vyšetrovacej väzby v Prešove, kde ich podrobili vyšetrovaniu spojenému s bitkami i mučením: „Keď niekto dostal jednu alebo dve po hube, dokonca aj s obuškom, to nepokladám za nič. No ale v Prešove to bolo horšie. Práve som o tom rozprával aj manželke, ale som to nedokončil. Neviem, či to bolo jeho pravé meno, údajne sa ten vyšetrovateľ volal Straka. Bol to jeden z najnepríjemnejších ľudí, akí tam boli. A bolo ich tam veľa, striedali sa doslova ako psi. A chlapi to boli takí, že keď by vám jednu boli zavesili, tak stena vám dá druhú. No niečo nenormálne. A ten Straka, neviem, či len mňa tak bil, ale myslím, že aj iných. A ja som mal smolu, že mňa tak veľmi bil, a najmä po pätách, že ja som viac ako rok nemohol chodiť.“ Po viac ako dvoch týždňoch mučenia v prešovskej vyšetrovacej cele ich 2. júla 1949 previezli do krajskej väznice v Bratislave, kde ich čakal súd.

 

Vykonštruovaný proces

            Spočiatku to vyzeralo, že Michal Popovec vyviazne bez trestu, no nanešťastie z OV KSS, ako aj z ONV prišlo dobrozdanie, v ktorom pre neho navrhovali odsúdenie až na 25 rokov väzenia. „Na súdne pojednávanie, na určitú časť, nebolo dohovorené obecenstvo alebo poslucháči. Tak na moju časť ani tak nie, lebo čo som ja mal. No, ale čo sa týka toho Berežného, to tiež všetko bolo len našité, takže tam pokojne mohla byť verejnosť. No ale verejnosť bola vylúčená, a tiež dôkaz žiadny. Jedine tí vojenskí súdni znalci. Tak to boli teda naozaj odborníci na pohľadanie. On vystúpil s obžalobou a povedal: ,Keby toto a toto obžalovaný urobil, tak by sa toto a toto mohlo stať.‘ Čo urobil, to nebolo ani konkrétne povedané. To bol koniec vojenského znalca, on mal hodnosť majora. No tak teraz si ja mám vybrať toto a toto. Jednoducho bez dôkazu akéhokoľvek vás odsúdia. A to robili nielen s nami. To robili s kýmkoľvek, keď potrebovali nasúkať roky, nasúkali. Keď potrebovali niekoho až na šibenicu, aj tam ho dostali bez problémov.“ Nakoniec krajský súd odsúdil Michala Popovca na štyri roky väzenia, pokutu 10 000 korún a prepadnutie celého majetku. Všetok rodinný majetok, vrátane tkáčovne a továrne na výrobu octovej tresky a uhlia, bol znárodnený. Okrem toho stratil na päť rokov občianske práva a na tri roky aj právo volebné. Doktor Valér Baráč bol odsúdený na dvanásť rokov, z ktorých si napokon odsedel sedem rokov a švagor, Ján Šimko, dostal desať, z čoho si odsedel šesť rokov. Ján Berežný bol odsúdený na osemnásť rokov a Július Kočiš na osem. Mária Berežná si odpykávala trest v trvaní osemnásť mesiacov. Ján Popovec, Jozef Timko, Ján Marko, Juraj Marko, Michal Kostúra, Ján Olenočin a Michal Bálint boli všetci odsúdení na dva roky.

 

Neobyčajný život v cele číslo 52

 

            Po vynesení rozsudku si Michal Popovec odpykával trest spočiatku v Leopoldove, neskôr bol transportovaný do Jáchymova. V leopoldovskom väzení bol pridelený do druhého oddielu na izbu číslo 52, kde ho veľmi milo prekvapilo osadenstvo cely: „Musím povedať, že nikdy v živote by som sa s takými ľuďmi nestretol, boli to jednoducho géniovia.“ Tri mesiace s ním strávil bratranec Jozefa Tisu, Štefan Tiso. Okrem neho tam bol väznený aj Karol Murgaš, ktorý predtým stál na čele Úradu propagandy či pán Vašina, niekdajší veliteľ židovského pracovného tábora. Spolu s nimi tam bolo väznených aj niekoľko kňazov a ďalšie významné osobnosti. Zvláštnosťou bolo, že každý deň sa v cele vyučoval a precvičoval iný cudzí jazyk: angličtina, nemčina, francúzština i španielčina. „Také vzácne osadenstvo, ako tam bolo, si ani neviem predstaviť, že by mohlo byť lepšie. Takže keď nás odtiaľ previezli do Jáchymova, tak som bol z toho nešťastný, lebo som vedel, že takých vzácnych ľudí nikdy už nebudem mať pohromade, ako boli tam.“

 

Plnenie časového plánu za každú cenu

 

             Počas pobytu za mrežami musel Michal Popovec ťažko pracovať jednak pri triedení rádioaktívnej rudy, ale aj pri ťažbe v bani. Okrem toho pracoval aj na rôznych stavbách, napr. pri prestavbe kultúrneho domu v Jáchymove, kde bol svedkom absurdných rozkazov, ktorých cieľom bolo splniť časový plán práce za každú cenu: „Majster prišiel za mnou a hovorí, že treba vymurovať schodišťový pilier, lebo ho chcú potom ,šalovať‘. Ja mu na to hovorím: ,Však choďte pozrieť, tam sa nemôže murovať, lebo je tam pol metra vody a všetko je to zamrznuté. A základ nie je ani zabetónovaný.‘ On na to povedal: ,Just sakra, to som ja nevedel.‘ Tak zavolal tých Rusov. Keď prišli, povedal im, o čo ide. Ale oni na to povedali, že to predsa nemôže vadiť, lebo u nich sa aj na ľad maľuje. Pokojne sa to vraj môže urobiť, nič sa nemôže stať, ale hlavne sa musí plniť časový plán. Tak ja som tam zostal a pilier som vymuroval aj namaľoval. Asi o mesiac mrazy pominuli, ľad sa roztopil a celý pilier so všetkým spadol a ja som mal potom obavy, či mi neprišijú sabotáž.“

           

Pomoc v núdzi

 

            Počas práce vo Vykmanove pomohol Michal Popovec spolu s ďalším spoluväzňom zvesiť okná pani Vaňkovej a Urbanovej, ktoré ich tam umývali. Za odmenu dostali na druhý deň balíček cigariet a neskôr im začali nosiť aj jedlo a balíčky s potravinami, hoci vedeli, že veľmi riskujú: „Takže na ne mám veľmi dobré spomienky.“ V tábore Vykmanov bol veľký hlad a neraz sa stalo, že počas nástupu na kontrolné sčítanie väzňov odpadlo od hladu a vyslabnutia päť až desať ľudí. Aj preto sa Michal Popovec a jeho ďalší dvaja spoluväzni delili o jedlo v tábore s ostatnými vyhladovanými väzňami. Okrem iných Michal Popovec takto pomohol doktorovi Rajcovi, ktorého držali v korekcii: „Každý bol vyhladovaný a tam ho už dokatovali celkom. A jemu bolo do plaču, že tam už teraz zahynie. No mne ho prišlo ľúto, tak som zobral také odrezané dva krajce hrubé asi ako necht a išiel som s nimi do chodby, kde bola korekcia. Musel som sa pozerať, či z búdky nepozerá na mňa dozorca, lebo ak by ma zbadal, tak by bolo zle. Mal som takú tyč prichystanú, pomocou ktorej som dvere trochu nadvihol a tie dva chlebíky som mu tadiaľ podal dnu a povedal mu, že sú pre neho. On mi potom nevedel zabudnúť, ako som pre neho riskoval, no ja som si pritom to riziko absolútne neuvedomoval.“

 

Boj o vzdelanie

           

            Po prepustení z väzenia sa rozhodol Michal Popovec dorobiť si maturitu, čo však vzhľadom na jeho minulosť nebolo jednoduché: „Keď som prišiel, že si chcem urobiť maturitu, tak vtedajší riaditeľ hovorí: ,Čo si vy myslíte, že ja sa dám kvôli vám zavrieť alebo vyhodiť z práce? V žiadnom prípade s tým nemôžete počítať, a ani nad tým neuvažujte.‘“Nakoniec sa mu podarilo prihlásiť sa na večerný kurz do Bratislavy, no ani tu sa nevyhol problémom: „Zavolal si ma riaditeľ a povedal mi, že ma nemôže pripustiť k maturite, lebo dostal môj kádrový posudok, ktorý bol veľmi zlý. Ja som mu na to povedal: ,No ale prečo mi to hovoríte až teraz? Však keď som sa prihlásil, tak ste mali napísať a požiadať oň, a nebol by som sem chodil. Teraz čo?‘ No on mi povedal, že si nemôže pomôcť. Preto som požiadal o pomoc podpredsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Povedal som o tom aj asistentke na vysokej škole, ktorá nás učila dva predmety. Povedala mi, že sa pokúsia niečo urobiť, lebo by to nebolo spravodlivé. Viete, že oni dvaja mi vybavili, že ma pustili k maturite?“Neskôr sa mu podarilo úspešne dokončiť aj nadstavbu a v štúdiu chcel pokračovať na vysokej škole, no dostal odpoveď, že je to „bezočivosť“, aby človek s jeho minulosťou mal odvahu podať si prihlášku na vysokú školu.

           

Na záver

           

            Až do odchodu do dôchodku napokon pracoval v Bardejove ako stavebný technik. Aj napriek neľahkému osudu Michal Popovec spolu s manželkou vychoval tri deti – dve dcéry a jedného syna. Jeho najväčším želaním je, aby mladá generácia nezabudla na minulosť  a učila sa o nej pravdivo aj v školských laviciach, aby mohla pokračovať v tom, za čo bojovali a trpeli jej predkovia: „Odkazujem mladej generácii, aby nepodceňovala vývoj, ktorý u nás nastal. Aby sa mladí snažili do popredia presadzovať duchovne a osobne, pričom by bolo dobré, aby rozšírili naše rady, lebo my odchádzame a po nás nebude mať kto tieto veci realizovať a riadiť.“

           

Príbeh pamätníka spracovala: Ľudmila Adamová