Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zbigniew Marian Podleśny (* 1939)

• narodený 22. mája 1939 v poľských Katowiciach

• počas druhej svetovej vojny žil s mamou a sestrou na vidieku, otec sa skrýval v Poľsku

• po vojne sa Těšín rozdelil, rodina ostala žiť na západnej československej strane

• dostali príkaz na vysťahovanie, po mnohých rokoch získali štatút cudzincov

• navštevoval poľskú základnú školu, potom sa vyučil za odborníka na silnoprúd

• dokončil si vzdelanie vo večernej škole, pracoval v Třineckých železiarňach

• oženil sa, mali dve deti, odmietol vstúpiť do strany

• po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR chcel vrátiť poľský pas

• Zbigniew mal zdravotné problémy, rozviedol sa a presťahoval sa na Slovensko

• V Dolnom Kubíne zažil november 1989 aj rozpad republiky

• od roku 1993 žije v Dubnici nad Váhom, založil Poľský klub Stredné Považie

• venuje sa integrácii poľskej menšiny na Slovensku

• za svoju prácu získal niekoľko významných ocenení

Zbigniew Marian Podleśny sa narodil 22. mája 1939 v poľskom meste Katowice. Rodina Podleśnych bývala v západnej časti Těšína, kde Zbigniewov otec dostal služobný byt. V období pred druhou svetovou vojnou bol celý Těšín poľský. Jeho babka z maminej strany bola pôrodná baba a žila v Katowiciach, tak mama šla rodiť tam. Zbigniew s mamou a mladšou sestrou prežil rané detstvo na vidieku a vojnový konflikt takmer nevnímal. „Ja mám také pamiatky z vojny, že sme to brali ako zábavu. Zbierali sme patróny, letáky a vymieňali sme si ich ako známky. Išli sme na dedinu, lebo sme bývali oproti železničnej stanici. Mama mala strach, že nás zostrelia nejakým náletom. Tak sme šli na pár rokov na vidiek do Dolného Žukova. Tam som sa hral s chlapcami a tú vojnu sme vôbec nevnímali. Otec sa v tom čase skrýval v okupovanom Poľsku. Nechcel ísť na vojnu, nechcel ísť do Wehrmachtu. Prečkali sme teda vojnu bez otca. My sme boli na tej českej strane a on sa skrýval v Poľsku,“ spomína na vojnové časy na moravsko-sliezskom pohraničí pamätník Zbigniew. Jeho strýko, mamin brat Tadeusz Szymkowiak, tesne pred vojnou utiekol z Poľska a cez Balkán sa dostal až do Francúzska a neskôr do Anglicka. Tam sa prihlásil k letcom do brigády 303. V roku 1943 mal strýko povinné lety odlietané, no v armáde zostal ešte ako dobrovoľník. Na jednom z posledných letov ho zostrelili nemecké jednotky, pochovaný je vo Francúzsku. Zbigniew doma opatruje album ako pamiatku na strýka a pripomienku vojnovej tragédie svojej rodiny.

Život po vojne a rozdelenie Těšína
Staré sliezske mesto Teschen je od nepamäti predmetom politických a národnostných sporov. Historické mesto s prevažne nemeckým obyvateľstvom bolo do prvej svetovej vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska. Novým povojnovým usporiadaním sa spolu s celým Těšínskom rozdelilo medzi novovzniknuté štáty Československo a Poľsko a vznikli Český Těšín s prevažne priemyselnou časťou a historický Cieszyn na poľskej strane. Prirodzenú hranicu dvoch miest tvorila rieka Olša (poľ. Olza). Pred druhou svetovou vojnou celé mesto obsadila poľská armáda a v septembri 1939 po anexii Poľska Nemeckom bolo pripojené k územiu Tretej ríše. Po skončení druhej svetovej vojny sa hranice mesta vrátili do predmníchovskej podoby a mesto bolo opäť rozdelené na dve časti riekou Olšou.
Zbigniew s rodinou sa po vojne vrátili z vidieka do západnej časti, do Českého Těšína. Rodina Podleśnych však mala poľské občianstvo, tak sa vo svojom domove stali nežiadúcimi. „Potom po vojne som sa teda stal cudzincom, pretože my sme tam ostali. Na tom Těšínsku sme zostali, aj keď sme dostali príkaz na vysťahovanie. Aj keď sme nemali nejaký právny dôvod tam bývať, nemali sme žiadne československé papiere. Maminka sa odvolala, trvalo to, myslím, 5 rokov. V roku 1947 sme dostali príkaz na vysťahovanie do Poľska. Asi o 5 rokov v 1952 alebo 1953 sme dostali oficiálne štatút cudzincov a boli sme prihlásení. Dostali sme povolenie k trvalému pobytu pre cudzincov,“ spomína Zbigniew na zvláštne časy, kedy žili ako cudzinci vo vlastnom domove. Zbigniew v roku 1945 nastúpil do prvej triedy základnej školy s poľským vyučovacím jazykom. Okrem poľštiny sa však na škole učil aj češtinu a ruštinu. Pamätá si, že vzťahy medzi jednotlivými národnosťami neboli ideálne. „Pokrikovali na nás všelijaké nadávky a hádzali na nás kamene, keď sme išli zo školy. Tie vzájomné vzťahy neboli pekné, no nejako sme to prežili. Potom, čím bolo ďalej od toho prevratu, tak sa to viac zlepšovalo,“ popisuje Zbigniew vzťahy medzi ľuďmi tesne po vojne.

August 1968
Po skončení základnej školy chcel Zbigniew študovať na elektrotechnickej priemyslovke, no v tom čase mu zomrel otec a sestra študovala medicínu na Univerzite Palackého v Olomouci. Mama by sama nedokázala finančne uniesť štúdium oboch svojich detí, tak nastúpil na učilište v Otrokoviciach. Vďaka tomu, že sa na základnej škole učil aj češtinu, nemal problém absolvovať štúdium na strednej škole v českom jazyku. Po skončení školy spočiatku pracoval v energetických závodoch SEZ Ostrava. Neskôr sa zamestnal v Třineckých železiarňach v Třinci a nastúpil na večernú elektrotechnickú priemyselnú školu popri zamestnaní. Stal sa z neho odborník na silnoprúd. Zbigniew sa ženil ako 27-ročný a za ženu si vzal Poľku z poľskej časti pohraničia z Goleszowa. Mladí sa usadili v Českom Těšíne, o rok sa im narodila dcéra Renáta a o päť rokov neskôr syn Richard. Po narodení syna sa rodina presťahovala do Třinca, kde Zbigniewovi zamestnávateľ pridelil podnikový byt. Stále pracoval v Třineckých železiarňach, manželka začala pracovať ako školníčka v poľskej škole v Třinci, ktorú absolvovala dcéra a neskôr aj syn.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 zastihol Zbigniewa v Českom Těšíne. Zbigniew ako Poliak nedokázal pochopiť, prečo práve Poliaci, ktorí celé storočia bojovali za svoju identitu, prišli „vyslobodiť“ Československo. „Mrzelo ma, že s tými sovietskymi vojskami prišli aj poľské vojská. Ja som sa vtedy chcel zriecť poľského občianstva. Aj som bol v Ostrave na generálnom konzuláte. Ale konzul, keď som sa s ním srdečne a úprimne porozprával, ma naplnil takou duševnou silou a ostal som naďalej Poliakom. Ostal som ním doteraz,“ spomína na ťažké časy, kedy vojská aj z jeho rodiska obsadili krajinu, ktorá mu bola domovom. „Toto som odsudzoval, najviac ma trápi doteraz jedna vec. Veď Poliaci historicky nikdy s Rusmi dobre nevychádzali,“ uzatvára Zbigniew.

Návrat do Těšína a Zbigniewov apolitizmus
Časom sa cesty Zbigniewa a jeho manželky rozišli a on sa vrátil naspäť do Českého Těšína. Zbigniew sa politicky nikdy neangažoval. Zo skúseností a života v komplikovanom politickom a národnostnom prostredí vedel, že toto jeho cesta nebude. Počas života v Českom Těšíne ho v práci nahovárali, aby vstúpil do strany, no odmietol. Ako výhovorku použil aj fakt, že je poľskej národnosti a cudzinci v komunistickej strane pôsobiť nemôžu. „Angažoval som sa iba v ROH. Aj keď som bol nepartijný, tak som mohol zastávať funkciu predsedu v bytovej a sociálnej komisii pri Závodnom výbore ROH. V ZV ROH som pracoval dlhé roky a veľa ľuďom som pomohol k bytu alebo k bezúročnej pôžičke. Robili sme previerky aj na Kysuciach, hodne ľudí odtiaľto pracovalo v železiarňach. Keď sme prišli na bytové previerky, tak boli veľmi povďační. Viac ako 20 rokov som v tej funkcii pracoval. V Elektroúdržbe ma nahovárali, aby som vstúpil do strany. Sľubovali, že môžem postúpiť na vyššie pracovné miesto, že môžem byť majstrom a ďalšie benefity. No ale to som oželel,“ dopĺňa Zbigniew. Jediná oblasť, v ktorej sa viac angažoval, bol Poľský zväz kultúrne-osvetový, kde pôsobil ako člen.
Po rozchode manželov nasledoval dlhý a nepríjemný rozvod, ktorý negatívne poznačil aj jeho zdravie. Zbigniew podstúpil zdĺhavé rehabilitácie a absolvoval niekoľko ozdravných kúpeľných pobytov na Slovensku.

Nový život na Slovensku
Počas liečebného pobytu v Piešťanoch spoznal svojho budúceho zamestnávateľa, riaditeľa bytového podniku v Dolnom Kubíne. Vďaka nemu získal novú prácu, nové bývanie a tiež vyhliadky na lepší a šťastnejší život. V roku 1988 sa Zbigniew Podleśny presťahoval na Slovensko a to sa stalo jeho novým domovom. Deti už boli veľké a relatívne samostatné a ich dobré vzťahy rozvod rodičov, ani jeho odchod na Slovensko, našťastie, nijako nepoznamenal. V tomto období sledoval aj nový závan slobody a demokracie, o ktorú bojovalo poľské hnutie Solidárnosť v jeho domovine. „Ja som bol pyšný, že to Poliaci začali. Oni vždycky boli takí agilní,“ hrdo poznamenáva Zbigniew. Vlna rúcania železnej opony onedlho dorazila aj na Slovensko. Zbigniew sa podľa svojich apolitických zásad neangažoval ani vtedy. Nechodieval protestovať na námestia, no zmena režimu ho potešila. Čoskoro však radosť zo slobody vystriedalo sklamanie z politického vývoja po rozdelení Československa a nástup tvrdého mečiarizmu. Na vlastnej koži zažil nespravodlivosť v oblasti sociálneho zabezpečenia. V tom čase mnoho ľudí z Kysúc a Oravy pracovalo v železiarňach a uhoľných baniach na Ostravsku. Do medzinárodnej zmluvy o rozdelení republiky sa však dostala klauzula, že sociálne dávky a dôchodky bude platiť ten štát, kde mal človek v deň rozdelenia federácie trvalé bydlisko. „Vedel som, koľko ľudí z Kysúc pracuje v železiarňach a v doloch, koľko Kysučanov si zničilo zdravie a dostali sa do invalidných dôchodkov. Ale preto, že bývali na Slovensku, tak dostali oveľa horšie dôchodky ako Česi. To ma strašne hnevalo. Lebo som videl tú chudobu, ako sa snažili si pomôcť a nakoniec boli poškodení. Tí ľudia zo Slovenska, čo pracovali v Čechách, všetko odvádzali tam. To nešlo na zveľaďovanie Slovenska, ale Česka. Naša sociálna poisťovňa bola zaťažená tými dôchodkami, ale títo pracujúci sociálne odvody a dane vôbec neodvádzali na Slovensko. Oni tieto dane a odvody odvádzali Čechom. Nie tu. Aj ja som bol postihnutý, mohol by som mať oveľa vyšší dôchodok,“ poukáže na krivdu voči Slovákom, ktorú prinieslo rozdelenie Československa.

Začiatky integrácie poľskej menšiny
Po príchode na Slovensko sa Zbigniew začal zaujímať o integráciu poľskej menšiny na Slovensku. Dozvedel sa, že tu pôsobí poľské menšinové združenie, no iba v troch mestách – v Bratislave, v Martine a v Košiciach. Prínosom mu bol mesačník Monitor Polonijny, ktorý Zbigniewovi poslal neznámy odosielateľ. Vtedy sa začal intenzívnejšie zaoberať integráciou poľskej menšiny. Zbigniew na základe vlastnej skúsenosti tvrdí, že na Slovensku nepanuje taký odpor väčšinového obyvateľstva voči poľskej menšine, ako tomu bolo v Čechách. V roku 1993 sa presťahoval do Dubnice nad Váhom za svojou priateľkou a cítil potrebu integrovať sa aj v novom bydlisku. Reagoval na inzerát v jednom týždenníku adresovaný osobám poľského pôvodu žijúcim v regióne stredného Považia. Prvé stretnutie poľskej menšiny sa uskutočnilo v roku 2001 v Trenčíne a prišlo naň 10 ľudí. Odvtedy sa píše história združenia Poľský klub, región stredné Považie. Ďalší rok sa zaregistrovali do celoslovenského Poľského klubu a rozrástli sa na tri miestne združenia v Dubnici nad Váhom, v Trenčíne a v Považskej Bystrici. Klub svoju činnosť orientuje hlavne na neformálne stretnutia, propagáciu jazyka a národnej kultúry s cieľom posilňovania u rodákov ich poľskú národnú identitu. Každoročne sa podieľajú na celoslovenských a regionálnych kultúrnych a spoločenských akciách zameraných na integráciu. Klub však pomáha sociálne a kultúrne integrovať nielen poľskú menšinu žijúcu na Slovensku, ale spolupracuje aj s miestnymi seniormi. V minulosti organizovali aj výučbu poľského jazyka pre deti. Poľský klub – Združenie Poliakov a ich priateľov na Slovensku, ako sa dnes klub oficiálne nazýva, je neoddeliteľnou súčasťou diania v Dubnici nad Váhom a v okolí. Zbigniew si pochvaľuje aj výbornú spoluprácu so samosprávou. Zúčastňujú sa na oslavách mesta Dubnica nad Váhom a každoročne zabezpečujú účasť poľských folklórnych skupín a súborov. Organizáciu činnosti klubu však už Zbigniew postupne prenecháva mladšej generácii.

Ocenenie práce Zbigniewa Podleśneho
Zbigniew žije na Slovensku už polovicu svojho života. Celá jeho rodina žije v moravsko-sliezskom regióne. Sestra lekárka, dcéra aj syn sú poľskej národnosti, no bez problémov komunikujú aj po česky či slovensky a často sa navštevujú. Po toľkých rokoch vie porovnať, v čom sú Slováci iní ako Poliaci. Zbigniew si myslí, že Poliaci sú s porovnaní so Slovákmi hašterivejší a svárlivejší. Slováci sa mu javia ako oveľa pokojnejšie povahy. Na druhej strane slovenský folklór je oveľa živší ako poľský, v ktorom prevládajú sentimentálne polonézy a mazurky. Život v Dubnici nad Váhom si pochvaľuje. „Žije sa mi tu dobre, som tu spokojný. Hlavne tí ľudia sú priateľskí a s priazňou sa k nám chovajú. Je to odlišné voči tomu, čo som zažil na Těšínskom Sliezsku, to je veľký rozdiel. Bola tam nevraživosť, pretože tam je územie historicky podobné ako na juhu Slovenska pri maďarskej hranici. Tam to teritórium prechádzalo na jednu alebo na druhú stranu,“ porovnáva život na Slovensku a na poľskom južnom pohraničí pamätník.
V roku 2007 si Zbigniew Marián Podleśny z rúk vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Kaczyńskeho prevzal ocenenie Zlatý kríž za zásluhy. Primátor Dubnice nad Váhom mu pri príležitosti 820. výročia prvej písomnej zmienky o meste udelil Cenu mesta Dubnica nad Váhom. Dubnica nad Váhom udržiava družbu s poľským mestom Zawadzkie a vďaka vynikajúcej spolupráci Zbigniewovi v roku 2017 udelili čestné občianstvo. „Hreje ma na duši, že ocenili moju iniciatívu na podporu spolupráce, že som pre Zawadzkie prospešný,“ spokojne dodáva pamätník Zbigniew.