„Môj brat bol v Nemecku hneď po štúdiu, ten stredný. Tam robil vo východnom Nemecku a povedal, že aby sme prišli do Nemecka. Potom išiel do západného, aby sme prišli do Nemecka, že môžeme tu robiť, zarobiť si nejaké peniaze. Museli sme splácať aj byt a chceli sme si auto kúpiť. Prilepšiť si. V podstate išlo o to ísť do zahraničia, zvedavosť. Vybavili sme si pasy a mne Vášáry dal povolenie na rok, oficiálne mám to ešte doma. Ďuro si vybavil tiež uvoľnenie na rok. Prišli sme do východného Nemecka a mali sme vízum. Vtedy to dávali, no a my sme mohli s týmto vízom chodiť bez kontroly z východného Berlína do západného, lebo sme mali také vízum, že nás nemohli ani kontrolovať. Tak sme bývali zo začiatku vo východnom Berlíne a robiť sme začali hneď. My sme prišli 11. augusta a 22. augusta sme už robili obidvaja. Ja som robila v továrni a Ďuro robil na stavbe, viazal železo. To bolo v auguste. No a v novembri prišlo to nariadenie, že všetci, ktorí sú v zahraničí, musia opustiť zahraničie, musia sa vrátiť, lebo budú odsúdení. My sme nikdy nechceli emigrovať, no potom nám mama písala, že ostaňte tam, že tá situácia sa hrozne zhoršuje a ešte bol niekto na návšteve, čo mal tiež vízum a tiež nám povedal, že keď máte možnosť, nevráťte sa. No a my sme potom 20 rokov nemohli vycestovať.“
„Potom sme ešte išli na svadobnú cestu. Boli sme v Juhoslávii, v Dubrovníku. Ja som sa vrátila do zamestnania a tam som začala cítiť, že to proruské, tam to bolo hrozné proti tomu riaditeľovi, ako niektorí vystupovali a začali propagovať, že konečne prišli tí Rusi a vytvorili sa dva také póly a to už sa nedalo cítiť a ten Vášáry bol taký lojálny, veľmi dobrý človek, veľmi dobrý riaditeľ a naraz tá nenávisť voči nemu a ja som to nevedela pochopiť. Tie skupiny vytvárali takú bunku, že proti poďme niečo robiť. Tak sme chodili a trieskali sme do tých tankov, aj som mala takú fotku, ako som tam vyliezla na jeden tank a jeden nás fotil, on mi ju daroval a ja neviem, kde je tá fotka a chcel ju odo mňa naspäť, tak mi písal, ale nemám ju.
To bolo veľmi smutné, musím povedať, že to by som už nechcela viacej zažiť, ako tie tanky išli, ako stáli na tom námestí tam. Potom ten, čo ho odstrelil pri tej pošte, bol môj sused, sme sa každý deň videli. Má tam aj pamätnú tabuľu. Potom prišiel ten Palach v Prahe, ktorý sa podpálil. To bola hrozná doba. Hrozné. Hrozné."
„Pracovný tábor bol to, že týchto ľudí ako buržoáznu sektu alebo buržoázny stav, týchto bohatých ľudí, ktorí takto žili, môj otec nebol bohatíý, ale mal niečo na Slovensku, tak úplne ich duševne ponížiť. Oni dostali uniformy, také zelené bez nejakých výložiek a museli ťažko pracovať, kopali kanály a nad nimi stáli mladí vojaci a to bolo dostať ich úplne dole, duševne ich ponížiť, vyhodiť ich z domu, to bola tá prevýchova komunistická.“
Eva Petrášová, rodená Figuschová, sa narodila v roku 1943 vo Zvolene. Pochádza z čalúnnickej rodiny Figuschovcov, ktorých firma bola v roku 1948 znárodnená a Evin otec bol odvedený do pracovného tábora na viac ako 2 roky. V Bratislave vyštudovala fakultu telesnej výchovy a športu (FTVŠ) a ako učiteľka telocviku pracovala celý život. V auguste 1969 s manželom, s ktorým sa zoznámila rok predtým, neplánovane emigrovali do Nemecka a v nemeckom Stuttgarte žijú dodnes. Eva nikdy nezanevrela na Slovensko, v obci Ratková kúpila dva domy a založila občianske združenie, ktorému predsedala dvanásť rokov. Celý život tvrdo pracovala a je vďačná, že Nemecko z nej urobilo to, čím dnes je.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
