Anton Petrák (* 1912  †︎ 2009)

Príbeh pamätníka

 

Anton Petrák (1912 – 2009)

 

 

„Jediný cieľ sme mali: vidieť našu vlasť slobodnú a očistiť hanbu tých, ktorí nás spojenectvom s nemeckým fašizmom zneuctili.“

 

•  narodil sa 14. 4. 1912 vo Viedni rodičom českého pôvodu;
• vyrastal v prostredí slobodného Československa v duchu ideálov náboženskej, národnostnej i politickej tolerancie;
• po násilnom rozbití Československa odišiel bojovať do ČS zahraničných légií na západný front;
• najskôr pôsobil vo Francúzsku ako kapitán štábnej roty, neskôr sa dostal do Veľkej Británie;
• pôsobil v parašutistickej jednotke, potom ako inštruktor, cvičiteľ a tlmočník a ako veliteľ roty sprievodných zbraní;
• po vylodení spojencov v Normandii velil rote v prístave Dunkerque;
• za likvidáciu nemeckej zásobovacej jednotky dostal vyznamenanie od maršala Montgomeryho;
• po vojne sa vrátil naspäť do vlasti, dokončil si vojenské štúdiá a získal hodnosť majora;
• ako bývalý legionár západného frontu sa stal nepohodlným nastupujúcemu komunizmu;
• čelil vykonštruovaným obvineniam, krutým vypočúvaniam i väzeniu;
• rehabilitácie sa dočkal až v roku 1998, kedy ho povýšili do hodnosti generála;
• získal množstvo vyznamenaní a rádov;
• zomrel 7. 2. 2009 v Bratislave.

 

                                                                 

Hrdý Čechoslovák, ktorý musel opustiť svoju vlasť

Anton Petrák sa narodil 14.4. 1912 vo Viedni českým rodičom. Vyrastal v prostredí slobodného Československa v duchu ideálov náboženskej, národnostnej i politickej tolerancie. „Patrím ku generácii, ktorá v minulom storočí po prvej svetovej vojne dostala do vienka štát, v ktorom sa na povojnovej mape Európy objavili Slováci a Česi spoločne. Učili sme sa spoločne a pestovali nespočetné putá dvoch bratských národov, ktoré sú si také blízke ako nikde na svete. Učili sme sa žiť v tolerancii po stráne náboženskej, národnostnej a politickej. A to všetko pod mravným vedením zakladateľov štátu, ktorí vstupujú do dejín ako Masaryk, Beneš a Štefánik.“                                                                                                          

Udalosti pred rokom 1939 v ňom vzbudili odpor k nacizmu a po násilnom rozbití Československa sa rozhodol odísť bojovať do československých zahraničných légií na západný front. „Spočiatku som mal osobné problémy, ako sa vysporiadať s povinnosťou vojaka, a teda s láskou vojaka k vlasti a láskou k nastávajúcej manželke. To trvalo niekoľko mesiacov. A rozhodol som sa, bolo to 30. marca 1939, že z Protektorátu aj zo Slovenska definitívne odídem... Odchádzali sme bez haliera. Nás neviedla do zahraničia túžba po amerických dolároch a potreba straníckej legitimácie, ktorá mala byť dokladom našich vojenských povinností. Boj za slobodné Československo bol krédom Slovákov, milujúcich spoločnú vlasť.“

 

Prvé pôsobisko na západnom fronte - Francúzsko

Do Francúzska sa dostal cez Balkán a Turecko. Počas krátkeho pobytu v Belehrade sa stretol s Karolom Kukučom, s ktorým ho ďalšie roky spájalo pevné priateľstvo. „Prišiel som na miesto, kde som mal byť ubytovaný. Tam som sa zoznámil s Karolom Kukučom. Bol to statočný chlapec, Slovák. A s ním som to ťahal potom celú vojnu.“

Vo Francúzsku pôsobil ako kapitán štábnej roty na výcvik brancov v Agde. „Štábna rota mala za úkol cvičiť brancov, ktorí prichádzali do zahraničnej armády, a prideľovať ich tam, kde boli potrební. Veliteľom bol štábny kapitán Prokeš, známy v tej dobe ako veľký nepriateľ komunizmu a fašizmu. A jeho zástupcom bol kapitán Stránsky. Obidvaja boli letci... Obidvaja ma privítali s radosťou a hovoria: ,Tu máš, vezmi si to. Ty tu si najmladší a budeš tomu najlepšie veliť.‘  Tak, stal som sa veliteľom roty.“

Po páde Paríža sa začala rýchlo meniť situácia. „Prichádzali tí, ktorí utekali z Paríža, prichádzali civilisti, ktorí chceli vstúpiť do armády. No, bol to proste chaos. Pre charakteristiku snáď môžem uviesť to, že prišiel ku mne vojak, Francúz, a prosí ma, aby som ho prijal do armády, že sa stratil rodičom. Nevie, kde je a rád by išiel so mnou ďalej. No, ja som to uvítal a zobral som si ho ako garsónu, to bol dôstojnícky sluha. U mňa išlo v prvom rade o to, aby som mal príležitosť učiť sa po francúzsky.“ Ako veliteľ roty musel čeliť mnohým problémom. „Ja som mal jednotku, ktorá mala tak do dvesto ľudí, ale prakticky som nikoho nepoznal. Boli tam všelijakí ľudia: ľudia, ktorí využívali situáciu, ľudia, ktorí podrývali kázeň a pochopiteľne, boli tam aj ľudia statoční, veci oddaní, ktorí vykonávali svoje povinnosti tak, aby bol dosiahnutý úspech.“

 

 

Vo Veľkej Británii

Z Francúzska prevelili Antona Petráka do Veľkej Británie. „V tej dobe to bola krajina, ktorá bola základom, držiteľkou, ochrancom demokracie. Ľudia nás vítali ako víťazov. Mávali nám, dávali vojakom rôzne drobnosti, ale my sme mysleli len na to, ako to bude s nami ďalej... Z dvanásťtisíc ľudí nás prišlo asi štyritisíc. Pochopiteľne, to nebola bojová jednotka. To bola jednotka utečencov a trvalo nám určitú dobu, kým sme sa po vojenskej stránke dali do poriadku... Asi tak začiatkom septembra sme dostali „battle-dressy“ s nápisom „Czechoslovakia“ a stala sa z nás postupne riadna jednotka. V Cholmondeley parku sme boli také dva mesiace a postupne sme sa reorganizovali. Z tých štyritisíc, ktoré zostali, sa utvorila pešia brigáda. A postupne sme sa zapájali do britského výcviku.“

Už na lodi cestou z Gibraltáru do Liverpoolu sa Anton Petrák začal učiť po anglicky. „Na palube chodil muž, ktorý mal anglickú učebnicu. Pýtam sa ho: ,Načo to robíš?‘ odpovedal: ,Angličtina škodiť nemôže.‘ Hovorím: ,Dobre, ja sa pridám.‘ A tak sme si tú učebnicu podelili a ja som od príchodu do Anglicka využíval každú možnosť, aby som si angličtinu zdokonalil... Tie moje znalosti, hlavne, kde bolo treba rozumieť technickým výrazom a reagovať na ne, tie mi chýbali. No ale to ma viedlo k tomu, že som sa nepoddal a učil ďalej.“

Armáda v ňom mala schopného a flexibilného člena, ktorému mohla zveriť najrozličnejšie úlohy. „Prišiel som na ministerstvo, hlásil som sa na Bayswater v oddelení plukovníka Moravca u štábneho kapitána Šustra. A ten mi hovorí: ,Mám rozkaz okamžite ťa poslať naspäť ako cvičiteľa, inštruktora a tlmočníka.‘ Mne tak srdiečko poskočilo a hovorím mu: ,Dobre.‘ Nasadol som na vlak, ktorému sme hovorili lietajúci Škót, Flying Scotsman, a tým som odcestoval na miesto. Bol som pridelený k Angličanovi a spolu s ním sme cvičili ďalších osem skupín, každá po dvadsať ľudí. Čiže bol som prakticky u Angličanov rok a veľmi som si tú spoluprácu s nimi pochvaľoval... Tento výcvik skončil v máji v štyridsiatom treťom. Vrátil som sa k jednotke, bol som určený za veliteľa roty doprovodných zbraní. To bola jednotka, ktorá mala dve čaty ťažkých guľometov, každá čata štyri kusy, a dve čaty protiútočných kanónov, tiež každá štyri kusy. S ňou som vykonal rôzne cvičenia a prípravy na inváziu.“

 

Vylodenie v Normandii a veľký úspech

Po vylodení spojencov v Normandii velil Anton Petrák rote v prístave Dunkerque. „Dozvedeli sme sa, že budeme brániť Dunkerque. Nešlo o obranu Dunkerque, ale (o to), mať pod dozorom posádku, ktorá tam bola. To bolo asi dvanásťtisíc ľudí. Dvadsiateho ôsmeho októbra sme mali štátny sviatok. Podarilo sa mi útokom tejto jednotky napadnúť a likvidovať nepriateľský odpor. Navrhol som veliteľovi brigády, že som ochotný, ak nájdem dvadsať dobrovoľníkov a podporu, ktorú by som potreboval, že útok urobím. Veliteľ brigády aj veliteľ práporu súhlasili, poskytli mi potrebnú pomoc a ja dnes ďakujem Všemohúcemu, že som s tými dvadsiatimi ľuďmi priviezol štrnásť zajatcov, farmu zlikvidoval a vo vlastnej jednotke sa nikomu nič nestalo.“

Za likvidáciu nemeckej zásobovacej jednotky dostal vyznamenie od maršála Montgomeryho. „Tak tam Montgomery píše: ,Tento dôjstojník dostal dňa dvadsiateho ôsmeho desiaty štyridsaťštyri za úlohu napadnúť nepriateľské postavenie na východnom úseku Dunkerque. Svojou kvalifikovanou veliteľskou schopnosťou a odvážnym rozhodnutím zničil systém nepriateľskej obrany. Jedna polovica nepriateľskej čaty v obrane bola zajatá a druhá polovica bola vyradená z činnosti. Kapitán Petrák prenikol so svojou hliadkou za obranné nemecké postavenie, stretol zásobovacie vozidlo, ktoré bolo chránené podstatne silnejšou skupinou. Rozhodným útokom vozidlo zničil, pobil obrancov a s priviedol svojich ľudí naspäť do vlastných radov s veľmi cennými informáciami o nepriateľských postaveniach.‘  Tak toľko z tej mojej činnosti v Dunkerque.“

Nová hrozba – komunizmus

Po vojne sa vrátil späť do vlasti k rodičom a snúbenici, dokončil si vojenské štúdiá. Ako bývalý legionár západného frontu sa ale stal nepohodlným nastupujúcemu komunistickému režimu. „Keď prišli komunisti k moci, urobili všetko, aby statočných demokratických vojakov znemožnili. Mizli mi dôstojníci z brigády, prišla Štátna bezpečnosť, nepovedala mi, čo robí a prečo to robí. Dostával som rozkazy premiestniť vojakov k inému útvaru bez toho, aby som im vedel povedať, prečo tam idú. Začiatkom apríla tisícdeväťstoštyridsaťdeväť dostávam služobný list od ministra národnej obrany, v ktorom ma dáva na dovolenku s čakaním. Dôvody mi neuviedol. Ešte neuplynuli tie tri mesiace, dostávam nový list, v ktorom mi minister oznamuje, že vzhľadom na moje postavenie nie je pre mňa vhodné miesto v armáde. A ja už som vedel, čo sa všetko v armáde robí. A počítal som s tým, že sa do armády už nevrátim a nastúpil som ako robotník na manuálnu pomocnú prácu v podniku pre spracovávanie dreva.“

Anton bol nútený čeliť vykonštruovaným obvineniam z protištátnej činnosti a velezrady, krutým vypočúvaniam i väzeniu. „Začiatkom novembra som bol daný do kancelárie a predstavil sa mi pán ako môj obhajca. A ja sa pýtam: ,Čo na mne chcete brániť? Však ja neviem, že by som sa nejakého trestného činu dopustil. Ja žiadnym apoštolom alebo propagátorom totality hnedej alebo červenej nie som, ale snažím sa byť slušným človekom, žiť vo vzájomnom porozumení!‘ Krátko potom došlo k odsúdeniu, odsúdenie bola fraška, pochopiteľne, bolo tajné, to, čo tam bolo napísané, bolo všetko vymyslené. Ja si pamätám len toľko, že som spáchal trestný čin zanedbania štátneho tajomstva. A dostal som za to päť mesiacov trestu odňatia slobody, posledný týždeň na samotke.“

Z vojnového hrdinu trestanec

Anton Petrák strávil čas aj v pracovnom tábore, odkiaľ sa neúspešne pokúsil utiecť. „Aké pomery tam boli, ja sa o tom ani nechcem zmieňovať. Keď som to všetko videl, v akých pomeroch sa tam žije, rozhodol som sa, že využijem každú vhodnú príležitosť k úteku. Ak sa mi podarí útek, svet sa dozvie, čo sa v tábore stalo.“ Útek sa však nepodaril a Antona Petráka čakal krutý trest. „Veliteľ sa postaví predo mňa a hovorí: ,Ty si chcel utiecť.‘ Jedna facka, druhá facka. ,Kto ti pomáhal?‘ ,Nikto.‘ ,Však ty nám to povieš.‘ Veliteľ mi zovrel hlavu kolenami a bitka začala. Mlátili ma hlava-nehlava, nepozerali, kde a ako udierajú, proste ma mlátili. Po tých ranách, kde sa pracky dostali na telo, vznikla krvavá otvorená rana. Taktiež po hlave. Spotený som bol, špinavý, v stave, ktorý lákavý nijako nebol. Po chvíli zase. ,Aby si vedel a dobre si to pamätal.‘ Dobili ma natoľko, že som sa poriadne ani na nohy postaviť nemohol. Asi po mesiaci som sa dal do poriadku natoľko, že som bol schopný chodenia. Ďalšie dôsledky toho trestu boli, že som mal zastavený styk s manželkou, dopisy som nedostával, návštevu som mať nemohol, proste nič.“

Prepustený bol za zvláštnych okolností. „Boli sme volaní pred komisiu. Keď prišla rada na mňa, predseda komisie hovorí: ,Vy ste v tábore neoprávnene, dostal vás tam generál Reicin, ktorý zámerne v tábore vytváral také podmienky, aby vo vás vyvolal nenávisť voči ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a mohol vás vo vhodnej chvíli použiť k prevratu, ktorý pripravoval. Reicin je zatknutý, vy budete prepustený, ale upozorňujeme vás, aby ste prepustenie z tábora nezneužívali, aby ste sa nepokúšali o nejakú rehabilitáciu, pretože každá takáto činnosť by mohla byť chápaná ako činnosť protištátna.‘“

Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1998, kedy ho povýšili do hodnosti generála. „Pomery sa pomaly začali zlepšovať po šesťdesiatom ôsmom roku. Došlo k určitej rehabilitácii, ale ja nič konkrétneho som nedostal. Jediná výhoda, ktorá sa mi v tej dobe naskytla, bola tá, že som mohol žiadať o prácu v administratíve. A tú som práve využil. Ku skutočnej rehabilitácii došlo v roku tisícdeväťstodeväťdesiatosem, keď som bol povýšený do hodnosti generála a dostalo sa mi plnej satisfakcie tiež vďaka mladej slovenskej armáde, ktorá sa k nám zachovala ako k vojakom západného frontu spôsobom, ktorý im slúži ku cti.“

 

Záver: Zápas o demokraciu je stále aktuálny

„Keď som prišiel domov, do slobodnej vlasti, a dostali sa k moci tí, ktorí pod plášťom demokracie zaviedli novú totalitu, tam som už bol sklamaný. Na vojne po mne strieľali a doma po mne strieľali. Posúďte, čo to boli za ľudia? Stále cítim, že som v demokracii, ktorá mi nedáva to, za čo som ja išiel do zahraničia bojovať. Po nástupe komunizmu tu vyrástla generácia, ktorá bola vychovávaná v komunizme, v nenávisti voči tým, ktorí komunistami neboli. A títo ľudia, aj keď poznali, v čom boli vychovaní a je u nich snaha veci naprávať, stále to nie je ono. Nie je to demokracia taká, ktorá by bola cťou tým, ktorí sa ju snažia svetu predložiť.“

 

 

 

 

 

 

 

Nahrávanie Oral history:  v Bratislave dňa 24.1.2005;

kamera: Dr. Ondrej Krajňák, PhD.

moderátor: Mgr. Juraj Kalina

Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá