Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Ondirko (* 1928)

• Narodil sa 24. januára 1928 v Spišskom Štiavniku, pochádza spomedzi 9 detí

• Otec Štefan Ondirko pracoval vo veľkomlyne, neskôr na píle, matka Mária Ondirková rod. Gajanová sa starala o deti v domácnosti.

• Otec bol členom HSĽS, neskôr kvôli nesúhlasu s jej politikou zo strany vystúpil, po vojne bol za členstvo odsúdený na pol roka odňatia slobody v Leopoldove.

• Počas obdobia prechodu frontu bola rodina svedkom mnohých lokálnych vojnových udalostí.

• Po vojne sa Štefan Ondirko vyučil za elektrikára a zamestnal sa v štátnom podniku SEZ Krompachy.

• V roku 1951 obdržal povolávací rozkaz k absolvovaniu povinnej vojenskej služby, z ktorej bol premiestnený k trestnej vojenskej službe v útvaroch PTP.

• Počas služby v bani utrpel ťažký úraz nohy, ktorého následky si nesie po celý život.

• Neskôr ho preradili k stavebnej čate PTP, kde vykonával stavebné práce po celej republike.

• Po skončení predĺženej trestnej vojenskej služby v trvaní 3 roky, odišiel do civilu a zamestnal sa v štátnom podniku Kovohuty Krompachy a uzavrel manželstvo s Veronikou Kapralčíkovou, s ktorou mali tri deti.

• V neskorších rokoch žil v Spišskej Novej Vsi a pracoval až do dôchodku ako odborník v oblasti stavby a opráv elektrických rozvádzačov v rámci celého kraja.

• V súčasnosti žije Štefan Ondirko s manželkou na dôchodku v Spišskej Novej Vsi.

Štefan Ondirko sa narodil v Spišskom Štiavniku 24. januára 1928. Otec Štefan Ondirko sa v zložitom období 30. rokov a vysokej nezamestnanosti snažil uživiť rodinu rôznymi zamestnaniami, nakoniec sa usadili v Spišskom Podhradí, kde otec pracoval vo veľkomlyne. Matka Mária Ondirková rod. Gajanová sa starala o deti v domácnosti. Celkovo Štefan pochádzal spomedzi 9 detí. Do života rodiny zasiahlo nešťastie, keď sused podpálil svoj dom v dôsledku čoho vyhorela aj chalupa Ondirkovcov. V náročnom období sa otec snažil z pozostatkov starého domu a svojpomocne nakúpeného materiálu postaviť dom nanovo. Štefan spočiatku navštevoval ľudovú školu v Spišskej Kapitule, keďže tam bola cvičná škola pre učiteľov. Neskôr pokračoval štúdiom meštianskej školy v Spišskom Podhradí, ktorú navštevoval 3 roky.

Snaha prežiť v dobe plnej neistoty

V období vzniku Slovenského štátu mnoho obyvateľov spočiatku privítalo vidinu osamostatnenia sa, nakoľko si mnohokrát neuvedomili dôsledky, ktoré v neskorších rokoch prinesie vazalstvo voči nacistickému Nemecku. K sympatizantom patril aj Štefanov otec, ktorý bol istý čas členom Hlinkovej Slovenskej Ľudovej strany: „Zakrátko však z tohto prvotného nadšenia vytriezvel a videl dôsledky tejto politiky v praxi. Zo strany vystúpil a doživotne už nechcel mať s politikou nič spoločné. Napriek tomu bol však za svoje členstvo po vojne perzekvovaný, a odsedel si pol roka odňatia slobody v Leopoldove.“ Otec v tom čase pracoval v Nižnom Slavkove. Rodina priamo s partizánmi do styku neprišla, avšak v dôsledku diverzných partizánskych akcií v okolí Brezovice Nemci obsadili celé územie od Brezovice až po Nižný Slavkov a prečesávali okolie. Začali sa zatýkania osôb podozrivých z pomoci partizánom. Štefan si pamätá, že v obci zatkli niekoľko chlapov, ktorých deportovali na nútené banské práce do vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Prepustili ich po približne pol roku. Smutne si Ondrej spomína aj na deportácie miestneho židovského obyvateľstva: „Jeden miestny žid mal dcéru, ktorá sa akurát v ten deň vydávala. Svadbu mali v Prešove. Po svadbe prišli do Spišského Podhradia a zobrali ich rovno zo svadobného auta. Deportovali ich a už nikdy sa nevrátili. Pravdepodobne zahynuli v koncentračnom tábore.“ V období posunu frontu v dôsledku postupu sovietskej armády boli nemeckí vojaci ubytovaní aj v dome Ondirkovcov. Bola to údržbárska čata a na ich správanie si Štefan pamätá ako na slušné a korektné. V čase odchodu z dediny však Nemci brali potraviny a hnuteľný majetok miestnym obyvateľom. Štefan si spomína, že im zabavili prasa. Otec ochránil aspoň kravu a vrátil sa lesnými cestami v noci k rodine do Spišského Podhradia. Nadránom už do obce dorazila sovietska armáda. Problematická disciplína niektorých vojakov z predsunutých trestných jednotiek sa prejavila aj v tomto prípade: „Ubytovaní u nás neboli, dedinou len prešli, ale ako šli po domoch kradli a rabovali. Obzvlášť ich zaujímali náramkové hodinky. Tak som prišiel aj o svoje, ktoré viseli na stene. Neskôr už prišli vojaci Československej armády z radov zajatých slovenských vojakov. Tí sa chovali veľmi slušne a po prenocovaní poďakovali a odišli.“ V druhom slede po prechode frontových vojsk sa do obce dostavili aj tylové jednotky a príslušníci obávanej sovietskej tajnej služby NKVD, ktorí sa ubytovali v dome Ondirkovcov: „Vodili si tam ľudí na vyšetrovanie, mali u nás vyčlenenú svoju miestnosť. Ako ľudia však boli arogantní a nemali žiadne hygienické návyky. Doslova mali problém aj používať latrínu, keď to tak musím povedať.“ Osobitne smutnou kapitolou týchto čias bola nútená deportácia z radov civilného obyvateľstva na nútené práce do Sovietskeho Zväzu. Štefanov otec sa deportácii vyhol len šťastnou zhodou okolností: „Otcov známy bol komunista a mal dôvernejšie informácie, preto otca varoval aby rýchlo ušiel. Otec sa teda pobral do Nižného Slavkova, kde sa ukrýval vyše týždňa. Krátko po prechode forntu  sústreďovali v Levoči chlapov od 16 do 60 rokov, ktorých tam zavreli, naložili do nákladiakov a odviezli do Prešova. Odtiaľ boli deportovaní do Sovietskeho Zväzu na nútené práce. Mnoho z nich sa z gulagov už nikdy nevrátilo. Boli medzi nimi aj inteligenti, starostovia, bývalí učitelia z meštianky. Jeden miestny policajt sa po rokoch vrátil, vychudnutý ako prst. Mnohí z nich po návrate v dôsledku zúboženého stavu zakrátko umreli.“

Bezvýznamní a nahraditeľní – užitoční otroci režimu

Po skončení vojny sa život pomaly vrátil do normálnych koľají a rodina dúfala v pokojnú budúcnosť. Štefan sa vyučil v Krompachoch ako elektrikársky učeň a zamestnal sa v štátnom podniku SEZ Krompachy. Nástupom komunizmu však začal režim hľadať lacnú pracovnú silu v radoch domnelých nepriateľov a Štefan obdržal v roku 1951 povolávací rozkaz k absolvovaniu základnej vojenskej služby. Spočiatku bol odvedený do obce Dědice, neďaleko Vyškova, kde bol zaradený k tankovému pluku. V decembri 1951 však prišiel nečakaný rozkaz o preradení na nové pôsobisko: „Sústredili nás na dvore asi 8 chlapcov. V sprievode jedného čatára nás odviezli na stanicu a naložili do vlaku. Stále sme nič netušili. Cestovali sme celý deň a v noci sme dorazili do Orlovej. Dvor bol plný dovezených chlapcov, ktorých tam sústreďovali. Videli sme vychádzať špinavých chlapov z bane a vtedy mi došlo, že ma umiestnili na trestnú službu v útvaroch PTP. Že mojim ďalším údelom bude baňa. Ubytovali nás v drevených barakoch a umiestnili na najrizikovejšie úseky v bani Žofia.“ V dôsledku vyčerpávajúcej práce nedbajúcej na ľudské fyzické ani psychické limity nakoniec Štefan utrpel ťažký úraz, ktorého následky si nesie po celý život: „Kolmé šachty sa vystužili obrovskými drevenými trámami. Boli to hrubé a široké kusy dreva a ja som ho mal púšťať dolu žľabom. Z vysilenia mi jedno to drevo spadlo, zle sa uložilo a zvrtlo sa tak nešťastne, že mi celou váhou padlo na nohu. Nevládal som chodiť, museli ma dopraviť banským vozíkom až ku šachte do kancelárie. Tam ma lekár po krátkom prezretí odbavil s odporučením na octanové obklady. Žiadnu ďalšiu starostlivosť som nedostal.“ Štefanov stav sa však nezlepšoval, noha stále viac puchla a on sa ocitol v kritickom stave. Odviezli ho do nemocnice, kde sa ho okamžite ujal doktor so sanitárom. Museli mu nohu rozrezať a prečistiť rany plné hnisavej krvi. Bolo otázne či vôbec prežije: „Doktor sa ma pýtal ako dlho som v tomto stave. Keď som povedal koľko dní ma nechali bez pomoci usúdil, že v tomto štádiu som mal byť za normálnych okolností už dávno mŕtvy. Nakoniec som sa z toho vďaka ich pomoci dostal, ale aj po preliečení som už nevedel normálne chodiť, nohu som len ťahal.“ Velitelia konečne usúdili, že Štefan už nemôže robiť v bani, avšak slobody sa napriek tomu nedočkal. V máji 1952 ho prevelili do Bratislavy, kde ho pridelili k stavebnej čate PTP.

V dôsledku ťažkého stavu však Ondrej nevládal vykonávať ani stavebné práce, a tak ho opäť previezli do nemocnice v Bratislave. Tu na vlastné oči videl bezohľadnosť režimu a neúctu k ľudskému životu aj v bezprostrednom ohrození života: „Primár oddelenia, keď zistil, že som PTP-ák sa rozčúlil a prikázal okamžite ma vyhodiť z oddelenia. Tak som sa musel vrátiť do kasární a tam sa svojpomocne zotavovať. Cítil som veľkú zlosť aj poníženie.“ Po provizórnom zotavení bol už Štefan poslaný v rámci stavebnej čaty na najťažšie práce po celom území republiky. Pracoval ako pomocný robotník počas stavby letiska v Kuchyni, v Bratislavskej Mlynskej Doline, V Novom Meste nad Váhom, Zvolene, Trenčine, skrátka všade, kde bola urgentne potrebná lacná pracovná sila. Na povyšovanie sa z radov nadriadených si nespomína, PTP-áci vedeli, že sú na jednej lodi a nebola núdza ani o smutné okamžiky: „Raz ráno keď sme robili v Bratislave bol zvolaný nástup. Následne vyhlásili, aby všetci, čo už pracovali v bani vystúpili nabok. Nás to teda obišlo, ale všetci ostatní boli hneď nasledujúcim transportom odoslaní na prácu do baní. Vojaci maďarskej národnosti doslova plakali ako malé deti. Nevedeli si ani predstaviť čo ich tam čaká.“ Ďalšia rana a vlna rozhorčenia sa vzniesla po uplynutí dvoch rokov trestnej služby, keď vojaci túžobne očakávali návrat do civilu: „Veliteľ nám prečítal rozkaz, ktorým sa nám vojenská služba predlžuje o 28 dní. Po uplynutí tejto doby nám prišiel ďalší rozkaz, v zmysle ktorého sa nám vojenská služba predlžuje na neurčito. Vnútorne nás to zlomilo, blížili sa Vianoce, mnohí z nás mali doma rodiny a malé deti, s ktorými mali tráviť sviatky. Miesto toho sme ostali v službe a nevedeli čo s nami bude, dokedy to vôbec bude trvať.“ Štefana tak čakal ďalší rok ťažkej vojenskej služby. Bol umiestnený na stavebné práce v obci Kubrá pri Trenčíne, neskôr ich prevelili do Malaciek, kde stavali kasárne a kopali jamy pre ukladanie teplovzdušných rúr. Vďaka dobrým vzťahom, ktoré vládli medzi vojakmi si aj tu zdokonalil svoje zručnosti, keď sa ho ujal jeden vojak, skúsený murár. Vďaka týmto nadobudnutým znalostiam si v neskorších rokoch svojpomocne postavil vlastný dom. Na jeseň roku 1954, po troch rokoch vojenskej služby sa na útvar dostavil major z ministerstva robiť s vojakmi pohovory. Štefana si nechal ako posledného. Tu zažil najväčší šok a rozčarovanie z celého obdobia vojenčiny: „Zavolal si ma a oslovil ma pane, nie vojak, to ma dosť zarazilo. Podal mi ruku a usadil ma. Začal sa ma pýtať, za čo som sa tam dostal. Odpovedal som, že netuším, pretože som skutočne netušil. Otec dokonca zisťoval v obci kto na mňa napísal posudok, ale k ničomu sa nedopátral. Miestni funkcionári tvrdili, že s tým nemajú nič spoločné. Ako major ďalej naliehal, či neviem za čo som tam povedal som, že hoc by ma tam aj zastrelil skutočne netuším. Otvoril šanón a ukázal mi prázdne strany. Nebolo tam na mňa nič uvedené. Kto som, za čo som tam a tak ďalej. Nešlo mu to do hlavy. Veliteľ roty to taktiež netušil a tak som zistil, že som tam vlastne celé tie roky strávil neprávom. Podali mi ruku a pogratulovali k odchodu do civilu.“ Štefan sa nikdy nedopátral k tomu, z akých dôvodov sa k službe v útvaroch PTP dostal. Či išlo o omyl, niekoho zlomyseľnosť, alebo sa skrátka dôkazy stratili. Vedel len, že tam strávil aj v rámci komunistických zákonov neprávom tri roky života a vrátil sa s doživotne podlomeným zdravím. Nesprávne určená diagnóza po zranení nohy spôsobila, že má celoživotne poškodenú, čiastočne mŕtvu nohu a problémy s chôdzou a pohybom.

Žiť ďalej, ale nikdy nezabudnúť!

Po návrate do civilu sa Štefan snažil zaradiť do pracovného života a zamestnal sa ako elektrikár v štátnom podniku Kovohuty Krompachy. Uzavrel manželstvo s Veronikou Kapralčíkovou, z ktorého vzišli tri deti. S rodinou žili v Spišskej Novej Vsi, spočiatku v byte, neskôr si svojpomocne postavil rodinný dom. Práca na smeny bola náročná a tak sa zamestnal ako elektrikár v banskej oblasti Rudňany. Tu ho v rámci jeho profesnej zdatnosti zakrátko preradili k opravám káblov, zaučil mnoho miestnych chlapcov tomuto remeslu. Postupne si rozšíril kvalifikáciu na stavbu priemyselných rozvádzačov. Absolvoval v Bratislave zváračské školenie a pracoval ako zvárač elektrických zariadení po celom kraji. Neskôr sa podieľal na výrobe a rekonštrukcii rozvádzačov v rámci výkresových projektov. Dôchodkový vek dosiahol v roku 1988. Skúsenosť z obdobia vojenskej služby v ňom zanechala hlbokú averziu voči komunistickému zriadeniu, a tak aj v čase normalizácie odmietal ponuky na členstvo v Komunistickej strane. Nikdy nezabudol na nespravodlivosť, za ktorú ho režim nikdy neodškodnil. Stránil sa politiky a snažil sa zodpovedne vykonávať svoju prácu a starať sa o svoju rodinu. Príchodu Nežnej Revolúcie sa potešil, aj keď ako tvrdí aj dnešná doba má svoje úskalia, a len čestným prístupom a zodpovednosťou voči sebe, aj ostatným sa človek môže dočkať zaslúženého uznania. V súčasnosti žije Štefan Ondirko spoločne so svojou milovanou manželkou na dôchodku v Spišskej Novej Vsi.

Pre Post Bellum natočil a spracoval Michal Roľko 22. februára 2020.