Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Šarlota Olšáková (* 1933)

• Šarlota Olšáková, rodená Hallerová, narodená 9. júla 1933 v Petržalke

• zažila bombardovanie cez druhú svetový vojnu aj utečenecký život v Rakúku

• vyštudovala strednú odbornú školu v Nových Zámkoch, ekonomického zamerania

• v roku 1960 sa vydala za bývalého politického väzňa, Františka Olšáka, presťahovala sa do Popradu

• narodili sa im dve deti

• pracovala ako účtovníčka a ekonómka

• v roku 2021 žila v Košiciach

Mama Šarloty Olšákovej počas prvej svetovej vojny prišla o oboch rodičov. S tromi súrodencami sa stali sirotami. Najstarší zo súrodencov mal dvanásť rokov, najmladší iba dva. Sama mala vtedy sedem rokov. V mladom veku sa preto dala do služby k viac ako 90-ročnej pani. Aj keď mala vychodenú iba piatu ľudovú školu, podľa pamätníčky bola veľmi šikovná. V sedemnástich rokoch začala opatrovať deti v jednej nemeckej rodine. U nich sa naučila po nemecky, čo jej pomohlo, keď s deťmi počas druhej svetovej vojny museli ujsť do Rakúska.

Petržalku obsadili nemeckí vojaci, domček vzala voda

Šarlota Olšáková, rodená Hallerová sa narodila v roku 1933 v Bratislave. Dva roky po nej prišla na svet mladšia sestra a o ďalšie tri najmladší brat. Šarlotin otec bol majster pokrývač a vyrábal kostolné veže. Mal čiastočne nemecký a čiastočne maďarský pôvod, mama maďarský. Zoznámili sa v Bratislave, kde mama pracovala ako opatrovateľka detí. Rané detstvo prežila pamätníčka v Petržalke, v malom rodinnom domčeku, ktorý postavil jej otec so svojím bratom. Keď mala iba šesť rokov, začala druhá svetová vojna. Podpísaním Mníchovskej dohody v septembri 1938 muselo vtedajšie Československo odstúpiť dvadsať percent svojho územia Nemecku, v dôsledku čoho Petržalku obsadili nemecké vojská. Keď následne rodine vzala ich domček povodeň, rozhodli sa v roku 1939 z Bratislavy odísť do Komárna. Šarlota si spomína, ako tam cestovali. „Iba jeden koník, voz a my tri malé deti, šesť a štvorročné a malé bábätko. Dlhý úsek cesty som išla pešo.“

V Komárne mali najprv prenajatú len jednu izbu, až neskôr malý dom. V tom čase už zúrila druhá svetová vojna. Otec musel ísť do vojny a mama do práce, aby uživila tri deti. Prala a žehlila divadelníkom kostýmy, starala sa o ich garderóby.

Videla som padať bomby na našu ulicu

V Komárne, tak ako aj inde, vojna narobila veľké škody a spôsobila biedu. „Bola to skoro hladovka, mlieko som nevidela cez vojnu vôbec, iba brat dostal ako najmenší. Mali sme malinkú záhradku, tak mama niečo málo vypestovala a vychovala. Najviac sa varila fazuľová omáčka, fazuľu som ozaj neznášala. Alebo šúľance s makom.“ Pamätníčka si tiež pamätá, že ju ako tretiačku či štvrtáčku ľudovej školy, ktorú navštevovala, učitelia poúčali, že keď začuje lietadlá, má si ľahnúť na zem ku stene a nepohnúť sa. „Videla som padať bomby na našu ulicu. Po náletoch som sa šla pozrieť von a tri domy oproti boli zbombardované. Bohatý majiteľ, čo tam býval, mal mlyn, obchod, krásny dom a iba jama tam ostala. Zbláznil sa z toho. Z nášho domu vypadla stena z obývačky. Dlho sme ju nemali. Taká bola bieda.“ Útek z reality bolo divadlo a knižnica. Pamätníčka veľmi rada čítala a vďaka maminej práci v divadle sa deťom z času na čas podarilo ísť na predstavenia zadarmo.

Žili sme ako utečenci

Zatiaľ, čo bol otec na vojne, s mamou komunikovali prostredníctvom listov. V prípade blížiacej sa hrozby mali dohodnuté tajné šifry. „Ak by sa niečo dialo, otec napíše ´Daj zaočkovať psa´, čo znamenalo, že mama s nami musela z Komárna odísť pred blížiacimi sa vojskami. Veľa ľudí vtedy ušlo do Rakúska. Dva týždne sme cestovali vlakom a potom sme rok bývali v malej dedinke v drevených domčekoch ako utečenci. Keďže mama vedela po nemecky, chodila upratovať po domoch. Do školy sme nechodili.“ Po roku sa skončila vojna a rodina sa mohla vrátiť domov. Pamätníčka nastúpila do slovenskej meštianky v Komárne, kde to bolo pre ňu náročné. Predtým totižto chodila iba do maďarskej školy a ako dvanásťročná stále nevedela po slovensky.

Časť rodiny vysťahovali do Maďarska

Po vojne prišlo medzi Československom a Maďarskom k dohode o výmene obyvateľstva, ktoré nebolo celkom dobrovoľné. Ako odplata za Viedenskú arbitráž, kedy časť slovenského územia pripadla Maďarsku, prebehlo nútené vysťahovanie obyvateľov, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti. V rámci neho museli obnovené Československo opustiť aj strýko a teta pamätníčky. „Strýko mal krásny dom, z ktorého ich vysťahovali do Békéscsaby, do chalupy, kde nebola ani dlážka a nedali im nič. Už nikdy nemali vlastný dom. Do ich domu v Komárne prišli bývať ľudia z Békescsaby. Miestni ich nemali radi, lebo videli, že to nebolo spravodlivé. Rovnako vysťahovali aj otcovu sestru so synom. Otca, asi preto, že bol dobrý majster, nechali v Komárne. A keďže sme nemali vlastný dom, nemali nás z čoho vysťahovať.“

Vzala som si politického väzňa

Slovenčinu si pamätníčka osvojila až na Strednej odbornej škole v Nových Zámkoch, kde vyštudovala odbor s ekonomickým zameraním. Aj napriek tomu, že vždy mala veľmi rada deti a chcela byť učiteľkou, otec rozhodol, na akú školu pôjde. Po vyštudovaní si našla kancelársku prácu ako účtovníčka. Bola členkou a funkcionárkou v Revolučnom odborovom hnutí, odkiaľ sa chodievalo do kúpeľov a na rekreácie. Pamätníčka sa však týchto aktivít nezúčastňovala, pretože otec nebol doma a ako najstaršia pomáhala v domácnosti. Raz však zo srandy povedala, že keď bude voľný termín trinásteho júla v Mariánskych Lázňach, tak pôjde. Termín sa našiel a vďaka tejto milej náhode sa jej zmenil život. Na zoznamovacom večierku spoznala svojho budúceho manžela Františka. Po dvojročnom dopisovaní a návštevách sa v roku 1960 vzali. Pamätníčka sa presťahovala za manželom do Popradu a začala pracovať ako vedúca učtárne na veterinárnej klinike. Jej okolie však z tejto voľby nebolo nadšené, keďže František bol za slobodna odsúdený politický väzeň. Kvôli svojej viere a vystupovaniu proti režimu strávil vo väzení dlhých šesť rokov. Bol rok v Leopoldove a ďalších päť strávil v jáchymovských baniach.

Pod posteľou nám behali potkany

Pamätníčka si uvedomovala, že to nebudú mať ľahké, keďže komunistický režim bývalých politických väzňov často prenasledoval. Bola však zaľúbená a ochotná čeliť akýmkoľvek prekážkam spolu s Františkom. „Môj manžel bol veľmi prenasledovaný. Mal maturitu z priemyslovky, ale musel pracovať ako kurič. Takých ako on nepustili do lepšej roboty. Tri roky sme bývali v jedinej izbičke, kým sme dostali byt. Pod posteľou nám behali potkany. Dcérka v podstate prvé roky vyrastala v postieľke.“ Aby sa rodina dostala z nepriaznivej situácie, pamätníčka začala znovu pracovať - po štyroch mesiacoch na materskej. Po narodení mladšieho synčeka ešte skôr. Mal dva mesiace, keď okrem svojej práce vedúcej učtárne dostala od nadriadeného za úlohu zastupovať chýbajúceho kolegu ekonóma. Kým malého zobrali do jaslí, brávala ho so sebou do práce. Ťažké obdobie sa preklenulo k lepšiemu po tom, čo Františka povýšil nadriadený na prevádzkara. O rok neskôr dostal povolenie študovať na vysokej škole. Ako vyštudovaný elektrotechnik získal prácu vedúceho ústredného kúrenia, v ktorej úspešne zotrval tridsať rokov až do dôchodku. Jeho minulosť mu však naďalej komplikovala život. Aj pamätníčke ju v práci často vyhadzovali na oči.

Do kostola sme chodili do Tatier

Práca v učtárni bola pre pamätníčku časovo náročná. Ako vedúca chodievala na pracovné cesty do Bratislavy i do Prahy. O politiku sa s Františkom prestali zaujímať. Vnímali uvoľňovanie režimu v šesťdesiatych rokoch, fandili Dubčekovi, chodili voliť, no svoju pozornosť upriamili na rodinu a nepolitizovali.

Príchod okupačných vojsk v auguste 1968 pamätníčka vníma ako niečo, čo sa nemalo udiať. „Nevedeli sme, čo sa deje. Po ceste do práce som sa čudovala, čo tam tie tanky robia. Kolegyne išli pozrieť do mesta, ale mňa riaditeľ nepustil, lebo som mala malé deti. Až neskôr som si o tom prečítala. Viem, že v Poprade zastrelili mladého muža (pozn. ed. Jozef Bonka) a tiež postrelili tehotnú ženu.“ Počas normalizácie sa manželia snažili nevytŕčať. Ako veriaci si však nevedeli odpustiť aspoň občasné návštevy kostola. „Chodili sme do kostola do Tatier, menej v Poprade. Museli sme dávať veľký pozor. Keby nás videli v kostole, deti by odmietli vziať na školy a my sme im chceli zabezpečiť budúcnosť. Druhým problémom bola Františkova minulosť. Keď mala ísť dcéra na vysokú, musel dať podpísať komunistom, že môže. Našťastie som mala dobrého riaditeľa. Keď som mu v práci s plačom povedala, že sa dcéra nedostane na vysokú, lebo bol manžel politický väzeň, zobral ten papier a za pol hodinu som ho mala podpísaný. Tak mohla vyštudovať.“

Už sa teším do knižnice

Po tridsiatich rokoch pamätníčka na “veterine“ skončila. Istý čas pomáhala v rozbiehajúcej sa synovej firme ako účtovníčka a ekonómka. Po roku 1989 išli obaja manželia do dôchodku. Pádu režimu po Nežnej revolúcii sa tešil hlavne František. Už sa nemusel báť, že mu bude režim hádzať polená pod nohy. Stal sa dokonca oblastným predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Manželia preto často chodili na porady do Bratislavy. Pamätníčka bola rada, lebo mohla navštevovať otca, ktorý tam vtedy býval. Obaja sa tiež tešili, že už môžu verejne chodiť do kostola a vyznávať svoju vieru.

V roku 2021 je tomu sedem rokov, čo pamätníčka ovdovela. Po päťdesiatpäť ročnom manželstve. Tretím rokom býva v byte v Košiciach, lebo ju chceli mať deti bližšie pri sebe. Na svojho muža spomína so slovami, že aj napriek tomu, aké hrôzy prežil, bol vždy veselý, príjemný a mal veľmi rád deti. Pamätníčka má päť vnúčat a osem pravnúčat a teší sa každej rodinnej návšteve. V čase rozhovoru pre Post Bellum je vo svojich takmer osemdesiatich ôsmych rokoch stále plná elánu a teší sa z maličkostí. „Aj napriek vysokému veku stále rada čítam, sama si varím a občas aj vnukom navarím jedlo, ktoré dcéra variť nezvykne, napríklad plnenú papriku, fašírky či pirohy. A keď sa bude dať, budem chodiť na prechádzky a do knižnice, aj vlasy si dám upraviť. A modlím sa za celú rodinu a Slovensko, aby sa mal každý dobre.“