Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Branislav Oláh (* 1974)

• Branislav Oláh, narodil sa 13. augusta 1974 v Detve

• starý otec bol internovaný v pracovných táboroch, partizán a s bratmi aj účastník SNP

• otec bol členom Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku

• v rokoch 1988 – 1992 študoval Stredné odborné učilište strojárske v Detve, odbor operátor skladovania hutníckych materiálov

• zorganizoval spolužiakov na protest počas Nežnej revolúcie do Zvolena

• od roku 2000 pracuje ako novinár, okrem toho je bloger a spisovateľ

• od roku 2006 pracuje ako terénny sociálny pracovník

Mimo vyhradený čas sa v dedine nemohli ukázať

Branislav Oláh pochádza zo stredoslovenskej obce Detva. Rovnako, ako aj jeho otec Ľudovít (nar. 1933). Matka Agnesa sa narodila v roku 1936 v Hriňovej. Pamätník má osem súrodencov s veľkým vekovým rozostupom. Najstaršia sestra sa narodila v roku 1952. Najmladší je práve pamätník, narodený 13. augusta 1974.  

Vo svojej tvorbe sa okrem iného venuje téme druhej svetovej vojny a rómskemu holokaustu. Aj preto, že je to súčasť rodinnej histórie, ktorú vníma veľmi emotívne. Obaja rodičia boli počas vojny v období dospievania a otec mu zvykol o vtedajšej dobe rozprávať. Pred vznikom Slovenského štátu sa značná časť rómskej komunity živila hudbou a hraním na hudobné nástroje. Venovala sa kováčskym prácam či pastierstvu. Hovorilo sa, že každý Róm mal svojho gazdu a vychádzali spolu dobre. Počas existencie Slovenského štátu sa ale všetko zmenilo. Viaceré z ich práv boli oklieštené. Prístup do obce mali iba vo vyhradenom čase, v ktorom si mohli ísť nakúpiť. Okrem iného nemali povolený chov psov, nemohli chodievať do kina. Kvôli obmedzeniam prišli o príležitosti zarobiť si na živobytie. Situáciu začali zneužívať aj gazdovia, ktorí Rómom za robotu nedávali plácu, iba jedlo za odrobený deň. Aby rodiny prežili, museli pracovať aj ženy a deti. V mnohom sa tieto nariadenia podobali na zákony prijaté proti židovskému obyvateľstvu.  

 

Jeden z bratov sa domov nevrátil

Starý otec z matkinej strany sa živil ako podomový obchodník s džbánmi a sklenými výrobkami. V očiach režimu bol ale považovaný za osobu bez práce, a preto bol internovaný v pracovnom tábore v Ilave. Neskôr ho presunuli do Hanušoviec nad Topľou, kde sa za tvrdých podmienok podieľal na budovaní železničnej trate Strážske – Prešov. Dozorcovia robotníkov mohli svojvoľne trestať palicovaním a za dvanásťhodinové zmeny dostávali iba veľmi skromnú stravu.

Po návrate pôsobil v partizánskej skupine a so svojimi bratmi sa zúčastnili aj Slovenského národného povstania. Dvaja z nich, Mikuláš a Jozef, boli predtým príslušníkmi slovenskej armády. Po ústupe povstalcov do hôr padli do zajatia. Pravdepodobne išlo o Mauthausen. Jozef tam v ťažkých podmienkach nakoniec zomrel. Mikulášove rozprávania z tohto obdobia spracoval pamätník do krátkej novely s názvom Zápisky o smrti a živote.

 

Rozvoj prišiel v šesťdesiatych rokoch

Hlavnú zmenu pocítili jeho predkovia po ukončení vojny predovšetkým v zrušení mnohých zákazov. Mohli znovu voľne a slobodne navštevovať obec aj spoločenské a kultúrne ustanovizne. Vnímanie miestnych Rómov majoritou sa však úplne nezmenilo. Zlepšenie spoločenského postavenia komunity v Detve prišlo po prevrate 1948, kedy dostali možnosť sa aktívnejšie zapojiť do ekonomického života.

Rozvoj osady, ktorá pri Detve existovala niekoľko storočí, nastal v priebehu šesťdesiatych rokov. Z drevených chatrčí sa Rómovia presťahovali do bežných murovaných domov. Rozvoju do značnej miery prispela aj výstavba Podpolianskych strojární, ktoré poskytli pracovné príležitosti obyvateľom celého regiónu. Strojárne dali navyše zamestnancom byty. V  roku 1968 sa presťahovala aj rodina pamätníka, keď otec dostaval nový rodinný dom.

 

Bojovali proti nútenej asimilácii

Šesťdesiate roky, príznačné tiež obdobím pražskej jari, znamenali obrodný a demokratizačný proces. Pamätníkov otec sa na ňom aktívne podieľal. Bol jedným z členov Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku, ktorý vznikol v roku 1967. Komunistický režim sa snažil Rómov plošne asimilovať. „Nehovorilo sa o Rómoch, nehovorilo sa o našej kultúre, o našom jazyku. Všetko chceli jednoducho urobiť tak, aby Rómovia neboli. Síce ich volali ľudia cigánskeho pôvodu, ale ich kultúru a jazyk vôbec nechceli akceptovať.“ Tieto tendencie mal snahu zvrátiť práve Zväz Cigánov – Rómov, ktorý mal ambície zastupovať záujmy Rómov žijúcich v Československu. Po príchode okupačných vojsk v auguste 1968 a následnom potlačení demokratizačných procesov bol však zrušený. Otec pamätníka za jeho členstvo vo zväze nebol prísne perzekvovaný, dostal iba varovanie, nech už sa viac podobne neangažuje. Pamätník si myslí, že to bolo možno vďaka jeho dlhoročnej práci na železnici Československých dráh a za to, že bol vzorný pracovník.

 

Spájala nás hudba a šport

Obdobie normalizácie predstavovalo pre pamätníka aj obdobie jeho detstva. Vzťahy s okolitou majoritou boli bezproblémové. „Vtedy sa nám žilo dobre po ekonomickej aj spoločenskej stránke života. Ja som mal priateľov Rómov aj Slovákov. A dokonca v určitom období života som mal viac priateľov Slovákov, pretože my sme už v tej druhej polovici osemdesiatych rokov začali počúvať metalovú hudbu. Vtedy sme sa delili nie že Rómovia a Slováci, ale metalisti a depešáci. Hudba nás jednoducho spájala. A spájal nás aj šport.“

S prejavmi rasizmu, aj keď skrytého, sa občas stretol v širšom okolí. Počúval poznámky typu: ´vaši ľudia sú takí a takí´ a na základnej škole, ktorú navštevoval v rokoch 1980 – 1988, zažil nenávistné prejavy od niektorých učiteľov.  „Spomínam si na zážitok, kedy sme mali v škole okresné kolo v dejepisnej olympiáde. Vyhral som miestne kolo a súťažil som za našu školu vo finále. Bola plná telocvičňa detí a ja som sedel v prvej lavici pre súťažiacich. Prišla ku mne učiteľka, chytila ma za ucho a hovorí mi: ,Vypadni, ty tu nepatríš!´ Triedna na ňu ale nakričala, že čo si to dovoľuje, že ja súťažím.“

 

Bol som antisystémový

S fragmentmi socializmu v podobe Pionierskej organizácie Slovenského zväzu mládeže sa pamätníkovi spájajú spomienky, ako sa snažil vykrútiť z inak povinných hromadných akcií. „Bol som aj iskrička, aj pionier. To sme museli byť. Na to sa nás nikto nepýtal. Ale nebol som dobrý pionier, nechcel som nosiť uniformu, nechodil som na lampiónové sprievody, pionierske schôdzky a podobne. Hrával som aktívne futbal, tak som sa vyhováral, že máme tréning. Vďaka tomu som sa vyhýbal povinným akciám bez trestov. Systém by mi inak nedovolil vyčnievať z radu. To bolo ich. Musíš byť šedý priemer a vtedy je to najlepšie.“

Ako veľkí fanúšikovia metalovej hudby sa od ostatných pamätník a jeho partia predsa len v niečom odlišovali. Nosili dlhšie vlasy a na odeve mali metalové prvky. V škole im dlhé vlasy, samozrejme, vyčítali. Pamätník dokonca musel priniesť potvrdenie od rodičov, že súhlasia s jeho účesom. Jedného kamaráta zase na ulici kvôli vybíjanému opasku kopol policajt do chrbta. „To bolo úplne bežné, násilie sa používalo zo strany polície bežne a beztrestne. A človek vedel, že je bezmocný, že s tým nič neurobí.“ 

 

Zorganizoval študentov na protest

V roku 1988 začal študovať Stredné odborné učilište strojárske v Detve, odbor operátor skladovania hutníckych materiálov. Napriek tomu, že ho škola veľmi nebavila (radšej by bol za humanitný smer), mal dobré známky. Predrevolučné uvoľňovanie režimu na konci osemdesiatych rokov vnímal cez všeobecnú nespokojnosť a zvoľňovanie zažitých pravidiel. Policajti už nešikanovali chlapcov na ulici za dlhšie vlasy, v televízii začali hrávať ich obľúbenú metalovú hudbu. „Komunistická moc dovtedy robila všetko pre to, aby západná kultúra neprechádzala k nám mladým ľuďom, aby nás to neovplyvňovalo.“ 

Informácie o udalostiach, ktoré sa udiali v Bratislave 16. novembra 1989 a o deň neskôr v Prahe, získal vďaka vysielaniu rádia Slobodná Európa. Zaujímal sa, a tak bol dobre informovaný o tom, čo sa deje. V škole začal ako jeden z prvých organizovať spolužiakov na protest do okresného mesta Zvolen. Aj napriek vyhrážkam profesorov, že ich budú rozháňať lietadlami a obuškami, že ich vyhodia zo školy, nezľakli sa. Protestu sa ich spolu zúčastnilo stopäť.

 

Ideály novembra 1989 sa nenaplnili

Eufóriu z porážky nenávideného režimu ale zakrátko vystriedalo sklamanie, keď tí najväčší súdruhovia profesori, tí, ktorí sa im predtým vyhrážali, zrazu nosili na odeve pripnutú trikolóru a volali po slobode.  Následná privatizácia sa Detvy veľmi dotkla. Podpolianske strojárne zamestnávali väčšinu obyvateľov obce, ktorí po ukončení vojenskej výroby prišli o prácu. Mnohí odišli do zahraničia. Pamätník ostal doma a bral, čo bolo - väčšinou v stavebníctve. Ťažkej manuálnej práce bol nedostatok a Rómovia sa nedokázali rekvalifikovať. Postupne stratili pracovné návyky a ich deti pracovný vzor. Prestali študovať stredné školy a ostali v začarovanom kruhu. Pomôcť nevedeli ani úrady práce.

Pamätníka sklamal aj rozpad Česko-Slovenska, ktoré mal rád.  V rodine sa obávali, že môže prísť niečo podobné ako za Slovenského štátu. Následné obdobie mečiarizmu vnímal cez rozkrádanie majetku štátu, ktorý išiel do súkromných rúk protežantom HZDS. A tiež cez mafiánske skupiny, ktoré mali de facto neobmedzenú moc. Bolo verejným tajomstvom, že existovali skupiny, ktoré sa živili okrádaním obchodníkov výpalníctvom.  

 

Z kamarátov sa stali nacisti

V novembri 1989 vznikla Rómska občianska iniciatíva (ROI) a nastal rozvoj rómskej politiky. Po voľbách v roku 1992 a so vznikom Slovenskej republiky sa ale na Slovensku začal šíriť extrémizmus. „Ešte v roku 1991 sme zachytili v Čechách pogromy na rómskych obyvateľoch, prvých  “naziskinheadov“, stále ich však bolo menej ako nás. Už sme ale videli, že sa tá situácia zhoršuje. Akoby tie najhoršie živly, ktoré dovtedy nemohli prejaviť ten extrémny nacionalizmus, teraz si zmysleli, že je sloboda, tak môžu.“  Pamätníka šokovalo, keď ho nechceli pustiť s bratom do reštaurácie. Mohli vojsť až vtedy, keď sa za nich prihovorila čašníčka, ktorú poznali. Z mnohých kamarátov sa zrazu stali nacisti. Neboli výnimočné ani útoky na predstaviteľov menšiny na ulici. V Detve dokonca napadli baseballovými pálkami ľudí s deťmi, ktorých vážne zranili. A páchatelia vyviazli iba s niekoľkomesačnými podmienkami.  

„Justícia dala jasný odkaz. Ak nedostali exemplárne tresty, čoho sa majú obávať tí ľudia? A vieme, že z tohto prostredia vyšiel aj vodca ĽSNS.“   

 

V boji proti predsudkom a rasizmu sme veľa zameškali

Tendencie extrémizmu a rasizmu vníma dodnes. Spomína napríklad upálenie Mária Gorala, vraždu Anastázie Balážovej či umučenie Karola Sendreia na smrť priamo na policajnej stanici. Hnevá ho, že ani za tieto skutky nedostali páchatelia primerané tresty. Ďalším fenoménom je aj politické násilie na skupine obyvateľov, ktoré sa udialo napríklad v Moldave nad Bodvou alebo vo Vrbnici. Mnohé iné prípady ani neboli medializované.

Zlyhanie vidí v nečinnosti a neschopnosti demokratických strán spolupracovať, čo podľa neho vedie ľudí k extrémistickým názorom. Verí však, že o zlepšenie vzťahov medzi majoritou a minoritou má zmysel pokúšať sa. „Keby som nevidel východisko, tak sa neangažujem, pretože by to bol márny boj. To východisko znamená spolupracovať. Musí nastať spolupráca a chuť riešiť veci z oboch strán. Ale odborníci, nie politici. To je základ. Keď už sa nenaučíme žiť spolu, aspoň vedľa seba. To nie je také ťažké. A v čo najväčšej možnej miere potláčať extrémizmus.“

 

Ma bisteren!

Pamätník v spolupracuje aj na projekte Ma bisteren! (Nezabudnite!). Zastrešuje ho občianske združenie In Minorita, ktoré sa sústreďuje na tému pripomínania rómskeho holokaustu. Vďaka projektu sa stihli zachytiť svedectvá preživších, ktorých je po toľkých rokoch takmer nemožné nájsť a viac-menej môžu rozprávať už iba ich potomkovia. Aj sám pamätník prispel k tomu, aby sa nezabudlo a zachytil pár svedectiev detí prenasledovaných. Teší ho, že sa postupne odkrylo niekoľko pamätníkov obetiam rómskeho holokaustu po celom Slovensku. Je však sklamaný a vidí to ako krivdu, že za tie hrôzy neboli nacistickí pohlavári nikdy potrestaní. „Veď Jozef Mengele si na svoje pokusy vyberal aj Rómov. Až sedemdesiat rokov po vojne sa začalo spomínať, že bol aj nejaký rómsky holokaust. Bolo by dobré na jeho obete pamätať, aj s ohľadom na súčasnosť, kedy silnejú extrémistické nálady v spoločnosti nielen na Slovensku.“

 

Treba začať u detí a mladých

Pre zvýšenie povedomia o rómskom holokauste robil aj prednášky pre ôsme a deviate ročníky na základných školách v Žiari nad Hronom. Ostal šokovaný, koľko málo o tej dobe žiaci vedia a oni boli šokovaní, lebo o veciach, ktoré sa vtedy diali, nikdy nepočuli. „Rád som ich šokoval, aby sa zamysleli, aby to v nich ostalo. Pretože som sa stretol aj s tým, že tam bol mladý chlapec, ktorý jasne zjavom aj oblečením ukazoval, že patrí k  pravicovým extrémistom. A keď som o tom hovoril, všetky oči sa obracali na neho, ako sa tvári. Chlapec dal hlavu dolu, bol červený a ani sa na mňa nedokázal pozrieť. Čiže podľa mňa to malo svoj zmysel. Ak sa za to hanbil, je to cesta k tomu, aby si uvedomil, že to, čo vyznáva nie je dobré. Že je to zlo.“

 

Baví ho, keď pomôže niekomu zlepšiť život

Prelomovým sa pre pamätníka  stal rok 2000, keď sa mu do rúk dostali noviny Rómsky nový list. Niečo mu v nich chýbalo a napísal k obsahu komentár. Ten sa redakcii tak zapáčil, že ho uverejnili na titulnej strane a rovno mu ponúkli prácu. Teší ho, že ľudia môžu čítať o Rómoch od Rómov, okrem slovenčiny aj v rómskom jazyku. Svojimi článkami sa pokúša búrať predsudky a stereotypy, pozitívne ovplyvňovať mienku o rómskej menšine a vzbudiť v nás čitateľoch kritické myslenie, aby sme nepreberali názory bez rozmýšľania. Zároveň sa snaží, aby bolo počuť hlas Rómov viac, začal preto aj blogovať. A keď si uvedomil, že iba písaním Rómom veľmi nepomôže, začal v roku 2006 pracovať ako terénny sociálny pracovník. Ako streetworker sa venuje rómskej téme komplexnejšie a priamo na mieste. Pomáha okrem iného s oddlžením a následným nájdením práce, ľuďom bez domova, drogovo závislým, so vzdelávaním mládeže či s osvetou v oblasti zdravia. Dodnes pôsobí hlavne v Detve, ale neodmietne pomoc ani ľuďom z iných miest. Práca ho aj po štrnástich rokoch baví. Najmä keď pomôže niekomu dlhodobo skvalitniť život.