„No tak samozrejme, že som to privítala. Proste to prišlo samo. Ja som mala taký pocit, že kto by sa nemal angažovať, keď ja? Proste, čo som ja prežila, jak mňa oni poškodili a že keď sa to začína meniť a malo by to prísť k nejakým dobrým koncom, predsa ja som ten človek, ktorý by sa mal angažovať. Nie to, že chcem ísť do politiky a chcem byť prezidentka a neviem čo. Nie, to vôbec. Ale pomôcť tomu, aby sa to zmenilo a aby konečne sa nestal ten 1968. rok, že sa to vráti naspäť. Takže ja som takýto pocit mala. Bože, my sme s touto vépéenkou, my sme koľko večerov sedeli, vyprávali, proste venovali sa niečomu takému, že toľko času som tomu venovala. Ale vôbec som to nebrala, že sa obetujem. Ja som to brala tak, že je to úplne normálna vec, že sa ľudia ako ja majú teraz pomáhať. Asi tak som to brala.“
1:24:22 – 1:26:13 - Spomienky na november 1989 a Danicin vstup do VPN
„Na ten deň si spomínam tak, že ja som už spala, keď ma prišiel muž zobudiť, že čo sa stalo, že Rusi prišli. Tak mne tam prišlo špatne. To bola pre mňa strašná rana. Ja opravdu som verila, že z toho bude niečo dobrého, no proste tak to skončilo. Tak nejaký čas sme tu boli a ja neviem ako, sme sa jednoducho rozhodli. Naraz sme sa zobrali a išli sme do toho Belehradu. Ja myslím, že my sme tam pôvodne ani nechceli ísť. My sme išli do Viedne a tam nás už niekto navigoval. Strašne moc ľudí nás tam čakalo. Keď prišiel vlak do Viedne, to bol plný emigrantov, tak tie nástupištia boli plné našich ľudí a tí sa nás vypytovali, čo nového a čo u nás a boli veľmi zvedaví. Takže to bolo také zvláštne, že my sme prišli do Viedne a boli sme medzi našimi ľuďmi. Potom ja už ani neviem, ako nás niekto navigoval na ten Belehrad. No proste išli sme do Juhoslávie a tam sme už potom prešli do Belehradu.“
1:00:45 – 1:02:43 - Spomienky na august 1968 a odchod zo Slovenska
„Človek to cítil, také všelijaké. To by si človek musel spomínať. Ale ja som to proste cítila, že tí rodičia sú takí... nie prenasledovaní, ťažko povedať. Hlavne ten otec, mama nepracovala, tá sedela doma a robila ručné práce. Vlastne viac-menej nás aj živila. Ja som to vnímala, ale takto to by som si musela spomínať na nejaké príhody. Ale ja som to vedela, ja som tú situáciu sledovala. Čím som bola staršia, tým skôr som to poznala. Potom už v tej 11. triede, keď už sme sa chystali na maturitu, napr. doniesli do triedy prihlášky na vysokú školu. No a ja som si išla zobrať a nejaký profesor, že: 'No Okrucká a ty čo chceš?!' Akože čo ťa to mohlo vôbec napadnúť, že by si išla do školy. No tak to vôbec som nesmela ísť na žiadnu školu a fakticky som mala ísť do nejakej továrne pracovať, manuálne ísť pracovať.“
0:42:03 – 0:44:05 - Danica vnímala nepriazeň režimu, nedovolili jej podať si prihlášku na vysokú školu
JUDr. Danica Okrucká sa narodila 3. júla 1940 v Trenčíne ako druhé dieťa JUDr. Vojtechovi Okruckému a Oľge, rodenej Čermákovej. Mala o dva roky staršiu sestru Tatianu. Otec bol uznávaný advokát, spoluzakladateľ odevného závodu Nehera v Trenčíne, mama bola v domácnosti. Cez vojnu sa Danica so sestrou, mamou a starou mamou skrývali v Ilave v pivovare, neskôr vo väzení. Po vojne sa vrátili, Danica navštevovala základnú školu. Už vtedy začala vnímať, že nastupujúca komunistická garnitúra ich rodine nepraje. Neheru znárodnili, otec sa vrátil k advokácii. Dievčatá mali problém dostať sa na gymnázium. Danica tancovala vo folklórnom súbore Trenčan a dostala sa aj na celosvetové stretnutie mládeže do Moskvy, po návrate musela s tancom skončiť. Na vysokú školu sa najprv nedostala, mala ísť pracovať do továrne. Zamestnala sa v advokátskej kancelárii a diaľkovo vyštudovala právo. V auguste 1968 s manželom výtvarníkom vycestovali do Viedne a odtiaľ do Belehradu, no kvôli rodičom sa vrátili domov. V práci sa stretávala s rôznymi politickými procesmi. Rozviedla sa a vydala za staviteľa. V novembri 1989 spoluzakladala VPN v Trenčíne, po príchode Vladimíra Mečiara radšej odišla. Pracovala takmer do osemdesiatky, v súčasnosti sa venuje záhrade a spolupodieľa sa na zostavení publikácie o svojom otcovi.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
