Juraj Nvota

„Mali sme radosť. Udalosti išli tak rýchlo za sebou, že sa vlastne niečo začínalo, s čím neboli skúsenosti. Hovorili sme si, že budeme preberať od iných mustier zloženia štátu, aj keď ja som nebol v koordinačnom výbore VPN, že by som o tom musel uvažovať, ale už len ako človek som mal problém sa v tom orientovať. Každú chvíľu niekto doniesol správu. Jaro Filip dobehol: v Čechách je výborný minister vnútra. A u nás vtedy Mečiar bol hodnotený, že je dobrý - keď sa zjavil, tak on všetkých očaril. Jaro Filip hovorí: títo dvaja – ten český minister a tento Mečiar –, to je výborné. Potom sa to začalo inak vyfarbovať. Tie udalosti sa valili a človek mal problém orientovať sa v tom. Jeden deň sme podpisovali za Čarnogurského, potom proti Čarnogurskému, potom za Mečiara, potom proti Mečiarovi."

„V podstate vtedy celý repertoár vo všetkých divadlách, všetko, čo sa realizovalo, keď to neliezlo do zadku režimu, tak to obnášalo takú tajnú reč spolu s divákmi, také esperanto medzi riadkami. Keď sa hral Macbeth, tak bolo jasné, že sa to hrá o Husákovi, a celá tyrania Macbethova, že je totalitný komunizmus. Keď sa hral Mandát, a tak ďalej, všetky hry, čo sa hrali, boli šifrované. Vyberali sme ich len s týmto zreteľom, aby sme v druhom pláne divákom umožnili stretnúť sa s názorom, ktorý vlastne celá spoločnosť prechovávala, len ho nemohla povedať nahlas. Nemohla ho nikde zverejniť, ale týmto esperantom sa to dalo. Každá pieseň bola nakoniec straníkmi preverovaná, každá socha bola preverovaná. To boli v podstate už také absurdity..."