JUDr. Vojtech Novák
* 1946
-
„Bolo to veľmi tvrdé, nakoľko každý mesiac sme museli absolvovať nejaké semináre a školenia, kde nám vysvetľovali dôvod a opodstatnenosť okupácie Československa a pritom to boli takí lektor, ktorí nevedeli poriadne ani čítať a písať. To boli starí stranícki harcovníci, ktorí absolvovali základnú školu a potom za jeden rok maturovali. Oni hodiny čítali brožúru, vlastný názor nič. Takto nám čistili hlavy. Potom každý musel podpísať prehlásenie, že: „Súhlasíme so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, lebo sme to považovali za jediné a jedinečné riešenie, aby Československu zostalo v socialistickom bloku.“ Už som tam viac nechcel pôsobiť, nakoľko ma nepustili na vysokú školu. Diaľkovo som chcel študovať a nepodpísali mi. Zavolali ma na okresný výbor strany a povedali mi, že nakoľko mojich rodičov oslobodili sovietske vojská, aby som prešiel na Zväz československo-sovietskeho priateľstva, že má veľmi zlé meno, nakoľko sú tam len pijani a aj s Rusmi aj s ostatnými, strašné veci sa tam udiali, že aby som to zobral. Ja som s tým nesúhlasil, že nechcem ísť. Povedali mi, že v prípade, ak to zoberiem, ta ma pustia na vysokú školu.“
-
„Stalo sa to 13. júna, 12., 13. a 14. Tie vlaky boli vypravené tak, že išlo všetko cez Komárno, južné Komárom. Aj Komárňanov naložili v ten istý deň alebo o deň neskoršie do tých dobytčích vagónov. Bolo veľmi horúco, teplo a kde mamička bola s mojou starou mamou a sestrou ich bolo 78. Niekde ich bolo 80 v jednom vagóne. Nevedeli si ani sadnúť. Dali tam niečo na tie potreby a trochu vody a to bolo všetko. Cestovali tri dni, jednoducho niektorí mali zašité do kabátov svetrov zlato a niekde, keď bol a nejaká zastávka, tak boli ochotní dať trochu vody a tam veľa ľudí zomrelo. V mamičkinom vagóne zomrelo 12 ľudí. Vtedy sa nepýtali, kto mal 85 rokov alebo bol invalid, nikoho nezaujímalo. Boli tam deti, nemuvňatá. Tam to išlo veľmi rýchlo. To bol svetový rekord, že za 2,5 mesiaca vedeli deportovať 535.000 Židov z územia Maďarska a južného Slovenska. To bol rekord. A treba povedať, že to bolo žandári z južného Maďarska vycvičení na toto a oni boli veľmi krutí, ešte oveľa viac krutí ako Nemci. Oni to nechali pre týchto a tá nemecká garda, ktorá to mala na starosti, to len kontrolovala a dirigovala, ale oni nezasahovali. To znamená, že maďarských Židov deportovali Maďari, nie Nemci.(...) Vo vagónoch bol mišung, jednoducho ich natískali. Tam to brali na kusy. Železničiari mali plán a fakturovali za odvoz a vyčistenie vagónov. Videli sme faktúry. Aj pre ozbrojenú stráž, ktorá ich odprevadila do Osvienčimu, tak normálne vyfakturovali. Môj starý otec v Zlatnej museli dopredu zaplatiť daň. Vy platíte spätne za uplynulý rok, ale za deportáciu sa musela platiť daň dopredu. To znamená, že deportáciu financovali sami.“
-
„Už v tým, že v najlepšom veku zobrali chlapov – manželov a otcov – vtedy už rodina trpela, nakoľko tie príjmy padli. A okrem mojej rodiny v Gyori, starý otec zomrel, ale okrem toho v Zlatnej zobrali môjho otca aj brata jeho, ostali bez príjmov. Starý otec krám mal, tak tam príjem ešte ostal. Ale tí, čo robili niekde v úrade alebo v administratíve, nejakú slušnú profesiu, tak tam to chýbalo. Najväčšia najtvrdšia (ujma), nakoľko v 1943 museli spísať majetky, bankové účty a potom museli odovzdať rádia, bicykle a postupne takto. Ale postupne takto, lebo naraz sa to nedá, lebo by vypukla revolúcia. Ten trik bol v tom, že postupne otupiť treba týchto ľudí trestať, vtedy už ten odpor potom nie je taký silný. Mužov zobrali a tie ženy, deti a starí ľudia ostali bez určitej ochrany. A preto aj tá deportácia išla oveľa ľahšie ako sa predpokladalo. Ten zásadný obrat bol po 19. marci 1944, keď prišli Nemci na územie Maďarska, terajšieho južného Slovenka a o tri týždne hneď pozatvárali tých, čo boli v sociálnodemokratickej strane aj čo boli členovia samosprávy. A čo bolo dôležité, že po troch týždňoch už museli, bolo nariadenie nosenie žltej hviezdy. A vtedy už došlo v apríli k odsťahovaniu sa do giet.“
0:34:15 – 0:36:30 - Vojtech popisuje postupný proces podriaďovania si židovských obyvateľov na južnom Slovensku v rokoch 1943 a 1944
-
Celé nahrávky
-
Komárno
(audio)
délka: 02:41:31
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.
Úcta k ľudom, úcta k životu, slušnosť, vzdelanie a možnosť chápania toho druhého, ktorý má iný názor ako mám ja musí fungovať
Vojtech Tomáš Novák sa narodil 10. októbra 1946 ako Vojtech Tomáš Neumann v Zlatnej na Ostrove. Otec Jozef Neumann pochádzal zo židovskej rodiny a v Zlatnej na Ostrove starí rodičia prevádzkovali malý obchod so zmiešaným tovarom. Počas druhej svetovej vojny pracoval na nútených prácach, jeho rodičia a brat boli vyvezení do geta vo veľkom Mederi a neskôr deportovaní do Auschwitzu, kde zahynuli. Mama Eva, rodená Teichnerová pochádzala tiež zo židovskej rodiny a s mamou, bratom a sestrou žili v maďarskom meste Györ. Bratovi sa podarilo skryť, ženy roku 1944 odsunuli do geta a v júni deportovali do Auschwitzu. Evina mama bola ešte v deň príchodu transportu zavraždená a spálená v kremačnej peci. Sestry Teichnerové boli po pár dňoch preložené do koncentračného tábora Pieszyce v južnom Poľsku, kde pracovali v textilnej továrni. Tábor bol oslobodený 9. mája 1945 a po týždni náročnej ceste sa dostali do Bratislavy a do Györu, kde našli ich byt obsadený cudzími ľuďmi. Vojtechov otec sa vrátil z nútených prác domov v apríli 1945 a tiež našiel vyrabovaný a zničený dom aj obchod po rodičoch. Jozef a Eva sa zobrali v auguste 1945, usadili sa v Zlatnej na Ostrove. V októbri 1946 sa narodil Vojtech a o tri roky neskôr Ondrej. V roku 1947 si museli zmeniť priezvisko na slovenské, vybrali si Novák. Rodina mala obavu z antisemitizmu a tiež s toho, že by mohli mamu poslať preč zo Slovenska, keďže mala maďarské občianstvo. Chlapci navštevovali slovenské školy, keďže Židia sa domnievali, že z lojality by mali ich deti študovať v slovenských školách. Z toho istého dôvodu vstupovali aj do komunistickej strany. Vojtech ani jeho brat netušili o svojom židovskom pôvode, rodičia o tom nerozprávali. V roku 1957 sa rodina presťahovala do Komárna, neskôr Vojtech študoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole a chcel pokračovať v štúdiu medicíny, no nepodarilo sa mu to. Nastúpil na základnú vojenskú službu do Karlových Varov, kde zažil aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Po návrate sa zamestnal ako kultúrny referent a podieľal sa na organizácii podujatí pre mládež. Chcel študovať, no nadriadení mu to neumožnili. Formálne vstúpil aj do straníckych štruktúr. Neskôr jeho štúdium podmienili prijatím miesta v Zväze československo-sovietskeho priateľstva a v roku 1984 ukončil štúdium práva. Počas pôsobenia vo zväze dostal niekoľko straníckych trestov kvôli svojmu nesúhlasu s politikou vedúcej strany, kvôli čomu sa jeho dcéra nedostala na vysokú školu. V novembri 1989 sa spolupodieľal na organizácii protestného zhromaždenia. Sledovala ho ŠtB a niekoľkokrát ho vypočúvali. Po zmene režimu pracoval ako predseda spoločenských organizácií , neskôr ako právnik na mestskom úrade v Komárne a tiež ako viceprimátor. Verí v silu vzdelania a európskym ideálom súčasnej spoločnosti.
