Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
“Kto zbraňou bojuje, so zbraňou hynie.”
narodil sa 1. júla 1930 v Trebišove v rodine úradníka
po piatich rokoch ľudovej školy nastúpil v roku 1941 na Gymnázium v Michalovciach, odkiaľ bol v 7. ročníku vylúčený, pretože rozširoval letáky zamerané proti vtedajšiemu ľudovo-demokratickému štátnemu zriadeniu, zároveň bol upodozrievaný z pokusu o útek do nepriateľského zahraničia
po vylúčení zo školy ho vylúčili i zo všetkých stredných škôl v republike, kvôli čomu si nemohol dokončiť vzdelanie
v júni 1950 nastúpil do štátnej traktorovej stanice ako traktorista, o dva mesiace neskôr sa stal plánovačom
v roku 1950 prijal ponuku vstúpiť do Bielej légie
11. júla 1951 ho zatkli orgány štátnej moci
v roku 1952 bol odsúdený za protištátnu činnosť na 22 rokov
pri prerozdeľovaní väzňov v Ilave sa Gabriel ako práceneschopný väzeň (mal zápal obličiek a vysoký krvný tlak) dostal do vojenskej nemocnice v Mírove
v roku 1957 bol prevezený do Leopoldova
na slobodu sa dostal po vyhlásení amnestie v roku 1962
z dvadsaťročného trestu si odsedel 10 rokov a 10 mesiacov
po roku 1989 sa angažoval v politickej strane Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a bol spoluzakladateľom jej klubu
Gabriel Novák sa narodil 1. júla 1930 v Trebišove v rodine úradníka, jeho otec pracoval na mestskom národnom výbore (MNV) ako pokladník. „Moji rodičia bývali v takzvanom kantorskom byte. Môj otec bol organistom. A okrem toho ešte mal inú robotu, lebo to akosi nebolo na plný úväzok. Mal som pekné detstvo, dá sa povedať. Mali sme veľkú záhradu a rodičia ma vychovávali v kresťanskom duchu už tým, že otec bol organista.“
Po piatich rokoch ľudovej školy nastúpil v roku 1941 na Gymnázium v Michalovciach, odkiaľ bol v 7. ročníku vylúčený, pretože rozširoval protištátne letáky zamerané proti vtedajšiemu ľudovo-demokratickému štátnemu zriadeniu. Zároveň bol upodozrievaný z pokusu o útek do nepriateľského zahraničia. „Prišiel som domov a snáď o hodinku už zaklopali nejakí dvaja páni a pýtali sa, či je tu Gabriel Novák. Urobili domovú prehliadku, našli starú tlačiarničku, na čo sa tak vykladajú písmenká. Takú tú detskú pečiatkovú súpravu. Našli tam aj nejaký podozrivý text, to zobrali a odviezli ma do Michaloviec. Pri tom vyšetrovaní, tam na tej krabičke našli nápis ,Židov von.‘ V tej dobe to bola akosi taká atmosféra, že ,Židov von‘, ešte to bolo v štyridsiatom piatom roku, keď som to tam na tú krabičku nedopatrením napísal. Tak sa ma pýtali, samozrejme, čo to znamená, čo som tam písal. Tak hovorím: ,Tak som to na niekoľko papierikov buchol a vysypal som to na ulicu.‘ Samozrejme, že to išlo aj do školy na riaditeľstvo. Profesorský zbor to prejednal a podmienečne ma vylúčili zo školy. Lenže, keď to oznámili na vyššie školské orgány, na ministerstvo, tak tam to bolo prísnejšie. Došli k záveru, že do žiadneho gymnázia už nesmiem chodiť. Tak ma vylúčili zo všetkých stredných škôl v republike.“
Gabriel Novák po vylúčení zo všetkých škôl v republike zostal bez vzdelania. V júni 1950 nastúpil do štátnej traktorovej stanice ako traktorista a po dvoch mesiacoch sa stal plánovačom. V rovnakom čase prijal ponuku vstúpiť do Bielej légie.
„Robil som toho traktoristu, až kým neprišiel jeden môj známy, Harvan sa volal, už je dávno nebožtík a spýtal sa ma, či by som nechcel, jednoducho ponúkol mi členstvo v Bielej légii. Už neviem ako dlho som nad tým rozmýšľal, či hej, či nie, nakoniec som s tým súhlasil. Tá organizácia, kde som fungoval, bola takej miestnej povahy. Malo to isto napojenie, ale ja som nebol toho účastníkom. Hneď od počiatku som mal granáty a pištoľ schované na povale, a keď ma zbalili, tak som mal strach, že keby došlo k požiaru alebo k niečomu takému, tak by to mohlo niekoho zabiť. Ja som tým policajtom všetko vyrozprával, aby to pozbierali a dali preč. Bolo to síce priznanie priťažujúce svojím spôsobom, ale nemohol som riskovať, že to niekomu ublíži pri nejakej kalamite. Takže som bol vlastne takým zberačom zbraní pre tú Bielu légiu, i keď to nebolo celkom tak. Bola taká snaha urobiť nejaký atentát na nejakého boľševika, ale mne sa to nevidelo, lebo keby sa to robilo trebárs s tým granátom, tak človek nikdy nevie, koho poraní alebo ublíži. A takýto spôsob mi nesedel. Čo sa týka rodičov, tak oni absolútne nemali poňatia o tom, čo ja robím. Nebolo to vhodné, aby som im to povedal, ani sme nemali nejaký blízky vzťah, že by som sa s takýmito vecami bol schopný zdôveriť rodičom. Nevedeli absolútne o mojej činnosti v Bielej légii.“
Dňa 11. júla 1951 Gabriela Nováka orgány štátnej moci zatkli. V návrhu na zatknutie uviedla ŠtB nasledovné informácie:
V roku 1952 bol za protištátnu činnosť odsúdený na 22 rokov odňatia slobody. „V súdnom spoločenstve od sudcu ďalej, sedela jedna dievčina, zapisovateľka toho sudcu. V jednom takom momente sme sa na seba pozreli a ja som jej ukázal takto na krk a ona tak zakývala, že nie. Tak ma trošku potešila, že ma neobesia. Pri súde som dostal dvadsaťdva rokov, na dvadsať rokov ma odsúdili. Všetci sa odvolávali, ja som sa neodvolal, ja som to prijal.“
Po súdnom procese bol Gabriel Novák prevezený do Ilavy, kde sa zúčastnil prerozdelenia väzňov. Ako práceneschopný väzeň (mal zápal obličiek a vysoký krvný tlak) sa dostal do vojenskej nemocnice na Mírove. „Tu bola zriadená taká väzenská nemocnica na slušnej úrovni a tie oddelenia, kde boli väzni, bolo tam oddelenie kňazov, bolo tam oddelenie tuberákov, ktorí boli chorí na TBC a potom ešte bolo oddelenie tiež takých všelijakých starých a chorých. Ja mladý medzi nimi. Väčšinou to boli starí dedkovia, tak nad šesťdesiat rokov, ktorí normálne už nemohli ísť pracovať. Dá sa povedať, že tam bola slušná opatera. Dali mi tam dokonca aj robotu. Destiloval som vodu pre použitie v laboratóriu, kde potrebovali destilovanú vodu, bol taký aparát destilačný a ja som tam prikladal na ohník. Ja som destiloval. Takže tam ma trošku aj zamestnali na nejaký ten čas a väčšinou som bol na takzvanom muklhajme medzi ostatnými väzňami. A toto všetko trvalo až do roku päťdesiatsedem približne, kedy to potom sťahovali a presťahovali nás do Leopoldova.“
Gabriel Novák sa na slobodu dostal až pri vyhlásení amnestie v roku 1962. Z dvadsaťročného trestu si odsedel 10 rokov a 10 mesiacov.
Po roku 1989 sa Gabriel Novák angažoval v politickej strane Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a bol spoluzakladateľom jej klubu. „Tu pri Košiciach, v Barci, bolo také stretnutie v kostole, tam ten pán farár to tak akosi trošku roztočil. Hneď ako sme sa zišli, tak nebohý monsignor Krajňák pozval všetkých, ktorí boli nejakým spôsobom vychovávaní v nápravnovýchovných ústavoch, že by sme sa nejako spolčili a zakladali už takú organizáciu väzňov. Takto to nejako začalo. Mnohí ľudia sa na to pozerali bojazlivo. Ja som hneď urobil taký letáčik na našom sídle. Rozvešal som ich a pozval som ľudí na zakladajúcu schôdzku KDH. Jeden mi hovorí: ,Najprv len tak pomaličky. Porozprávame sa, ženy tam budú hovoriť o šití a my trebárs o pive. Musím ísť do toho, keď je tá možnosť, že už nás nezavrú, tak musí to zobrať toto.‘ Tak sme to roztočili, že sme založili klub KDH na terase. Takže takýmto spôsobom som začal. Pre mňa to bola taká hromada celkom príjemnej roboty. Že sme sa mohli už verejne prejaviť v tom zmysle svojich osobných názorov a prístupov.“
„Myslím, že by bolo malo oveľa väčší význam, aj dopad na budúcnosť, aj na spoločnosť, na celý ten život, keby sme boli pracovali proti komunizmu, ale, povedal by som, na inej úrovni, že niečo také ako pracovala takzvaná rodina Kolakovičova. Čiže po tej ideologickej stránke, to zlo, ktoré bolo jednoducho postavené na nejakých ideologických princípoch, nejakých myšlienkových smeroch a na smeroch obludných, zločineckých, ktoré by v ľudskej spoločnosti nemali mať miesta. Takže keď už niekto organizoval v tom čase niečo, tak to mal organizovať na úrovni duchovnej a vtedy by som povedal, že aj tie roky trebárs nepríjemné, už či v krimináli, či aj prenasledovania vonku a tak ďalej, by boli mali svoj zmysel, boli by prinášali ľuďom správne nasmerovanie a lepšiu perspektívu do budúcnosti. Takže dá sa zopakovať: ,Kto zbraňou bojuje, so zbraňou hynie.‘ To povedal Pán Ježiš.“
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)