Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
„Len jednu vec ľutujem, že sme sa odhodlali aj život dať, ale nikto to nevie oceniť.“
narodil sa 5. 10. 1918 v Abrahámovciach v okrese Bardejov
detstvo prežil v Prešove v ťažkých životných podmienkach, neskôr si privyrábal, ako vedel
dňa 10. januára 1940 nastúpil ako pomocník do služby vo vojenskej nemocnici, s ktorou sa pohyboval po východnom fronte ZSSR
tam pôsobil do roku 1943, avšak bojov sa nezúčastnil
hneď po oslobodení Prešova narukoval do Česko-slovenskej armády, domov sa vrátil až po skončení vojny
v roku 1950 k nemu brat Štefan priviedol Viktora Palkoviča, agenta západnej špionážnej služby, a požiadal ho, aby mu pomohol ukryť sa
v roku 1951 bol zatknutý, vypočúvaný a odsúdený Krajským úradom v Košiciach na doživotie za protištátnu činnosť a zradu robotníckej triedy
prepustený bol na amnestiu v roku 1963
po prepustení sa vrátil k manželke do Prešova, kde sa zamestnal v Pozemných stavbách, neskôr robil závozníka
zomrel dňa 9. októbra 2005
Andrej Novák sa narodil 5. októbra 1918 v Abrahámovciach v okrese Bardejov ako nemanželský syn Maxima Marcina. Do ôsmich rokov bol vychovávaný v detskom domove a následne si ho matka odviedla do Lenartova v okrese Sabinov. Detstvo mal veľmi ťažké. Musel pomáhať matke a zarábať na živobytie. Privyrábal si po krčmách, ako vedel. Skončil štvrtú triedu meštianskej školy v Prešove a pracoval postupne ako roznášač ovocia či cukríkov. Na príhovor svojej svokry dostal prácu v mestskej knižnici, kde pracoval, kým nenarukoval do vojska. Dňa 10. januára 1940 nastúpil ako pomocník do služby vo vojenskej nemocnici, s ktorou sa pohyboval po východnom fronte ZSSR. Tam pôsobil do roku 1943, avšak bojov sa nezúčastnil. Hneď po oslobodení Prešova vstúpil do Československej armády. Po vojne znovu pracoval na mestskom úrade, oženil sa a spolu s manželkou mali dve deti, syna Vladimíra a dcéru Gabrielu.
V roku 1950 k nemu brat Štefan priviedol Viktora Palkoviča, agenta západnej špionážnej služby, a požiadal ho, aby mu pomohol ukryť sa. „Asi v päťdesiatom roku doviedol mi brat aj s Gergeľom tohto človeka menom Palkovič a bol u mňa schovaný. Mal som takú veľkú záhradu, tam bola budova a on tam bol ubytovaný u mňa. Ja som mu donášal stravu a požiadal ma, či by som nemohol s ním spolupracovať. Ja som sa aj prisľúbil, keďže som bol úradníkom a mal som prehľad, a tak som mu doniesol nejaké správy a on mi hovoril, že bude to dodávať do zahraničia do Leipzigu. A takto to trvalo, nepamätám sa, asi rok až to prasklo potom.“ Viktor Palkovič bol vyškolený v Mníchove, odtiaľ bol prepašovaný na Slovensko do Košíc, kde sa spoznal s veľkoobchodníkom Gergeľom. Práve pán Gergeľ mu sprostredkoval stretnutie so Štefanom Novákom a následne aj s Andrejom Novákom. Odhodlanie na túto spoluprácu dávala pánovi Novákovi jeho nenávisť voči komunistickému režimu, ktorá sa u neho vyvinula po zážitkoch počas vojny.
Andrej Novák bol zatknutý v roku 1951. „To bolo úplné prekvapko, pretože ja som bol na futbale. Manželka s deťmi doma. Prišiel som k domu, už bol obkľúčený dookola. Manželka bola pri deťoch, deti mala na rukách a oni bolo dookola rozložení po celom dome. Ja som tam prišiel a takým spôsobom ma zaistili. Potom som sa dozvedel už neskôr, že deti vzali tiež, že eštebáčky chytili manželku za ruky, keďže ona ich držala v rukách ako matka, hej. Jedna ju chytila za ruky a to tie druhé jej zobrali deti a odviezli ich preč, kdesi údajne do Humenného. Tam bola nejaká ustanovizeň, hej. Moju manželku [dali] do druhého auta a mňa do tretieho auta. A potom už ďalej neviem, jak sa to dialo. Potom po vyšetrovaní manželku do istej miery pustili, údajne, to už potom som vedel, keď už sme sa zišli a ona potom bola súdená. Z domu ju zobrali do Bratislavy, a aj manželku Karola Maníka. Takže to bola Maníkova manželka, Gergeľova manželka a moja manželka. Ony boli zatvorené a súdené preto, že ako manželky neudali svojich manželov. A toho času ale, pokiaľ poznáme predpisy a formule, manželka nemusí v žiadnom prípade udať svojho muža. Áno, to boli manželky také dosť vzdelané, hej, no ale ja som manželku nikdy do toho, čo hovorili nezasvätil.“
Obvinení boli z protištátnej činnosti a zrady robotníckej triedy. Súd trval tri dni, prvý deň pre senát, druhý deň pre verejnosť a tretí deň - rozsudok. Vypočúvanie prebiehalo v Prešove. „Pred súdom ma zavolali do kancelárie na takzvaný krížový výsluch. Dali ma do stredu kancelárie, tuná sa rozostavili eštebáci a náčelník mi dával otázky. Ja som mu na tie otázky odpovedal a keď som neodpovedal na jeho chuť, teda jak by oni chceli, tak som dostal po hlave, po ušiach, no skrátka, bol som bitý až do takej miery, že som odpadol. Som to nevydržal, odpadol som, omdlel. Potom som sa ocitol na cele na posteli v bezvedomí. A potom som sa prebudil asi v noci o dvanástej a bol zavolaný väzenský lekár, toho času z Malého Šariša lekár, ktorý bol väzenský lekár. A ja už som sa troška preberal, dával mi injekcie, som sa preberal, tak hovoril, že musia počítať s tým, že ja to dlho nevydržím, bo som bol taký zničený.“ Potom mu už dávali aj lepšie jesť, aby vydržal aspoň do súdu. Zápisnicu z výsluchu dostal tri dni pred súdom, aby sa otázky a odpovede, ktoré boli vyhotovené v jeho neprítomnosti, naučil naspamäť. Avšak v zápisnici bola aj odpoveď, že v Košiciach chcel zastreliť krajského bezpečnostného veliteľa ŠtB. Proti tejto otázke sa bránil, pretože takéto priznanie by pre neho znamenalo trest smrti. „,Čušte, my to máme vyšetrené a toto musíte hovoriť, čo my chceme a keď nebudete hovoriť, budete visieť, a ja sa budem pozerať, jak vám budú nohy kolimbať.‘ To som si zapamätal doslova jeho slová. Toto som povedal: ,Aj keď tu ma zabijete, zastrelíte, ja toto vám nepoviem, lebo to nie je pravda.‘“
Po vynesení rozsudku sa nikto z obžalovaných neodvolal, hlavne zo strachu, že by ich tresty odňatia slobody na doživotie boli zmenené na rozsudky smrti. Jediný, ktorý bol popravený bol Viktor Palkovič, aj napriek tomu, že mu bola prisľúbená milosť aj bez odvolania. „Ja som bol v tej prchalčovskej dielni a zrazu príde bachar a donesie mi šaty. Ale ešte skôr by som povedal... V tom čase popravili toho [menom] Fučík, Cisár a Tunega. A v tom čase išli popraviť aj Palkoviča a mňa sa to dotklo, a teraz zrazu príde bachar, donesie mi civilné šaty, aby som tieto šaty prežehlil, lebo tento ide zajtra na popravu. Ja pozerám a ono to sú jeho šaty, Palkovičove, a som ich spoznal. Pozerám a na mňa to zapôsobilo, som sa začal triasť a ráno mi už hovorí chodbár, to je taký vyvolený, čo nám roznášal obedy a čo ja viem čo, také poriadky a mal možnosť chodiť po chodbe. Tam povedal ráno, že už Palkoviča zobrali o piatej hodine a ho popravili.“
Andreja Nováka previezli najprv do Leopoldova, kde ich bolo 44 na jednej izbe a jemu sa ušlo miesto pri záchode. V tom čase tu boli väznení aj „prominenti“, teda retribučne odsúdení muži. Neskôr bol prevezený do Jáchymova a potom do Příbramu, kde pracoval ako robotník často v ohrození života. „Chodili sme na tri zmeny. Strava bola nedostatočná. Bola taká strava, že sme od slaboty nevládali robiť. Zámerne to bolo. Kaloricky tak slabá strava bola, že sme nevládali a mali sme tam ako dozor ruské NKVD.“ Andrej Novák si časť svojho trestu odsedel i vo Valdiciach, kde boli v tom čase väznení aj slovenský biskupi. „Tak bol tam biskup Hopko, biskup Barna zo Spišskej Kapituly, biskup Vojtases zo Spišskej Kapituly, biskup Vojtaššák zo Spišskej Kapituly aj biskup Zela z Olomouca.“
Pobyt vo väzení bol pre neho ťažký a často aj veľmi krutý. „Po ubytovaní na Jáchymove a v Příbrame sa po niekoľkých rokoch pokúšali vždycky väzni o útek. Útek bol všelijaký, i taký, i taký, lebo to všade boli prešpekovaní bonzákmi. Podkopali sa [väzni] popod zem, popod barák aj popod oplotenie, ale už bolo zradené, a než sa dostali na druhú stranu za oplotenie, už tam čakali pohotoví esenbáci, streľníci a ich tam jak vychádzali, tak ich tam postrieľali. Postrieľali ich a dovliekli ich na tábor, tam pred kulturák, a keď tam boli mŕtvoly, dali nám nástup celého tábora, a sme po jednom museli ísť okolo nich, okolo tých mŕtvol. A ten, kto zložil čiapku ako pred mŕtvym, čo je tradícia, hej, tak toho dali stranou, a bola tuhá zima, a v tej tuhej zime tam museli stáť hodinu - dve medzi drôtmi a nesmeli sa ani pohnúť. Odpadli tam aj niektorí a kto zložil čiapku pred tým mŕtvym, tak ho dali medzi tých stáť, hej.“ Väzni boli vystavovaní mnohým trápeniam. Počas jedných Vianoc im bol vybudovaný bunker. Bola to jama asi tri metre krát dva veľká. Do tohto priestoru boli povyberaní väzni – robotníci, ktorí nestíhali plniť priveľké pracovné požiadavky. Dostali jedno vedro a 40 ľudí tam boli umiestnených počas troch dní. Vo Valdiciach bol zase pán Novák ubytovaný na cele s mládencom, ktorý bol psychický chorý. Sám si na to spomína takto: „Keď som bol odtransportovaný do Valdíc u Jičína, prišli sme dole na chodbu. Stáli sme desiati, taká eskorta tam bola. A zrazu nás rozdeľovali a ja som bol na ostatok posledný, a bachar, neviem, či postrehol: ,A vy za co to máte, kolik toho máte?‘ Ta hovorím: ,Doživotne.‘ A dali ma na tridsaťjedničku celu na prvé poschodie a tam bol jeden bývalý dôstojník major, ktorý mal politický delikt a ten ma tam privítal. Mal čierne šaty, pretože väzni, ktorí sa pokúšali o útek, tak boli výrazne označení. Čierne šaty mali, aby sa lepšie na nich venovala pozornosť. A bol tam a on mi hovoril: ,Vitaj, vitaj, musím ťa na niečo upozorniť.‘ To bol on, tam traja sme boli ubytovaní. No a on hovorí: ,Musím ťa upozorniť, tuná leží hore, nad tebou bude ležať. On robí tam v kancelárii v sklade, Jarda Jaroš z Prahy, mladý človek, ktorý ako chlapci popálili stohy dobrodružne a má jednu chorobu.‘ Odkryl podhlavník - samá krv. Ta reku čo? Potom mal tam žiletku, mal tam ihlu, nite a tá zem, podlaha bola pokrvavená a hovorí mi, čo to má znamenať. ,On má takú chorobu, ktorú keď príde na neho, taká príde na neho a musí sa urezať, a krv... Ta ináč je taký bledý, taký neprístojný, jak to sa ureže, tak už potom rozmaže to tu krv a už očervenie.‘ Ja ráno pozerám, on sa umýva, pozerám na neho, tak všade no takých tridsať, štyridsať rezov má, čo si sám on bol zarezal, rozmazal a zašil.“ Vo Valdiciach sa stretol s viacerými takýmito prípadmi. Väzni sa rôznymi spôsobmi pokúšali dostať na slobodu, či už tým, že hltali žiletky, lyžice, alebo si hádzali sklené piliny do očí... Pán Novák tam pracoval pri výrobe šperkov spolu s viacerými odsúdenými kňazmi.
Andrej Novák bol prepustený na amnestiu v roku 1963. Po prepustení sa vrátil k manželke do Prešova, kde sa zamestnal v Pozemných stavbách, neskôr robil závozníka. „Pokukovali na mňa a niektorí sa čudovali, pozastavili sa, že či to je možné, že ja som už doma, bo som bol taký vyhlásený za zločinca, tu každý sa ma bál. No boli všelijakí no, ale báli sa so mnou debatovať. Aj kolegovia bývalí sa báli so mnou na ulici zhovárať, lebo sa pozerali, že kto na nich pozerá.“ Na prácu tesára bol po väznení veľmi slabý a postupne u neho rástla vášeň k chovateľstvu. Založil si malú farmu so sliepkami, no ŠtB-áci mu život sťažovali aj po prepustení na slobodu. „Potom som sa dozvedel, že musia, že každé dva týždne chodia eštebáci kontrolovať, že s kým sa stýkam. A nemohol som tridsať kilometrov ísť od Prešova ďalej, bo zle by bolo, hej.“ Bol strážený a Štátna bezpečnosť odpočúvala aj všetky jeho telefonáty. Dozvedel sa o tom raz, keď vybavoval objednávku zo svojej farmy a do rozhovoru s klientom sa zapojil aj agent.
S nádejou na lepšiu budúcnosť pre svoju rodinu očakával pád hrozného komunizmu a túžil po tom, aby nebol jeho boj za slobodu a spravodlivosť márny. Andrej Novák zomrel 9. októbra 2005.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Katarína Ludhová)