Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Neuwirth (* 1954)

• narodený 6. novembra 1954 v Košiciach

• svedok invázie vojsk Varšavskej zmluvy v Košiciach

• účasť na demonštrácii v Prahe počas tzv. Palachovho týždňa, účasť na demonštrácii 19. novembra v Prahe

• s košickým disidentom Marcelom Strýkom spoluzakladal v Košiciach OF/VPN

• politicky činný do konca roka 1992, dodnes občiansky aktívny

Peter Neuwirth sa narodil 6. novembra 1954 v Košiciach ako druhorodený syn. Jeho rodičia pochádzali z východného Slovenska, no kvôli otcovmu povolaniu dispečera v Československých štátnych dráhach sa štvorčlenná rodina presunula do Bratislavy, kde istý čas žili na Patrónke. Konečnou zastávkou však boli pre Neuwirthovcov Košice, kde otec naďalej pôsobil na železnici a matka pracovala ako úradníčka v jednom košickom podniku.

V Košiciach bývali v štvrti zvanej Malá Praha, ktorá bola určená rodinám štátnych úradníkov a zamestnancov. Národnostná skladba obyvateľov štvrte bola pestrá, a tak sa malý Peter hrával s deťmi z českých, maďarských i rusínskych rodín a národnostné rozdiely nevnímal. Vďaka svojej babičke navyše odmalička ovládal aj maďarský jazyk.

Peter Neuwirth bol vychovávaný v kresťanskej viere a v rodinnom zázemí, ktoré komunizmu nebolo naklonené. Viacerí jeho príbuzní boli režimom stíhaní. Jeho strýka kvôli neochote vzdať sa viery vyhodili z práce a rovnako ako mnohí ďalší bol odkázaný pracovať len na pozíciách, ktoré nezodpovedali jeho vzdelaniu. Petrova teta žijúca v Budapešti bola taktiež režimom ťažko skúšaná, keď jej maďarskí komunisti po potlačení revolúcie v roku 1956 zhabali všetok majetok. „V našej rodine akosi komunisti neboli obľúbení a moja teta stále hovorila, že červená hviezda ešte raz zažiari a potom spadne,“ spomína na jej slová. S ľútosťou dodáva, že ani rodičia, ani strýko a teta sa už pádu komunizmu nedožili.

Základnú školu navštevoval v košickom Starom meste. Ako novopečený tínedžer začal citlivo vnímať spoločenské dianie šesťdesiatych rokov, a to nielen v Československu, ale aj na Západe. Rôznymi tokmi sa k nemu dostávali informácie o západnej spoločnosti, o revolte mladých, hnutí hippies, zaujímala ho západná filozofia a v neposlednom rade hudba: „Pamätám si, ako sme hrali na dvore futbal a môj sused pustil nahlas hudbu Beatles ako v tom čase najpopulárnejšej skupiny. Tak sme prestali kopať do lopty a počúvali sme s otvorenými ústami a ušami, čo to je za nezvyčajnú hudbu.“

Zmarené nádeje na zmenu

Rodina Neuwirthovcov pozorne sledovala udalosti roka 1968. Uvoľnila sa cenzúra a písalo sa o veciach, ktoré boli dovtedy tabu. Hoci heslu „socializmus s ľudskou tvárou“ úplne nerozumeli, nieslo v sebe pozitívny impulz. „To slovo ‚ľudský‘ evokovalo, že už sa nebudú diať veci ako v päťdesiatych rokoch. Že dôjde k demokratizácii a možno sa zmení aj spoločenský systém.“ Po tomto priaznivom vývoji vôbec nečakali, že príde 21. august 1968.

V to ráno Petra zobudilo mamino zvolanie: „Je vojna, vstávajte!“ Práve bol u nich na návšteve strýko z Bratislavy a chceli ho odprevadiť na železničnú stanicu, aby mohol odcestovať domov. Električky na stanicu však nepremávali, a tak prechádzali cez mesto peši. „Boli sme svedkami zúfalstva ľudí, ktorí holými rukami bránili prechodu sovietskych jednotiek,“ spomína na nepekné obrazy a tú augustovú stredu označuje za najhorší deň vo svojom živote.

Keď sa začal nový školský rok, Peter si s niekoľkými spolužiakmi pripol slovenské trikolóry. Na protest proti okupácii odmietali autoritu učiteľov, trhali ruské učebnice a strhávali z násteniek komunistické symboly. Mladícku rebéliu ale rýchlo utlmila nastupujúca normalizácia. Mesiace po invázii boli smutné a spoločnosť bola deprimovaná. Mnoho ľudí z Petrovho okolia emigrovalo. Keď sa v januári 1969 upálil Ján Palach, ako prejav súcitu i určitého odporu dávali Neuwirthovci večer do okna horiace sviečky. „Jeho čin bol veľkou výzvou pre nás ostatných, aby sme neupadli do letargie,“ hodnotí.

Rebelom na strednej škole i na vojenčine

V roku 1969 začal Peter navštevovať gymnázium, na ktorom vládli prísne pomery. Nemohli sa nosiť dlhé vlasy ani rifle a školská disciplína bola nekompromisná. „Lenže ja som bol rebel a nevedel som sa do tej disciplíny vtesnať,“ vysvetľuje. Po roku preto prestúpil na dopravnú priemyslovku, dlhé vlasy však Petrovi netolerovali ani tam. Vzbúril sa voči príkazu riaditeľa dať sa ostrihať a dostal zhoršenú známku zo správania. 

Náročné obdobie dospievania poznačila v roku 1971 aj predčasná smrť matky, takže Peter zostal odkázaný sám sa seba spolu so svojím starším bratom. Napokon odišiel študovať na dopravnú školu vo Zvolene a v roku 1975 úspešne zmaturoval.

Povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu Petra odvelil až do ďalekých Mariánskych Lázní, šesť kilometrov od západnej hranice Československa. Bol pridelený do bojového útvaru, v ktorom panoval náročný režim. „Bojovali sme s fiktívnym imperialistickým nepriateľom, ktorý nás vraj ohrozoval, takže sme boli stále v bojovej pohotovosti,“ opisuje. Ako pozitívum vnímal len to, že v blízkosti hraníc dokázali naladiť aj západonemecké televízne stanice. Napriek zákazu vojaci po večeroch sledovali zahraničné vysielanie a Peter svojim spoluvojakom prekladal z nemčiny. Keď ich raz pri tom nachytal nadriadený, Peter putoval na dvadsaťjeden dní do väzenia.

Vojaci mohli z domova dostávať balíky, no všetko, čo im prišlo, muselo najskôr prejsť kontrolou. V tejto súvislosti si Peter Neuwirth odniesol z vojenčiny aj zaujímavú spomienku na rok 1977: jeho český spoluvojak Jan z Prahy dostal balík s jedlom, ktorý vojenská kontrola bez problémov odobrila. Jedna maličkosť ich pozornosti ale unikla: „Keď sme prišli na izbu, Jan spod koláčov vytiahol text Charty 77.“

Červená hviezda zhasína

Po návrate z vojny začal Peter pracovať v košických železiarňach a mal pocit, že krajina, v ktorej žije, mu nedovoľuje dýchať. Veľkou oporou a „majákom“ bol pre neho blízky kamarát, známy košický filozof a disident Marcel Strýko. Poznali sa už od základnej školy a diskusie s ním mu poskytovali únik z „komunistickej schizofrénie“, ako to sám nazýva. „Marcel bol ambasádorom sveta, v akom som chcel žiť,“ spomína na priateľa. Dodával mu texty od zakázaných autorov Ivana Martina Jirousa či Egona Bondyho, scenáre Federica Felliniho i hudbu Plastikov. Peter tieto materiály doma kopíroval na starom písacom stroji a posúval ďalej svojim priateľom. „Mal som radosť, že existuje skupina ľudí, ktorí sa nevzdali a nepodľahli tej normalizačnej mašinérii.“ 

Peter často pracovne cestoval do Prahy. V meste sa nachádzal aj v čase, keď na 20. výročie upálenia Jana Palacha v januári 1989 prebiehal tzv. Palachov týždeň. Nenechal si ujsť príležitosť zúčastniť sa demonštrácie na Václavskom námestí. Voči demonštrantom násilne zasiahli policajné jednotky a Petrovi sa len šťastím podarilo uniknúť jednou z početných pasáží Václavského námestia. Tento zážitok v ňom umocnil pocit, že totalitná moc nabrala „druhý dych“ a že na rozdiel od okolitých socialistických krajín sa v Československu nič nezmení.

To, čo sa mu zdalo nemožným, sa ale o niekoľko mesiacov premenilo na realitu. Peter stál 19. novembra 1989 opäť v zástupe demonštrantov v Prahe, tentokrát už s úplne inými pocitmi. Dobre si pamätá, ako na jednom z pražských palácov na Václavskom námestí svietila veľká červená hviezda. Početný dav protestujúcich skandoval, aby ju zhasli, a skutočne ju po chvíli niekto zhasol. V tom momente si Peter spomenul na slová svojej budapeštianskej tety o tom, že „komunistická červená hviezda ešte raz zažiari a potom zhasne“. Uvedomil si, že nastala príležitosť niečo robiť, a hneď na druhý deň zamieril z Prahy rovno do košického bytu Marcela Strýka.

Lavína zmien

Tam už sedela skupinka ďalších priateľov a dohodli sa, že podľa vzoru Prahy aj oni v Košiciach založia Občianske fórum (OF). Medzitým sa zaktivizovali tiež košickí študenti a v meste prebiehali prvé demonštrácie. Výraznú časť košických revolučných aktérov tvorili výtvarníci. Tí rokovali so Zväzom slovenských výtvarných umelcov (ZSVU) o poskytnutí priestorov pre politickú činnosť. Po niekoľkých ďalších stretnutiach dňa 26. novembra založili v ateliéri maliara Zbyňka Prokopa košické Občianske fórum nevediac, že v ten istý deň bolo Občianske fórum založené aj aktivistom Štefanom Tomčom v košickom PKO. Na druhý deň otvorili vo výstavnej sieni ZSVU Kontaktné centrum OF, kam im ľudia chodili svojimi podpismi vyjadrovať podporu. Spolupodieľali sa tiež na organizácii generálneho štrajku. „To bolo úžasné, ľudia sa valili ulicami, podporovali revolúciu, skandovali. Takú atmosféru som už nikdy viac nezažil,“ spomína Peter Neuwirth na prelomové udalosti.

Hoci košickí novembroví aktéri udržovali kontakt s bratislavskou Verejnosťou proti násiliu (VPN), väčšina z nich mala bližšie k českému opozičnému prostrediu a za lídra revolúcie považovali OF. Až keď nastalo obdobie kooptácií a prvých volieb, zaregistrovala sa košická skupina ako VPN, aby mohli do volieb postaviť spoločných kandidátov. Okrem toho spolupracovali aj s Maďarskou nezávislou iniciatívou a Rómskou občianskou iniciatívou. 

V decembri prebehla prvá vlna kooptácií do Federálneho zhromaždenia. Košice do FZ vyslali trojicu Peter Rašev, Jozef Bakšay a Slavomír Stračár. Stračár bol tiež poverený vedením Východoslovenských železiarní po rezignácii Jozefa Ondáša. 

V januári 1990 odstúpil komunistický primátor Košíc a OF/VPN na jeho miesto kooptovali Jána Kopnického, ktorého plénum Mestského národného výboru zvolilo do funkcie dňa 31. januára 1990. Rovnako došlo k zmene vo vedení Krajského národného výboru, keď sa 19. januára jeho predsedom stal nominant OF/VPN Martin Hvozdík. Miesta v Slovenskej národnej rade doplnili kooptovaní Marcel Strýko a Ivan Ľupták.

Mladý Peter mal na starosti predovšetkým organizačnú činnosť hnutia. Vo voľnom čase navštevoval bratislavské a pražské centrá VPN a OF a ich organizačné aktivity sa snažil uplatňovať v Košiciach. Na popud Marcela Strýka napokon odišiel zo zamestnania a od januára 1990 sa naplno venoval politickej práci pre OF/VPN. 

Za veľmi dôležitú súčasť hnutia pokladal styk s verejnosťou. Ako jednu z prvých aktivít zriadili právnickú poradňu pre verejnosť. Petrovi sa tiež podarilo presvedčiť psychológa Andreja Stančáka, známeho košického lekára, na zriadenie psychologickej poradne. Z podnetu chartistky Márie Komárovej otvorili pre občanov Fórum spravodlivosti a svoju činnosť spustili aj nové profesijné a záujmové združenia ako Ekofórum, Učiteľské fórum, Dopravné fórum, Ekonomické fórum, Spoločnosť ľudí dobrej vôle a iné. Vďaka šéfredaktorovi Tiborovi Ičovi začali v apríli 1990 vydávať vlastný občasník s názvom Akcia.

Úskalia politickej reality

Občianske nadšenie však postupne narážalo na tvrdú realitu politického sveta. Veľkým sklamaním pre Petra Neuwirtha bolo, keď sa 1. marca 1990 stal predsedom SNR bývalý komunista Rudolf Schuster namiesto avizovaného Jána Budaja. To pokladá za dôležitý moment naštrbenia dôvery u občanov a zároveň za politickú chybu, ktorú si VPN nieslo ako kríž až do svojho rozpadu. 

Spomína si aj na to, ako ich ľudia vtedy rozhorčene kontaktovali a spisovali proti nepodarenej personálnej výmene petíciu. Ešte väčší šok ale prinieslo odstúpenie Jána Budaja z čela volebnej kandidátky VPN po tom, ako vyšlo najavo, že je v záznamoch Štátnej bezpečnosti vedený ako spolupracovník. Z kandidátky VPN po výsledkoch lustrácií však museli odísť aj ďalší kandidáti.

Voči politickej činnosti Vladimíra Mečiara bol Peter Neuwirth podozrievavý už od prvých chvíľ. Negatívne signály dostával najmä od Marcela Strýka, ktorý o Mečiarovi od začiatku nemal dobrú mienku. Košickí zástupcovia VPN boli proti jeho menovaniu za predsedu vlády po voľbách 1990 a sami navrhovali Slavomíra Stračára. So svojím návrhom, žiaľ, neuspeli.

Prvé náznaky vedúce k rozdeleniu Československa Peter Neuwirth pociťoval, keď vypukla tzv. Pomlčková vojna o nový názov krajiny. Neskôr v roku 1992 bol Peter Neuwirth vedúcim petičného výboru petície za zachovanie spoločného štátu. Dodnes sa nezmieril s tým, že Československo sa rozpadlo: „Dňa 1. januára 1993 som sa zobudil v inom svete, než aký som si predstavoval,“ konštatuje.

Keď sa VPN v roku 1991 rozštiepilo na Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a Občiansku demokratickú úniu (ODÚ), Peter Neuwirth pokračoval v politickej práci ako podpredseda košickej ODÚ. Vo voľbách v júni 1992 ODÚ neprekročila päťpercentné kvórum a do parlamentu sa nedostala. Krátko na to strana zanikla a Peter Neuwirth definitívne opustil „politické vody“.

Terajšiu občiansky aktívnu generáciu nazýva aj „generáciou Marca 2018“. Mladým radí, aby v prvom rade pracovali na sebe a svojej profesionalite: „Len keď už má človek zrelý názor a je profesijne vyspelý, dokáže byť prospešný pre ochranu demokracie a slobody.“ Zároveň im odporúča, aby viac komunikovali práve s jeho generáciou Novembra 1989: „My už sme tie chyby a problémy absolvovali a s odstupom ich dokážeme lepšie vyhodnotiť. Demokracia je o diskusii. Tak poďme diskutovať.“